znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 10/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. F., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   C   793/2002   a postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   F.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou Mgr. M. D.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a 4,   čl.   46   ods.   1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   14 C 793/2002   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „(...) Sťažovateľ Ing. I. F. je otcom mal. detí a to mal. V. F., (...) a mal. B. F., (...). Na Okresnom súde Košice II bolo pod sp. zn. 14 C 793/2002 vedené konanie na návrh navrhovateľky Ing. C. F. proti odporcovi Ing. I. F. za účasti maloletých detí V. F., (...) a B. F., (...), zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny K.   o rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností   na   čas   po   rozvode   manželstva k mal. V. F. a mal. B. F. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta proti postupu a rozhodnutiu Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom   pre   čas   po   rozvode   manželstva   a   proti   postupu   a   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Košiciach   ako   odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   CoP/166/2006 a to namieta, že postupom a vydanými rozsudkami Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach došlo k porušeniu: (...)

Porušenie   uvedeného   Článku   41   ods.   1   a   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky sťažovateľ Ing I. F. namieta s z dôvodu, že ani Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp.   zn.   14   C   793/2002,   a   ani   Krajský   súd   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP/166/2006,   neposkytol   a   ani   neprejavil   snahu skutočne poskytnúť   ochranu   rodine sťažovateľa, ochranu právu otca ako rodiča mal. deti na výchovu a starostlivosť o maloleté deti   a   ani   neprejavil   svojim   postupom   žiadnu   snahu   o   poskytnutie   osobitnej   ochrany záujmov jeho maloletých detí.

Rozsudok   prvostupňového   Okresného   súdu   Košice II sp.   zn.   14   C   793/2002-261 zo dňa 24. 3. 2006, ktorého výroky o zverení mal. detí pre čas po rozvode do výchovy matky, vo výroku o určení výživného odporcovi - otcovi na mal. deti pre čas po rozvode a o výroku o úprave styku otca s mal. deťmi nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007 a ani rozsudok odvolacieho súdu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/166/2006-323 zo dňa   12.   1.   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa   3.   4.   2007, nerešpektovali základné právo na ochranu rodiny, osobitnú ochranu mal. detí a právo otca ako rodiča mal. detí na starostlivosť a výchovu mal. detí, ale uvedené rozhodnutia boli podriadené predovšetkým osobným záujmom matky mal. detí Ing. C. F. udržiavať nerušene intímny   vzťah   so   ženatým   mužom   Ing.   V.   T.,   ktorý   záujem   matky   bol   nadradený   nad základné   právo   mal.   detí   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť   a nad   základné   právo na osobitnú   ochranu   detí   a   mladistvých,   ako   aj   nad   základné   právo   otca   ako   rodiča na starostlivosť a výchovu mal. detí.

Mal. dcéra V. F. mala stanovenú diagnózu detská depresia, pričom pre pacienta s uvedenou   diagnózou   akákoľvek   náhla   zmena   prostredia,   školy,   priateľov   a odlúčenie od otca, ku ktorému má dobrý citový vzťah, znamenala zhoršenie jej zdravotného stavu, pričom aj v tomto prípade pri rozhodovaní súdu bol záujem matky,   ktorá odsťahovala mal. deti z K. do R. a vnútila im prítomnosť Ing. V. T. v byte v R., nadradený nad záujem na zdravom   psychickom   a citovom   vývoji   mal   V.   F.   a   B.   F.,   napriek   tomu,   že   matka v prvostupňovom konaní súdu uviedla, že jej mal. dcéra V. jej priateľa Ing. V. T. neprijala a súdu   bolo   zrejmé,   že   nahradenie   neprítomného   otca   Ing. I.   F.   v rodine,   ku   ktorému biologickému otcovi mala mal. V. hlboký citový vzťah, cudzím mužom Ing. V. T. v novo zriadenej   domácnosti   v R.   bude   mal.   V.   F.   citovo   zraňovať   a   zle   vplývať   na jej zdravý psychický vývoj. (...)

