znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 10/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ATEX-O, a. s., Trenčín, Kubranská cesta 623, zastúpenej advokátom JUDr. J. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. Er 254/01 z 19. februára 2004 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004, ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. Er 254/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ATEX-O, a. s., Trenčín   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2004 doručená sťažnosť spoločnosti ATEX-O, a. s., Trenčín, Kubranská cesta 623 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Er   254/01 z 19. februára   2004   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 254/01.

Sťažovateľ má v predmetnom exekučnom konaní postavenie povinného. Exekúcia na návrh   oprávneného   mesta   Čadca   (ďalej   len   „oprávnený“)   proti   povinnému   o zaplatenie 812 410 Sk s príslušenstvom je vykonávaná na Exekútorskom úrade JUDr. M. R., so sídlom Čadca, Nábrežná ulica 1263 (ďalej len „súdna exekútorka“), pod sp. zn. EX 17/01 a na okresnom súde pod sp. zn. Er 254/01.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   o   exekúcii   vedenej   proti   nemu   sa   dozvedel 15. mája 2001, keď zistil, že nemôže disponovať s peňažnými prostriedkami na svojom účte v Slovenskej   sporiteľni,   a.   s.,   pobočke   v Čadci,   zablokovanými   na   základe   príkazu   na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sp. zn. EX 17/01 zo 16. mája 2001 vydaného súdnou exekútorkou. Zdôraznil, že jemu ako povinnému do toho času nebolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie v predmetnej veci. Z uvedeného dôvodu zaslal súdnej exekútorke list zo 17. mája 2001 obsahujúci námietky, na základe ktorých považoval predmetnú exekúciu za nezákonnú, v dôsledku čoho žiadal o jej zastavenie.

Napriek tejto skutočnosti boli 28. mája 2001 z účtu sťažovateľa odpísané peňažné prostriedky   vo výške 620 771 Sk   a 364   139   Sk v prospech   súdnej   exekútorky,   a to na základe jej exekučného príkazu z 24. mája 2001.

Sťažovateľ opakovanými námietkami (z 28. mája 2001, 29. mája 2001, 4. júna 2001) podávanými jednak súdnej exekútorke, ako aj okresnému súdu žiadal, aby sa v exekúcii proti nemu nepokračovalo.

Pretože vo veci námietok sťažovateľa okresný súd nerozhodol ani s odstupom času (medzitým sťažovateľ podal a aj vzal späť návrh na odklad exekúcie), podaním z 9. januára 2004 adresovaným súdnej exekútorke a okresnému súdu sťažovateľ doplnil námietky proti exekúcii o ďalšie skutočnosti. Podľa neho súdna exekútorka mu dosiaľ riadne nedoručila upovedomenie   o začatí   exekúcie,   lebo nebolo riadne   vykonané ani náhradné   doručenie, v exekučných   tituloch   (platobných   výmeroch)   nebol   uvedený   sťažovateľ   ako   povinný so svojím obchodným menom, do exekučného titulu neznáma osoba ručne neoprávnene dopísala obchodné meno sťažovateľa, v exekučných tituloch nie je uvedené mesto Čadca, ale Mestský   úrad   Čadca,   ktorý   nemá právnu   subjektivitu,   a preto   ním   vydané platobné výmery   sú   podľa   neho   nulitné,   nespĺňajúce   náležitosti   zákonného   rozhodnutia.   Takto formulované námietky, resp. ich doplnenie boli okresnému súdu doručené 13. januára 2004.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   podľa sťažovateľa došlo tým, že okresný súd uznesením sp. zn. Er 254/01 z 19. februára 2004 zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,   súčasne   rozhodol   o trovách   konania.   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného práva na súdnu ochranu krajským súdom došlo podľa neho tým, že krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004 v odvolacom konaní zrušil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú, a exekúciu zastavil, výroku   o námietkach   povinného   proti   exekúcii   sa   nedotkol   a odvolanie   proti   výroku o trovách odmietol.

Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu pri prejednávaní a rozhodovaní o jeho námietkach   proti   exekúcii   došlo   aj k porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ argumentuje tým, že doba od okamihu, keď 17. mája 2001 podal námietky proti exekúcii, až do rozhodnutia súdu o nich je nedôvodne dlhá a neprimeraná povahe veci. Za prieťahy sťažovateľ považoval aj obdobie, počas ktorého okresný súd nekonal z dôvodu, že mu súdna exekútorka nepredložila svoj exekučný spis.

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd–   deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   254/01 z 19. februára 2004, uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004, ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. Er 254/01,

– zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 254/01 z 19. februára 2004 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

–   prikázal   okresnému   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Er   254/01   konať bez zbytočných prieťahov,

– priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré   je   okresný   súd   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu, ako aj náhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným   právam   alebo   slobodám,   porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodovanie o zrušení   sťažovateľom   označených   právoplatných   rozhodnutí   vyplýva   z čl.   127   ods.   2 ústavy   a nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd. Ústavný súd preto   nemôže rozhodnúť o zrušení   rozhodnutí,   ktorými   mali byť porušené práva   alebo   slobody   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   separátne   bez   toho,   aby   súčasne rozhodnutím porušenie týchto práv a slobôd vyslovil.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   skúmal predovšetkým to, či podaná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, resp. či nejde o sťažnosť podanú oneskorene alebo či má na jej prerokovanie právomoc, teda či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ v časti sťažnosti v okolnostiach prípadu namieta, že okresný súd rozhodol o jeho   námietkach   proti   exekúcii   napriek   tomu,   že   mu   nebolo   doručené   upovedomenie súdnej exekútorky o začatí exekúcie (a teda mu nezačala plynúť zákonná 14–dňová lehota na podanie námietok), obsah jeho námietok posúdil ako nedôvodný, keď exekučné tituly, ktorými v okolnostiach prípadu boli platobné výmery na daň z nehnuteľností, pokladal za vydané oprávneným orgánom v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“). V takomto postupe okresného súdu, ktorý navyše nerozhodol o jeho námietkach v celom rozsahu (okresný súd podľa sťažovateľa rozhodol len o jeho námietkach zo 17. mája 2001, a nie aj o námietkach z 13. januára 2004), vidí sťažovateľ v prvom rade porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) má povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť   vtedy,   ak   v nútenom   výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým   patrí podľa tvrdenia   sťažovateľa   aj   ním   spochybnená   právna   relevancia   exekučných   titulov,   ako   aj samotné nedoručenie upovedomenia o začatí exekúcie súdnou exekútorkou (keď medzitým už   táto   na   základe   exekučného   príkazu   uspokojila   nárok   oprávneného   prikázaním pohľadávky z účtu povinného v banke).

V súlade s § 50 Exekučného poriadku sú námietky procesnou obranou povinného proti   neprípustnej   exekúcii,   ktorých   účelom   je   zastavenie   exekúcie   alebo   upustenie   od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne určených v zákone.

Už   z toho   vidno,   že   námietky   proti   exekúcii   nemožno   považovať   za   opravný prostriedok,   ktorým   by   sa   napádalo   rozhodnutie   štátneho   orgánu,   t.   j.   exekučný   titul (Mazák Ján, Ogurčák Štefan: Základy exekučného práva, Košice 1996).

Ako   procesný   prostriedok   smeruje   proti   exekúcii,   nie   proti   exekučnému   titulu, upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadne povereniu na vykonanie exekúcie.

Vznesenie námietok je ovládané koncentračnou zásadou, t. j. námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody   sa   neprihliadne (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku).

