znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 10/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED, Acropoleos 59-61   Savvides   Center,   Nicosia,   Cyprus,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubík, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 174/13 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 174/13 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd porušil jej „právo na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR“ tým,   že   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8 C 31/2009 z 28. januára 2013 o „zastavení konania o zaplatenie 17.478.199,14 Eur“.

Rozhodnutiu   krajského   súdu   predchádzalo   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012, ktorým jej bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 873 909,96 € na základe návrhu „odporcu - Slovenskej Republiky zastúpenej Ministerstvom kultúry SR v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jej právo na súdnu ochranu v tom, že „sa nesprávne vysporiadal s otázkou, či právne pomery navrhovateľa možno, alebo   nemožno   usporiadať   v   konkurznom   konaní   podľa   osobitného   predpisu   -   zákona č. 7/2005   Z.   z.   Nesprávny   záver   súdu   mal   popri   iných   pochybeniach   za   následok,   že svojvoľné uloženie nesplniteľnej povinnosti zložiť takmer 900 tisíc eur, bolo použité ako zámienka na odoprenie súdnej ochrany...

Za   najvážnejšiu   formu   zásahu...   do   práva   na   súdnu   ochranu   navrhovateľa považujeme aplikáciu ust. § 141a OSP v rozpore s jeho znením.“.

V tejto súvislosti poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012, ktorým odmietol jej sťažnosť „z dôvodu predčasnosti“ ešte v štádiu uloženia povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania.

Keďže uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným a proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie, podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu. V petite sťažnosti v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Uznesením Krajského súdu v Bratislave 6 Co 174/13-433 zo dňa 26. júna 2013 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR.   Uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave 6 Co 174/13-433 zo dňa 26. júna 2013, Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.   8 C 31/2009 zo dňa 28.   1.   2013 a Uznesenie Okresného súdu Bratislava I   č.   k. 8 C 31/2009 zo dňa 22. 6. 2012 sa zrušujú.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Nosným dôvodom sťažnosti sťažovateľky je skutočnosť, že všeobecné súdy zastavili konanie v jej veci pre nezaplatenie preddavku na trovy konania, čím jej odopreli prístup k súdnej ochrane vo veci samej.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát pripustil, že zastavenie konania bez zákonného   dôvodu   môže   predstavovať   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 62/03 a IV. ÚS 512/2013).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z judikatúry všeobecných súdov   (porov. napr. R 50/1997) v podobných veciach vyplýva, že za odňatie možnosti konať pred súdom sa považuje aj zastavenie konania o návrhu účastníka kvôli nezaplateniu súdneho   poplatku,   hoci   povinnosť   účastníka   takýto   súdny   poplatok   zaplatiť   neexistuje. Taktiež   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 vyplýva, že dovolací súd v takomto prípade (zastavenie   konania   kvôli   nezaplateniu   súdneho   poplatku)   vecne   skúma,   či   na   strane účastníka   skutočne   existovala   povinnosť   daný   súdny   poplatok   zaplatiť   alebo   nie. Ustanovenie § 243b ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP potom poskytuje najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky zásahu   do   práv   sťažovateľov   v   podobe   zastavenia   konania   kvôli   nezaplateniu   súdneho poplatku v celom rozsahu.

Ústavný   súd   zotrváva   na   názore,   že   dovolanie   považuje   z   dôvodov   uvedených v § 237 OSP za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, najmä ak postupom súdu mala byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Z   uvedeného   je zrejmé, že o   porušení a   ochrane základného práva   sťažovateľky na súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ku   ktorému   malo   dôjsť   zastavením   konania o náhrade škody napadnutým uznesením krajského súdu, mohol a mal podľa § 237 písm. f) OSP a v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať iný (dovolací) súd, a to na základe dovolania sťažovateľky. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o ňom mohol rozhodovať vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   ústavný   súd   (obdobne III. ÚS 183/2012, II. ÚS 222/2013, IV. ÚS 512/2013).

Ústavný súd navyše v uznesení sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 poučil sťažovateľku   o   tom,   aby   pred   podaním   sťažnosti   vyčerpala   všetky   účinné   právne prostriedky nápravy v jej veci ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažnosť   bolo   preto   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

Vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu, ktoré v petite sťažnosti sťažovateľka žiada zrušiť   (v   konaní je zastúpená kvalifikovaným odborníkom   v   oblasti   práva   advokátom), ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   mohol   odmietnuť   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (obdobne III. ÚS 210/2010, I. ÚS 584/2012, III. ÚS 571/2012), pretože návrh na rozhodnutie nie je tiež vykonateľný, t. j. neobsahuje podstatnú náležitosť, a to riadne označenie základných práv a slobôd, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona   o   ústavnom   súde]   konkrétnymi   uzneseniami   okresného   súdu,   čo   je   základnou podmienkou na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť aj o jej návrhu na ich zrušenie.

Takýto rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010 a I. ÚS 594/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014