znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 100/01-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2001 predbežne prerokoval návrh na začatie konania Ing. A. R., trvale bytom S., okres V. n. T., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. L., K., pre porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 29 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Návrh na začatie konania Ing. A. R. v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre nepríslušnosť Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jeho   prerokovanie   a   v   časti   namietajúcej porušenie jeho základných   práv podľa   čl.   29   ods.   1   a čl.   35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 18. júla 2001 označeným ako „Sťažnosť na porušenie mojich základných práv a slobôd“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil Ing. A. R. (ďalej len „navrhovateľ“).

Navrhovateľ uviedol, že zo strany prednostu Okresného úradu vo V. n. T. I. P. došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 29 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že menovaný v rozhovore pre Prešovský denník KORZÁR uviedol nepravdivé a lživé údaje týkajúce sa jeho osoby, ktoré následne uvedené periodikum publikovalo v článku «„Ťažko hovoriť, že nemocnica má imaginárneho nepriateľa,“ tvrdí I. P.» uverejnenom 27. júna 2001.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy podáva sťažnosť na porušenie svojich základných práv, a žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500.000,- Sk.

Ústavný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č. 460/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov, svojimi ustanoveniami čl. I bodu 71 a 78 a čl. III s účinnosťou od 1. júla 2001 vypustil z čl. 130 ústavy ods. 3, v zmysle ktorého ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv, pričom účinnosť nového znenia čl. 127 ústavy o ústavnej sťažnosti ustanovil až od 1. januára 2002. V záujme poskytovania ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy (ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti)   vrátane   ochrany   ústavou   garantovaných   základných   práv a slobôd právnických a fyzických osôb   a s prihliadnutím na § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý ustanovuje základné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný súd potom podanie navrhovateľa posúdil ako návrh na začatie konania pre porušenie základných práv (ďalej len „návrh“).

Následne   ústavný   súd   listom   z 18.   septembra   2001   upozornil   navrhovateľa   na náležitosti kvalifikovaného podania na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20, § 50 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vyzval ho, aby nedostatky svojho návrhu odstránil v lehote 14 dní od doručenia výzvy ústavného súdu.

Podaním z 5. októbra 2001 označeným ako „Podnet“ navrhovateľ prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   doplnil   náležitosti   návrhu.   Okrem   iného   uviedol:   „  ...   pán prednosta   uvádza,   že   ten,   kto   sa   zapríčinil   o zadĺženie   vranovskej   nemocnice   je   podľa obchodného   registra   zaregistrovaný   v štyroch   eseročkách.   Jedna   z nich   je   na sprostredkovanie obchodu v zdravotníckych službách, dve sú lekárne a do štvrtej patrí aj súkromná dialýza F., ktorá sa v uplynulých dňoch smutne preslávila úmrtím pacientky pri dialýze.   V týchto   eseročkách   je   aj   bývalý   ekonomický   námestník   nemocnice,   takže riaditeľka sa nemôže čudovať, že toky financií sa prezrádzajú.... Tvrdenia pána prednostu, že mojou   účasťou   ako spoločník   v jednotlivých   spoločnostiach   (toto   právo   mi zaručuje Ústava   Slovenskej   republiky)   som   v podstate   spreneveril   štátne   prostriedky   je   holý nezmysel   a lož.  ...   Zverejnením   nepravdivých   a lživých   údajov   prednostom   Okresného úradu vo V. n. T. I. P., došlo k urážke mojej osobnej cti, k poškodeniu mojej dobrej povesti ako aj k porušovaniu mojich práv neoprávneným zhromažďovaním a zverejňovaním údajov o mojej osobe, zaručovaných v Ústave SR.“

Právny zástupca navrhovateľa taktiež upresnil petit návrhu. Žiadal, aby ústavný súd rozhodol:   „Publikovaním   nepravdivých   skutočností   v denníku   Prešovský   denník   – KORZÁR dňa 27. júna 2001 v článku „Ťažko hovoriť, že nemocnica má imaginárneho nepriateľa“ boli porušené základné ľudské práva a slobody podnecovateľa upravené v čl. 19 ods. 1 a ods. 3, čl. 29 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.1   a 3 ústavy   publikovaním   nepravdivých   skutočností   týkajúcich   sa   jeho   osoby   v denníku Prešovský denník KORZÁR.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“

Podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia:   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“

Vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 36/96 ústavný súd uviedol: „Ústava vo svojej siedmej hlave označenej ako „Súdna moc“ konštituuje vzťah ústavného súdu a všeobecných súdov ako dvoch samostatných a vzájomne nezávislých zložiek súdnej moci v Slovenskej republike.“

Samostatnosť oboch zložiek súdnej moci sa prejavuje v tom, že každá z nich má ústavou a zákonmi vymedzenú svoju vecnú pôsobnosť, ktorú vykonáva samostatne a bez spoluúčasti druhej zložky. Ústavný súd nie je oprávnený konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov ( I. ÚS 52/98).

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy:   „Súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.“

Podľa   §   7   Občianskeho   súdneho   poriadku   v občianskom   súdnom   konaní   súdy (všeobecné)   prejednávajú   a rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú   z občianskoprávnych, pracovných,   rodinných,   družstevných,   ako   aj   obchodných   vzťahov   (včítane podnikateľských   a hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Ustanovenie § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   ustanovuje:   „Fyzická   osoba   má   právo   na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“

Právne   vzťahy   týkajúce   sa   ochrany   osobnosti   sú   svojou   povahou   vzťahmi občianskoprávnymi a ako také patria do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Ochranu   navrhovateľom   namietaným   základným   právam   podľa   čl.   19   ods.1   a 3 ústavy poskytujú všeobecné súdy v konaniach vo veciach ochrany osobnosti podľa § 11 až 16   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s   §   200i   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a nie ústavný   súd   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   2/00),   ktorý   preto   na   prerokovanie   návrhu navrhovateľa v tejto časti nie je príslušný.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy: „Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.“

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 29 ods.1 a čl. 35 ods.1 ústavy, ústavný súd konštatoval, že právo slobodne sa združovať ako aj právo   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   predstavujú   ústavné   záruky slobody výkonu či realizácie činností alebo aktivít špecifického charakteru.

Vzhľadom na túto ich povahu tieto práva nemožno porušiť či obmedziť verbálnym alebo písomným prejavom, hoci medializovaným, ktorým sa zverejnia údaje aj tak verejne alebo bežne dostupné (skutočnosti zapísané v obchodnom registri), ak uvedený prejav nemá povahu (alebo nie je spojený) právneho aktu alebo opatrenia mocenského charakteru, ktoré sú spôsobilé právne alebo fakticky obmedziť výkon uvedených práv.

Ak navrhovateľ namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (mutatis mutandis II. ÚS 70/99).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (mutatis mutandis I. ÚS 66/98).

V časti týkajúcej sa tvrdeného porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 29 ods. 1, resp. čl. 35 ods.   1 ústavy ide o nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi navrhovateľom namietaným konaním a základnými právami, ktoré mali byť porušené, a preto bolo potrebné jeho návrh odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

Z vyššie uvedených dôvodov   potom ústavný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.