znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline z 2. januára 2012 vo veci sp. zn. 1 Kn 262/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy porušených práv zaručeného čl. 13 dohovoru i práva užívať slobody   a práva   priznané   dohovorom   na   nediskriminačnom   základe   zaručeného   čl.   14 dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 2. januára 2012 vo veci sp. zn. 1 Kn 262/11.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 18. októbra 2010 na krajskej prokuratúre   podal   trestné   oznámenie   na   vyšetrovateľa   JUDr.   P.   M. „pre podozrenie z viacerých   trestných   činov“.   Trestné   oznámenie   vybavoval   vyšetrovateľ   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby v Banskej Bystrici (ďalej len „sekcia kontroly a inšpekčnej služby“), PhDr. Ľ. C., ktorý ho uznesením ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. decembra 2010 odmietol.

Sťažovateľ podal 3. januára 2011 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátora krajskej prokuratúry Mgr. J. K., ktoré bolo postúpené Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej len   „OR   PZ   v Žiline“).   Z uznesenia   OR   PZ   v Žiline   ČVS:   ORP-397/1-OVK-ZA-2011 z 11. apríla   2011,   ktorým   bolo   trestné   oznámenie   sťažovateľa   na   prokurátora   Mgr. K. odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   sťažovateľ   zistil,   že   toto   trestné oznámenie vybavoval práve vyšetrovateľ JUDr. P. M. Na základe predmetného uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľ 19. apríla 2011 adresoval OR PZ v Žiline podanie označené ako „Reakcia na uznesenie ČVS: ORP-397/1-OVK-ZA-2011 – sťažnosť a požiadavka na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákon č. 514/2003 Z. z. vo výške 20.000,- EUR“, a 3. mája 2011 podal ďalšie trestné oznámenie na JUDr. P. M., „ktorý, hoci veľmi dobre vedel o jeho zaujatosti..., nevylúčil sa z konania ohľadom mojej veci“, a tak jeho konanie bolo možné považovať „za zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   s možným   motívom   osobnej pomsty“.

Následne, 22. júla 2011 vyšetrovateľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C. uznesením ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku   trestné   oznámenie   sťažovateľa   z 3.   mája   2011   na   vyšetrovateľa   JUDr.   P.   M. V jeho   odôvodnení   uviedol,   že „samotná   skutočnosť   podania   trestného   oznámenia   dňa

18. 10. 2010 na mjr. JUDr. P. M. nemusí automaticky zakladať pochybnosti o nezaujatosti vyšetrovateľa pre jeho pomer k osobe podávateľa trestného oznámenia.

Zo zabezpečených materiálov neboli zistené pochybenia zo strany vyšetrovateľa PZ, ktoré by zakladali jeho trestnoprávnu zodpovednosť,... v danom prípade... neboli naplnené zákonné   znaky   prečinu   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   ods. 1 písm. a/   Trestného   zákona,   nakoľko   v danom   prípade   absentuje   subjektívna   stránka skutkovej   podstaty   trestného   činu   vo   forme   úmyslu,   teda   spôsobiť   inému   škodu alebo zadovážiť   sebe   alebo   inému   neoprávnený   prospech,   ako   aj   objektívna   stránka skutkovej   podstaty   predmetného   alebo   iného   trestného   činu,   a to   vo   forme   konania, následku a príčinného vzťahu medzi konaním a následkom.“.

Predmetné   uznesenie   vyšetrovateľa   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   napadol sťažovateľ 8. augusta 2011 sťažnosťou podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku. Tvrdil   protirečivosť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia.   Uviedol,   že   po   jeho   podaní z 19. apríla   2011   sa   vyšetrovateľ   JUDr.   P.   M.   mal „automaticky   vylúčiť.   On   sa   však nevylúčil, čo opätovne dokazuje jeho zaujatosť.

Tvrdenia JUDr. P. M., že keby si aj pamätal, že som na neho predtým podal trestné oznámenie, že by to nepociťoval vnútorne ako zaujatosť, je nezmysel. Všetky vedecké štúdie dokazujú   jednoznačne,   že   človek,   ktorý   netrpí   duševnou   poruchou,   zaujatosť   v takýchto prípadoch pociťuje...“.

Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „vojenská obvodná   prokuratúra“)   uznesením   č.   k.   OPn   148/11-23   z 21.   septembra   2011   sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietol.   Stotožnil   sa so závermi   uvedenými   v napadnutom   uznesení,   keď   dospel   k záveru,   že „z vyjadrenia JUDr. P. M. zo dňa 12.07.2011 vyplýva, že nemal vedomosť o tom, že oznamovateľ JUDr. PhDr. P. Ď. naňho podal trestné oznámenie a taktiež uviedol, že aj v prípade, že by túto vedomosť   mal,   nepociťoval   by   zaujatosť   voči oznamovateľovi.   Z konania   JUDr.   P.   M. rovnako   nevyplýva   žiadna   snaha   poškodiť   oznamovateľa,   prípadne   zadovážiť   prospech sebe, alebo inej osobe, Skutočnosť, že JUDr. M. odmietol trestné oznámenie oznamovateľa a teda nespokojnosť a nesúhlas oznamovateľa s vybavením jeho podnetu nemôžu zakladať znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona,   a ani   trestného   činu marenia   úlohy verejným   činiteľom podľa § 327   ods.   1   Trestného   zákona   a ani   iného   trestného   činu   uvedeného   v osobitnej   časti Trestného zákona.“.

V zamietavom   uznesení   sa   ďalej   poukazuje   na   procesnú   samostatnosť   policajta v trestnom konaní i na skutočnosť, že „Inšpekcia MV SR po stránke skutkovej i právnej nie je   oprávnená   vstupovať   do   konania   iného   orgánu   činného   v trestnom   konaní,   hodnotiť okolnosti   týkajúce   sa   dôkaznej   stránky,   samotného   priebehu   vyšetrovania,   ani   hodnotiť jednotlivé rozhodnutia vydané inými orgánmi činnými v trestnom konaní. Táto činnosť patrí do   výlučnej   právomoci   príslušného   dozorujúceho   prokurátora,   resp.   v tomto   prípade prokurátorky, ktorá v tomto prípade, teda v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-397/1- OVK-ZA-2011... nezistila zo strany vyšetrovateľa PZ žiadne porušenie zákona.“.

Sťažovateľ   8.   novembra   2011   adresoval   generálnej   prokuratúre „Žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici   v zmysle   zákona   o prokuratúre.“.   V nej   namietal,   že   uznesením   vyšetrovateľa sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   ČVS:   SKIS-175/IS-3-V-2011   z 22.   júla   2011   bolo porušené jeho základné právo podľa „čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Keď policajt poverený vyšetrovaním veci, ktorej som oznamovateľom a možným poškodeným, sa neodvolá z vyšetrovania, hoci sa podľa trestného poriadku má považovať za zaujatého, rozhodne má ísť o porušenie práva na osobnú bezpečnosť.“. Podľa sťažovateľa   tiež   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie, „keďže úmyselným   nadržovaním   vyšetrovateľa   PhDr. Ľ.   C.   malo   dôjsť   k mareniu   dôvodného trestnoprávneho   súdneho   konania   s vyšetrovateľom   JUDr.   P.   M.   Spomínanými pochybeniami a už spomínanými porušeniami garantovaných práv malo dôjsť aj porušeniu článku   13...   a článku   14...   Dohovoru,   aj   k porušeniu   článku   1   Protokolu   číslo   12 k Dohovoru...   Zároveň   prístupom   vyšetrovateľa   PhDr.   Ľ.   C.   malo   dôjsť   aj   k porušeniu článku 17 Dohovoru... Ku každému z označených porušení označených článkov Ústavy SR, Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť k porušeniu v spojení s porušením článku 1 Dohovoru...“.   K porušeniu   rovnakých   práv   a z rovnakých   dôvodov   potom podľa sťažovateľa došlo aj uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011.

Generálna prokuratúra postúpila podnet sťažovateľa krajskej prokuratúre, ktorá ho upovedomením č. k. 1 Kn 262/11-5 z 2. januára 2012 vybavila tak, že ho ako nedôvodný odložila.   V upovedomení   sa   poukazuje   na   viaceré   prechádzajúce   trestné   oznámenia sťažovateľa,   jeho   sťažnosti   a podnety,   ktoré   neviedli   k trestnému   stíhaniu   sťažovateľom označovaných   osôb.   Konajúci   prokurátor   krajskej   prokuratúry   uviedol,   že „rozhodnutie prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   považujem   za   vecne správne a dôvodné, pričom v ďalšom naň odkazujem“.

