znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   G.,   Česká   republika,   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 20/2008 z 18. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   G. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 20/2008 z 18. júna 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Dňa 12. 11. 2003 podala matka sťažovateľky, M. G., na Okresný súd v Prešove návrh na začatie konania o neplatnosť darovacej zmluvy proti MUDr. M. G. Toto konanie sa viedlo na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 10 C 278/2003.

Okresný súd v Prešove vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 11. 2007.

Proti tomuto rozsudku podala matka sťažovateľky, žalobkyňa, odvolanie dňa 4. 1. 2008. Odvolacie konanie sa viedlo na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3 Co 20/2008. Žalobkyňa, v priebehu odvolacieho konania zomrela, a to dňa 7. 3. 2008.

Odporca sťažovateľku výzvou zo dňa 4. 4. 2008 ako dedičku po žalobkyni vyzval, aby oznámila odporcovi, či vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a či trvá na podanom odvolaní.

Sťažovateľka listom zo dňa 18. 4. 2008 požiadala odporcu o predĺženie poskytnutej lehoty na vyjadrenie sa, či do práv a povinností žalobkyne vstupuje.

Listom   zo   dňa   9.   6.   2008   sťažovateľka   odporcu   požiadala   o   vyjadrenie sa k jej žiadosti zo dňa 18. 4. 2008.

Listom zo dňa 14. 6. 2008 sťažovateľka odporcu opätovne požiadala o stanovisko vo veci jej žiadosti zo dňa 18.4.2008.

Listom zo dňa 30. 6. 2008 sťažovateľka odporcovi oznámila, že vzhľadom na to, že nedostala jeho vyjadrenie k jej žiadosti zo dňa 18. 4. 2008, žiada o ďalšie predĺženie lehoty vo veci vyjadrenia sa, či vstupuje do práv a povinností žalobkyne.

Odporca   dňa   18.   6.   2008   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   3   Co   20/2008,   v   ktorom sťažovateľku označil ako žalobkyňu, potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov a zaviazal ju zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

V   danom   prípade   odporca   konal   so   sťažovateľkou   ako   s   účastníčkou   konania na strane   navrhovateľa   bez   jej   súhlasu   so   vstupom   do   konania   a   vstupom   do   práv a povinností na strane navrhovateľa, po smrti pôvodnej navrhovateľky, matky sťažovateľky. Povinnosťou   odporcu   bolo   skúmať,   či   sťažovateľka,   chce   v   konaní   na   strane navrhovateľky pokračovať, či chce vstúpiť do jej práv a povinností, aby právne účinky s podaným návrhom pôvodnej navrhovateľky, zostali zachované...

Obsahom listu sťažovateľky zo dňa 18. 4. 2008 bola žiadosť o predĺženie stanovenej lehoty 15 dní na vyjadrenie sa, či ako dcéra a dedička po nebohej žalobkyni vstupuje do práv a povinností namiesto žalobkyne a či trvá na podanom odvolaní, aspoň do 30. 6. 2008, vzhľadom na to, že „k tak vážnemu kroku potrebujem odborné, právne a objektívne posúdenie, dostať možnosť nahliadnuť do spisového materiálu, do ktorého som ako svedok nemala právo nahliadnuť a oboznámiť sa s kompletnou dokumentáciou... Prosím doprajte mi požadovanú lehotu na rozmyslenie - o nespravodlivosti verdiktu súdu som presvedčená aj ja - potrebujem si však overiť, či v spisovom materiáli nie sú zavádzajúce klamstvá, falošné výpovede a prehodnotiť celú kauzu s odborníkmi.“...

Listom zo dňa 30. 6. 2008 sťažovateľka oznámila, že nedostala vyjadrenie k mojej žiadosti zo dňa 18. 4. 2008 a z toho dôvodu prosí o „ďalšie predĺženie termínu vyjadrenia sa k vstupu do hore uvedenej kauzy do doby 2 mesiacov po tom, čo mi umožníte nahliadnuť do spisu... Doprajte mi čas na zváženie vstupu do kauzy / event. na to, aby som si našla advokáta, ktorý by túto kauzu v prospech mamy in memoriam zdarné vyriešil.“

Zo všetkých listov sťažovateľky adresovaných odporcovi je zrejmé, že ani v jednom z nich neprejavila   svoju   vôľu   vstúpiť   do   práv   a   povinností namiesto   navrhovateľky   ani neprejavila vôľu trvať na podanom odvolaní.

