znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   M.,   zastúpeného advokátom   JUDr. Stanislavom Rešutíkom,   Advokátska   kancelária,   Námestie   M.   R.   Štefánika   11,   Brezno,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/200/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra 2012 doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/200/2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalobcom   v spore o ochranu osobnosti   vedenom   Okresným   súdom   Brezno (ďalej   len „okresný   súd“),   kde sťažovateľ   porušenie   svojich   osobnostných   práv   odôvodňoval   konaním   zamestnanca žalovaného,   postupom   vedúcej   personálneho   oddelenia   žalovaného   pri   jej   svedeckej výpovedi podanej v inom súdnom konaní. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C/334/2010 zo 7. februára 2012 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co/200/2012 z 20. septembra 2012, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného.

Sťažovateľ   v postupe   konajúcich   súdov   vidí   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti predkladá argumentáciu, v ktorej okrem iného uvádza:„Predmet porušenia mojich práv vidím v troch smeroch: 1./   V dôsledku závažného porušenia § 118 a ods. 1, 2 a § 120 ods. 1 OSP neobstojí záver všeobecných súdov o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej a zamietnutie žaloby je porušením mojich základných práv na spravodlivé a nestranné súdne konanie. 2./   Pri správnom postupe všeobecných súdov v zmysle § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP by nemala   byť   žalovanej   vôbec   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastupovania,   pretože   sa konanie vo veci samej neuskutočnilo a súd sa nezaoberal predmetom sporu!

Nemožno teda tvrdiť, že žalovaná bola plne v spore úspešná ako to predpokladá § 142 ods. 1 OSP. Naviac je mimoriadne dôležitá okolnosť, že súd potvrdil nepravdivosť tvrdení zamestnankyne žalovanej o mojej osobe. Za týchto okolností priznanie náhrady trov právneho zastupovania ako to urobili všeobecné súdy je porušením mojich základných práv. Poukazujem   v   tomto   smere   na   nedávne   rozhodnutie   súdu   v   ČR   o   ktorom   informovala TV PRIMA na teletexe dňa 29.10. 2012, kde sa uvádzalo, že bývalý predseda vlády ČR Jiří Paroubek   neuspel   ako   navrhovateľ   v   spore   na   ochranu   osobnosti,   kde   žiadal   aj nemajetkovú ujmu, ale úspešnému účastníkovi konania súd nepriznal žiadnu náhradu trov konania a právneho zastupovania. Podľa súdu totiž slová o politikovi, že koná ako Berija boli nepochybne urážkou, ale nie takou aby sa ako politik mohol dovolať ochrany podľa ustanovení OZ o ochrane osobnosti. Tvrdím, že môj prípad mali všeobecné súdy posudzovať obdobne a analogicky. Predsa zamestnankyňa žalovanej ma nepochybne urazila a zrejme aj porušila   moje   práva   podľa   §   11   OZ.   To,   že   za   jej   konanie   nemá   niesť   zodpovednosť žalovaná nebolo tak jasné a zrejmé pred sporom, aby súd musel mňa zaviazať k takej náhrade ako to urobil. Rozhodnutia všeobecných súdov boli teda voči mne mimoriadne nespravodlivé.

Žalovaná tým, že na môj pokus o zmier nereagovala právne relevantným spôsobom a ani na samotnú žalobu neuviedla a nepredložila všetky dôkazy, ktorými disponovala a boli potrebné na preukázanie jej obranných tvrdení, ale tak spravila až po prvom pojednávaní, konala   spôsobom,   že   zavinila   súdny   spor   a   nemôže   sa   vôbec   domáhať   náhrady   trov právneho zastupovania!!!

