znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 101/08-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4. decembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Cdo   28/2007 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Cdo   28/2007 z 28. novembra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Cdo   28/2007 z 28. novembra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   J.   B.   trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jeho advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 101/08-18 z 1. apríla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia predmetného rozsudku.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 3. septembra 2003 na Okresnom súde Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   náhradu   škody   v   sume   6 816 104,40 Sk, spôsobenú   nezákonnými   rozhodnutiami   orgánov   Sociálnej   poisťovne,   ktorými   rozhodla o zániku jeho účasti „ako samostatne zárobkovo činnej osoby na nemocenskom poistení a dôchodkovom   zabezpečení   k   7.   októbru   2001...“,   v dôsledku   čoho   musel   ukončiť aj „činnosť svojho exekútorského úradu a skončiť pracovné pomery so zvyškom svojich zamestnancov, ktorým som musel v tejto súvislosti vyplatiť odstupné“.

Sociálna   poisťovňa   tak   rozhodla   preto,   lebo   minister   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   mu   k uvedenému   dňu   pozastavil   výkon exekútorskej činnosti.

Rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   boli   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   4 Sp 1/03-17   z 24.   marca   2003   v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-Ks 34/03 z 10. júna 2003 zrušené ako nezákonné.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   23   C   55/2004   zo   6.   septembra   2005   žalobu sťažovateľa o náhradu škody zamietol.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   388/2005 z 28. septembra 2006 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 388/2005 z 28. septembra 2006 podal sťažovateľ   dovolanie...,   ktoré   bolo   zamietnuté   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   28/2007 z 28. novembra 2007.

Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd sa však žiadnym spôsobom nevyporiadal s mojou argumentáciou (uvedenou v priebehu konania ako aj v dovolaní), ktorá bola pre posúdenie predmetnej   otázky   vzhľadom   ku   konkrétnym   okolnostiam   daného   prípadu   relevantná. Týmito konkrétnymi okolnosťami je skutočnosť, že v čase vydania nezákonných rozhodnutí Sociálnej poisťovne:

- nesmel som vykonávať svoje povolanie ani inú sústavnú zárobkovú činnosť

- bez akéhokoľvek môjho vlastného zavinenia či pričinenia a v dôsledku nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne protiprávne som stratil právo na nemocenské poistenie a na   dôchodkové   zabezpečenie   mojej   osoby,   ktoré   vytvára   predpoklady   na   uplatnenie ústavou   zaručeného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a   pri nespôsobilosti na prácu (čl. 39 ods. 1 Ústavy SR)...

Moje námietky týkajúce sa okolností súvisiacich s nezákonným postupom orgánov Sociálnej   poisťovne   a s ich   nezákonným   rozhodovaním   o mojich   právach,   ktoré   boli bezprostrednou   príčinou   môjho   správania,   ponechal   dovolací   súd   bez   povšimnutia a nezaujal k nim žiadne stanovisko...

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v   tejto   veci   je   však bez posúdenia   spornej   právnej   otázky   v   naznačenom   kontexte   a   bez   ucelenej   analýzy zahŕňajúcej vyrovnanie sa s celou mojou argumentáciou nepreskúmateľné...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   aby   tento   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie, aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk a právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   podaním   č. k.   KP 8/08-59 z 24. apríla 2008 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:

„Sťažovateľ   namietal,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal   na   to,   že   dovolací   súd   sa   nevyporiadal   s   jeho   argumentáciou,   ktorá   bola pre posúdenie celej veci vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu relevantná. Namietal predovšetkým, že nesmel vykonávať svoje povolania ani inú sústavnú zárobkovú činnosť,   protiprávne   stratil   právo na nemocenské poistenie a dôchodkové   zabezpečenie a súčasne musel platiť a odvádzať Sociálnej poisťovni poistné za svojich zamestnancov. Tým,   že   sa   dovolací   súd   nevyporiadal   vo   svojom   rozhodnutí   s   uvedenými   otázkami spôsobilo, že mu nebola poskytnutá dostatočná ochrana jeho práva upraveného v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Námietky sťažovateľa nepovažujem za opodstatnené, pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou praxou najvyššieho súdu. V prípade prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je prieskumná činnosť dovolacieho súdu obmedzená len na riešenie otázok, ktoré pojal do rámca pripusteného dovolania odvolací súd. Z obsahu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   takto   vymedzeným   rozsahom   dovolania   riadil. Štruktúra odôvodnenia rozsudku plne zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; skutkový stav a právne závery sú náležité a veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe alebo svojvôli a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v   ústavnej   sťažnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, tejto sťažnosti nevyhovel.“

