znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 101/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. B. P., H., ktorou namieta porušenie svojich práv a práv Mgr. N. L., V., podľa čl. 7 ods. 5, čl. 12, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27, čl. 32, čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T   336/00,   Okresnou   prokuratúrou   v Humennom   a Okresným   úradom   justičnej   polície Policajného zboru v Humennom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2003 doručená sťažnosť V. B. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv a práv Mgr. N. L., podľa čl. 7 ods. 5, čl. 12, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 27, čl. 32, čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom v Humennom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   336/00, Okresnou   prokuratúrou   v Humennom   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   a Okresným úradom   justičnej   polície   Policajného   zboru   v Humennom   (predtým   Okresný   úrad vyšetrovania Policajného zboru v Humennom; ďalej len „polícia“).

Sťažovateľ tvrdí, že on a Mgr. N. L. sú účelovo a vykonštruovane trestne stíhaní za trestné činy, ktorých sa nedopustili. Porušenie uvedených práv vidí sťažovateľ podľa neho v absurdnej obžalobe voči nemu a Mgr. N. L. pre trestné činy týrania zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona a v insinuáciách vyšetrovateľa S. Radu, prokurátorky V. P. a sudcu M. S.

Sťažovateľ uvádza, že odôvodnenie jeho sťažnosti a navrhované dôkazy sú uvedené v jeho   predchádzajúcej   (62 - stranovej)   sťažnosti   a jej   73 prílohách   z 23.   júna   2003. Vo svojom podaní z 23. júna 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 27. júna 2003 sťažovateľ   podrobne   podáva   svoju   verziu   jeho   trestného   stíhania.   Opisuje   ako on a Mgr. N. L.   začali   pracovať   v detskom   domove,   aká   v ňom   bola   situácia,   aké   mali skúsenosti   s Eparchiálnou   radou   Pravoslávnej   cirkvi.   Zaoberá   sa   ich   úsilím   o zmenu pomerov v detskom domove. Opisuje vybrané časti trestného stíhania jeho a Mgr. N. L., zvlášť správanie sa niektorých osôb.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- oslobodil jeho a Mgr. N. L. spod uvedenej obžaloby,

- priznal náhradu za ujmu na zdraví a ujmu za stratu času jemu v sume 3 557 000 Sk a Mgr. N. L. sumu 3 587 000 Sk,

- potrestal redakciu Podvihorlatských novín pokutou 200 000 Sk za ujmu na ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a prikázal jej ospravedlniť sa,

- predvolal k trestnej zodpovednosti vinníka nezákonnosti voči nemu a Mgr. N. L., osoby   zodpovedné   za   smrť   chovankyne   detského   domova   na   jar   v roku   2001. Doživotne   diskvalifikoval   M.   S.,   V.   P.   a S.   Radu   za úplatkárstvo   a ignorovanie zákonov Slovenskej republiky,

- zbavil Eparchiálnu radu Pravoslávnej cirkvi práva zriaďovať detské domovy.

Z príloh ku sťažovateľovmu podaniu z 23. júna 2003 a zo spisov Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 2 T /2/2004 (pôvodne sp. zn. 4 T 336/00 a 2 T 24/03) ústavný súd zistil nasledovné:

Sťažovateľ a Mgr. N. L. sú trestne stíhaní pre trestné činy týrania zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako riaditeľka a zástupca   riaditeľky   a vedúci   výchovy   Detského   domova   sv. Nikolaja   v M.   v   presne nezistené dni v období od druhej polovice mesiaca január 1998 do konca mája 1999 dávali pokyny podriadeným výchovným pracovníkom, aby na izbe č. 103 v priestoroch uvedeného detského domova, t. j. v miestnosti tzv. samotky, ktorá bola vybavená mrežami na okne, nemala   riadne   umelé   osvetlenie,   nebola   náležite   vykurovaná,   nebola   vybavená   ani najnutnejším hygienickým   zariadením, v ktorej   sa   nachádzala iba poškodená   posteľ bez podhlavníka   a   akejkoľvek   prikrývky   a detská   postieľka,   boli   umiestňovaní   chovanci a chovankyne z oddelenia maloletých matiek, u ktorých bola nariadená ústavná výchova na dobu   jedného   dňa   až   desiatich   dní   pre rôzne   výchovné   problémy. Aj   napriek   tomu,   že evidenciu   o umiestnení   zverených   osôb   v tzv. samotke   neviedli,   bolo   zistené,   že   od 21. januára 1998 do 23. januára 1998 tam boli umiestnené A. P., 17. júla 1998 chovankyňa bez   presne   uvedenej   totožnosti,   od   15. októbra 1998   do   17. októbra 1998   opäť   A.   P., od 19. októbra 1998 do 20. októbra 1998 H. G., a B. Ď., od 7. mája 1999 do 8. mája 1999 M. B., od 8. mája 1999 do 9. mája 1999 J. B., od 9. mája 1999 do nezisteného dňa v mesiaci máj   1999   ďalšia   chovankyňa   bez   presne   určenej   totožnosti   a v presne   nezistený   deň v mesiaci september 1999 v dopoludňajších hodinách tam boli umiestnení Š. T., a M. M.

