znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 10/07-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   januára   2007 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., S., P. E., S., V. B., S., Ing. P. D., S., P. K., S., Ing. Ľ. J., S., Ing. D. A., S., Š. V., S., L. R., Š., F. S., S., V. S., S., M. N., S. a S., a. s., S., zastúpených advokátom JUDr. Ing. B. P., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B., P. E., V. B., Ing. P. D., P. K., Ing. Ľ. J., Ing. D. A., Š. V., L. R., F. S., V. S., M. N. a S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2006 doručená sťažnosť L. B., S., P. E., S., V. B., S., Ing. P. D., S., P. K., S., Ing. Ľ. J., S., Ing. D. A., S., Š. V., S., L. R., Š., F. S., S., V. S., S., M. N., S. a S., a. s., S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ing. B. P., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 29 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rybárstve“).

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   právo   slobodne   sa   združovať   patrí k základným právam,   ktorých účel sa môže dosiahnuť iba spoločným uplatnením práva viacerými občanmi. Právo slobodne sa združovať sa zaručuje každému. Uplatniť ho možno v organizáciách, ktoré ústava rozsiahlo vymedzuje. Spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú organizáciami, prostredníctvom ktorých sa môže uplatniť právo slobodne sa združovať.

Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) v ustanovení § 2 ods. 1 v pozitívnom vymedzení ustanovuje: „Občania   môžu   zakladať   spolky,   spoločnosti,   zväzy,   hnutia,   kluby   a iné   občianske združenia, ako aj odborové organizácie a združovať sa v nich.“ Podľa ustanovenia § 3 ods. 1   zákona   o združovaní   občanov   nikto   nesmie   byť   nútený   k združovaniu,   k členstvu v združeniach ani k účasti na ich činnosti. Zo združenia môže každý slobodne vystúpiť.

Súčasná platná právna úprava zákona o rybárstve v ustanovení § 4 ods. 3 vylučuje uplatnenie   výkonu   rybárskeho   práva   iným   záujmovým   združeniam   ako   Slovenskému rybárskemu zväzu, čo znamená preferovanie jeho monopolu a vylúčenie iného občianskeho združenia   na   výkon   rybárskeho   práva,   čo   zabraňuje   progresívnemu   rozvoju   rybárstva v Slovenskej republike.

Sťažovatelia   poukazujú   ďalej   na   zákon   č.   23/1962   Zb.   o poľovníctve,   v ktorého ustanovení   §   4   ods.   1   je   uvedené:   „Občania   s trvalým   pobytom   na   území   Slovenskej republiky, ktorí majú platné poľovné lístky, môžu vytvárať poľovnícke združenia alebo iné poľovné   spoločnosti   na   to,   aby   spoločne   vykonávali   v poľovných   revíroch   právo poľovníctva.“

V zmysle   ustanovenia   §   1   zákona   o združovaní   občanov   majú   občania   právo slobodne sa združovať a na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie štátneho orgánu, pričom podľa ustanovenia § 2 ods. 3 citovaného zákona takéto združenia sú právnickými osobami,   do   ich   postavenia   a činnosti   môžu   štátne   orgány   zasahovať   len   v medziach zákona.

Sťažovatelia   považujú   súčasnú   právnu   úpravu   za   protiústavnú   a protizákonnú, pretože   postupom   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) sú diskriminované ostatné zväzy a združenia, pretože ministerstvo prideľuje revíry Rade Slovenského rybárskeho zväzu, a nie jednotlivým zložkám zväzu, čo je v rozpore s ústavou   a zákonom   o združovaní   občanov.   Rada   Slovenského   rybárskeho   zväzu   v roku 1993 odobrala organizačným zložkám rybárske revíry a všetky revíry boli zaevidované ako vody Rady Slovenského rybárskeho zväzu, ďalej „... svojprávne určovala komu sa revíry pridelia, tým vlastne zamedzila organizačným zložkám podľa zákona o združovaní vytvárať samostatné právne celky hospodáriace na revíroch a týmto v konečnom dôsledku zamedzila vytvoriť konkurenčné prostredie na Slovensku“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že ministerstvo by malo prideľovať výkon rybárskeho práva   občianskym   združeniam   športových   rybárov,   čím   by   sa   športoví   rybári   mohli slobodne   organizovať   aj   mimo   Slovenského   rybárskeho   zväzu,   čo   v konečnom   dôsledku zaručí demokraciu, pluralitu a konkurenčné, súťaživé a tvorivé prostredie. Zmenou zákona o rybárstve by sa zároveň dosiahol obdobný stav, aký je uplatňovaný pri výkone poľovného práva, kde je poľovný revír pridelený alebo prenajatý priamo poľovnému združeniu, a nie poľovnému zväzu.

Sťažovatelia   preto   v petite svojej   sťažnosti   žiadajú, aby ústavný   súd   vyslovil,   že znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o rybárstve sú porušené ich základné práva podľa čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa čl. 29 ods. 3 ústavy výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch   ustanovených   zákonom,   ak   je   to   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o rybárstve ministerstvo pridelí Slovenskému rybárskemu zväzu výkon rybárskeho práva vo vodných tokoch. Organizácii spravujúcej lesný   majetok   štátu   a organizácii   spravujúcej   majetok   vo   vojenských   obvodoch   pridelí ministerstvo výkon rybárskeho práva vo vodných tokoch nachádzajúcich sa na území, ktoré spravujú.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   140/03, III. ÚS 21/06).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o rybárstve   je   porušené   ich   základné   právo   podľa   čl.   29   ods.   1   a 3   ústavy,   pretože ministerstvo   prideľuje   rybárske   revíry   Rade   Slovenského   rybárskeho   zväzu,   a nie   jeho jednotlivým   zložkám   alebo   záujmovým   združeniam   športových   rybárov,   čo   zároveň zabraňuje vytvoreniu konkurenčného a súťaživého prostredia v tejto oblasti.

Ústavný   súd   zotrváva   na   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   rozhodnutie III. ÚS 65/06), podľa ktorej „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom“. V dôsledku uvedeného „za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom možno považovať len tie z nich, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z konaní uvedených v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy ako v samostatnom konaní uskutočnenom   výlučne   na   návrh   oprávnených   subjektov“   (rozhodnutie   I.   ÚS   23/99 až I. ÚS 29/99).

Nemennosť   pravidla,   podľa   ktorého   v rámci   konaní   o individuálnej   ochrane základných práv a slobôd nie je možné konať o súlade právnych predpisov, ústavný súd potvrdzuje aj vo svojej judikatúre, pričom „za zjavne neopodstatnený podnet je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu oprávnenej osoby” (napr. rozhodnutie II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti sťažovateľov viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti slúži iný   typ   konania   (konanie   o súlade   právnych   predpisov).   V tomto   konaní   by   však sťažovatelia boli zjavne neoprávnenými osobami.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007