K námietke sťažovateľa o povinnosti vyšetrovateľa JUDr. M. vylúčiť sa z trestného konania potom, ako sa dozvedel, že i naňho sťažovateľ podal trestné oznámenie, prokurátor krajskej   prokuratúry   uviedol,   že „tento   výklad   nemá   oporu   v ustanoveniach   Trestného poriadku“. Poukázal na § 31 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého námietku zaujatosti je   strana   povinná   vzniesť   bez   meškania,   len   čo   sa   dozvedela   o   dôvodoch   vylúčenia, a zdôraznil, že „vyšetrovací spis ale ani dozorové spisy neobsahujú podanie Vašej námietky týkajúcej   sa   vylúčenia   vyšetrovateľa...   V danom   prípade   samotné   podanie   trestného oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť z konania, ako sa nesprávne domnievate.“. K tvrdenému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy i práv zaručených dohovorom prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že „nie je jasné, akým spôsobom mali byť tieto ústavné práva porušené, keď ste zákonné možnosti uvedené v odseku 4 § 31 Tr. por. vôbec nevyužili. Tak isto, ako je vyššie uvedené, ustanovenia Trestného zákona nemôžu byť v rozpore s prijatým Dohovorom...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv podáva pomerne rozsiahly chronologický   prehľad   jeho   úkonov   i úkonov   orgánov   činných   v trestnom   konaní, ktoré rozhodovali o jeho trestných oznámeniach, sťažnostiach a podaniach. V nadväznosti na to k napadnutému upovedomeniu krajskej prokuratúry sťažovateľ uvádza, že na jeho druhej strane „prokurátor Krajskej prokuratúry... v rozpore s textom môjho opakovaného podania   z 08.11.2011,   celkom   mimo   kontextu   tohto   podania   a teda   úplne   nemiestne spomína uznesenie PPZ-185/BPK-S-2010 zo 07.12.2010 ohľadom môjho podozrenia na okresnú prokurátorku v Ružomberku JUDr. J. B./uznesenie ohľadom iného podania, čím má v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 13 Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim ako upieranie práva   na   účinný   opravný   prostriedok.   Cítim   to   zároveň   ako   porušovanie   mojich   práv garantovaných článkom 14 Dohovoru, čiže cítim to dôvodne ako diskrimináciu.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   prokurátor   krajskej   prokuratúry   v texte „vo   veci vyšetrovateľ mjr. JUDr. M. konal i napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že 18.10.2010 podali ste na neho trestné oznámenie...“, potvrdzuje, že vyšetrovateľ JUDr. M. „nezákonne rozhodol   vo   veci   ORP-397/1-OVK-ZA-2011   z 11.04.2011“.   Ďalej   k tomu   sťažovateľ uvádza, že „JUDr. P. M. mal byť vo veci predmetného trestného oznámenia z 18.10.2010 osobne vypočúvaný, preto nemá obstáť tvrdenie, že si to nepamätal, prípadne, že to nemal pociťovať ako zaujatosť. Trestný poriadok hovorí, že z konania vo veci je vylúčený orgán činný v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.   Keď sa vrátim   k štvrtému   odseku   predmetného   vyrozumenia   1   Kn   262/11-5,   má   ísť   o faktický nezmysel,   ktorý   nezodpovedá   ani   skutkovému   stavu,   ani   textom   mojich   podaní.   Takýto odklon   od   merita   môjho   podania   z 08.11.2011,   ktorý   má   byť   zároveň   nemiestnym zavádzaním, má v podstate znemožňovať moje práva garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 13 Dohovoru..., keďže obchádzanie merita podania z 08.11.2011 dôvodne cítim ako upieranie práva na účinný opravný prostriedok. Cítim to zároveň ako porušovanie mojich   práv   garantovaných   článkom   14   Dohovoru,   čiže   cítim   to   dôvodne   ako diskrimináciu.“. Rovnaké tvrdenie sťažovateľ predostiera vo vzťahu k tej časti odôvodnenia napadnutého   upovedomenia,   v ktorom   sa   spomína   uznesenie   vojenskej   obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011.