Porušenie   uvedeného   Článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sťažovateľ namieta aj z dôvodu, že napriek základnému pravú zakotvenému v Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   domáhať   sa   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   postup Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postup Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP/166/2006 vo vzťahu k sťažovateľovi Ing. I. F. ako otcovi - rodičovi mal. detí nebol ani nestranný ani nezávislý a ani navonok sa ako   nestranný   a   nezávislý   nejavil   a   preto   sťažovateľ   namieta,   že   bol   postupom Okresného súdu Košice II, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach porušený základný princíp nezávislosti súdnictva vyjadrený v Článku 141 Ústavy Slovenskej republiky a v § 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a v § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, podľa ktorého súdne konanie a rozhodnutie nielen že majú byť objektívne a nestranné, ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14   C   793/2002   a   Krajský   súd   v   Košiciach   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP/166/2006   nevenoval   žiadnu   mimoriadnu   starostlivosť   tomuto   konaniu   vzhľadom na predmet konania a s vedomím vopred prejudikovanej veci, že mal. deti budú na čas po rozvode   aj   tak   zverené   do   výchovy   matke   Ing.   C.   F.,   nemal   snahu   vec   urýchlene rozhodnúť uzrozumený s tým, že čím dlhší čas budú deti vo výchove matky odlúčené od otca, tým sa každým dňom znižuje reálna možnosť otca dosiahnuť vydanie rozhodnutia súdu o zverení mal. detí do jeho výchovy, lebo sa jednak poskytne príliš dlhý časový priestor matke na negatívne ovplyvňovanie mal. deti proti otcovi a odlúčením detí od otca sa oslabí hlboký   citový   vzťah   mal.   detí   k   otcovi   ako   rodičovi   vybudovaný   počas   každodenného spolužitia. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že v jeho prípade sa postupovalo obvyklým spôsobom ako vo väčšine prípadov pri rozhodovaní súdov na území Slovenskej republiky, v ktorých prípadoch   sú   otcovia   ako   rodičia   mal.   detí   pri   rozhodovaní   súdov   o   zverení   mal. detí do výchovy na čas po rozvode manželstva, ako aj na čas do rozvodu manželstva niektorému z rodičov, diskriminovaní z titulu svojho pohlavia popieraním existencie rovnako silného a hlbokého citového vzťahu medzi otcom a dieťaťom ako je vzťah medzi matkou a dieťaťom a   to   aj   v   tých   prípadoch,   keď   otec   od   narodenia   dieťaťa   poskytoval   mal   dieťaťu intenzívnejšiu starostlivosť ako jeho matka. (...)

Činnosť   kolízneho   opatrovníka   Úradu   práce   sociálnych   vecí   a   rodiny   K. ako zástupcu mal detí v konaní o úpravu práv a povinností k mal deťom na čas po rozvode manželstva,   ktorý   sa   opakovane   nezúčastnil   súdnych   pojednávaní,   bola   výlučne   len formálna. Návšteva kolízneho opatrovníka v byte matky Ing. C. F. bola vopred s matkou dohodnutá. (...) Formálnosť úlohy kolízneho opatrovníka v tomto prípade je zrejmá aj z tej skutočnosti, že napriek tomu, že predmetom konania súdu malo byť rozhodnutie o tom, či mal. V. a mal. B. budú na čas po rozvode manželstva zverené do výchovy matky alebo do výchovy otca, kolízny opatrovník nikdy nepreskúmal pomery v byte otca, čím dal svojim postupom   svojim   konaním   taktiež   najavo,   že   je   vopred   rozhodnuté,   že   mal.   deti   budú zverené na čas po rozvode do výchovy matky. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta porušenie Článku 3 ods. 1 a ods. 2 a Článku 12 ods. 1 a ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   z   dôvodu,   že   v   predmetnom   konaní   vedenom na Okresnom súde Košice II a na Krajskom súde v Košiciach súd ako prvoradé hľadisko vzal   do   úvahy   ochranu   práv   matky   na   slobodu   pohybu   a   na   súkromie   a   nie   záujem maloletých detí a svoje rozhodnutia podriadil záujmu matky udržiavať vzťah so ženatým mužom Ing. V. T., čo bolo jedinou príčinou odsťahovania mal. detí z K. do R., pre ktorý faktický   stav   maloleté   deti   každé   dva   týždne   trávia   časť   víkendu   v   motorovom   vozidle na ceste z K. do R. a späť a stýkajú sa so svojim otcom - sťažovateľom Ing. I. F., ku ktorému majú hlboký citový vzťah len 4 dni v mesiaci a ktorý záujem matky Ing. C. F. sa nadradil nad záujem na zdravom psychickom vývoji mal. V. F., ktorá je silne neurotickým dieťaťom, napriek   tomu,   že   druha   matky   Ing.   V.   T.   podľa   vyjadrenia   samotnej   matky   neprijala, je nútená s ním žiť v spoločnej domácnosti v R.

