znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 101/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   F.   N., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   62   Er/941/2008   z   3.   septembra   2009 a uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   8   CoE/74/2008   z   30.   septembra   2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 62 Er/941/2008 z 3. septembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE/74/2008 z 30. septembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 62 Er/941/2008 vydal rozhodnutie, ktorým vyhovel námietkam povinného D. M., N. (ďalej   len   „povinný“),   pričom   v   odôvodnení   uviedol,   že   keďže   bolo   preukázané,   že exekučný   titul   nenadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť,   táto   skutočnosť   je   súčasne dôvodom   na   zastavenie   exekúcie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp.   zn. 8 CoE/74/2009 z 30. septembra 2009 uvedené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Exekučným titulom malo v tomto prípade byť vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer na vymoženie dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení – poistného v sume 12 335 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdy „vyslovili právne závery, avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

Sťažovateľka „považuje Rozhodnutie KS TN, ako aj prvostupňové Rozhodnutie OS TN za arbitrárne“.

Sťažovateľka je toho názoru, „že tak OS TN ako súd prvého stupňa, ale najmä odvolací   KS   TN   sa   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nevysporiadal   so   skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak,   KS   TN   rozhodol   na   základe   skutočností,   ktorými   sa   prvostupňový   súd nezaoberal...“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

V   predmetnom   exekučnom   konaní   krajský   súd „vydal   KS   TN   rozhodnutie   o zastavení   exekučného   konania,   ktoré   však   nebol   ako   exekučný   súd   oprávnený   vydať, nakoľko   podkladom   Rozhodnutia   KS   TN   bolo   posudzovanie   skutočností,   ktorá   v   rámci opravných   prostriedkov   patrila   do   oblasti   verejnej   správy...“,   čím   konali „nad   rámec kompetencií, ktoré, mu zveruje právny poriadok a Ústava SR...“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu - Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené konkurzné   konanie.   V   zmysle   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   Zákona   o   konkurze   tak   dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli   s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť   a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...

Pohľadávka   z   titulu   Platobného   výmeru   bola   postúpená   na   sťažovateľa   a   keďže Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. 62 Er/941/2008, predmetom ktorého bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:„Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti. Rozhodnutím   KS   TN   odvolací   KS   TN   zasiahol   do   ústavného   vlastníckeho   práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené   s   týmto   majetkom,   ktorými   sú   napr.   vecné   bremená,   nájomné   práva,   ale   aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.   12.   2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní...“

Sťažovateľka   považuje   tiež   uvedené   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu za „arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoE/74/2008 - 43 zo dňa 30. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/941/2008 - 30 zo dňa 03. 09. 2008 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoE/74/2008 - 43 zo dňa 30. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/941/2008 - 30 zo dňa 03. 09. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov   právneho   zastúpenia   Sťažovateľa.   Krajský   súd   v   Trenčíne   a   Okresný   súd Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   62   Er/941/2008 z 3. septembra 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   a   povinnosť   odvolacieho   súdu preskúmať   na   základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak ochranu   sťažovateľkiným   právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala porušenie   označených   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoE/74/2008 z 30. septembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bolo   vyhovené námietkam   povinného,   a   to   z   dôvodu   nenadobudnutia   právoplatnosti   a   vykonateľnosti exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne, pretože krajský súd rozhodol na základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a vychádzal zo skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené, a že krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené z iného právneho dôvodu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 11 ods. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 19. mája 2008 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*047989 pre súdneho exekútora JUDr. V.   K. Predmetom exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 12 335 Sk s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol platobný výmer č. 698/2005 z 25. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.