K názoru   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   podľa   ktorého „samotné   podanie trestného oznámenia na policajta ešte neznamená, že tento sa musí automaticky vylúčiť z konania“, sťažovateľ uvádza, že JUDr. M. musel byť do konca roku vo veci trestného oznámenia   z 18.   októbra   2010   vypočutý,   a preto „pokiaľ...   po   07.12.2010   dostal na vybavenie   trestné   oznámenie,   v ktorom   figurujem   ako   oznamovateľ,   aj   ako   možný poškodený, u policajta JUDr. P. M. možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer ku mne. Dôkaz o zaujatosti trestný poriadok nevyžaduje, stačí ju patrične namietať.“. Sťažovateľ tak podľa jeho názoru urobil podaním z 19. apríla 2011, v ktorom „námietka voči osobe JUDr. P. M. je obsiahnutá..., a vzniesol som ju bezprostredne po tom, čo som sa dozvedel, že JUDr. P. M. dostal na vybavenie trestné oznámenie z 03.01.2011... Ak sa teda policajt JUDr. P. M. už predtým sám nevylúčil z konania, hoci mal byť povinný oznámiť jeho zaujatosť už vtedy nadriadenému..., po prevzatí mojej rekcie z 19.04.2011 na jeho uznesenie,   mal   na   základe   tejto   reakcie   rozhodnúť   o jeho   vylúčení/nevylúčení.   To   však neurobil.“.

Odôvodnenie napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry je podľa sťažovateľa aj nezrozumiteľné a podsúvajú sa mu v ňom tvrdenia a názory, ktoré nikdy netvrdil.

V časti odôvodnenia svojej sťažnosti   označenej ako „Porušené právo a sloboda“ sťažovateľ na podklade identických dôvodov tvrdí, že opísanými pochybeniami v uznesení vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby PhDr. Ľ. C. ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 z   22.   júla   2011,   v   uznesení   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   č. k.   OPn 148/11-23 z 21. septembra 2011 i v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-5 z 2. januára 2012 „sa malo porušiť čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Zároveň opísanými pochybeniami malo porušiť článok 5 ods. 1 Dohovoru..., ktorý garantuje právo na   osobnú   bezpečnosť.  ...   Spomínanými   pochybeniami   a už   spomínanými   porušeniami garantovaných   práv   malo   dôjsť   k porušeniu   článku   13...   a článku   14...   Dohovoru. Zároveň...   malo   dôjsť   aj   k porušeniu   článku   17   Dohovoru...   Ku   každému   z označených porušení označených článkov Ústavy SR, Dohovoru a Protokolov k Dohovoru malo dôjsť k porušeniu v spojení s porušením článku 1 Dohovoru...“.

Časť sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ formuluje takto:„1. A preto podľa Ústavy Slovenskej republiky žiadam o preskúmanie namietnutých porušení mojich garantovaných práv podľa časti II. tohto podania.

2. Po preskúmaní tejto ústavnej sťažnosti žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie, že práva garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 porušené boli.

3.   Na   základe   vyslovenia   označeného   porušenia   uvedených   práv   žiadam   podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky o prikázanie pre Vyššiu vojenskú prokuratúru v Trenčíne konať podľa platného trestného poriadku na základe skutočného skutkového stavu,   ktorý   som   jednak   jasne   opísal   v tejto   ústavnej   sťažnosti,   a ktorý   vyplýva aj z priložených príloh.

4.   Podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemateriálnej morálnej a psychickej ujmy vo výške 150.000,- EUR...

Posledné   úradné   rozhodnutie   v tejto   veci/posledné   upovedomenie   o inom   zásahu, ktorým   boli   moje   garantované   práva   a slobody   porušené,   je   vyrozumenie   Krajskej prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou 1 Kn 262/11-5 zo dňa 02.01.2012, ktoré bolo na moju adresou prvýkrát doručované dňa 05.01.2012, a ktoré som prevzal dňa 10.01.2012. Túto ústavnú sťažnosť teda podávam v zákonom prípustnej dvojmesačnej lehote.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania. Pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je tak rozhodujúca formulácia   petitu   sťažnosti,   ktorý   obsahuje   návrh   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o jeho sťažnosti. Začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž ovládané výlučne dispozičnou zásadou.

V časti   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   označeného   ako „Návrh   na   rozhodnutie“ sťažovateľ   žiadal „o preskúmanie   namietnutých   porušení   mojich   garantovaných   práv podľa časti   II.   tohto   podania“.   Zároveň   sťažnostným   petitom   navrhuje „vyslovenie, že práva garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 porušené boli“.