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta porušenie Článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa podľa   lebo   nebola   zabezpečená   ochrana   jeho   mal.   deťom   a   starostlivosť   nevyhnutná pre ich blaho a nebol braný ohľad na práva a povinnosti rodičov a neboli urobené za týmto účelom   všetky   administratívne   opatrenia,   lebo   po   tom,   čo   na   poslednom   pojednávaní konanom na Okresnom súde Košice II súd z výpovede svedka Ing. V. T. zistil, že matka Ing. C.   F.   zatajila   v   súdnom   konaní   podstatnú   skutočnosť   týkajúcu   sa   výchovného prostredia   mal.   detí   a   to,   že   naďalej   udržiava   vzťah   s   Ing.   V.   T.,   ktorý   sa   zdržuje   v domácnosti   matky   v R.   v   byte   spolu   s   maloletými   deťmi   sa touto   otázkou   súd   viac nezaoberal, aj keď bolo zrejmé že obidve znalecké posudky znalkyne Mgr. O. D. a znalca Doc. PhDr. M. S. boli vypracované na základe nepravdivých údajov poskytnutých zo strany matky o výchovnom prostredí, v ktorom mal. deti v R. žili.

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že napriek tomu, že na tomto poslednom pojednávaní konanom na Okresnom súde Košice II dňa 24. 3. 2006, na ktorom bolo vyhlásený výrok rozsudku Okresným súdom Košice II, ktorým boli mal. deti zverené pre čas po rozvode manželstva   do   výchovy   matky,   svedok   Ing.   V.   T.   potvrdil,   že   bol   pred   11 rokmi hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni pre depresie, pričom súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, nepreveril dôvody hospitalizácie Ing. V. T. na psychiatrickej liečebni, jeho súčasný zdravotný stav a či pre svoj zdravotný stav nemôže ohroziť zdravý psychický a fyzický vývoj mal. deti, ktorým sa podľa svojej výpovede venuje a v čase, keď matka nevie zabezpečiť opateru u starších rodičov, tak že sa o nich postará, navarí im a pod. (...) Krajský súd v Košiciach na strane 7 napadnutého rozsudku sp. zn. 7 CoP/166/2006 zo dňa 12. 1. 2007 skonštatoval, že výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú záver, že doterajšie   výchovné   prostredie   u   matky   je   v   každom   smere   vhodným   a   optimálnym prostredím   pre   výchovu   a   aj   do   budúcnosti   im   toto   výchovné   prostredie   u   matky zabezpečuje   podmienky   pre   ich   všestranný   fyzický   a   psychicky   vývoj.   Túto   skutočnosť potvrdil   aj   kolízny   opatrovník   na   základe   šetrení   vykonaných   priamo   v   rodine navrhovateľky.

Uvedené   odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   neguje   skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania a odobruje správanie matky ako rodiča, ktoré správanie vštepuje mal. deťom do vedomia, také vzorce správania, ktoré sú nevhodné pre ich zdravý sexuálny a morálny vývoj a ktoré sú v rozpore so základným právom zakotveným v Čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II a   Krajskom   sude   v   Košiciach   bolo   porušené   jeho   základné   právo   zakotvené v Článku 12 ods. 1 a Článku 12 ods. 2, lebo bol diskriminovaný z titulu svojho pohlavia ako rodič - otec a to tým, že súd vyhodnotil aj negatívne správanie matky ako správanie pozitívne   a   to   konkrétne   negatívne   správanie   matky,   ktorá   v   prvostupňovom   konaní na Okresnom   súde   Košice II zatajila   pred   obidvoma   znalcami   podstatnú   skutočnosť týkajúcu sa výchovného prostredia, v ktorom maloleté deti žili v R. a to, že neprerušila intímny   vzťah   s Ing.   V.   T.,   ktorý   sa   zdržiaval   v   byte   v R.   spolu   s mal.   deťmi   aj   bez jej prítomnosti. (...)