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 24. apríla 2008 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 9. mája 2008 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s vecou   nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   aj   z   §   123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo   v tomto   čl. 20   ods.   1   ústavy   a ktorých nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy   zabezpečuje   každému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a možnosti   nadobúdať   veci do vlastníctva   za   podmienok,   ktoré   sú   upravené   v ústave   alebo   v ďalších   zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl.   20   ods.   1   ústavy   nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať vec   do   svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla   a súčasne   aj   trvale   garantovala   právna   istota,   že vlastnícke   právo   k veci,   ktoré nadobudol   v súlade   s platnými   zákonmi,   nemôže   obmedziť   alebo   využiť   bez   právneho dôvodu.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

2. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

Podstatou   sťažovateľových   tvrdení   je,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal s argumentáciou, že v čase vydania nezákonných rozhodnutí Sociálnou poisťovňou nesmel vykonávať   povolanie   a s tým   súvisiacu   zárobkovú   činnosť,   a bez   akéhokoľvek   jeho zavinenia   v dôsledku   nezákonných   rozhodnutí   stratil   právo   na   sociálne   poistenie a dôchodkové   zabezpečenie,   ktoré   vytvára   predpoklady   na   uplatnenie   zaručeného základného práva na primerané hmotné zabezpečenie. Napriek tomu, že Sociálna poisťovňa vydala nezákonné rozhodnutie, musel naďalej platiť a odvádzať Sociálnej poisťovni odvody a poistné za svojich zamestnancov. Preto sa žalobou podanou na okresnom súde domáhal náhrady škody. Okresný súd jeho žalobe nevyhovel, v dôsledku čoho podal krajskému súdu odvolanie,   ktorý   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   a vzhľadom   na   závažnosť problematiky pripustil dovolanie.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007 tak, že ho zamietol s odôvodnením, že odvolací súd správne ustálil, kto zodpovedá za škodu v prípade nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„... Kým   súdny   exekútor   nestratí   svoj   status   vyplývajúci   z Exekučného   poriadku, ktorý ho oprávňuje byť zamestnávateľom, a to spôsobom vyplývajúcim z toho osobitného predpisu,   odňatie   jeho   osobnej   účasti   na nemocenskom   poistení   a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, a to bez ohľadu na to, či k tomuto odňatiu   došlo   právom   či   neprávom,   nemôže   ovplyvniť   jeho   postavenie   zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu súdneho exekútora.

Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu za správny... Zánik spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti Zákonník práce výslovne neupravuje.   Preto   aj   v tomto   prípade,   pomocou   analógie   iuris,   treba   použiť občianskoprávnu   úpravu,   na   základe   ktorej   spôsobilosť   byť   subjektom   práv ako zamestnávateľ, zaniká smrťou.

Vychádzajúc   z uvedeného   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov žalovanej 2) z 30. augusta 2002 č. 7012-5-6042/2002- 111 (pobočka K.) a zo 16. 12. 2002 č. 422-2156-6020/2002 (ústredie), podľa ktorých dňom 7.   októbra   2001   zanikla   účasť   žalobcu   na   nemocenskom   poistení   a dôchodkovom zabezpečení   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe,   nebol   žalobcovi   odňatý   aj   status zamestnávateľa.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   neposkytol   sťažovateľovi   dostatočnú ochranu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „dospel   k záveru, že nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov Sociálnej poisťovne z 30. augusta 2002 č. 7012-5-6042/2002-111 (pobočka K.) a zo 16. decembra 2002 č. 422-2156-6020/2002 (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla účasť žalobcu na nemocenskom poistení   a dôchodkovom   zabezpečení   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe,   nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa...“.

Na jednej strane najvyšší súd má za preukázané, že citované rozhodnutia orgánov Sociálnej poisťovne boli nezákonné, ale dôsledok týchto nezákonných rozhodnutí vzťahuje len na osobu sťažovateľa, a nie na jeho schopnosť byť zamestnávateľom. V tejto súvislosti bol   najvyšší   súd   (ako   aj   okresný   súd   a krajský   súd)   povinný   zohľadniť   zmysel   a účel náhrady   škody,   príčinnú   súvislosť   medzi   neoprávneným   konaním   Sociálnej   poisťovne a ministra spravodlivosti a vznikom škody a venovať osobitnú pozornosť tomu, že v prípade nezákonného   rozhodnutia   výkonných   orgánov   Sociálnej   poisťovne   a ministerstva spravodlivosti   mal   uplatniť   taký   výklad   zákona,   ktorý   by   aj   v prípade   chýbajúceho ustanovenia zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (platného   v rozhodnom   čase),   či   iného   právneho   predpisu   (legislatívnej   medzery) neporušoval základné práva sťažovateľa (m. m. II. ÚS 31/04).

Vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada škody, ktorá mu vznikla v príčinnej   súvislosti   s nezákonnými   rozhodnutiami   výkonných   orgánov   Sociálnej poisťovne   a ministra   spravodlivosti,   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si v podaní z 9. mája 2008 uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby vo výške tarifnej odmeny.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 6 732 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v hodnote po 3 176 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a režijný paušál v sume 190 Sk za každý úkon podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Ústavný súd vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   1 000 000   Sk,   nevyhovel,   pretože   na   nápravu   v danom   prípade postačuje zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008