znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š., Z., Ing. B. B., Z., Ľ. H., ml., Z., Ing. J. K., Z., Ľ. H.   st.,   Z.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   23 To/11/2009-266   zo   6.   októbra   2009 a sťažnosť   M.   K.,   Z.,   B.   M.,   Z.,   D.   H.,   Z.,   Mgr. N.   H.,   Z.,   M.   O.,   Z.,   zastúpených advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Š., Ing. B. B.,. H. ml., Ing. J. K., Ľ. H. st., M. K., B. M., D. H., Mgr. N. H. a M. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. M. Š., Ing. B. B., Ľ. H. ml., Ing. J. K. a Ľ. H. st. (ďalej len „sťažovatelia v prvom rade“) vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   zaručeného   čl.   3 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009.

Ústavnému súdu bola zároveň 12. januára 2010 doručená sťažnosť M. K., B. M., D. H., Mgr. N. H. a M. O. (ďalej len „sťažovatelia v druhom rade“) vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   takisto   rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   PLs.   ÚS   1/2010   z   24.   februára   2010   v   záujme hospodárnosti   konania   spojil   obe   veci   sťažovateľov   na   spoločné   konanie   z   dôvodu skutkovej súvislosti.

Z obsahu oboch sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali ako poškodení v trestnom   konaní vedenom   Okresným súdom   Prievidza   (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 97/2005, v ktorom bola obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania trestných činov ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorých sa mala dopustiť tým, že v rámci predvolebnej kampane v obci rozdávala letáky, v ktorých   podľa   vyjadrenia   sťažovateľov „hrubo   ohovorila   svojich   protikandidátov na starostu“, ďalej tým, že „pri odhalení rozdávania letákov fyzicky napadla obyvateľa obce – dôchodcu a rozbila mu tvár“, pričom zranenie dotyčného si vyžiadalo dobu liečenia 7 až 10 dní, ako aj tým, že „zverejnila v Informátoroch č. 1/2003 a č. 1/2002 nepravdivé informácie o sťažovateľoch“.

Krajský   súd   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a   obžalovanú   svojím   rozsudkom č. k. 23   To/11/2009-266   zo   6.   októbra   2009   oslobodil   s   odôvodnením,   že   k   spáchaniu skutkov označených v prvostupňovom rozsudku došlo, avšak tieto skutky nie sú trestnými činmi, pretože stupeň ich nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný. Odvolací súd zároveň poškodených odkázal v zmysle ustanovenia § 229 ods. 3 zákona č. 141 /1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) s ich nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.

Podľa sťažovateľov rozsudok krajského súdu „právoplatne obmedzil stupeň a rozsah spôsobenej ujmy a škody, ktorú si poškodení a sťažovatelia môžu uplatňovať v občiansko- právnom konaní.“

Sťažovatelia v prvom rade uviedli: «Nesúhlasíme s tým, že odvolací KS klasifikoval ohováračské údaje, ktoré použila obžalovaná v letáku na cit.:“...otvorenú kritiku... (str.7 ods. 2 rozsudku KS) a legalizoval ohováračský predvolebný leták pomocou “Rozhodnutia“ Ústavného súdu PL U 99/07-37 zo dňa 3. júla 2008 a jeho citáciou: “... volebné kampane sa teda vedú v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle...“ (str. 7 ods. 1 rozsudku KS) Podľa   nás   je   toto   zdôvodnenie   KS   nepravdivé,   nakoľko   Ústavný   súd   by   nikdy nevyhodnotil   používanie   adresných   nepravdivých   oznámení   na   protikandidátov (...rozkrádala obecný majetok...sú to podvodníci...) za legitímne. KS sa neoprávnene snažil preniesť dôkazné bremeno “legitímneho letáku“ na Ústavný súd SR. (Pozn. Spomenuté Rozhodnutie Ústavného súdu SR sa netýka uvedeného letáku.)»

Sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   krajský   súd,   ktorý   pripísal   spáchaným   skutkom nepatrný   stupeň   spoločenskej   nebezpečnosti   a   kvalifikoval „ohováračský   leták“ a „Informátory“ ako otvorenú kritiku, zaviazal tak súd v príslušnom občianskoprávnom konaní, na ktoré sťažovateľov s ich nárokom na náhradu škody odkázal, odvodiť stupeň spôsobenej škody a ujmy od potvrdeného nepatrného stupňa spoločenskej nebezpečnosti spáchaných skutkov.

Podľa   názoru   sťažovateľov   každé   úmyselné   porušenie   základného   práva   má charakter minimálne vyššej, ak nie vysokej spoločenskej nebezpečnosti, „nehovoriac o tom, že toto úmyselné porušenie základného práva spôsobil verejný činiteľ“, keďže obžalovaná v čase spáchania skutku zastávala funkciu starostu obce.

V súvislosti s časťou rozsudku týkajúcou sa skutku kvalifikovaného prvostupňovým súdom   ako   trestný   čin   výtržníctva   podľa   §   202   ods.   1   Trestného   zákona   predostreli sťažovatelia v prvom rade túto argumentáciu:

«Sme toho názoru,   že oslobodzujúci rozsudok KS vo vzťahu ku skutku v bode 4 Rozsudku súdu prvého stupňa je v rozpore s trestným zákonom a judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej NS).

Prvostupňovým   aj   odvolacím   súdom   bolo   jednoznačne   dokázané,   že   obžalovaná fyzicky   napadla   dôchodcu   -   pána   H.   st.   a   rozbila   mu   tvár   -   spôsobila   mu   tržnú   ranu na tvári. Nakoľko p. H. st. je dôchodca a v čase napadnutia nebol v pracovnom pomere, v obžalobe bolo aj spomenuté, že spôsobená ujma na zdraví - pohmoždenie ľavej strany tváre si nevyžiadalo práceneschopnosť.

V   odôvodnení   obžaloby   (,str.   2,   odst.   1-príloha   č.7)   však   Okresná   prokuratúra poukázala na sedemdňovú dobu liečenia zraneného - poškodeného.

Pre   posúdenie   a   klasifikáciu   trestného   činu   je   však   podľa   trestného   zákona   a judikatúry NS rozhodujúca doba liečenia. A v trestnom spise (na čl. 249 ;str. 24 odst.2 Rozsudku OS) sa nachádza ako dôkaz lekárska správa MUDr. T., z ktorej vyplýva doba liečenia poškodeného 7-10 dní (viď príloha č.6).

Sťažovateľ p. H. st. sa liečil zo zranenia 10 dní, nemohol chodiť ako obvykle medzi spoločnosť (do obchodu, do kostola...) a mal problémy počas spánku - bolenie hlavy a tváre, bdelosť). Ešte aj dnes po siedmich rokoch od zranenia vidieť na tvári poškodeného p. H. st. jazvu.

Zranenie, ktoré mu spôsobila obžalovaná má trvalé následky. Podľa Trestného zákona a judikatúry NS mal byť tento spáchaný čin kvalifikovaný ako „Ublíženie na zdraví“ podľa §221 Trestného zákona platného do roku 2005). Cit.: „Za ublíženie na zdraví“ sa pokladá porucha zdravia, ktorá sťažuje obvyklý spôsob života, alebo výkon obvyklej činnosti po dobu okolo 7 dní (Rt 16/86, Rt 21/84).

Miesto   toho,   aby   odvolací   KS   zvýšil   stupeň   nebezpečnosti   spôsobeného   skutku obžalovanej z „výtržnosti“ na „ublíženie na zdraví“, tak odvolací KS odmietol akceptovať dôkazné materiály a obžalovanú spod obžaloby naopak oslobodil.