V procesnom postavení oprávneného bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej   medzi   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   ako   postupcom   a   ňou   ako postupníkom.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   62   Er/941/2008   z   3.   septembra   2008   vyhovel námietkam   povinného.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   takto: „Základným   procesným predpokladom pre výkon exekúcie je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - exekučný titul. Jeho existenciu, riadne náležitosti, právoplatnosť a vykonateľnosť súd preskúma pred udelením   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie.   V   tomto   prípade   ide o platobný   výmer   vydaný   P.   v   konkurze   č.   698/2005   zo   dňa   25.05.2005,   ktorý   má vyznačenú právoplatnosť dňom 26.07.2005 a vykonateľnosť dňom 03.08.2005. Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov uvedených taxatívne v zákone.

Z predložených dokladov o doručovaní exekučného titulu súd zistil, že tento nebol povinnému doručovaný do vlastných rúk, pričom zásielku prevzala osoba, ktorá k svojmu menu pripojila poznámku teta.

Podľa   §   58   ods.   1   zákona   č.   273/1994   Z.z.,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak, na rozhodovanie   vo   veciach   zdravotného   poistenia   sa   vzťahujú   všeobecné   predpisy o správnom konaní.

Podľa § 24 ods. 1 zákona Č. 71/1967 Zb. o správnom konaní dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením napreberanie zásielok.

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť   na   pošte   a   adresáta   o   tom   vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Z   predloženej   doručenky   exekučného   titulu   vyplýva,   že   exekučný   titul   nebol doručovaný   do   vlastných   rúk,   pričom   písomnosť   prevzala   tretia   osoba.   Z   uvedeného vyplýva, že pri vyznačovaní právoplatnosti P. v konkurze pochybila, keď na exekučnom titule,   ktorý nebol   povinnému   riadne   doručený, právoplatnosť   a teda vykonateľnosť vyznačila. Z dokladov vyplýva, že exekučný titul nemožno považovať za doručený, nakoľko neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   doručenie   rozhodnutia   podľa   ustanovenia   §   24 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Nakoľko bolo preukázané, že exekučný titul doposiaľ nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, čo je podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku súčasne dôvodom pre zastavenie exekúcie, súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel. Z tohto dôvodu súd vyhovel i námietkam proti trovám exekúcie.“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoE/74/2008 z 30. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo tvrdenie, že predmetom námietok v exekučnom konaní môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali   po   vzniku   exekučného   titulu.   Rozhodovanie   o   tom,   že   platobný   výmer   má právoplatnosť   vyznačenú   nesprávnym   postupom   správneho   orgánu,   nie   je   predmetom exekučného   konania.   Pokiaľ   sa   oprávnený   domnieva,   že   správny   orgán   pochybil pri vyznačení právoplatnosti platobného výmeru, mal by žiadať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. Rozhodnutie o tom, že platobný výmer sa nestal   právoplatný   a vykonateľný,   môže   vysloviť   súd   príslušný   na   takéto   rozhodnutie v osobitnom konaní. Sťažovateľka bola toho názoru, že platobný výmer je právoplatný a vykonateľný a námietky povinného sú neopodstatnené. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol v podstate správne o námietkach povinného voči exekúcii a predbežným trovám exekúcie, keď týmto vyhovel, lebo exekučný titul (platobný rozkaz) nebol doručený do vlastných rúk povinného. Tvrdenie oprávneného,   že predmetom námietok v exekučnom konaní môžu byť skutočnosti, ktoré nastali   až   po   vzniku   exekučného   titulu   v   danom   prípade   nemožno   zohľadniť,   keďže predmetné rozhodnutie nie je vykonateľné a teda ani nieje spôsobilé byť exekučným titulom v zmysle Ex. por., lebo do dnešného dňa nenadobudlo právoplatnosť.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že právny predchodca oprávneného P. sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zák.č. 273/1994 Z.z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   20.4.2001   č.k.   7K/70/2001-30   bol   vyhlásený   konkurz   na majetok poisťovne v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. V priebehu konkurzného konania dňa 25.5.2005 vydal správca konkurznej podstaty JUDr. T. K. platobný výmer č. 698/2005.   Správca   konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie nakladať   s   majetkom   podstaty.   Z   ust.   Zák  .č.   328/1991   Zb.   nevyplýva   pre   správcu konkurznej   podstaty   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty   orgánu   verejnej   správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou   úpravou.   Pokiaľ   takúto   právnu   úpravu   právny   poriadok   neobsahuje,   správca konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú v zmysle § 41 Ex. por. exekučnými titulmi. Z toho následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným   titulom,   vydal   nepríslušný   orgán,   ide   o   právny   akt   nulitný,   pri   ktorom   sa pre účely   exekučného   konania   neuplatňuje   princíp   jeho   správnosti,   ale   naopak   má za následok, že takéto rozhodnutie nie je aktom verejnej správy a nie je možné ho vyrovnať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Dôsledok toho je, že v preskúmavanej   veci   absentuje   exekučný   titul   pre   vykonanie   exekúcie   vôbec.   Následne nemožno   vyvodiť,   že   pokiaľ   je   exekučný   titul   nulitným   právnym   aktom,   tak   výkon rozhodnutia je neprípustný.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a   to   z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné zaoberať sa zásadnou námietkou sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bolo   vyhovené   námietkam   povinného,   mal právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   právoplatnosti   a   vykonateľnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok (ďalej len „OSP“) pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri prvej zákonnej možnosti medzi dôvody (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)   patrí   aj nevykonateľné   rozhodnutie,   ako   aj   rozhodnutie,   na ktorom   síce   bola vyznačená vykonateľnosť, ale na základe výsledkov dokazovania súd dospeje k záveru, že doložka vykonateľnosti bola vyznačená omylom alebo nesprávne, čo má za následok to, že rozhodnutie v skutočnosti nie je vykonateľné. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru,   že   nedoručenie   exekučného   titulu   –   platobného   výmeru   do   vlastných   rúk povinného je prekážkou pokračovania v exekučnom konaní podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného   poriadku,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu a svojím rozhodnutím potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým sa vyhovelo námietkam povinného v exekučnom konaní.  

