znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Daňového   úradu   Bratislava   I   pri   vykonávaní   daňových kontrol oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobia 10, 11, 12/2000, 1, 2/2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., spol. s r. o., B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2005 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Daňového   úradu   Bratislava   I   pri   vykonávaní   daňových   kontrol   oprávnenosti uplatneného nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   za obdobia   10,   11,   12/2000, 1,2/2001.

Sťažovateľ uviedol, že v zákonom stanovenej lehote doručil príslušnému správcovi dane daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé mesačné zdaňovacie obdobia, ktorými   si   uplatnil   nárok   na   nadmerný   odpočet   DPH   za   mesiac   október   2000   v sume 1 957 407 Sk, za mesiac november 2000 v sume 2 048 815 Sk, za mesiac december 2000 v sume 1 069 831 Sk, za mesiac január 2001 v sume 904 594 Sk a za mesiac február 2001 v sume   915   Sk.   Daňový   úrad   P.   ako   správca   dane   zahájil   kontrolu   oprávnenosti uplatňovaného nadmerného odpočtu za obdobie 10/2000 22. novembra 2000, za obdobie 11/2000 5. januára 2001 a za obdobie 12/2000 23. januára 2001. Daňový úrad Bratislava I zahájil   kontrolu   oprávnenosti   uplatňovaného   nadmerného   odpočtu   za   obdobie   1/2001 9. apríla 2001 a za obdobie 2/2001 20. apríla 2001.

Sťažovateľ poukazuje na to, že daňové úrady ako správcovia dane od počiatku konali vo veci nekvalifikovane, v rozpore s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov,   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“)   a robili   prieťahy   v konaní. Rozhodnutím Daňového úradu P. č. k. 608/320/45401/00/PK zo 4. decembra 2000 bolo konanie vo veci vykonávania daňovej kontroly nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie   10/2000   prerušené,   a to   údajne   z dôvodu   preverovania   skutočností   ohľadne prijatých   a uskutočnených   zdaniteľných   plnení   dožiadaniami   na   miestne   príslušných daňových   úradoch.   Podľa   oznámenia   Daňového   úradu   P.   z   3.   mája   2001   č.   k. 608/2100/20081/2001/Nosk sa vyššie uvedené rozhodnutie o prerušení konania vzťahovalo aj   na   daňové   kontroly   vykonávané   za   obdobia   11/2000   a   11/2000.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti poukazuje na to, že daňové doklady potrebné ku kontrole si správca dane vyžiadal až v októbri 2001, o čom bola 12. októbra 2001 spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Podľa   sťažovateľa   správca   dane   v čase   od   začatia   daňových   kontrol   do   predloženia daňových dokladov vo veci nekonal napriek tomu, že sťažovateľ vystupoval voči tomuto orgánu aktívne, na vzniknutých prieťahoch v konaní sa nepodieľal.

Dňa 28. novembra 2001 podal sťažovateľ z dôvodu prieťahov v konaní návrh na zmenu   miestnej   príslušnosti   z Daňového   úradu   P.,   ktorý   mal   delegovanú   právomoc   na výkon kontrol nadmerného odpočtu DPH, na Daňový úrad Bratislava I. Daňové riaditeľstvo Slovenskej   republiky,   pracovisko   Bratislava   rozhodnutím   č.   k.   II/2100-382/2002-1364 zo 17. januára 2002 vyhovelo návrhu sťažovateľa a dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto rozhodnutia delegovalo miestnu príslušnosť na správu nepriamych daní z Daňového úradu P. na Daňový úrad Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“).

Ako ďalej uviedol sťažovateľ, 21. decembra 2001 podal daňovému úradu námietku na   postup   a nečinnosť   pri   výkone   daňovej   kontroly   nadmerného   odpočtu   DPH,   taktiež listom z 28. februára 2002 požiadal Okresnú prokuratúru Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane zo 14. februára 2002 č. k.   600/2202/39114/2002   o nevyhovení   námietkam   sťažovateľa.   Okresná   prokuratúra listom z 29. marca 2002 č. k. Pd 2010/02–21 podnet sťažovateľa odložila. Sťažovateľ listom zo 4. júna 2002 požiadal Krajskú prokuratúru v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) o preskúmanie   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry.   Krajská   prokuratúra   listom z 30. júla 2002 č. k. Kd 2092/02- 15 odložila aj opakovaný podnet.