Na otázku položenú na pojednávaní dňa 24. 3. 2006 znalcovi Doc. PhDr. S., CSc. prečo si znalec nepozval na vyšetrenie deti spolu s otcom tak, ako pozval spolu s matkou znalec   udáva: Ja   som   to   neuznal   za   vhodné   a   potrebné   a   podľa   môjho   názoru nič by to nezmenilo na objektivite posudku.

Samotný   postup   znalca   Doc.   PhDr.   M.   S.,   CSc.   v   tomto   konkrétnom   prípade, kde bol konštatovaný dobrý   citový vzťah mal.   detí   k obidvom rodičom   a to,   že neuznal za vhodné   a   potrebné   aby   si   predvolal   mal.   deti   na   vyšetrenie   za   prítomnosti   otca, ale aby si ich   predvolal   na   vyšetrenie   za   prítomnosti   matky   to   za   vhodné   a   potrebné považoval, je z hľadiska pohlavia rodiča jednoznačne diskriminačný. (...)

V   znaleckom   posudku   znalec   Doc.   PhDr.   M.   S.,   CSc.   v bode   3   záveru   posudku uviedol   citujem:   «V   súčasnosti   by   presťahovanie   mal.   detí   do   K.   k   otcovi   mohlo   mať negatívny vplyv na ich ďalší vývoj», ale pritom na pojednávaní konanom dňa 24. 3. 2006 na otázku či sa pýtal deti, či by chceli, aby sa presťahovali spolu s matkou do K., pričom umožnilo by sa tak častejší styk otcovi s deťmi znalec odpovedal citujem: «Ja som sa na to detí nepýtal, pýtal som sa na to matky» (...)

Ak   nebol   rodič,   ktorému   nebolo   dieťa   zverené   do   výchovy,   zbavený   svojich rodičovských práv a povinností alebo mu neboli žiadnym spôsobom obmedzené, tento rodič má naďalej právo prijímať rozhodnutia v zásadných otázkach týkajúcich sa mal. dieťaťa. Toto právo sťažovateľa Ing. I. F. ako rodiča - otca vzhľadom na postup súdu v konaní o úpravu práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode manželstva ostalo právom len v čisto   teoretickej   rovine,   pričom   v   skutočnosti   v   reálnom   živote   sťažovateľ   ako otec maloletej V. a B. nemá možnosť prijať žiadne rozhodnutie v zásadných otázkach týkajúcich sa jeho maloletých detí a nemá žiadne reálne možnosti poskytnúť im ochranu, keď sa matka mal. detí rozhodla žiť v spoločnej domácnosti, vo vzťahu k mal. deťom s cudzím mužom, Ing. V. T., ktorého spôsobilosťou vychovávať maloleté deti vzhľadom na jeho zdravotný stav, pre ktorý bol v minulosti hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni a ani kladný alebo odmietavý   citový   vzťah   mal.   detí   k   uvedenej   osobe   súd,   kolízny   opatrovník   ani   znalci neskúmali a odmietli sa touto otázkou zaoberať. (...)