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd   dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať.

Nad rámec toho krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že rozhodnutie, ktoré   je   v   danom   exekučnom   konaní   exekučným   titulom,   vydal   nepríslušný   orgán,   je nulitným právnym aktom, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má za následok, že takéto rozhodnutie nie je aktom verejnej správy   a   nie   je   ho   možné   vyrovnať.   Krajský   súd   to   odôvodnil   tým,   že   zo   žiadnych ustanovení   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   nevyplývalo   pre   správcu   konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   už   uvedeným   namietala,   že   krajský   súd   doplnením odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 8 CoE 74/2008 z 30. septembra 2009 „rozhodol na základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal...“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv, čo podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 62 Er 941/2008 z 3. septembra   2008   z   dôvodu   nedoručenia   platobného   výmeru   do   vlastných   rúk   a   len „pre úplnosť dodal“ namietané doplnenie odôvodnenia. Podľa § 219 ods. 2 OSP súd môže aj doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Skutočnosť, že krajský súd doplnil   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   o   ďalšiu   argumentáciu   podporujúcu   správnosť rozhodnutia okresného súdu, nemalo za následok znemožnenie realizácie procesných práv, ako   argumentuje   sťažovateľka,   ale   sledovalo   ústavný   cieľ   presvedčivosti   každého rozhodnutia súdu, pretože krajský súd potvrdil   uznesenie okresného súdu z toho istého právneho dôvodu (nedostatku doručenia platobného výmeru do vlastných rúk).

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v   jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky   týkajúci   sa   odkazu   na judikatúru   ústavného súdu,   konkrétne   na   uznesenie   č.   k.   I.   ÚS   415/08-19   z   10.   decembra   2008   (ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález), ústavný súd musí zdôrazniť, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom   vyplývali   aj   jeho   odlišné   možnosti   brániť   svoje   práva,   ktoré,   ako   ústavný   súd konštatoval,   mohol   využiť   v   rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo exekučným titulom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010