Pre prípad, že by sa ústavný súd s takýmto mojim názorom v bodoch 1 a 2 nestotožnil poukazujem ešte na nasledovné: 3./   Vzhľadom na existenciu mandátnej zmluvy nemala byť žalovanej priznaná náhrada za úkony podliehajúce pod právne služby v zmysle mandátnej zmluvy, kde sa dajú zaradiť aj jednoduché   podania   pred   pojednávaním   vo   veci   samej,   resp.   vyjadrenie   k   odvolaniu a podobne.   Mohlo   by   sa   z   uvedených   dôvodov   uvažovať   iba   o   priznaní   trov   za   účasť právneho   zástupcu   na   pojednávaní   súdu.   V   takom   prípade   by   sa   však   nemohla   suma náhrady odvodzovať od nemajetkovej ujmy 50.000 eur, ale iba zo sumy 1 euro lebo súd otázku nemajetkovej ujmy a narušenia práva podľa § 11 OZ vôbec neriešil.

Ak by sa ani s takýmto názorom ústavný súd nestotožnil malo by sa postupovať nepochybne tak, že náhrada by sa mohla vypočítať iba zo sumy sporu v čase pokusu o zmier a to 6.666eur, keď naň reagoval advokát žalovanej, ktorý vec prevzal dňa 21.7.2010. Bol to totiž jednoznačne prvý úkon žalovanej vo veci! Návrh som podal na sumu 17.500 eur a nie ako súdy priznali trovy zo sumy 50.000 eur. Podľa oboch opísaných alternatív v tomto bode,   je   preto   rozhodnutie   súdov   nespravodlivé,   bezcitné   a   z   ústavného   hľadiska neudržateľné.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.!!!“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/200/2012,   rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co/200/2012 z 20. septembra 2012 zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a tiež priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   47   ods.   3   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom krajský súd potvrdil vecnú správnosť rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľa o ochranu osobnosti.Preskúmaním sťažnosti   a jej príloh ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde domáhal, aby konajúci súd určil, že tvrdenia prednesené vedúcou personálneho oddelenia žalovaného počas výsluchu pred okresným   súdom   v rámci   iného   súdneho   konania „sú   nepravdivé   a spôsobilé   vyvolať v žalobcovi   dojem,   že   je   nesprávne   orientovaný,   resp.   duševne   chorý“,   čím   žalovaný zasiahol   do   práva   sťažovateľa   na   ochranu osobnosti.   Sťažovateľ   na   základe   uvedeného žiadal,   aby   konajúci   súd   žalovaného   zaviazal   písomne   sa   ospravedlniť   a z titulu nemajetkovej   ujmy   aj   zaplatiť   sumu   17 500   €,   ktorú   v priebehu   konania   žiadosťou o pripustenie rozšírenia návrhu zvýšil sťažovateľ na sumu 50 000 €. V priebehu konania sťažovateľ návrh v časti týkajúcej sa písomného ospravedlnenia   vzal späť a v uvedenej časti   žiadal   konanie   zastaviť.   Okresný   súd   tomuto   návrhu   vyhovel   a v označenej   časti konanie   zastavil.   Podanú   žalobu   o   ochranu   osobnosti   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že „v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Brezno   pod   č.   k.   3C/71/2008,   v ktorom   je navrhovateľom,   vypovedala   svedkyňa   S.   B.,   zamestnaná   ako   vedúca   personálneho oddelenia u žalovaného. Svedkyňa so žalobcom v roku 2008 ako uchádzačom o zamestnanie riešila jeho žiadosť o zamestnanie na pozíciu robotníka. O žalobcovi sa vyjadrila tak, že tento sa v roku 2009 uchádzal o miesto archivára a žiadal ju o vyhotovenie pracovnej zmluvy. Svedkyňa napriek upozorneniam žalobcu zotrvala na výpovedi; po upozorneniach žalobcu, že na ňu podá trestné oznámenie sa svedkyňa rozplakala a vyšla z pojednávacej miestnosti. Následne v ten istý deň svoju výpoveď písomne odvolala s tým, že sa pomýlila v osobe.