znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 10/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   januára   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   S.,   L.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 156/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. S. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaním vedenom pod sp. zn. 5 C 156/2001.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako navrhovateľ podal žalobu o ochranu osobnosti na okresnom súde 6. marca 2001. Zároveň tiež uviedol, že „požiadal listom zo dňa 15.08. 2011   o odstránenie   neprimerané   porušovanie   mojich   ústavných   práv   a prijať   účinné opatrenia   smerujúce   k zjednaniu   nápravy   a odstráneniu   prieťahov“. Podľa   názoru sťažovateľa „súd   iba   skonštatoval   porušenie   môjho   práv   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a to   priloženým   listom   Spr./2017/2011,   Spr./2018/20011   zo   dňa 20.09.2011“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   dochádza   k porušovaniu   jeho označených práv a žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   Ing.   S.   S.,   bytom   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod č. sp.zn. 5C 156/01 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sa   prikazuje   konať   bez   zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. S., bytom L. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.750 €, ktoré je   Okresný   súd   v   Novom   Meste   nad   Váhom   povinný   mu   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež požiadal ústavný súd „o ustanovenie advokáta v tejto veci pred Ústavným súdom SR“, pričom svoju žiadosť nijak neodôvodnil.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jeho názoru spôsobené zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   došlo   tým, že   okresný   súd v jeho veci   meritórne nerozhodol, a to aj napriek jeho sťažnosti na prieťahy v konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil okresnému súdu   25.   augusta   2011   sťažnosť   na   prieťahy,   ktorá   bola   okresným   súdom   vybavená 20. septembra 2011 a doručená sťažovateľovi 27. septembra 2011. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť uviedla, že „sudkyňu, ktorá vybavuje sp. zn. 5C/16/20088, som   na   prieťahy   v konaní   ňou   zavinené   písomne   upozornila“, a zároveň   sťažovateľa informovala o tom, že vybavovanie veci bude sledovať v mesačných intervaloch.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 1. decembra 2011 (na poštovú prepravu odovzdaná 28. novembra 2011), teda približne dva mesiace odo dňa doručenia vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   formálne   uplatnenie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní orgánu štátnej správy súdov štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to, že od doručenia sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní okresnému súdu   25.   augusta   2011   (na   ktorú   odpovedala   predsedníčka   okresného   súdu   listom z 20. septembra 2011, pozn.) do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. decembra 2011) uplynul   len   krátky   čas   na   zjednanie   nápravy,   posúdil   ústavný   súd   podanie   sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06). Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Posudzujúc sťažnosť podľa stavu v čase jej doručenia ústavnému súdu vyhodnotil ju ústavný   súd   z uvedených   hľadísk   ako   predčasne   podanú,   preto   ju   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti a prípravy tohto rozhodnutia ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v predmetnej veci sa uskutočnilo pojednávanie 17. októbra 2011 a následne 28. novembra 2011, ktoré bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku   vo   veci.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   vyhlásil   rozsudok   a doručil   ho sťažovateľovi   19.   decembra   2011.   Predmetný   rozsudok   nenadobudol   právoplatnosť z dôvodu podania odvolania (pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť, že sťažovateľ podal   túto   sťažnosť   bezprostredne   potom,   ako   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku vo veci samej).

Na   základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   rozhodol o žalobe sťažovateľa približne dva mesiace po vybavení sťažnosti predsedníčkou okresného súdu, z čoho nepochybne vyplýva, že sťažovateľom podaná sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona o súdoch bola v konečnom dôsledku účinným prostriedkom ochrany označených práv sťažovateľa, inými slovami, predsedníčka okresného súdu prijala účinné opatrenia,   takže   v čase,   keď   sťažovateľ   podával   túto   sťažnosť   ústavnému   súdu, k porušovaniu označených práv už nedochádzalo. Na základe toho bolo možné odmietnuť sťažnosť aj ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa ako aj vyzvať sťažovateľa na preukázanie svojich osobných,   zárobkových   a   majetkových   pomerov,   ktoré   by   odôvodňovali   ustanovenie advokáta v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi   opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti v napadnutom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012