Vo veci bola 15. augusta 2000 podaná okresnému súdu obžaloba a bola jej pridelená sp. zn. 4 T 336/00. Na sťažovateľa bola 28. októbra 2002 podaná obžaloba pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 153 ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť verbálnymi útokmi na orgány činné v trestnom konaní vrátane sudcu. Trestná vec proti sťažovateľovi a spol. pre trestný čin týrania zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 a 2 písm. a) a b)   Trestného   zákona   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 4 T 336/00   bola   uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Nto 2/03-579 z 30. januára 2003 odňatá okresnému súdu a prikázaná Okresnému súdu vo Svidníku.

Sťažovateľ sa na orgány prokuratúry a súdov obrátil s množstvom rôznych podaní. V oboch veciach boli vykonané početné úkony a sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne obdobia nečinnosti súdov alebo iných orgánov činných v trestnom konaní. Postup súdov a ostatných orgánov činných v trestnom konaní nie je zjavne neúčelný. Obe uvedené trestné veci   boli   14.   novembra   2002   spojené.   Uznesením   Okresného   súdu   vo   Svidníku č. k. 2 T 24/03-159, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2004, bolo trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona zastavené.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa § 25 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, či nie je podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť smeruje proti okresnému súdu a ďalším orgánom činným v trestnom konaní v okrese Humenné, ktoré však v jeho veci mohli konať iba do 30. januára 2003, keď bola okresnému súdu vec odňatá a prikázaná Okresnému súdu vo Svidníku. Sťažovateľ sa na ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   25.   júla   2003,   teda   oveľa neskoršie   ako   dva   mesiace   od   momentu,   keď   orgány   verejnej   moci,   voči   ktorým   jeho sťažnosť smeruje, ukončili svoje konanie v jeho veci. Sťažovateľ netvrdí, že sa o ich konaní dozvedel   až neskoršie   a ani   zo   spisu   nevyplýva,   že   by   mu   bolo   znemožnené priebežne sledovať konanie v jeho trestnej veci.

Preto je sťažnosť podaná v celom rozsahu oneskorene. Navyše podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať pred ústavným súdom ochrany len svojich vlastných práv. Sťažovateľ nemôže namietať porušenie práv Mgr. N. L., ale len svojich vlastných. Preto je sťažnosť v časti, ktorou sa namieta porušenie práv Mgr. N. L. podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľovo trestné stíhanie bolo len v časti zastavené a v časti naďalej trvá. Ak sa sťažovateľ domnieva, že jeho trestným stíhaním boli porušené jeho práva, tak má stále možnosť   domáhať   sa   ich   ochrany   pred   Okresným   súdom   vo Svidníku   v konaní sp. zn. 2 T 24/03 a prípadne pred vyšším súdom v odvolacom konaní. Možnosť domáhať sa ochrany   práv   pred   všeobecným   súdom   vylučuje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu konať o ich prípadnom porušení. Preto ústavný súd nemá právomoc konať o tejto sťažnosti.

Oneskorenosť podania sťažnosti, jej podanie v časti, ktorou namieta porušenie práv Mgr.   N.   L.   zjavne   neoprávnenou   osobou   ani   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu nemožno   odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho zástupcu ani na odstránenie iných nedostatkov v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2004