“. Sťažovateľ   v podanej   žalobe   argumentoval,   že   nepravdivé   tvrdenia   predniesla menovaná svedkyňa ako zamestnankyňa žalovaného, kde poukazoval na ustanovenie § 9 ods. 1 Zákonníka práce a dôvodil, že táto zamestnankyňa vo funkcii vedúcej personálneho oddelenia je osobou, ktorá koná za organizáciu s uchádzačmi o zamestnanie a jej úkony zaväzujú organizáciu, teda žalovaného.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C/334/2010 zo 7. februára 2012 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 2 683,26 €. Svoj záver okresný súd založil na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie   žalovaného,   kde   vysvetlil   že   pod   vecnou   legitimáciou,   či   už   aktívnou   alebo pasívnou,   sa   vo   všeobecnosti   v občianskom   súdnom   konaní   rozumie   oprávnenie   alebo povinnosť   účastníkov   vyplývajúca   z hmotného   práva,   pričom   sa   vecná   legitimácia na začiatku   konania   tvrdí,   a základným   predpokladom,   aby   súd   žalobe   mohol   vyhovieť, je preukázanie   skutočnosti,   že   žalobca   žaluje   osobu,   ktorá   je   nositeľom   hmotnoprávnej povinnosti. Okresný súd vo svojej argumentácii uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,   že by menovaná zamestnankyňa   ako   svedkyňa   v dotknutom súdnom konaní konala   za   právnickú   osobu,   ktorá   je   jej   zamestnávateľom,   keďže   povinnosť   svedčiť   jej nevyplýva z pracovného zaradenia, z náplne práce a ani z prípadných vnútorných predpisov zamestnávateľa.   Okresný   súd   vysvetlil,   že   zamestnávateľ   ako   právnická   osoba   v zmysle dikcie zákona nemôže byť svedkom v občianskom súdnom konaní a v dôsledku nemožnosti takéhoto   postavenia   nemôže   ani   poveriť   svojho   zamestnanca,   aby   za   neho   ako   svedok v súdnom   konaní   svedčil,   a teda   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   obsah   výpovede   svojho zamestnanca   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   ide   o výpoveď   o skutočnostiach,   ktoré sa zamestnanec dozvedel pri plnení svojich pracovných povinností.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 16 Co/200/2012 z 20. septembra 2012, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v sume   640,51   €.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   skonštatoval,   že prvostupňový súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne   vyhodnotil   v zmysle   ustanovení   §   132   OSP   a rozhodnutie   náležite   odôvodnil v súlade   s ustanoveniami   §   157   ods.   2   OSP;   uvedeným   odôvodnením   sa   odvolací   súd stotožnil   a v podrobnostiach   naň   odkázal.   Na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového rozsudku krajský súd okrem iného dodal: „Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým   súdom.   Navrhovateľ   polemizuje   s   právnym   záverom   okresného   súdu o pasívnej vecnej legitimácii odporcu. Okresný súd sa však vo svojom rozhodnutí s právnym posúdením pasívnej vecnej legitimácie odporcu podrobne zaoberal a svoj právny záver dôsledne   odôvodnil.   S   jeho   odôvodnením   sa   odvolací   súd   stotožňuje.   