znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 10/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti R., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   R.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   8   Co/200/2012,   8   Co/211/2012 z 31. júla 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   10/2013-11 z 15. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr 142/13 z 19. februára 2013. Vo vyjadrení sa okrem iného   uvádza: „Sťažovateľka   R.   sa   žalobou   podanou   na   Okresný   súd   Nitra   domáhala vydania nehnuteľnosti podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Svoj návrh na začatie konania však vzala späť a okresný súd uznesením zo dňa 15. 10. 2007 pod č. k. 17 C/107/2007-108 konanie   zastavil   a   o   náhrade   trov   konania   rozhodol   podľa   §   146   ods.   2   OSP   tak,   že odporcovi priznal náhradu trov konania 2,491,34 eura. Krajský súd v Nitre uznesením z 18. 01. 2008 pod č. k. 8 Co/253/2007-142 uznesenie Okresného súdu Nitra v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd potom uznesením zo dňa 28. 07. 2011 v spojení s opravným uznesením z 26. 03. 2012 pod č. k. 17 C/107/2007-260 zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2,283,28 eura na účet právneho zástupcu odporcu. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že za účelom určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti ustanovil znalca, pričom znalec určil hodnotu predmetu sporu na 10.698.947,- Sk, t. j. 355 140 eur. S poukazom na ust. § 146 ods. 2 OSP súd ustálil, že navrhovateľka zavinila zastavenie konania, preto je povinná odporcovi   zaplatiť   náhradu   trov   konania.   Trovy   konania   pozostávajú   z   trov   právneho zastúpenia   v   roku   2007   za   2   úkony   právnej   služby   (prevzatie   zastúpenia   a   účasť   na pojednávaní dňa 15. 10. 2007) v sume 68.100,- Sk, pričom základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby je z hodnoty sporu vo výške 34.050,- Sk, k čomu patrí aj režijný paušál 178,- Sk, spolu 356,- Sk, cestovné náhrady 330,- Sk, spolu 68.786,- Sk, v prepočte 2,283,28 eura.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 07. 2012 pod sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012-278 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné a na zdôraznenie doplnil, že súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) sa zaoberal iba v odvolaní uvádzanými námietkami navrhovateľky o postupe a právnom posúdení podľa § 146 ods. 2 OSP prvostupňovým súdom, ktoré považoval za správne. K námietke navrhovateľky poukazujúcej na predmet sporu uviedol, že ani charakter sporu - reštitučné nároky navrhovateľky - nemenia nič na platnosti príslušných ustanovení OSP o náhrade trov konania. Navrhovateľke z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, a tak odvolávanie sa na ust. § 142 ods. 1 a nasl. OSP s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľky k predmetu sporu a ust. § 150 OSP je právne irelevantné.

Aj keď Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie..., navrhujeme sťažnosti R. nevyhovieť. Poukazujeme na ustanovenie § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný...

Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   namietala výšku priznaných trov konania a ich neúčelnosť. Poukázala na postup odporcu, ktorý jej v priebehu celého konania neposkytol súčinnosť pri identifikácii nehnuteľností, dôsledkom čoho   bolo   späťvzatie   žaloby.   Poukazovala   na   to,   že   reštitučné   konanie   je   oslobodené od súdneho   poplatku,   a   preto   možno   subsidiárne   odvodiť,   že   v   reštitučnom   konaní   by nemala byť odporcovi priznaná náhrada trov konania, práve pre špecifickosť reštitučného konania. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 150 OSP s tým, že práve reštitučné konanie zakladá výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala krivdy   minulým   režimom   spáchané   na   pôvodných   vlastníkoch.   Podstatné   je,   že   si uplatňovala   ako   oprávnená   osoba   svoje   práva   na   navrátenie   vlastníctva,   prezumované zákonom č. 161/2005 Z. z.

Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, a právnym posúdením veci podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP, K námietke sťažovateľky uviedol, že reštitučné nároky nemienia   platnosť   ustanovení   OSP   o   náhrade   trov   konania.   Navrhovateľka   zavinila zastavenie konania, preto bolo možné danú situáciu posudzovať iba z procesného hľadiska, zodpovednosti   za   zavinenie   za   zastavenie   konania.   Preto   sa   nestotožnil   s   názorom navrhovateľky   poukazujúcou   na   §   142   ods.   1   a   nasl.   OSP   a   na   pôvodné   vlastníctvo navrhovateľky k nehnuteľnosti., ktorá je predmetom sporu, a na aplikáciu § 150 OSP. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala určenie výšky hodnoty sporu a uviedla, že pri   určení   výšky   tarifnej   odmeny   advokáta   za   poskytnutie   právnych   služieb   mal   súd aplikovať rovnaký princíp, ako pri stanovení výšky súdneho poplatku, a mal vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., t. j. z jednej trinástiny výpočtového základu...

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia, alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva   sa   považuje   aj   hodnota pohľadávky a hodnota záväzku...

Z vyššie citovaných ustanovení potom jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie otázky, či advokátovi zastupujúcemu v občianskom súdnom konaní patrí tarifná odmena podľa § 10 ods. 1 alebo § 11 ods. 1 vyhlášky je rozhodujúce, či je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Prvostupňový súd a odvolací súd preto pri stanovení výšky tarifnej odmeny vychádzali z § 9 a § 10 vyhl. č. 244/2005 Z. z., v súlade s rozhodovacou činnosťou NS SR vo veciach tykajúcich sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, prijatých v rozhodnutiach   pod   sp.   zn.   5   M   Cdo/17/2010,   5   Cdo/94/2011,   3   Cdo/187/2011, 3 Cdo/12/2010,   5   Cdo/38/2010,   5   Cdo/141/2010,   1   Cdo/83/2010,   7   Cdo/54/2010, 4 Cdo/117/2009, 2 Cdo/259/2008, 1 Cdo/175/2008, 2 Cdo/271/2007 a nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 119/2012-24 zo 16. 05. 2012.

Námietka sťažovateľky, že v danej veci pri skúmaní, či predmet konania je alebo nie je oceniteľný peniazmi, treba vychádzať konformne s poplatkovým zákonom, je podľa nášho názoru   nesprávna.   Výklad   ustanovení   vyhlášky   konformný   s   poplatkovým   zákonom neprichádza do úvahy z dôvodu rozdielnosti pováh a úpravy týchto právnych predpisov. Nie je   možné   ani   analogické   použitie   poplatkového   zákona   na   zastupovanie   v   občianskom súdnom konaní a iné úkony právnej služby, pretože tu chýba základný predpoklad použitia analógie, t. j. nedostatok právnej úpravy (medzera v právnej úprave).

V ďalšej časti sťažovateľka namieta, že vzhľadom na to, že reštitučné konanie je oslobodené   od   súdneho   poplatku,   nemala   byť   odporcovi   na   špecifickosť   reštitučného konania priznaná náhrada trov konania, pričom poukázala na ust. § 150 OSP. Ústavný súd vo svojich nálezoch I. ÚS 248/2010-29 z 21. 10. 2010 a II. ÚS 526/2010-60 z 13. 04. 2011 uviedol, že podľa jeho názoru, zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150 ods. 1 OSP ani z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa   je   možné   spájať   bez   ďalšieho   iba   s   existenciou   určitého   (v   danom   prípadne reštitučného)   zákona.   Nepriznanie   náhrady   trov   konania   podľa   §   150   OSP   nemožno odôvodniť len všeobecným záverom, hodnotiacim význam rozhodnutia o určitom nároku. Právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako. Preto ani uvedenú námietku sťažovateľky nepovažujeme za dôvodnú.

Závery   vyjadrené   odvolacím   súdom   v   uznesení   z   31.   07.   2012   pod   č.   k. 8 Co 200/2012, 8 Co/211/2012-278 nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a z toho dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/2001). Písomné   odôvodnenie   uznesenia   považujeme   za   správne   a   spravodlivé,   nemajúce za následok porušenie základného práva sťažovateľky...