Sťažovateľ Ing. I. F. namieta, že Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach, znalci Mgr. O. D. a Doc. PhDr. M. S., CSc. ako aj ustanovený kolízny opatrovník mal. detí, ktorý   mali   všetky   svoje   postupy   podriadiť   záujmu   maloletých   deti   mali   z   informácii dostupných   zo   spisu   vedomosť   o   tom,   že   matka   zneužíva   mal.   V.   a B.   na   boj   proti sťažovateľovi,   že   klame   o   podstatných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   zdravotného   stavu mal. detí   a   výchovného   prostredia   v   ktorom   žijú,   že   v   jej   rukách   sa   stávajú   mal.   deti prostriedkami citového vydierania a manipulovania, ale napriek tomu, len z toho dôvodu, že pre rozhodovaciu činnosť súdu bolo jednoduchšie postupovať stereotypným, zaužívaným spôsobom   počas   celého   konania   až   do   právoplatného   rozhodnutia   veci   zjavne neodôvodnene   ignorovali   toto   negatívne   správanie   matky   a v odôvodnení   napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach označil súd výchovné prostredie u matky v každom smere za vhodné a optimálne prostredie pre výchovu, čo považuje sťažovateľ za zjavne neodôvodnené a svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom. (...) Sťažovateľ Ing. I. F. si v tomto konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Sk z dôvodu, že sa cíti byť ako rodič - otec postupom súdu a ostatných subjektov právne   za   jeho   mal.   deti   zodpovedných,   poškodený,   diskriminovaný   a neodôvodnene obmedzený v jeho práve rodiča podieľať sa na riadne výchove a starostlivosti o mal. V. a B. Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti sťažovateľa (...) r ozhodol:

Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   I.   F.   podľa   Článku 12 ods.   1 a ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa Článku 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a Článku 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 na návrh navrhovateľky - matky Ing.   C.   F.   proti odporcovi otcovi Ing.   I.   F.   za účasti maloletých   detí   V.   F.   a   B.   F.,   zastúpených   kolíznym   opatrovníkom   Úradom   práce, sociálnych vecí a rodiny K., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k mal. deťom a postupom Krajského súdu v Košiciach v odvolacom konaní vedenom v uvedenej veci pod sp. zn. 7 CoP/166/2006 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   7   CoP/166/2006   zo   dňa   2007, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007 a rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 793/2002-261 zo dňa 24. 3. 2006 v časti výrokov o zverení mal. detí do výchovy,   výživného,   úpravy   styku,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   a   vykonateľnosť dňa 3. 4. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Sk (...).

4.   Okresný   súd   Košice II a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi Ing. I. F. trovy právneho zastúpenia v sume 5.812,- Sk (...)   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr.   M.   D.   advokátky   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ako   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   týmto   uplatňujem   náhradu   trov   konania sťažovateľa za 2 úkony právnej pomoci v celkovej výške 5.812,- Sk podľa § 1, § 11, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa Čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorým sú základné práva a slobody, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta   v   zásade   nie   oceniteľný   peniazmi   (za   prevzatie a prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti:   r.   paušál   176,-   Sk   x   2   =   252,-   Sk,   spolu 5.812,- Sk).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo iné postavenie.   Nikoho   nemožno   z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe

9

zákona. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   orgánmi   alebo   zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia.

Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným kompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a kvalifikácie personálu, ako aj kompetentného dozoru.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä   možnosť,   aby   sa   vypočulo   v   každom   súdnom   alebo   správnom   konaní,   ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002, ako aj jeho rozsudkom z 24. marca 2006 vyhláseným v danej veci, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno domáhať v prípade,   ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní o rozvod   manželstva   a úpravu   rodičovských   práv k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 14 C 793/2002 z 24. marca 2006. Proti konkrétnym výrokom prvostupňového rozhodnutia podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 7 CoP 166/2006 z 12. januára 2007 tak, že časť výrokov napadnutého rozsudku potvrdil a časť zmenil.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie namietaného postupu a rozsudku okresného súdu, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho v rámci odvolacieho konania (§ 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 60/06, III. ÚS 310/07).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 166/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 14   C   793/2002   z 24.   marca   2006   rozviedol   manželstvo   sťažovateľa   a navrhovateľky, maloleté deti V. a B. zveril do výchovy a opatery matke, rozhodol o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletým deťom a upravil styk maloletých detí so sťažovateľom ako ich otcom. Okresný súd zároveň rozhodol o trovách konania, a to tým spôsobom, že účastníkom konania nepriznal ich náhradu, pričom sťažovateľa a navrhovateľku zaviazal zaplatiť trovy štátu.   Proti   tomuto   rozsudku   ohľadom   výroku   o zverení   maloletých   detí   do   výchovy a opatery   matke,   výroku   o výživnom,   ako   aj   výroku   o úprave   styku   sťažovateľa s maloletými   deťmi   podal   sťažovateľ   odvolanie.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   7   CoP   166/2006   z 12.   januára   2007   tak,   že napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o zverení   maloletých   detí   na   čas   po rozvode   do   výchovy navrhovateľke   a vo   výroku   o určení   výživného   pre   maloleté   deti   potvrdil,   vo   výroku o úprave   styku   sťažovateľa   s   maloletými   deťmi   zmenil,   vo   výroku   o povinnosti navrhovateľky zaplatiť trovy štátu potvrdil a vo výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy štátu zmenil. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   obsah   napadnutého   rozsudku okresného   súdu   vrátane   skutočností,   ktoré   viedli   súd   prvého   stupňa   k vyslovenému právnemu   záveru.   Krajský   súd   zároveň   poukázal   na   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté v odvolaní, pričom v odôvodnení rozhodnutia ich takto konkretizoval: „Predovšetkým záver znalca Doc. PhDr. S. CSc. o tom, že v súčasnosti by presťahovanie mal. detí k otcovi do K. mohlo   mať   negatívny   vplyv   na   ich   ďalší   vývoj   považoval   za neodôvodnený.   Taktiež nesúhlasil so záverom tohto znalca, že považuje za najoptimálnejší súčasný rozsah styku detí   s odporcom   ako   otcom,   pretože   ani   tento   záver   nijako   neodôvodnil.   Pokiaľ   znalec považoval   otcom   navrhovanú   striedavú   výchovu   rodičov   vo   vzťahu   k mal.   deťom za absolútne nereálnu odporca tvrdil, že tento záver neobsahuje žiadne logické argumenty, prečo by striedavá výchova nemohla byť reálna. Taktiež namietal, že skutočnosť, že matka má   všetky   materiálne   podmienky,   aby   sa   mohla   presťahovať   do   K.   aj   s deťmi   a tým by mohla   umožniť   svojim   deťom   možnosť   sa   s otcom   denne   vídať,   súd   nehodnotil v neprospech matky napriek tomu, že znalec z posudku konštatoval, že po príchode do R. sa mal. V. sama nevedela vysporiadať s rozchodom rodičov a museli s matkou vyhľadať pomoc   u psychológa,   z čoho   vyplýva,   že   neurotické   prejavy   mal.   V.   neustúpili, ale sa zhoršili. Ďalej namietal, že znalec sa nevysporiadal s tým, že V. T. žije v spoločnej domácnosti   s matkou   aj keď   tohto   človeka   mal.   V.   neprijala,   čo   potvrdila   aj   znalkyňa Mgr. D.   a v podstate   to   potvrdila   aj navrhovateľka.   (...)   Nepovažoval   tiež   za   správne, že znalec mal. B. a mal.   V. vyšetril len za prítomnosti matky a nie za prítomnosti otca, čo považuje za diskriminačný postup znalca vo vzťahu k otcovi a preto navrhoval opätovne vypočuť   tohto   znalca.   (...)   Taktiež   nesúhlasil   ani   s úpravou   styku   s mal.   deťmi,   ktorú považuje   za   nedostatočnú   a v prípade,   že   bude   potvrdený   výrok   o zverení   mal.   detí do výchovy matky, navrhoval, aby mu bolo umožnené stýkať sa každý týždeň s mal. deťmi od piatku   od   17.00   hod.   do   nedele   do 17.00   hod.   Taktiež   nesúhlasil   s výškou   určeného výživného   namietajúc,   že   výživné   nebolo   určené   s prihliadnutím   na   príjem   otca   v čase vyhlásenia rozsudku a nebol ani skúmaný príjem matky...“

Krajský   súd   vychádzal   aj   z argumentov   právnej   zástupkyne   sťažovateľa prednesených na odvolacom pojednávaní, podstatou ktorých bola nespokojnosť so závermi znaleckého   dokazovania,   ako   aj   zdôraznenie   názoru,   že   presťahovanie   maloletých   detí z K. do R. nebolo v súlade s ich záujmami.