Právny   záver okresného súdu nevyvracajú ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/73/2003, tento   práve   poukazuje   na   to,   že   predpokladom   zodpovednosti   zamestnávateľa,   teda právnickej   osoby   -   v   tomto   prípade   odporcu   -   pri   neoprávnenom   zásahu   do   práva na ochranu osobnosti, ktorý by mal byť spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej alebo fyzickej osoby je to, aby činnosť pracovníka (v tomto prípade B.), nestrácala miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh tejto osoby. Z vykonaného dokazovania je zrejmé a odvolací súd uvedené konštatuje zhodne s právnym záverom okresného súdu, že výpoveď   B. ako svedkyne v inom konaní, nie je v miestnom,   časovom,   ale   ani   vecnom   vzťahu   k   plneniu   úloh   odporcu.   K   prípadnému neoprávnenému zásahu by mohlo dôjsť, iba ak by k nemu došlo napr. pri pohovore, či inom pracovnom kontakte S. B. s navrhovateľom ako uchádzačom o zamestnanie, či pri inom plnení pracovných úloh S. B. ako zamestnankyne odporcu v čase, keď prebiehali rokovania a pohovory v súvislosti s prijatím, či neprijatím navrhovateľa do zamestnania u odporcu. Zamestnankyňa odporcu B. ale vypovedala ako svedkyňa - fyzická osoba - občan, keď práve touto jej výpoveďou malo k neoprávnenému zásahu dôjsť. Táto jej povinnosť jej nevyplývala z pracovného   zaradenia,   či   z   náplne   práce   a   ani   z   prípadných   vnútorných   predpisov zamestnávateľa vrátane   organizačného   poriadku   tak,   ako   na to   poukazuje navrhovateľ. Zamestnávateľ, ako právnická osoba nemôže byť svedkom v občianskom súdnom konaní a v dôsledku nemožnosti takéhoto postavenia nemôže ani poveriť svojho zamestnanca, aby za   neho   ako   svedok   v   súdnom   konaní   svedčil   a   teda   ani   nemôže   niesť   zodpovednosť za obsah   výpovede   svojho   zamestnanca   bez   ohľadu   na skutočnosť,   že   ide   o   výpoveď o skutočnostiach, ktoré sa zamestnanec dozvedel pri plnení svojich pracovných povinností. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazoval navrhovateľ v odvolaní pod   sp.   zn.   28Cdo/931/2002,   treba   uviesť,   že   podstatnou   skutočnosťou   pre   posúdenie zodpovednosti   zamestnávateľa   je,   či   v   rámci   konania   zamestnanca   ide   o   plnenie   úloh právnickej   osoby.   Opätovne   je   však   nutné   poukázať   na   to,   že   vykonané   dokazovanie jednoznačne preukázalo, že B. pri výsluchu v inom konaní nekonala v rámci plnenia úloh právnickej osoby - odporcu, z ust. § 126 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že svedkom môže byť iba fyzická osoba. V danom prípade koná pred súdom svedok ako občan, ktorý je povinný pravdivo vypovedať o všetkom, čo svojimi zmyslami vnímal a čo súd považuje za významné pre posúdenie veci. Svedkyňa B. nevypovedala v inom konaní v rámci plnenia úloh právnickej osoby - odporcu, obsah tejto výpovede nebol plnením úloh odporcu, preto je   irelevantné   posudzovanie   resp.   aplikácia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   ČR   sp.   zn. 28Cdo/931/2002.   Odporca   nie   je   nositeľom   subjektívnej   povinnosti   vyplývajúcej   mu z hmotného   práva   (pasívna   vecná   legitimácia),   o   ktorej   sa   v tomto   konaní   rozhoduje, odporca   teda   nebol   subjektom,   ktorý   neoprávnene   zasiahol   do osobnostných   práv navrhovateľa.