Sťažovateľ teda jednoznačne neuviedol, akým zásahom malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd, a takisto neurčito sformuloval práva a slobody, ktoré mali byť porušené   (výnimkou   je základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy). V takýchto   prípadoch   je   postup   ústavného   súdu   štandardne   zameraný   na   odstránenie nedostatkov   podania   prostredníctvom   výzvy   adresovanej   sťažovateľovi.   Za   určitých okolností však môžu prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný súd   rozhodne   o podanej   sťažnosti   aj   bez   odstránenia   nedostatkov   podania.   Je tomu   tak v prípade, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie sťažnosti by za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti.

V časti odôvodnenia označenej rímskou číslicou II sťažovateľ dôvodí v prospech záveru o porušení svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, svojich práv zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru. Súčasne zásahy, ktorými malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, identifikuje s uznesením vyšetrovateľa   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   ČVS:   SKIS-175/IS-3-V-2011 z 22. júla 2011, s uznesením vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21.   septembra   2011   i s   upovedomením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   Kn   262/11-5 z 2. januára 2012.

Na   základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   ustálil   predmet   konania   o sťažnosti sťažovateľa tak, že je ním námietka porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 a čl. 17 dohovoru, a to upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 262/11-5 z 2. januára 2012.

Uznesenie vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-175/IS-3-V-2011 z 22. júla 2011 a uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry č. k. OPn 148/11-23 z 21.   septembra   2011   do   svojho   prieskumu   ústavný   súd   nepojal,   a to   vzhľadom   na   to, že v tejto časti by musel sťažnosť sťažovateľa vyhodnotiť ako neprípustnú pre nevyužitie účinných prostriedkov nápravy (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a pre prekážku veci rozhodnutej [uznesenie č. k. I. ÚS 495/2011-7 zo 14. decembra 2011 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde] i ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).   Navyše,   sťažovateľ   na   prvej   strane   svojej   sťažnosti   za   porušovateľa   jeho   práv označuje generálnu prokuratúru „v zastúpení Krajskou prokuratúrou v Žiline“ a v závere svojho   sťažnostného   petitu   zdôrazňuje,   že „Posledné   úradné   rozhodnutie   v tejto veci/posledné upovedomenie o inom zásahu, ktorým boli moje garantované práva a slobody porušené, je vyrozumenie Krajskej prokuratúry v Žiline pod spisovou značkou 1 Kn 262/11- 5 zo dňa 02.01.2012.“.

K adresovaniu výzvy na odstránenie nedostatkov podania sťažovateľovi teda ústavný súd   nepristúpil,   a to   z toho   dôvodu,   že   z obsahu   odôvodnenia   jeho   sťažnosti   možno spoľahlivo   a bez   pochybností   dospieť   ku   spresneniu   neurčitých   formulácií   použitých v sťažnostnom   petite   predmetnej   sťažnosti.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   upustil od výzvy   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   aj   s ohľadom   na   záver   predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa uvedený vo výroku tohto uznesenia.

2. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 Odôvodnenie sťažovateľovej sťažnosti naznačuje, že porušenie označených práv sťažovateľ vidí v tom, že krajská prokuratúra nevyhodnotila jeho podnet na preskúmanie postupu a rozhodnutia vojenskej   obvodnej prokuratúry ako dôvodný, čím   mala potvrdiť nezákonné   rozhodnutia   vojenskej   obvodnej   prokuratúry   i sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby.   Nezákonnosť   týchto   rozhodnutí   mala   pritom   spočívať   v tom,   že   vo   vzájomnej spojitosti znamenali odmietnutie trestného oznámenia sťažovateľa založeného na tvrdení o úmyselnom   konaní   vyšetrovateľa   JUDr.   M.,   ktorý   konal   a rozhodol   vo   veci   iného sťažovateľovho   trestného   oznámenia, hoci   vedel,   že sťažovateľ naňho už podal   skoršie trestné oznámenie.