Podľa nášho názoru KS týmto rozhodnutím protizákonne zahladil trestnosť činu. V súvislosti s podozrením zo zahľadenia tohto trestného činu sú tiež rozporuplné tvrdenia KS, že cit. str. 6 ods. 4 Rozsudku KS : „... vo vzťahu k trestnému činu výtržníctva z pohľadu   §   3   ods.2,4   Trestného   zákona   odvolací   súd   uvádza,   že   pokiaľ   v   neskorých nočných hodinách poškodení otec a syn H. vyvolali konflikt s poškodenou, ktorý taktiež mal pozadie v súperení o správu vecí verejných, keď nepochybne na priebeh konfliktu mal vplyv požitý alkohol poškodenými, nie je možné konanie obžalovanej kvalifikovať ako predmetný trestný čin. Aj keď slovné napádanie a fyzické napadnutie nemalo charakter obrany, ale vzájomného napádania, a to aj zo strany obžalovanej, tu odvolací súd poukazuje najmä na to, že to boli poškodení, ktorí boli iniciátormi konfliktu tým, že došli za obžalovanou, čo táto hodnotila ako špehovanie v neskorých nočných hodinách...“

Aj   táto   časť   odôvodnenia   Rozsudku   KS   je   zavádzajúca   v   rozpore   so   skutkovými zisteniami obsiahnutými v trestnom spise a je čiastkovým vytrhnutím niektorých skutočností z celého kontextu dôkazov tak, aby vyznelo v prospech obžalovanej.

Z   celého   tohto   zdôvodnenia   máme   dojem,   akoby   KS   bol   zaujatý   v   prospech obžalovanej.

Podľa   výpovedí   svedkov   a   poškodených,   konflikt   vyvolala   obžalovaná   a   nie poškodení otec a syn H. Takto to vyhodnotil aj vyšetrovateľ, okresná a krajská prokuratúra a okresný súd.

Vyvolanie konfliktu (prvotného podnetu) nastalo najprv zo strany obžalovanej tým, že vhadzovala do poštových schránok domácností letáky, v ktorých hrubo ohovorila, okrem iných   protikandidátov,   aj   poškodeného   syna   H.   (že   je   podvodník...takým   podvodníkom nesmieme   dovoliť,   aby   rozhodovali   o   našom   osude...atď.)   a   neskôr   tým,   že   keď   sa obžalovanej prišiel opýtať otec H., prečo píše v letáku o jeho synovi také veci, tak vtedy obžalovaná začala vulgárne nadávať poškodenému H. st. a následne ho fyzicky napadla a rozbila mu tvár. Až potom pribehol k obžalovanej druhý poškodený p. H. ml. za účelom obrany svojho otca, aby mu obžalovaná nemohla viac ublížiť a obžalovanú od svojho otca odsotil. Obžalovaná sa pri odsotení pošmykla a padla na zem a pri páde sa zranila, za čo bol syn H. už právoplatne odsúdený v samostatnom trestnom konaní, ale z oboch trestných konaní   jednoznačne   vyplýva,   že   iniciátorom   vzájomného   fyzického   napadnutia   bola obžalovaná starostka obce H. K.

Prečo odvolací súd neakceptoval zistené skutočnosti? Taktiež   prečo   odvolací   KS   jednostranne   vyhodnotil   v   prospech   obžalovanej,   že nepochybne na priebeh konfliktu mal vplyv požitý alkohol poškodenými, a z toho dôvodu nie je   možné   konanie   obžalovanej   kvalifikovať   ako   predmetný   trestný   čin   (str.   7,   ods.   5 rozsudku   KS),   keď   opak   je   pravdou,   že   pod   vplyvom   alkoholu   bola   obžalovaná,   čo jednoznačne   dosvedčili   aj   ostatní   svedkovia   a   poškodení   (napr.   poškodený   pán   B.)   a nakoniec k čomu sa priznala aj sama obžalovaná, keď vo výpovedi v trestnej veci syna H. uviedla,   že   po   svojom   volebnom   predstavení   v   Dome   kultúry,   v   priebehu   večera,   pila alkoholické   nápoje   -   víno   (viď   právoplatný   rozsudok   OS   v   Prievidzi   sp.zn.2T245/03 z 5.3.04). »