Uznesením odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k. 8 Co 200/2012, 8 Co/211/2012-278 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané v jeho   sťažnosti.   Vzhľadom   na   to   považujeme   predmetnú   sťažnosť   za   neopodstatnenú a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“

K stanovisku krajského súdu sa v stanovenej lehote právny zástupca sťažovateľky nevyjadril.

Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich oznámeniami a vyhodnotení   svojich   zistení   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol, že sťažovateľka je povinná žalovanému nahradiť trovy konania v sume 2 283,28 €.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09) a obsahom práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu   vykonávajú.   Aj   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní   reálnym   obsahom.   Procesné   predpisy,   ktoré   upravujú   platenie   a   náhradu   trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že   uplatní   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi, a to bez zreteľa   na jeho postavenie   v   konaní, materiálnu ujmu v   dôsledku   platenia   trov konania (obdobne m. m. II. ÚS 82/09, IV. ÚS 147/08 a I. ÚS 463/2012).

Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   tiež   predpokladá, že účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   v   právnej   veci   vedenej na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C/107/2007 bola 12. apríla 2007 podaná žaloba právnym predchodcom sťažovateľky, ktorou sa domáhal od žalovaného vydania nehnuteľností. Dňa 12. októbra 2007 však doručil okresnému súdu podanie, ktorým vzal svoju žalobu späť a žiadal konanie zastaviť, pretože zistil, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti nevlastní. Okresný súd konanie zastavil a rozhodol o trovách konania podľa § 146   ods.   2   OSP,   pretože   bol   toho   názoru,   že   návrh   bol   sťažovateľkou   vzatý   späť až po zistení, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, t. j. sťažovateľka sama zavinila, že konanie sa začalo a v konečnom dôsledku bolo zastavené, a preto priznal sťažovateľke trovy konania v sume 2 283,28 €, ako si ich uplatnil právny zástupca žalovaného.

Zo spisu okresného súdu (č. l. 99) vyplýva, že k späťvzatiu žaloby došlo 12. októbra 2007, teda ešte pred pojednávaním, ktoré sa uskutočnilo 15. októbra 2007. V ospravedlnení právneho   zástupcu   sťažovateľky   z   10.   októbra   2007   doručenom   okresnému   súdu   tiež 12. októbra 2007 (č. l. 98) je uvedené, že táto skutočnosť bola oznámená aj právnemu zástupcovi žalovaného.

Na pojednávaní konanom 15. októbra 2007 právny zástupca žalovaného predložil splnomocnenie   zo   6.   septembra   2007   na   jeho   zastupovanie   v   spore,   po   otvorení pojednávania súhlasil so späťvzatím návrhu a na ňom si uplatnil na okresnom súde náhradu trov konania, ktoré si vyčíslil písomne v celkovej sume 75 054 Sk, a to za dva úkony právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   zastupovanie   na pojednávaní v   sume 73 000 Sk (z hodnoty veci 11 936 982 Sk), 2-krát režijný paušál v sume 1 424 Sk a cestovné v sume 330 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 1072007-108 z 15. októbra 2007 konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy konania podľa § 146 ods. 2 OSP v sume 75 054 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného z dôvodu späťvzatia návrhu právnym predchodcom sťažovateľky.

Proti   tomuto rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie (č.   l. 117 až č.   l. 121), v ktorom okrem iného namietala i to, že právnemu zástupcovi žalovaného bola náhrada trov priznaná neoprávnene, v nesprávnej výške, a tiež uviedla, že podľa § 142 ods. 1 OSP si právny zástupca vyčíslil neúčelne vynaložené náklady ako trovy konania, pričom z jeho strany nešlo o účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti sťažovateľke. Na podporu svojho tvrdenia uviedla (na č. l. 119), že „právny zástupca žalovaného bol včas, a to e- mailom zo dňa 11. 10. 2007, upovedomený zo strany žalobcu o odročení pojednávania z objektívnych príčin, ale napriek tomu sa dňa 15. 10. 2007 dostavil na pojednávanie“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 253/2007 z 18. januára 2008 zrušil uznesenie okresného   súdu   z   15.   októbra   2007   v   napadnutej   časti   (vo   výroku   o   trovách   konania) z dôvodu jeho „nedostatočnej preskúmateľnosti“ a z dôvodu nesprávne zistenej hodnoty sporu.