Vzhľadom na tieto dôvody ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o súvisiace výroky o náhrade trov konania, tieto boli predmetom skúmania odvolacieho súdu   v   zmysle   §   206   ods.   1,2   OSP,   a   to   najmä   s   poukazom   na   návrh   navrhovateľa na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP, teda, aby odvolací súd zrušil výrok o trovách konania a nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania.

Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo,   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne vychádzal z ust. § 142. ods. 1 OSP. Podľa tohto ustanovenia priznal účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, teda trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré si odporca v konaní riadne a včas uplatnil). Ustanovenie § 150 OSP síce dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v ňom uvedených výnimočne nepriznal   náhradu   trov   konania   úspešnému   účastníkovi   konania,   avšak   zákonná   dikcia obsiahnutá v ust. § 150 ods. 1 OSP vyžaduje naplnenie dvoch podmienok a to, že musia byť v danom prípade pre aplikáciu moderačného práva zjavné dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať tak v charaktere určitého druhu konania, alebo môžu vyplývať z určitej procesnej situácie. Je potrebné tiež zohľadňovať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov a prihliadať i na postoj toho ktorého účastníka v konaní.

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že ničím nezavinil   podanie   návrhu,   pretože   odporca   mu   pred   začatím   konania   nepredložil organizačný poriadok, nie sú okolnosťami, na ktoré by mohol odvolací súd v súlade s ust. § 150   OSP   prihliadať.   Odporca   nemal   povinnosť   pred   začatím   konania   doručiť navrhovateľovi organizačný poriadok. Naopak, navrhovateľ podal predmetný návrh, spor teda vyvolal a len skutočnosť, že bol v spore neúspešný, nemôže byť dôvodom na aplikáciu ust. § 150 OSP. Tvrdenie navrhovateľa, že v čase do pojednávania nebolo vôbec jasné, že by odporca nebol pasívne legitimovaný, taktiež nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, na ktorý by bolo možné prihliadať, pretože v sporovom konaní si musí byť navrhovateľ ako „pán sporu" vedomý neistoty požadovaného výsledku v konaní. Ďalšiu skutočnosť, na ktorú poukazuje   navrhovateľ   v   odvolaní,   pre   ktorú   by   nemali   byť   trovy   konania   priznané odporcovi je, že odporca ako právnická osoba zamestnáva právnika a poukázal tak na nález z Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2003. Odvolací súd však konštatuje, že odporca nemá v pracovnoprávnom vzťahu žiadneho právnika a od roku 2003 zabezpečuje právne služby dodávateľ - advokát. Právne zastupovanie odporcu a trovy s tým súvisiace boli trovami potrebnými na účelné bránenie práva odporcu a súčasne boli v priamej príčinnej súvislosti s jeho postavením v konaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   považoval   odvolací   súd   rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania (vrátane trov štátu) za vecne správne, a podľa § 219 ods. 1, 2 OSP i v tejto časti rozsudok ako vecne správny potvrdil, nakoľko aplikácia ust. § 150 ods. 1 OSP v danej veci nie je dôvodná.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd z vyššie uvedených totožných dôvodov   podľa   §   142   ods.   1   OSP   v   spojení   s ust.   §   224   ods.   1   OSP.   Odporca   bol v odvolacom konaní úspešný, vzniklo mu preto právo na ich náhradu. Náhradu trov konania si odporca uplatnil riadne a včas, a tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli odporcom uplatnené v súlade s vyhláškou, a to za jeden úkon právnej služby - podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky odvolací súd priznal odmenu za jeden úkon vo výške 526,13 eur plus režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur. Keďže právny zástupca odporcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa mu podľa § 18 vyhlášky odmena a náhrady o DPH   (20%   t.   j.   106,75   eur).   Navrhovateľ   je   preto   povinný   nahradiť   odporcovi   trovy odvolacieho konania spolu vo výške 640,51 eur. Uvedené trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ povinný zaplatiť podľa § 149 ods. 1 OSP na účet právneho zástupcu odporcu v súdom určenej lehote.“

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a aplikácii   zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V intenciách   označenej   judikatúry   pristúpil   ústavný   súd   k posúdeniu   námietok sťažovateľa   smerujúcich   proti   postupu   a   rozhodnutiu   krajského   súdu   prijatému v namietanom konaní.