Vo   vzťahu   k argumentom   navrhovateľky   k odvolaniu   sťažovateľa,   ako   aj k argumentom jej právnej zástupkyne predostretých na odvolacom pojednávaní krajský súd v rozsudku   konštatoval: „Navrhovateľka   vo   svojom   vyjadrení   k podanému   odvolaniu navrhla   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutých   výrokoch   potvrdiť,   pretože odporcom uvádzané argumenty sú len prejavom nespokojnosti s tým, že v konaní nedosiahol výsledok, aký by zodpovedal jeho snahe dokázať jej, že nie je možné, aby ho beztrestne opustila.   (...)   Pokiaľ   ide   o úpravu   styku   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   predniesla, že styk otca s mal. deťmi sa realizuje každý druhý týždeň od piatku od 17.00 hod. do nedele do 17.00 hod. a z tohto dôvodu navrhovateľka ako matka súhlasí aj s takouto úpravou styku pre   čas   po   rozvode.   Na   odvolacom   pojednávaní   navrhovateľka   uviedla,   že   v dôsledku nezhôd v manželstve sa odsťahovala aj s mal. deťmi do R., kde má rodičov ako aj celú širšiu rodinu a v tomto prostredí býva aj s deťmi už 4 roky, deti sa bez problémov adaptovali na toto nové prostredie a nenastali žiadne problémy v súvislosti s tým, že sa presťahovali do iného mesta. (...)“

Krajský súd zároveň uviedol, že kolízny opatrovník navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch potvrdiť s odôvodnením, že je v záujme maloletých detí, aby boli zverené do výchovy matke, pričom za súladné s ich záujmami považoval aj rozhodnutie súdu o úprave styku a výživnom.

S prihliadnutím   na   uvedené   odvolací   súd   vyslovil   názor: „Z   vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali výrok prvostupňového rozsudku o zverení týchto   detí navrhovateľke.   Súd prvého stupňa správne vychádzal zo záverov znaleckých posudkov v tejto veci, kedy obaja znalci navrhli zveriť mal. deti do výchovy a starostlivosti matke detí, pretože aj keď mal. V. a mal. B. majú kladný   vzťah   k otcovi,   silnejšiu   citovú   väzbu   majú   vytvorenú   k matke.   Taktiež   výsledky vykonaného   dokazovania   odôvodňujú   záver,   že   doterajšie   výchovné   prostredie   u matky je v každom smere vhodným a optimálnym prostredím pre ich výchovu a aj do budúcnosti im   toto výchovné prostredie u matky zabezpečuje   podmienky pre   ich všestranný fyzický a psychický   rozvoj.   Túto   skutočnosť   potvrdil   na   odvolacom   pojednávaní   aj   kolízny opatrovník   na   základe   šetrení   vykonaných   priamo   v rodine   navrhovateľky.   (...)   Pokiaľ odporca vo svojom odvolaní spochybňoval zistenia a závery, ktoré vyplývajú z podaných znaleckých posudkov v tejto veci, odvolací súd tieto odvolacie námietky považuje za úplne neopodstatnené. Pokiaľ otec v konaní poukazoval na vhodnosť tzv. striedavej výchovy mal. detí   pre   čas po rozvode,   je   treba poukázať   na   to,   že   zákon   o rodine účinný   do   31.   3. 2005, ale ani zákon o rodine č. 36/05 Z. z. účinný od 1. 4. 2005 neumožňoval upraviť výchovu mal. detí pochádzajúcich z manželstva pre čas po rozvode tak, že mal. deti boli zverené striedavo do výchovy otca ako aj matky. (...)

Aj odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa pokiaľ pri posudzovaní príjmových pomerov odporcu vychádzal z príjmov, ktoré odporca dosahoval v spoločnosti C.,   a.   s.,   kde   dosahoval   otec   čistý   priemerný   mesačný   zárobok   26.125   Sk,-   Sk,   ktorý pracovný   pomer   však   skončil   dohodou,   a preto   nevychádzal   z príjmov,   ktoré   odporca dosahoval v spoločnosti E., a. s., T. a kde podľa zistenia súdu tento príjem činil 14.753,- Sk za obdobie od októbra do decembra 2005. (...) Súd prvého stupňa však pri posudzovaní schopností a možností správne prihliadol k tomu, že odporca mal ročné príjmy aj z inej činnosti, než z pracovného pomeru, vychádzajúc z ust. § 62 ods. 2, ako aj z ust. § 75 ods. 1 ZR. (...)  