Dňa   17.   apríla   2002   podal   sťažovateľ   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) proti daňovému úradu žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ sa týmto návrhom, v jeho konečnom znení upravenom pred súdom 13. marca 2003, domáhal, aby súd v súlade s ustanovením § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uložil daňovému úradu povinnosť ukončiť u neho vykonávané daňové kontroly.

Tento žalobný návrh krajský súd rozhodnutím sp. zn. 19 S 104/02 z 30. apríla 2003 zamietol s odôvodnením, že daňový úrad rozhodnutiami č. k. 600/324/20815/2003, č. k. 600/324/20819/2003,   č.   k.   600/324/20821/2003,   č.   k.   600/324/20822/2003   a č.   k. 600/324/20823/2003 zo 14. marca 2003 konanie o výkon daňovej kontroly prerušil. Tieto konania mali byť prerušené z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke s tým, že správca dane čaká na rozhodnutie príslušného orgánu v súvislosti s vyšetrovaním závažnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinený okrem iných aj štatutárny zástupca sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   nečinnosť   v postupe   daňového   úradu   neodstránili   ani   Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v Banskej Bystrici, ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, na ktorých sa obrátil s príslušnými podaniami.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nekonaním daňového úradu   vo   veci   daňových   kontrol   oprávnenosti   uplatneného   nadmerného   odpočtu   dane z pridanej hodnoty za obdobia 10/2000, 11/2000, 12/2000, 1/2001 a 2/2001 a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa obsahu sťažnosti je jej predmetom tvrdenie sťažovateľa o tom, že nečinnosťou daňového   úradu   v konaní   o daňovej   kontrole   oprávnenosti   uplatneného   nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobia 10/2000, 11/2000, 12/2000, 1/2001 a 2/2002 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu   orgánov   verejnej   správy.   Podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia   sa   postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym predpisom najmä tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Sťažovateľ   skutkovo   namieta   nečinnosť   (pomalé   konanie)   orgánu   štátnej   správy, a preto podľa § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je na konanie vo veci príslušný správny súd.

V okolnostiach   prípadu   sa   sťažovateľ   už   domáhal   na   príslušnom   súde   ochrany svojich   namietaných   práv.   Všeobecný   (krajský)   súd   však   nepovažoval   jeho   žalobu   na nečinnosť daňového úradu za dôvodnú, pretože ani v dobe rozhodnutia súdu (uznesením sp. zn. 19 S 104/02 z 30. apríla 2003) správca dane nemohol dokončiť príslušné daňové kontroly,   a to   najmä   pre   neukončené   vyšetrovanie   závažnej   trestnej   činnosti   orgánmi činnými v trestnom konaní, z ktorej okrem iných je obvinený aj sťažovateľ (jeho štatutárny orgán). Z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke podľa § 26 zákona o správe daní a poplatkov boli daňové kontroly správcom dane prerušené.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď podľa ustanovenia § 250t ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku proti takémuto rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok, v súlade   s ustanovením   §   250u   citovaného   zákona   účastník   má   možnosť   podania   aj opakovaného návrhu, ak je správny orgán nečinný.

Keďže   sťažovateľ   namieta,   že postupom   daňového   úradu   došlo   k porušeniu   jeho označených základných práv a keďže proti nečinnosti orgánov verejnej správy poskytujú ochranu   všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   (III.   ÚS   72/02,   II.   ÚS   136/02, I. ÚS 9/02) a sťažovateľ má stále možnosť, v prípade označenia nových skutočností v jeho veci, domáhať sa ochrany svojich základných práv na všeobecnom súde, ústavný súd bol nútený   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   pre   nedostatok svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Nedostatok   právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch   je   viazané na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006