Sťažovatelia   v   druhom   rade   vo   vzťahu   ku   skutkom   týkajúcim   sa   ich   osôb kvalifikovaným ako trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 Trestného zákona uviedli:«Vo vzťahu ku skutku 1) rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací KS v odôvodnení konštatoval, že skutok nie je trestným činom ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko cit. (str. 6 odst. 4 Rozudku KS): „... sa obžalovaná dopustila predmetných konaní v súvislosti so správou vecí verejných...“ a „...obžalovaná sa verejne vyjadrovala o takejto   činnosti   poškodených   a   aj   pohnútkou   jej   konania   bolo   informovať   verejnosť o názore starostky na takúto verejnú činnosť.   Kontrola správy vecí   verejných občanmi, pritom bez verejného informovania, by bola prakticky nemožná...“a ďalej cit. str. 5 odst. 4: „... Uvedené dve trestno-procesné strany sa pritom dostali do sporu práve v súvislosti s ich účasťou na správe vecí verejných...“.

Toto zdôvodnenie je v rozpore so skutkovým zistením stavu, výpoveďami svedkov a príslušnou legislatívou.

Obžalovaná   zverejnila   ohováračské   nepravdivé   informácie   v   časopise   Informátor č. 1/2003 v roku 2003, t.j. v ďalšom volebnom období, keď poškodení nielenže nevykonávali funkcie poslancov a na správe vecí verejných sa nezúčastňovali, ale hlavne ohováračské údaje, ktoré uverejnila obžalovaná v časopise boli vymyslené, nepravdivé a mali vyložene ponižujúci   charakter,   ktorý   spôsobil   dokázateľnú   ujmu   poškodeným   občanom (nie poslancom)   a   nemali   nič   spoločné   s   informovaním   verejnosti   na   verejnú   činnosť poslancov.   Aj   tu   dochádza   k príkremu   rozporu   obhajoby   so   skutočnosťou,   s   ktorou   sa stotožnil odvolací KS (cit: „...odvolanie je dôvodné...“).

Funkcia starostu (verejného činiteľa) predsa neoprávňuje obžalovanú k tomu, aby morálne degradovala občanov a napísala o nich údaje, ktoré samé o sebe sú spôsobilé ťažkej   morálnej   ujmy,   napr.   cit.   z   časopisu:   „...v   našej   obci   zásady   slušnosti   pre spomenutých bývalých ôsmich poslancov asi boli a zostali i dodnes veľkou neznámou...“, „...neplnili   si   povinnosti   vyplývajúce   zo   zákonov,   porušovali   zákony   a   štatút   obce, neobhajovali   záujmy   obce   a   záujmy   spoluobčanov   a   dokonca   obci   spôsobili   nepriame miliónové škody... kde je ich morálka a česť...“ atď.

Akým   právom   môže   obžalovaná   takto   nepravdivo   osočovať   občanov!?   A   takéto osočovanie   sa   dostalo   do   každej   domácnosti   v   obci,   k   rodinám,   známym   a   všetkým spoluobčanom.   Čo   si   o   poškodených   —   sťažovateľoch   mohli   myslieť   ich   deti,   rodinní príslušníci? Starostka sťažovateľov pred všetkými občanmi veľmi ponížila. Sťažovatelia sa z toho dlho spamätávali.

A takéto osočovanie a rozšírenie nepravdivých informácií, so 100%-ným účinkom informovanosti (distribúcia bola vykonaná do každej domácnosti, medzi všetkých cca 1700 obyvateľov obce) pokladá odvolací KS za bežné informovanie verejnosti starostkou, v rámci kontroly správy vecí verejných?!