Okresný súd na základe uznesenia krajského súdu 22. marca 2009 ustanovil znalca na určenie hodnoty predmetu sporu a uznesením č. k. 17 C 107/2007-239 z 28. júla 2011 priznal žalovanému trovy konania spolu v sume 2 283,28 €.

Proti   tomuto rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie (č.   l. 242 až č.   l. 245), v ktorom   opätovne   namietala,   že   podľa   §   142   ods.   1   OSP   si   právny   zástupca   vyčíslil neúčelne   vynaložené   náklady   ako   trovy   konania   za   účasť   na   pojednávaní   konanom 15. októbra 2007.

Okresný   súd   vydal   26.   marca   2012   opravné   uznesenie   a   krajský   súd   uznesením č. k. 8 Co/200/2012-278, 8 Co 211/2012 z 31. júla 2012 napadnuté uznesenie okresného súdu   potvrdil.   V   odôvodnení   svojho uznesenia   (č.   l.   280)   sa   krajský   súd   obmedzil   len na konštatovanie, že „v zásade poukazuje na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach ako na svoje vlastné“, a iba zdôraznil, „že súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212   ods.   1   OSP)   sa   zaoberal   iba   v   odvolaní   uvádzanými   námietkami   zo   strany navrhovateľa   a   v   tomto   smere   iba   zdôrazňuje   správnosť   postupu   súdu   prvého   stupňa a právneho posúdenia veci podľa § 146 ods.   2 vety prvej   OSP.   Ani   charakter sporu - reštitučné nároky navrhovateľa - nič nemení na platnosti príslušných ustanovení o náhrade trov konania - § 142 a nasl. OSP. Ak v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej OSP navrhovateľ zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je možné otázku náhrady trov konania posudzovať iba z hľadiska procesnej zodpovednosti za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za   následok   zastavenie   konania.   Otázka   podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia   sa hodnotí iba podľa procesného výsledku. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 142 ods. 1 s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľa k predmetu sporu, ako aj na ustanovenie § 150 OSP je právne irelevantné.“.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   a   zistil,   že   jeho rozhodnutie   týkajúce   sa   náhrady   trov   konania   je   v   rozpore   so   zásadou   spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v predmetnej veci o trovách konania rozhodol celkom formalisticky, svojvoľne   a   arbitrárne   bez   toho,   aby   mal   jeho   výrok   rozumný   základ   v   obsahu   spisu a poskytoval   rozumné   vysvetlenie,   prečo   žalovanému   boli   priznané   trovy   konania pozostávajúce   z   účasti   na   pojednávaní,   aj   keď   okresný   súd   a   žalovaný   vedel, že sťažovateľka   vzala   svoj   návrh   späť   ešte   pred   pojednávaním,   na   ktorom   došlo   aj k zastaveniu konania. Krajský súd nebral pritom do úvahy nielen § 142 ods. 1 OSP, ale tiež § 96 OSP a na jej námietku, že nešlo o účelne vynaložené trovy konania, jej nedal žiadnu odpoveď. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu o trovách konania (čo sa týka priznania trov konania za účasť na pojednávaní) spôsobuje objektívne vzaté aj jeho nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým, že krajský súd nedal jasnú odpoveď ani na ďalšiu podstatnú námietku sťažovateľky, prečo postupovali všeobecné súdy pri určení náhrady trov konania z hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta žalovaného.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí mať oporu   v   súdnom   spise,   inak dochádza   k   porušovaniu   základných   procesných   práv účastníkov   konania   (porovnaj   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na ochranu jej majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V danom prípade bolo v záujme ochrany označených práv sťažovateľky potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka síce bola vo veci úspešná, ale o priznanie trov konania v sťažnosti nepožiadala, preto jej ústavný súd trovy nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013