Krajský súd a tiež okresný súd, na ktorých závery ako na vecne správne odvolací súd odkázal, prezentovali podstatu otázky, relevantnej v prípade sťažovateľa, a síce vysvetlili inštitút vecnej legitimácie, ktorej existencia je východiskovým predpokladom úspešného uplatnenia práva v občianskom súdnom konaní. Krajský súd zároveň v kontexte judikatúry Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   na   ktorú   sa   odvolával   samotný   sťažovateľ v podanom   odvolaní,   interpretoval   otázku   zisťovania   pasívnej   vecnej   legitimácie v špecifickej   kategórii   sporov   o   ochranu   osobnosti   (kde   nositeľom   zásahu   do   práva na ochranu osobnosti má byť subjekt použitý právnickou či fyzickou osobou na realizáciu činnosti tejto osoby). Krajský súd s odkazom na označenú rozhodovaciu prax vyhodnotiac skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa uzavrel, že v jeho prípade podmienky vymedzené zmienenou judikatúrou splnené neboli, čo vylučuje aplikovateľnosť označeného judikátu v jeho veci. Na podporu tohto záveru zdôraznil krajský súd skutočnosť, ktorú považoval v kontexte   prezentovaného   výkladu   za   podstatnú,   a síce   že   v prípade   posudzovaného konania zamestnankyne žalovaného (poskytnutie svedeckej výpovede   v súdnom konaní) nešlo o plnenie úloh žalovaného.

V ďalšom   bode   interpretoval   krajský   súd   právnu   úpravu   týkajúcu   sa   priznania náhrady trov konania, a to ustanovenia   § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP. V súvislosti s ustanoveniami § 150 ods.   1 OSP, ktorého aplikácie sa sťažovateľ vo svojom prípade domáhal, krajský súd sťažovateľovi jasne vysvetlil podmienky aplikovateľnosti označenej právnej   úpravy,   ktorá   umožňuje   v prípadoch,   keď   sú   naplnené   všetky   predpoklady na priznanie   náhrady   trov   konania,   náhradu   celkom   alebo   sčasti   nepriznať,   avšak   len výnimočne   za   súčasnej   existencie   dôvodov   zvláštneho   zreteľa   (spočívajúcich   či   už v okolnostiach   veci   alebo   v okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania).   Argumentáciu, ktorú sťažovateľ v tejto súvislosti prezentoval, krajský súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, a teda nesubsumovateľnú pod takto zákonom predpokladané dôvody (krajský súd na tomto mieste konštatoval pre posúdenie veci rozhodné fakty, a síce že sťažovateľ spor vyvolal a ako jeho iniciátor bol zaťažený bremenom zistenia okolností existencie či neexistencie vecnej   legitimácie   žalovaného).   Krajský   súd   takisto   vyvrátil   argumentáciu   sťažovateľa, ktorou   tento poukazujúc na judikatúru ústavného súdu spochybňoval nevyhnutnosť trov vynaložených žalovaným na účelné bránenie svojich práv. Na tomto mieste krajský súd poukázal na absenciu analógie skutkových   okolností   prípadu   sťažovateľa   so zmienenou judikatúrou ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozhodnutí prezentoval náležitý a logický   výklad   otázky   vecnej   legitimácie,   a to   aj   poukazom   na   súvisiacu   judikatúru, na základe interpretácie ktorej po posúdení skutkových okolností prípadu sťažovateľa prijal záver   o   nedostatku   vecnej   legitimácie   na   strane žalovaného   účastníka   konania. Za dostatočne   náležitú   považuje   ústavný   súd   aj   krajským   súdom   zvolenú   interpretáciu relevantnej   právnej   úpravy   trov   konania,   s ktorou   podľa   názoru   ústavného   súdu   prijaté skutkové a právne závery krajského súdu vo veci priznania náhrady trov konania primerane korešpondovali.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel aplikovanej právnej úpravy   a predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité   a zrozumiteľné   vysvetlenie svojich právnych   záverov.   Ústavný   súd   v takýchto   prípadoch   nemá   žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu   právnej   úpravy z pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   ešte   viesť   k záveru   o porušení   jeho   základného   práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a jeho práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutie   krajského   súdu   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto   konštatuje   kvalitu   jeho   rozhodnutia   ako   súladnú   s obsahom   označených   článkov ústavy a dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014