Pre poškodených - sťažovateľov je to nepochopiteľné!!! Práve to, že tieto skutky ohovárania spáchala obžalovaná vo funkcii starostky obce, t.j. vo funkcii verejného činiteľa by mala byť priťažujúca okolnosť, nakoľko bežný občan každú   informáciu,   ktorú   prezentuje   starostka   obce,   automaticky   pokladá   za   pravdivú, pretože predpokladá, že predstaviteľku obce - starostku môže vykonávať len bezúhonný, čestný občan. O to je väčšia miera spôsobenej ujmy u poškodených a nie naopak ako to zdôvodnil odvolací KS, cit. str. 6 odst. 4 Rozsudku: „... Predmetných konaní sa obžalovaná dopustila v súvislosti so správou vecí verejných, pričom je nutné prisvedčiť obhajobe, že obžalovaná sa verejne vyjadrovala o takejto činnosti poškodených a pohnútkou jej konania bolo informovať verejnosť o názore starostky na takúto ich činnosť...“

Znovu opakujeme, že zverejnené údaje napr. „...kde je ich morálka...zásady slušnosti boli a zostali veľkou neznámou...“ sú údaje, ktoré zasiahli do osobnostného a súkromného života sťažovateľov. Akým právom akceptoval odvolací KS, že obžalovaná môže o takýchto nepravdivých údajoch, ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť u spoluobčanov, narušiť ich rodinné vzťahy, informovať verejnosť v obecnom časopise?!

Uvedomil si KS akú právomoc pre páchanie agresívneho ohovárania udelil starostke obce svojim bezprecedentným oslobodzujúcim rozsudkom?

Vo   vzťahu   ku   skutku   2)   rozsudku   prvého   stupňa   odvolací   KS   v   odôvodnení konštatoval cit. str. 7 odst.3: „... K problematike zániku mandátu poslancov odvolací súd uvádza, že v tomto smere je významnou okolnosťou práve to, že išlo o zložitý problém v oblasti   štátneho   práva,   keď   aj   oslovené   právne   subjekty,   či   už   prokuratúra   ako   aj uznávaný odborník z tejto oblasti, zastávali rôzne názory, resp. stanoviská menili...“ Toto   zdôvodnenie   KS   je   vymyslené,   nezakladá   sa   na   pravde   a   je   v   rozpore s dôkaznými materiálmi trestného spisu.

Odvolací KS umelo vytvoril právnu zložitosť zániku mandátu poslanca. Pri protizákonnom zrušení mandátov poslancov zo strany obžalovanej vôbec nešlo o zložitý právny problém z oblasti štátneho práva. Zákon o obecnom zriadení č. 369/90 Zb. jasne   definuje   podmienky   zániku   mandátu   poslanca,   vrátane   trojnásobnej   po   sebe nasledujúcej   neúčasti   poslanca   na   riadnom   zasadnutí   obecného   zastupiteľstva   a   nie na mimoriadnom zasadnutí.

Nikdy nikto (ani obžalovaná) nespochybnili, že 16., 17. a 19. 7. 2002 sa mali konať mimoriadne   zasadnutia   (rokovania)   obecného   zastupiteľstva.   Veď   sama   obžalovaná podpísala zápisnice a prezenčné listiny zo zvolaných zasadnutí, kde v nadpise bolo vždy uvedené slovo „z mimoriadneho“ (viď Príloha č.5). Existuje ešte dôkaznejší dôkaz ?! Zo   strany   odvolacieho   KS   je   tiež   zavádzajúce   nepravdivé   tvrdenie,   že   cit.   str.   7 odst. 3   rozsudku   KS:   „...oslovené   právne   subjekty,   či   už   prokurátor   ako   aj   uznávaný odborník z tejto oblasti zastávali rôzne názory resp. stanoviská menili...“.

Toto tvrdenie KS je vykonštruované. Veď   prokuratúra   (v   chronológii   generálna,   krajská,   okresná)   vydala   len   jediné upozornenie   s   jasným   zámerom,   že   obžalovaná   konala   v   rozpore   so   zákonom,   keď konštatovala zánik mandátov poslancov. Iné rozporné stanovisko prokuratúry neexistuje!!! Zo   stanoviska   Okresnej   prokuratúry   v   Prievidzi   zo   dňa   4.   9.   2002   (na   ktoré   sa odvolávala obžalovaná v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu) nevyplynul žiadny právny záver k samotného zániku mandátu poslancov. (Stanovisko je právne nulitné.) Ani   uznávaný   odborník   z   tejto   oblasti   nezastával   rôzne   názory   resp.   stanoviská nemenil.