V   odôvodnení   namietaného   rozsudku   odporcu   sa   uvádza:   „Výzvou   z   4.   4.   2008 (č. l. 349 spisu) odvolací súd vyzval Ing. J. G., aby oznámila súdu, či vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a či trvá na podanom odvolaní. Žalobkyňa Ing. J. G. listom z 18. 4. 2008 oznámila odvolaciemu súdu, že matka sa nielenže nedožila vrátenia domu, ale zomierala s bolesťou v duši, krivdou a pocitom nespravodlivosti. Poverila ju, aby v   jej   mene   „bojovala   za   spravodlivosť,   v   ktorú   ona   ako silná   kresťanka   verila.“ Z obsahu listu z 18. 4. 2008 odvolací súd vyvodil, že žalobkyňa trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.“...

Nie   je   zrejmé,   v   ktorej   časti   listu   sťažovateľka   výslovne   alebo   iným   spôsobom nevzbudzujúcim   pochybnosti   prejavila,   že   vstupuje   do   práv   a   povinností   na   miesto žalobkyne a trvá na podanom odvolaní...“.

Je zrejmé, že v uvedenom liste zo dňa 18. 4. 2008 sťažovateľka odporcovi oznámila pocity beznádeje svojej matky a jej citové rozpoloženie pred smrťou po tak dlho trvajúcom konaní. V liste však nemožno nájsť prejav vôle sťažovateľky - súhlasu s tým, že vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a trvá na podanom odvolaní.

Postup odporcu, ktorý z obsahu listu, v ktorom sťažovateľka opísala, že jej matka zomierala s bolesťou v duši, krivdou a pocitom nespravodlivosti a poverila sťažovateľku v jej mene bojovať za spravodlivosť vyvodil, že tá trvá na podanom odvolaní je výsostne absurdný, popierajúci výkladové pravidlo prejavu vôle podľa ustanovenia § 35 ods. 2 OZ. V   prípade   ak   nebolo   odporcovi   jasné   a   určité,   napriek   tomu,   že   sťažovateľka na vyjadrenie sa, či do konania vstupuje, požiadala o predĺženie lehoty, teda vôľu vstúpiť do konania   nevyjadrila,   povinnosťou   odporcu   bolo   postupovať   v   prípade   sťažovateľky napriek   tomu,   že   nikdy   nebola   účastníčkou   konania,   použitím analógie   legis podľa ustanovenia   §   43   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Zároveň   pokiaľ   by   sťažovateľka   svoje   podanie   neopravila,   bolo   povinnosťou odporcu na podanie sťažovateľky neprizerať, teda prizerať tak, ako keby ho neurobila, čím súhlas daný nebol, opätovne s použitím analógie legis aplikovaným ods. 2 prvou vetou § 43 O. s. p. - ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že do konania na strane žalobcu môže vstúpiť účastník, len po vyslovení súhlasu, pretože nikto sa proti svojej vôli nemôže stať žalobcom...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 3 Co 20/2008 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 3 Co 20/2008 zo dňa 18. 6. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 C 278/2003 zo 14. novembra 2007 zamietol žalobu v právnej veci jej matky „o určenie neplatnosti darovacej zmluvy eventuálne o vrátenie daru“, proti ktorému podala jej matka odvolanie. Medzitým žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania zomrela.

Krajský súd napriek tomu, aby skúmal, či sťažovateľka chce v konaní na strane žalobkyne   pokračovať,   konal   so   sťažovateľkou   ako   s   účastníčkou   konania   a   bez jej výslovného   súhlasu   so   vstupom   do   konania   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3 Co 20/2008 z 18. júna 2008 tak, že potvrdil citovaný rozsudok okresného súdu. Podľa sťažovateľky tým krajský súd porušil   jej označené základné právo podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľky najprv zisťoval, či ochranu jej právam, porušenie ktorých namietala (t. j. základnému právu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru), neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   im   dostupných,   ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné   dovolanie   v   prípadoch   uvedených   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie   sú   splnené   podmienky   uvedené   v § 239 OSP.   Dovolací   súd   má   vždy   povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti   podľa   §   238   OSP   sa   vždy   zaoberá   aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom (najvyššiemu súdu), čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote 11. augusta 2008 dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP. Prípustnosť dovolania vyvodzuje najmä z ustanovenia § 237 písm. e) OSP. O dovolaní rozhodnuté dosiaľ nebolo.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

V okolnostiach prípadu sťažovateľka považuje právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu   za   zmätočné   a podanie   dovolania   odôvodňuje   ustanovením   §   237   písm.   e)   OSP. Dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného   porušenia   označeného   práva   sťažovateľky   (napr.   obdobne   III. ÚS 3/07, I. ÚS 160/07).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   dovolanie   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podala,   pričom   takmer   súčasne   sa   obrátila so sťažnosťou   aj   na ústavný   súd,   v   ktorej   tvrdí   také   porušenie   procesných   oprávnení, ktoré napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   e)   OSP.   Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci nie je vo vzťahu k označenému základnému právu podľa ústavy a právu podľa dohovoru daná v súčasnosti jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. e) OSP]. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009