znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 10/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   prijatú   sťažnosť F.   K.,   B.,   zastúpeného A.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene ktorej   koná advokát a konateľ JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2003   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   101/2003 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. F.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť F. K. trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet spoločnosti A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. P. Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 10/2010-15   z   20.   januára   2010   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2003.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3180/10 z 11. februára 2010 k priebehu konania uviedla:

«V   danom   prípade   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   výšky   nájomného   a   služby spojenej s ním.

K priebehu konania (t. j. uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ):

Dňa 10. 06. 2003 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: R. B., proti odporcovi: F. K. Dňa 13. 03. 2003 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa 01. 02. 2005 bol predmetný spis predložený vyššiemu súdnemu   úradníkovi.   Dňa   02.   02.   2005   súd   uznesením,   č.   k.   15 C 101/2003-21   vyzval navrhovateľa,   aby   odstránil   vady   návrhu   na   začatie   konania.   Dňa   29.   03.   2005   bolo doručené podanie navrhovateľa. Dňa 31. 03. 2005 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 17. 08. 2005 urgencia výzvy zo dňa 31. 03. 2005. Dňa 04. 10. 2005 bol   zaplatený   súdny   poplatok   v   kolkoch.   Dňa   27.   01.   2006   bolo   doručené   podanie navrhovateľa. Dňa 27. 03. 2006 výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 11. 04. 2006 bol súdny poplatok doplatený v kolkoch. Dňa 19. 11. 2007 úradný záznam. Dňa 10. 01. 2008 súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu na začatie konania. Dňa 21. 04. 2008 bol nariadený termín pojednávania na deň 23. september 2008 o 13.00 hod. Dňa 23. 05. 2008 bolo   vyjadrenie   odporcu   doručené   navrhovateľovi   na   vyjadrenie.   Dňa   22.   04.   2008 doručené   podanie   právneho   zástupcu   odporcu.   Dňa   07.   07.   2008   doručené   podanie právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   10.   07.   2008   pokyn   na   zapožičanie   spisového materiálu. Dňa 23. 07. 2008 doručený spisový materiál. Dňa 19. 08. 2008 súd uznesením, č. k. 15 C 101/2003-51 pripustil ďalšieho účastníka do konania na stranu navrhovateľa. Dňa 23. 09. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje z dôvodu doplnenia znaleckého dokazovania na neurčito. Dňa 30. 09. 2008 bolo doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 15. 12. 2008 úradný záznam. Dňa 16. 01. 2009 bolo doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 21. 01. 2009 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 09. 02. 2009 súd uznesením, č. k. 15 C 101/2003-78 nariadil znalecké dokazovanie a poveril súdneho znalca vypracovaním znaleckého posudku. Dňa 23. 04. 2009 súdny znalec doručil súdu znalecký posudok.   Dňa   23.   04.   2009   doručené   vyúčtovanie   odmeny   znalca.   Dňa   24.   02.   2009 doručené podanie súdneho znalca.   Dňa 13. 07. 2009 bolo doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 19. 10. 2009 pokyn vyššieho súdneho úradníka. Dňa 19. 10. 2009 súd uznesením, č. k. 15 C 101/2003-172 priznal súdnemu znalcovi odmenu. Dňa 28. 10. 2009   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľa   a   právneho   zástupcu   odporcu   na vyjadrenie k znaleckému posudku. Dňa 11. 11. 2009 doručené odvolanie súdneho znalca. Dňa 12. 01. 2010 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa 20. 01. 2010 pokyn zákonného sudcu. Dňa 26. 01. 2010 výzva adresovaná súdnemu znalcovi.

V danom prípade neboli zistené žiadne prekážky postupu konania v súlade s ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad   v oddelení   „21C“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   21C   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudcu a vyššieho súdneho úradníka predĺžili. V danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa, s výnimkou úkonu navrhovateľa voči súdu spočívajúcom v úhrade súdneho poplatku za návrh na začatie konania.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného včl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný sudca subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené   objektívne   dôvody,   za   ktorých   došlo   k   prieťahu   v   konaní   prosím   Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.»

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 19. februára 2010.

Právny zástupca sťažovateľa sa k vyjadreniu okresného súdu v stanovenej lehote nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   určenie   výšky   nájomného   za užívanie bytu a služby s ním spojené. Ústavný súd po oboznámení sa so spisom okresného súdu konštatuje, že vec zo skutkového a právneho hľadiska nevykazuje črty zložitosti, aj keď bolo v danej veci nariadené znalecké dokazovanie (február 2009), ale táto okolnosť nemala žiaden vplyv na postup súdu do tohto procesného úkonu súdu. Napokon ani okresný súd nenamietol vo svojom vyjadrení skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa ako odporcu v danom prípade nemalo podstatný vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateľa prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd konštatuje, že úkony a postup okresného súdu boli od začiatku (10. júna 2003 bol doručený   návrh   na   začatie   konania)   až   do   10.   januára   2008   (keď   spracoval   výzvu sťažovateľovi,   aby   sa   vyjadril   k   návrhu   navrhovateľa)   nesústredené   a   s neprimeranými odstupmi. V uvedenom období okresný súd urobil len jednoduché výzvy na odstránenie nedostatkov návrhu navrhovateľa (2. február 2005) a na zaplatenie súdneho poplatku (marec a august 2005). Okresný súd bol teda bez akéhokoľvek zákonného dôvodu nečinný 4 roky a 7 mesiacov.

Hoci   neskôr,   23.   septembra   2008,   sa   konalo   jediné   relevantné   pojednávanie,   na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania (odročil ho pre účely   vypracovania   znaleckého   posudku),   znalecké   dokazovanie   nariadil   až   9.   februára 2009 a po doručení znaleckého posudku (23. apríl 2009) ho zaslal právnym zástupcom účastníkov konania na vyjadrenie až 28. októbra 2009. Od tejto doby až do prerokovania sťažnosti sťažovateľa na ústavnom súde je okresný súd opätovne nečinný.

Uvedený postup (nečinnosť) okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd teda o návrhu navrhovateľa riadne nekonal a prakticky počas celého doterajšieho   trvania   súdneho   konania   jeho   postup   bol   neefektívny   a   nesústredený a nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že „predmetné konanie je poznačené prieťahmi“.

Stanovisko   okresného   súdu,   v   ktorom   poukázal na   nedostatočné   obsadenie   súdu, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   101/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 tohto zákona ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp.   zn.   15   C   101/2003   (takmer   7   rokov),   berúc   do   úvahy   najmä   obdobia   dlhodobej nečinnosti i neefektívneho postupu prvostupňového súdu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za potrebné priznať sťažovateľovi sumu 2 500 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. Č., konateľom a advokátom A., s. r. o., B. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 292,38 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania za dva úkony právnej služby a režijný paušál jej totožná so sumou vypočítanou ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v požadovanej sume 292,38 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010