To len obžalovaná dala účelovo prefotiť časť z vyjadrenia uznávaného odborníka, aby občania nadobudli dojem, že zánik mandátov bol odborníkom potvrdený (Viď časť Informátora   s   účelovo   prefotenou   časťou   vyjadrenia   odborníka,   kde   ide   o   úmyselne vytrhnutie vyjadrenia z kontextu.) Viď príloha č. 6.

Aj   ďaľšie   odôvodnenie   rozsudku KS   je   rozporuplné,   cit.   str.   7 odst.   3:   „...Senát krajského súdu je toho názoru, že starostka obce má právo k takejto problematike nielen mať aj vyjadriť, z titulu svojej vysokej funkcie v samospráve, svoj právny názor, aj keď tento môže napokon vyznieť ako právne sporný.“

Podľa nás je to účelová obhajoba starostky zo strany KS. Veď obžalovanej bolo dokázané, že pred distribúciou Informátora č. 1/2002 dostala upozornenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi a ešte predtým 6. 11. 2002 bola zápisnične upozornená na list krajskej prokuratúry, že konala v rozpore so zákonom a obžalovaná i napriek   tomu   napísala   do   Informátora   nepravdivé   zavádzajúce   informácie,   že: „...vlastným pričinením a zaujatosťou zanikol mandát...“.

Obžalovaná   jednoznačne   odignorovolala   štátny   dozorujúci   orgán   -   prokuratúru, ktorá   je   zo   Zákona   o   prokuratúre   poverená   kontrolou   dodržiavania   zákonitosti v samosprávach. Bolo jednoznačne dokázané, že obžalovaná zavádzajúcou a nepravdivou informáciou, kde sa dotkla aj osobných charakterových vlastností poškodených (vlastné zapríčinenie a zaujatosť), spôsobila podľa výpovedi svedkov a poškodených značnú ujmu poškodeným.

Pokiaľ by bola obžalovaná uverejnila všeobecnú informáciu jej právneho - laického pohľadu na zánik mandátov (bez uvedenia ponižujúcich charakterovo-osobnostných údajov o poškodených),./.. aj už s existujúcim upozornením prokurátora, napr. „...podľa môjho názoru, ktorý je odlišný s upozornením prokuratúry, mal mandát poslanca zaniknúť...“, by sme   obhajobu   konania   obžalovanej   zo   strany   odvolacieho   KS   chápali.   Ale   obhajoba konania   obžalovanej   (zo   strany   KS),   akým   zverejnila   nepravdivé   údaje,   je   pre   nás neakceptovateľná.»

Sťažovatelia   uviedli,   že   priznanie   nepatrného   stupňa   spoločenskej   nebezpečnosti pre spáchané skutky bolo zo strany krajského súdu účelové, keďže v prípade právoplatného odsúdenia v zmysle trestnoprávnej kvalifikácie stanovenej prvostupňovým súdom (trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona, teda úmyselné trestné činy) by došlo podľa ustanovenia § 13a ods. 1 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov k zániku mandátu starostu obžalovanej. Na tomto mieste v závere sťažovatelia dodávajú: «Podľa obhajoby, s ktorou sa stotožnil aj odvolací Krajský súd (str. 5, odst. 3 Rozsudku KS), by to však bolo v rozpore s § 53 Trestného zákona, cit, str. 5 odst. 1 Rozsudku KS: „...že uloženie takejto sankcie obžalovanej, ktorá príde o prácu, je v rozpore s § 53 Trestného zákona...“. Podľa nás je toto zdôvodnenie (s ktorým sa stotožnil aj KS) v rozpore s Ústavou SR a Trestným právom, nakoľko zavádza "umelú imunitu" pre starostov obcí. Toto zdôvodnenie je v rozpore aj so zákonom č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení v časti zániku mandátu starostu pri spáchaní úmyselného trestného činu, nakoľko by nemohol zaniknúť mandát starostu pri spáchaní úmyselného trestného činu v spojení s uložením peňažného trestu. Máme   za   to,   že   oslobodzujúci   rozsudok   sledoval   jediný   cieľ   -   aby   obžalovanej starostke obce nezanikol mandát starostu.»

