znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., CSc., D., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 28. marca 2011 podaným okresnému súdu domáhala proti P. S. (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 867,07 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia poplatkov za hovorné a mesačných poplatkov podľa zmluvy o pripojení a dodatkov k tejto zmluve. Dňa 5. mája 2011 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 8 Ro/96/2011-40, ktorým zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľke dlžnú sumu s príslušenstvom. Tento platobný rozkaz bol z dôvodu jeho nedoručenia do vlastných rúk odporcu okresným súdom zrušený.

Pojednávania okresného súdu konaného 20. októbra 2011 sa sťažovateľka „z dôvodu hospodárnosti   konania“ nezúčastnila, pričom   svoju   neúčasť riadne   a včas ospravedlnila a okresný súd požiadala, aby v prípade námietok zo strany odporcu pojednávanie odročil pre účely zabezpečenia jej účasti. Bez prítomnosti oboch účastníkov konania okresný súd rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť   sťažovateľke   sumu   494,17   €   s príslušenstvom,   a vo zvyšnej   časti   návrh sťažovateľky   zamietol.   Okresný   súd   zároveň   určil,   že „zmluvná   podmienka   uvedená v dodatku   k zmluve   o pripojení   Fix...   je neprijateľná“.   Proti   zamietajúcej   časti   rozsudku okresného súdu (bod 2 výroku), ako aj časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky   (bod   3 výroku)   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „z dôvodu opatrnosti poukazujúc... na zatiaľ neustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR“ sa rozhodla uplatniť svoje práva popri dovolaní podanom Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   aj   prostredníctvom sťažnosti   zaslanej   ústavnému   súdu.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   považoval   túto   sťažnosť za predčasne podanú a z tohto dôvodu by ju odmietol, navrhuje potvrdiť „zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam súdov 1. a 2. stupňa aj po rozhodnutí NS SR o dovolaní“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okresnému   súdu   sťažovateľka   vytýka   to,   že   jej   neumožnil   vyjadriť   sa   k otázke ne/prijateľnosti   zmluvných   podmienok   služby   Fix.   Napriek   žiadosti   sťažovateľky o odročenie pojednávania pre účely zabezpečenia jej prítomnosti, „ak by nemal byť nárok v celom rozsahu priznaný, teda aj ak by súd mal akúkoľvek pochybnosť o neprijateľnosti nejakej podmienky“, okresný súd pojednávanie neodročil a neumožnil sťažovateľke k veci vyjadriť sa, a tak legitímne reagovať na prípadné pochybnosti súdu o oprávnenosti nároku, ktorý bol žalobným návrhom uplatnený. Vzhľadom na predchádzajúce priznanie nároku platobným rozkazom sťažovateľka nemohla tušiť, že okresný súd rozhodne inak, a v dobrej viere   predpokladala   rozhodnutie   vo   svoj   prospech.   Ani   zo   zápisnice   z pojednávania konaného   20.   októbra   2011   nevyplýva,   že   by   okresný   súd   chcel   umožniť   účastníkom vyjadriť   sa   k tejto   skutočnosti,   resp.   že   by   neprijateľné   zmluvné   podmienky   výslovne oboznamoval   a posudzoval.   Týmto   postupom   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá možnosť konať pred súdom. Okresný súd úplne znemožnil účinnú obranu sťažovateľky a odoprel jej spravodlivosť a súdnu ochranu.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v odvolacom   konaní   bolo   porušené   jej   základné   právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, pretože napriek nedostatočne zistenému skutkovému   a správnemu   stavu   zo   strany   okresného   súdu   nedošlo   k zopakovaniu a doplneniu   dokazovania,   ale   naopak,   k nekritickému   a nepreskúmateľnému   potvrdeniu rozhodnutia   bez   vysporiadania   sa   so   závažnými   odvolacími   dôvodmi   a argumentáciou sťažovateľky,   a to   všetko   bez   nariadenia   pojednávania,   ktorého   potreba   bola   okrem opätovného   dokazovania   daná   navyše aj z dôvodu   zrejmej   existencie   verejného záujmu na nariadení pojednávania. Odvolací súd nesprávne, mechanicky a formalisticky aplikoval aj § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím fakticky tiež poprel označené práva sťažovateľky.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prvostupňový súd aj odvolací súd porušili čl. 6 dohovoru aj   tým,   že   v tejto   veci   rozhodli   v rozpore   s praxou   iných   súdov,   ktoré   v obdobných prípadoch   pri   hodnotení   skutkového   stavu   priznali sťažovateľke   nárok   v celom   rozsahu a neurčili   neprijateľnosť   zmluvných   podmienok.   Konajúce   súdy   nesprávne   aplikovali jednotlivé právne normy a vec nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho sú odôvodnenia ich   rozhodnutí   nesprávne   a s ohľadom   na   sťažovateľkou   tvrdené   skutočnosti   aj nedostatočné,   čo   predstavuje   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivý proces.

Postupom   oboch   súdov   a ich   rozhodnutiami   v rozpore   so   zákonnou   úpravou Slovenskej   republiky   i Európskej   únie   došlo   v dôsledku   judikovania   určených neprijateľných podmienok aj k porušeniu základných práv sťažovateľky vlastniť majetok a podnikať.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 (resp. odvolaním napadnutých výrokov tohto rozsudku, pozn.) a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a aby   sťažovateľke   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 14 C/121/2011-59 z 20. októbra 2011 a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012.

1.   Preskúmaniu   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   (resp.   odvolaním napadnutých   výrokov   tohto   rozsudku,   pozn.)   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods.   1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická   osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo   vzťahu   k okresnému   súdu   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   č.   k.   10   Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012 odvolaním napadnuté výroky rozsudku okresného súdu potvrdil.

Ochrana   ústavnosti   nie je   a ani   podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou ústavného   súdu,   ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka v sťažnosti výslovne uviedla, že ochrany svojich už uvedených práv sa „z dôvodu opatrnosti...“ rozhodla domáhať okrem sťažnosti zaslanej ústavnému súdu aj podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co/3/2012-83 z 25. októbra 2012. Dovolanie je ako príloha pripojené aj k ústavnej sťažnosti.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť,   ako   aj   na   to,   že   dovolacie   konanie   ešte   nie   je skončené,   musela   byť   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013