2.2 Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor   zistí,   že podnet   je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

2.3 Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd stabilne považuje podnet, ako aj opakovaný podnet (príp. ďalší opakovaný podnet) podľa zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ   namieta   touto   sťažnosťou   (pozri   napr.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Sťažovateľ   sa   podnetom   z 8.   novembra   2011   domáhal   preskúmania   postupu vojenskej obvodnej prokuratúry vo veci č. k. OPn 148/11-23 i jej uznesenia v tejto veci z 21. septembra 2011. Preto, ak nebol spokojný so spôsobom, akým jeho podnet vybavil prokurátor   krajskej   prokuratúry,   mohol   sťažovateľ   žiadať   opakovaným   podnetom podľa § 34   ods.   2   zákona   o prokuratúre   preskúmanie   spôsobu   vybavenia   tohto predchádzajúceho podnetu.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii   nielen   preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia podľa zákona   o   prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných alebo faktických   prekážok   zákonného   postupu   orgánu   činného   v   prípravnom   konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   uzatvára,   že   spôsob   vybavenia   podnetu   sťažovateľa   krajskou prokuratúrou   môže   sťažovateľ   napadnúť   opakovaným   podnetom   podľa   zákona o prokuratúre, na základe ktorého bude povinnosťou nadriadeného prokurátora [§ 52 ods. 4 písm. a) zákona o prokuratúre] preskúmať zákonnosť postupu krajského prokurátora vo veci sp. zn.   Kn   262/11,   a tak   poskytnúť   ochranu   základnému   právu   na   inú   právnu   ochranu i právam   zaručeným   ustanoveniami   dohovoru,   ktoré   sťažovateľ   označil. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti netvrdil, ani v jej prílohách nijako nepreukázal využitie opakovaného podnetu   podľa   §   34   zákona   o prokuratúre,   preto   ústavný   súd   vychádzal   zo   záveru,   že opakovaný   podnet   podaný   nebol.   Zároveň   žiadne   okolnosti   posudzovaného   prípadu nenaznačujú možnosť výskytu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré by ústavnému súdu bránili odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre neprípustnosť. Ústavný súd preto odmietol predloženú sťažnosť ako neprípustnú.

3.   Nad   rámec   odôvodnenia   výroku   tohto   uznesenia,   predsa   však   v záujme presvedčivosti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   posledná   veta   zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov),   ústavný   súd uvádza,   že odôvodnenie   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   v komplexnej   perspektíve poukazuje   na nespokojnosť   sťažovateľa   s vybavením   jeho   trestného   oznámenia na vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície OP PZ v Žiline JUDr. P. M. pre podozrenie zo spáchania   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa.   To následne sťažovateľa   viedlo   k spochybneniu   postupu   a rozhodnutia   sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby   (pri   vybavovaní   trestného   oznámenia   na uvedeného   vyšetrovateľa),   postupu a rozhodnutia vojenskej obvodnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti odmietnutiu trestného oznámenia sťažovateľa), ako aj k spochybneniu postupu krajskej prokuratúry pri vybavovaní   podnetu   sťažovateľa,   pričom   práve   postup   a spôsob   vybavenia   podnetu sťažovateľa   krajskou   prokuratúrou   predstavuje   predmet   tu   predbežne   prerokúvanej sťažnosti.

V súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. IV.   ÚS   236/2010)   ústavný súd zdôrazňuje, že podľa platných právnych predpisov nemá ten, kto podal trestné oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho trestného   oznámenia   bolo   začaté   trestné   stíhanie.   Z   §   197   ods.   1   Trestného   poriadku vyplýva, že ak príslušný orgán činný v trestnom konaní dôjde k záveru, že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením

a) odovzdá   príslušnému   orgánu   na   prejednanie   priestupku   alebo iného   správneho deliktu,

b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,

c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo

d) odmietne.

Oznamovateľ   (v   danom   prípade   sťažovateľ)   má   právo   na   to,   aby   mu   uznesenie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti proti nemu (§ 197 ods. 3 Trestného poriadku) a následne sa môže domáhať ochrany svojich práv   aj podnetom   a opakovaným podnetom,   príp.   ďalším   podnetom, ktoré   sú   príslušné orgány prokuratúry povinné preskúmať a zaujať k nim meritórne stanovisko. V naznačenom kontexte   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého vymedzenie   trestného   činu,   stíhanie   páchateľa   a   jeho   potrestanie   je   vecou   vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa   pravidiel   trestného konania o tom, či   bol trestný   čin   spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana   celospoločenských   hodnôt,   a nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09).

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (finančné   zadosťučinenie)   a procesne neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom zastúpení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012