Sťažovatelia   v   prvom   rade   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa   čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnaké podmienky prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na slobodné voľby podľa čl. 3 dodatkového protokolu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovatelia v druhom rade porušenie svojho základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa   čl. 19 ods. 1 ústavy,   základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 46   ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, „že rozsudok Krajského súdu nedostatočne zabezpečil súdnu a právnu ochranu spôsobenej škody, ujmy a porušenia základných práv u poškodených a sťažovateľov“.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadali v náleze vysloviť, že rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009 boli porušené základné   práva   sťažovateľov   v   prvom   rade   na   zachovanie   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods.   1 ústavy, na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, na „súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2“ ústavy, ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na slobodné voľby podľa čl. 3 dodatkového protokolu a základné práva sťažovateľov v druhom rade na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na „súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy“ a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušiť rozsudok krajského súdu č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, ako aj priznať sťažovateľom trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia v prvom rade v sťažnosti namietali porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 dodatkového protokolu.

Sťažovatelia v druhom rade v sťažnosti namietali porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomocí   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   3   dodatkového   protokolu   vysoké   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   konať v rozumných   intervaloch   slobodné   voľby   s   tajným   hlasovaním   za   podmienok,   ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu (ale aj iného   orgánu   verejnej   moci)   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Porušenie   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   vidia sťažovatelia v nesprávnom skutkovom posúdení veci, keď krajský súd posúdil vo vedenom trestnom konaní spoločenskú nebezpečnosť skutkov spáchaných obžalovanou vykazujúcich znaky   trestných   činov   stupňom   nepatrným,   a   podľa   ich   názoru   tak   zaviazal   súd v občianskoprávnom konaní, na ktoré ich s nárokom na náhradu škody odkázal, odvíjať intenzitu   spôsobenej   ujmy   od   trestným   rozsudkom   potvrdeného   nepatrného   stupňa spoločenskej nebezpečnosti spáchaných skutkov.

Takto im podľa ich názoru krajský súd nepriamo „nedostatočne zabezpečil súdnu a právnu ochranu spôsobenej škody, ujmy a porušenia základných práv“.

Vo   vedenom   trestnom   konaní,   v   rámci   ktorého   bol   vydaný   namietaný   rozsudok krajského súdu, mali sťažovatelia postavenie poškodených, ktorí si uplatnili (s výnimkou sťažovateľky Ing. M. Š.) v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenú spáchanými skutkami.

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje   o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poškodený,   ktorý   má v   trestnom   konaní právo   uplatniť nárok   na   náhradu   škody a tento nárok aj uplatnil,   je procesnou   stranou   v tzv.   adhéznom   konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, podľa   ktorého   môže   poškodený,   ktorý   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody,   rozsudok odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

V   zmysle   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   disponuje   poškodený opravným   prostriedkom   len   proti   rozhodnutiu   prijatému   súdom   v   adhéznom   konaní o uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody,   v   žiadnom   prípade   však   nemôže   napadnúť opravným   prostriedkom   rozsudok   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania   o   vine   a   treste obžalovaného.   Právna   úprava   mu   pre   túto   časť   rozhodovania   opravný   prostriedok neposkytuje.

V intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konaní pred   príslušným   súdom   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva, ktorým   je   v   tomto   prípade   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody.   Garancie   poskytované citovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu   škody)   limitované   a   poskytované   len   pre   adhézne   konanie   týkajúce   sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne rozhodnutie   o   otázke   viny   a   spravodlivé   potrestanie   páchateľa   nepredstavuje   právo poškodeného, ale je oprávnením   a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv a oprávnených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb,   záujmov   spoločnosti   a   ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Z týchto záverov teda vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To/11/2009-266   zo   6.   októbra   2009   v   časti   rozhodnutia   o   vine,   teda   v   časti,   ktorou   krajský   súd obžalovanú   oslobodil   spod   obžaloby,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti predmetného rozsudku krajského súdu týkajúcej sa uplatneného nároku   na   náhradu   škody,   posúdil   ústavný   súd   v   súvislosti   so   všetkými   sťažovateľmi s výnimkou označenej sťažovateľky, ktorá neuplatnila nárok na náhradu škody, sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd v uvedenom prípade aplikoval relevantnú právnu úpravu zakotvenú v ustanovení § 229 ods. 3 Trestného poriadku, a teda vzhľadom na to, že obžalovanú oslobodil, odkázal poškodených s ich nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. Krajský súd teda postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi   trestného   konania,   a   preto   výkon   jeho   právomoci   v   tejto   časti   rozhodovania považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bez akýchkoľvek pochybností.

Vo vzťahu k sťažovateľke Ing. M. Š. námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti rozsudku krajského súdu týkajúcej sa uplatneného nároku na náhradu   škody   posúdil   ústavný   súd   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou,   pretože sťažovateľka nebola subjektom adhézneho konania vzhľadom na to, že nárok na náhradu škody vôbec neuplatnila.  

K námietke porušenia   základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza,   že   je   toho   názoru,   že   nemohlo   dôjsť   k   sekundárnemu   porušeniu   označeného hmotného   práva   rozhodnutím   krajského   súdu,   pretože   toto   právo   bolo   obsahom   iba hmotnoprávneho   vzťahu   medzi   jeho   subjektmi,   a   to   obžalovanou   na   jednej   strane a sťažovateľmi   na   strane   druhej.   Medzi   obsahom   označeného   základného   práva a rozhodnutím krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 51/08).

Vzhľadom na uvedené relevantná súvislosť neexistuje ani medzi obsahom námietok sťažovateľov v prvom rade a obsahom čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 3 dodatkového protokolu, preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy a práva zaručeného čl. 3 dodatkového protokolu predmetným rozsudkom krajského súdu.

Podľa   §   229   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   súd   obžalovaného   oslobodí,   odkáže poškodeného s jeho nárokom   na náhradu   škody   vždy   na konanie o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Oslobodením   obžalovaného   sa   rozhodovanie   o   uplatnenom   nároku   poškodeného na náhradu škody zo zákona presúva do konania občianskoprávneho, v ktorom je príslušný súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam   poškodeného v prípade ich porušenia.

V   prípade   sťažovateľov   bude   trestnoprávny   rozsudok   krajského   súdu   (ktorý konštatoval spáchanie skutkov obžalovanou, ale nekvalifikoval skutky ako trestné činy) v občianskoprávnom konaní pre súd záväzný v otázke spáchania skutkov obžalovanou. Dôkazná situácia bude v intenciách uvedeného rozsudku ustálená v uvedenom smere a občianskoprávny súd   ju vzhľadom na ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, resp. jeho rozširujúci výklad (súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa   osobitných   predpisov,   a   kto   ich   spáchal) nebude môcť meniť.

Nemožno   však   povedať,   že   pri   posúdení   intenzity   zásahu   do   osobnostných   práv sťažovateľov   bude   súd   v   konaní   o   ochrane   osobnosti   bezmedzne   viazaný   stupňom spoločenskej   nebezpečnosti   spáchaných   skutkov,   ktorý   bol   určený   predmetným trestnoprávnym rozsudkom.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 To/11/2009-266 zo 6. októbra 2009, ústavný súd konštatuje, že sa táto už od počiatku javí ako zjavne neopodstatnená, pretože čl. 46 ods. 2 ústavy je na napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý nekonal a nerozhodoval vo veci sťažovateľov podľa piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo, zjavne neaplikovateľný a   neexistuje priama súvislosť medzi namietanými skutočnosťami a základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovatelia   namietajú   (napr.   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 44/03, III. ÚS 23/2010).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010