znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 101/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A., s.   r. o., J., zastúpenej advokátom JUDr.   M. M., T., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 98/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2007   doručená   (doplnená   15.   februára   2007)   sťažnosť   A.,   s.   r.   o.,   J.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., T., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 98/2006.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   návrhom   z 31. marca   2006   žiadala, aby okresný   súd   zaviazal   odporcu   na   zaplatenie   sumy   2   161   417   Sk   s príslušenstvom a ozrejmila, že tomuto súdnemu sporu predchádzala zmluva o dielo z roku 2002 uzatvorená medzi ňou ako zhotoviteľom a odporcom ako objednávateľom, ku ktorej bol „pre rok 2005 uzavretý dodatok č. 4“. Podľa vyjadrenia sťažovateľky odporca spočiatku ňou vystavené faktúry za vykonané práce riadne uhrádzal, ale k faktúre, ktorú prevzal 10. januára 2006, uviedol,   že „jeho   zmluvný   partner   (...)   odmietol   uznať   navrhovateľom   predložené dokumenty   z dôvodu   nesúladu   medzi   počtom   vykazovaných   človekohodín   a skutočným pobytom pracovníkov navrhovateľa na pracovisku“.

Na   základe   vzniknutej   situácie   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh na vydanie   platobného   rozkazu,   v ktorom   by súd   zaviazal   odporcu   na zaplatenie dlžnej sumy. Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutie okresného súdu v danej veci má pre ňu mimoriadny význam, pretože bude rozhodujúce pri uplatňovaní jej nárokov voči odporcovi, a v neposlednom rade ovplyvní aj jej existenčnú situáciu.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nedostala od okresného súdu žiadnu písomnosť, zistila však, že vec bola okresným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. 26 Rob 301/2006 a v súčasnosti je vedená pod sp. zn. 38 Cb 98/2006. S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   považuje   postup   okresného   súdu   v danej   veci za zdĺhavý a zároveň sa domnieva, že ním došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods.2 ústavy. Toto tvrdenie odôvodňuje tým, že dosiaľ nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, pretože vec nie je právoplatne skončená.

Nespokojnosť s postupom okresného súdu sťažovateľka prejavila podaním sťažnosti na prieťahy v konaní z 5. decembra 2006, ktorú adresovala predsedovi okresného súdu. V sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 9. februára 2007 uviedla, že predseda   okresného súdu dosiaľ na jej sťažnosť nereagoval. Dňa 15. februára 2007 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila   zaslaním   odpovede   podpredsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   2594/06 z 8. februára   2007,   ktorou   táto   reagovala   na   jej   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   V liste podpredsedníčka okresného súdu jej sťažnosť uznala ako čiastočne dôvodnú.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   v danej   veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 98/2006 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaviazal ho zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, II. ÚS 1/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 336/06).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 98/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane a zároveň   významným spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 391/06).

Vzhľadom na dĺžku konania (ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ani 1 rok) a charakter   súdneho   sporu   (návrh   o zaplatenie   sumy   2   161   417   Sk   s príslušenstvom), ústavný súd v súčasnej dobe nehodnotí postup okresného súdu ako postup s prieťahmi, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania. Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že konanie okresného súdu nemožno zatiaľ považovať za postup, ktorý by mohol znamenať porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   už   na   jej predbežnom prerokovaní aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde aj o jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl. Využitie tohto prostriedku   nápravy, ktorý je podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko dostupný, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak z okolností   konkrétneho   prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú   ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka namietala postup okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn. 38 Cb 98/2006 podaním sťažnosti na prieťahy v   konaní   z   5.   decembra   2006   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   a doručenej okresnému súdu 19. decembra 2006. Na sťažnosť reagovala podpredsedníčka okresného súdu   listom   sp.   zn.   Spr   2594/06   z 8.   februára   2007,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla: „Stav predmetnej veci budem sledovať v krátkych intervaloch až do jej úplného ukončenia. Vašu sťažnosť považujem za čiastočne dôvodnú.“

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podanie   sťažnosti   predsedovi okresného súdu (v danom prípade sťažnosť z 5. decembra 2006 doručená okresnému súdu 19. decembra 2006) v krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (v namietanom prípade doručenej ústavnému súdu 9. februára 2007) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda, resp.   podpredsedníčka   okresného   súdu   dostali   primeranú   (rozumnú)   lehotu   na   prijatie opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   306/04, III. ÚS 78/05,   III.   ÚS   85/06,   III.   ÚS   131/06,   III.   ÚS   63/07).   Aj   keď   v danom   prípade podpredsedníčka   okresného   súdu   ubezpečila   sťažovateľku,   že   konanie   v danej   veci z hľadiska rešpektovania čl. 48 ods. 2 ústavy bude pravidelne sledovať až do ukončenia veci, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo možné posúdiť, či podanie sťažnosti, ako aj opatrenia prijaté podpredsedníčkou okresného súdu na ochranu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy splnili svoj účel.

Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala,   že   podmienku   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   (v   akceptovateľnej   lehote   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu) nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že je potrebné sťažnosť odmietnuť aj so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2007