znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 101/03-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   júna   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka a Eduarda   Báránya   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   bytom   T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   a základného práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 89/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 89/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 89/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P. L. advokátovi JUDr. M. B., Advokátska kancelária, P., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto   slovenských   korún)   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Sťažnosti P. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26.   februára   2003   doručená   sťažnosť   P.   L.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 89/00 o plnenie z poistnej udalosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že návrhom podaným 25. júla 2000 sa   domáhal   plnenia z poistnej   udalosti   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“).   Z dôvodu   nepríslušnosti   bol   návrh   1.   augusta   2000   postúpený krajskému súdu. Výzvou zo 4. januára 2001 bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 20. februára 2001 bolo krajským súdom vydané uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti tomuto uzneseniu odvolanie z 1. marca 2001 vzhľadom na to, že súdny poplatok   uhradil   bankovým   prevodom.   Po   doručení   bankového   výpisu   z účtu sťažovateľ zistil, že poukázaná suma mu bola spätne pripísaná na účet. Sťažovateľ po tomto zistení znova poukázal sumu 5 965 Sk.

Podľa sťažovateľa boli postupom krajského súdu porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   niekoľkokrát   žiadal   o vytýčenie   termínu pojednávania, a to podaniami z 19. novembra 2001, 20. februára 2002, 24. mája 2002 a 20.   januára   2003.   Sťažovateľ   podal   20.   januára   2003   aj   sťažnosť   predsedníčke krajského   súdu   na   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   mu   vznikla morálna   ujma   nekonaním   krajského   súdu,   a   preto   žiada   aj   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa P. L.,... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   36   Cb   89/00-31   bolo porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 2. 2001, sp. zn. 36 Cb 89/00 sa zrušuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   priznáva   primerané zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   vo   výške 300.000 Sk.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania.“

Uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   101/03   zo 16.   apríla   2003   bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V časti   namietajúcej   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   bola sťažnosť   odmietnutá   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   a v časti   namietajúcej porušenie čl. 13 a čl. 14 dohovoru bola odmietnutá z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   z 26.   marca   2003 vyjadrila   predsedníčka   krajského   súdu,   v ktorom   uvádza,   že   došlo   k   zbytočným prieťahom od nápadu veci až do 4. januára 2001, keď bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, a následne od podania odvolania 5. marca 2001 až do vydania uznesenia z 10. marca 2003. Spolu s vyjadrením predsedníčky krajského súdu bol ústavnému súdu doručený aj súdny spis sp. zn. 36 Cb 89/00.

Predsedníčka   krajského   súdu   navrhla   listom   z   21.   mája   2003   v   súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustiť od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ   využil   právne   prostriedky,   ktorých   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a 20. januára 2003 podal sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o plnenie z poistnej udalosti nehodnotí ako zložitú vec.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa.

Dňa   26.   júla 2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania o plnenie z poistnej udalosti.

Dňa 4. januára 2001 bola sťažovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 5. marca 2001 bolo podané odvolanie právneho zástupcu žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) proti uzneseniu č. k. 36 Cb 89/00-31 z 20. februára 2001 o zastavení súdneho konania.

Dňa 5. apríla 2001 bola krajskému súdu doručená kópia výpisu z účtu žalobcu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ krajského súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateľa, ale aj celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa   26.   júla 2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania o plnenie z poistnej udalosti.

Prípisom z 1. augusta 2000 bola vec postúpená krajskému súdu.

Dňa 31. augusta 2000 došiel spis krajskému súdu.Dňa 4.   januára 2001 krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému.

Dňa   17.   januára   2001   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   právneho zástupcu žalovaného k žalobe.

Dňa 2. februára 2001 bola vykonaná kontrola úhrady súdneho poplatku.Dňa   20.   februára   2001   bolo   vydané   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 36 Cb 89/00-31 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 5. marca 2001 bolo zaslané odvolanie právneho zástupcu žalobcu proti uzneseniu č. k. 36 Cb 89/00-31 z 20. februára 2001.

Dňa 5. apríla 2001 bola krajskému súdu doručená kópia výpisu z účtu žalobcu.Dňa   10.   marca   2003   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   sa   zrušilo   uznesenie krajského súdu č. k. 36 Cb 89/00-31 z 20. februára 2001 o zastavení konania.

Dňa 4. apríla 2003 bol ústavnému súdu doručený spis krajského súdu sp. zn. 36 Cb 89/00 spolu s vyjadrením predsedníčky krajského súdu.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   krajského   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl.   48   ods.   2 ústavy   a základného práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď v období od   31. augusta 2000 (doručenie spisu krajskému súdu) do 4. januára 2001 (výzva na zaplatenie súdneho poplatku), teda 4 mesiace, a v období od 5. marca 2001 (odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania)   do   10.   marca   2003   (zrušené   uznesenie   o zastavení   konania),   teda 24 mesiacov, nevykonal žiaden úkon. Spolu sú prieťahy v dĺžke 28 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 36 Cb 89/00, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. Svoj   návrh   odôvodnil   tak,   že   podľa   jeho   názoru   prieťahmi   v   súdnom   konaní mu vznikli nemajetkové straty tým, že zo strany súdnej moci sa mu nedostalo právnej ochrany v prípade rozhodovania o jeho žalobnom návrhu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva a prikázal krajskému súdu, ktorý   jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti krajského súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu krajského súdu. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právny zástupca žiadal ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia   §   13   ods.   1   a   §   16   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   dva   úkony   právnej pomoci po 7 650 Sk a dva režijné paušály po 128 Sk, spolu 15 556 Sk, pričom právny zástupca vychádzal pri výške stanovenia odmeny z požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia 300 000 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v   peniazoch   a   je   nezameniteľná   s   primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   sú   trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk za jeden úkon), ktoré ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003