Pokiaľ ide o úpravu styku odporcu s mal. V. a mal. B. pre čas po rozvode, odvolací súd   prihliadol   k tomu,   že   v skutočnosti   otec   sa   s týmito   deťmi   stýka   v širšom   rozsahu, než ako styk upravil súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (...) preto odvolací súd v zmysle § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok o úprave styku v tomto smere. (...)“

Krajský súd napadnutým rozsudkom súčasne rozhodol aj o trovách štátu a trovách konania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 167/07, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 12/07).

V rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   vyjadril   aj   názor,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 198/07).

Podstatou   sťažovateľových   námietok   boli   tvrdenia,   že   postupom   a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 793/2002 a postupom a rozsudkom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   CoP   166/2006,   predmetom   ktorých bol rozvod manželstva a úprava rodičovských práv k maloletým deťom na čas po rozvode, nebola poskytnutá ochrana jeho rodičovským právam, pričom v dôsledku nespravodlivého rozhodnutia   súdu   bol   ako   otec   maloletých   detí   oproti   ich   matke   znevýhodnený a diskriminovaný. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že nespokojnosť sťažovateľa s postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa) spočívala v tom, že sa nestotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, a tým ani s vysloveným právnym záverom.

Ústavný súd zastáva názor, že namietaný rozsudok krajského súdu spĺňa parametre zákonného   rozhodnutia,   pričom   je   aj   náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd   si   neosvojil argumentáciu   sťažovateľa   o porušení   označených   práv   postupom   a rozsudkom   krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa   ešte   neznamená,   že   došlo   aj   k porušeniu   uvedených   práv.   Je   nepochybné, že odvolací súd vzal do úvahy argumenty oboch účastníkov konania predostretých nielen v rámci prvostupňového konania, ale aj v rámci odvolacieho konania, výsledky znaleckého dokazovania, keďže rozhodnutie krajského súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré následne vyhodnotil a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 7 CoP 166/2006 z 12. januára 2007. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a skutkové a právne závery všeobecných súdov reparuje jedine   v prípade,   ak   sú   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne   a zároveň   majú   za   následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského   súdu   nezistil,   keďže   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické, a preto aj celkom legitímne.

Úloha ústavného súdu v danom prípade nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších zákonných podmienok uvedených   v   §   132   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ani   v skúmaní   myšlienkových pochodov konkrétneho sudcu konajúceho v danej veci. Úloha ústavného súdu   spočívala v posúdení   zlučiteľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   s označenými   článkami ústavy,   dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa.   V danom   prípade   ústavný   súd   nezistil zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov ani iné procesné vady, ktoré by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces   dokazovania,   a tým   aj   verdikt   tohto   súdu.   S prihliadnutím   na   spôsob   a rozsah odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by mohli vyvolať porušenie označených práv.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 3 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa s tým, že krajský súd „ako prvoradé hľadisko vzal do úvahy ochranu práv matky na slobodu pohybu a na súkromie a nie záujem maloletých detí“, s čím spája porušenie uvedeného   medzinárodného   záväzku. V tejto časti   ústavný súd   poznamenáva, že sťažovateľ   v návrhu   namietal   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy a nenamietal aj porušenie práv svojich detí. V danom prípade sa Dohovor o právach dieťaťa vzťahuje na zaručenie práv detí, a v prípade, že tieto nie sú plnoleté, môže sa porušenia týchto   práv   dožadovať   aj   právny   zástupca   maloletých   detí.   Vo   veci   však   sťažovateľ vystupuje   sám   za   seba,   nie   ako   právny   zástupca   maloletých   detí,   a   keďže   sťažovateľ je podľa   jeho   vyjadrenia   narodený...,   z čoho   vyplýva,   že   dosiahol   plnoletosť,   nemôže požívať ochranu ktorú poskytuje Dohovor o právach dieťaťa.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   už na predbežnom   prerokovaní   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti okrem iného žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že uvedeným postupom všeobecných súdov bolo porušené aj právo podľa čl. 12 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, možným porušením tohto   ustanovenia   sa   nezaoberal   z dôvodu,   že   označená   medzinárodná   zmluva   takého zákonné ustanovenie nepozná.  

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008