Predmetom   námietok   môžu   byť   skutočnosti   procesného   i hmotného   práva. Ich spoločným znakom však je, že nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by jestvovali pred   vznikom   exekučného   titulu,   zásadne   ich   nemožno uplatniť,   pretože   ich   relevancia skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na exekúciu.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   (ako   povinný)   nesplnil   dobrovoľne   to,   čo   mu ukladali   vykonateľné   platobné   výmery   mesta   Čadca   č.   14   z   11.   júna   1999   a   č.   1 z 11. februára   2000.   Ustanovenie   §   73   zákona   o správe   daní   a poplatkov   umožňuje samosprávnemu orgánu ako správcovi dane vymáhať dane a poplatky. Podľa § 74 ods. 1 citovaného zákona podkladom pre daňovú exekúciu je vykonateľné rozhodnutie (platobný výmer), ktorým sa ukladá peňažné plnenie. Tieto rozhodnutia sú vykonateľné, ak proti nim nemožno podať riadny opravný prostriedok alebo ak ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula lehota na plnenie (§ 30 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov).

Proti   namietaným   platobným   výmerom   mal   sťažovateľ   v súlade   s   §   46   zákona o správe daní a poplatkov právo podať odvolanie. Zo sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva a ani   sťažovateľ   sám   netvrdí,   že   toto   odvolanie   (v   ktorom   mohol   argumentovať skutočnosťami   uvádzanými   neskôr   v námietkach   o nedostatkoch   vydaných   platobných výmerov spôsobujúcich podľa neho ich neplatnosť) podal, čomu nasvedčuje skutočnosť, že tieto platobné výmery sa stali právoplatnými a vykonateľnými, a teda sa stali aj právne relevantnými exekučnými titulmi.

Aplikujúc   zjavne   tento   zákonný   postup   pri   posudzovaní   viacerých   podaní sťažovateľa   proti   exekúcii,   považujúc   ich   svojím   obsahom   za   námietky   proti   exekúcii, okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. Er 254/01 z 19. februára 2004 tak, že námietky sťažovateľa ako povinného proti exekúcii ako nedôvodné zamietol.

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   Exekučného   poriadku   nie   je prípustné   odvolanie,   pokiaľ   nie   je   výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie prípustné je. Výpočet uznesení, proti ktorým nie je prípustné odvolanie, je taxatívny a je výnimkou zo všeobecnej prípustnosti odvolania.

Práve   k   takémuto   druhu   patrí   aj   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol (v jednom z jeho výrokov) o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii, proti ktorému nie   je   prípustné   odvolanie.   Rozhodnutie   okresného   súdu   o tomto   výroku   sa   stalo právoplatným   23.   februára   2004   (pretože   výrok,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o námietkach povinného   proti   exekúcii,   nebol   (nemohol   byť)   napadnutý   odvolaním,   krajský   súd   ho nepreskúmaval). Predmetným výrokom   okresný súd porušil   podľa sťažovateľa základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažovateľ sťažnosť doručil ústavnému súdu 7. decembra 2004, z čoho je zrejmé, že ju doručil dávno po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie tej časti sťažnosti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu výrokom uznesenia okresného súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii.

Vychádzajúc z toho, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii (23. februára 2004), ktorým malo byť porušené   sťažovateľovo   označené   ústavné   právo,   ako   aj so   zreteľom   na deň   doručenia sťažnosti ústavnému súdu považoval ústavný súd za dostatočne preukázané podanie tejto časti   sťažnosti   sťažovateľom   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehoty   na podanie sťažnosti. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V rámci   predbežného   prerokovania   tej   časti   sťažnosti   (zostávajúcich   výrokov okresného   súdu   v uznesení   sp.   zn.   Er   254/01   z   19.   februára   2004   o neprípustnosti a zastavení exekúcie a náhrade trov konania), ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd prihliadol na to, že ochranu uvedenému základnému právu už poskytli všeobecné súdy v civilnom procese. Preto riadiac sa princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že na prerokovanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

Z pripojeného uznesenia okresného súdu totiž vyplynulo, že voči tomuto rozhodnutiu v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako aj v časti o náhrade trov konania   možno   podať   odvolanie   a   v   spise   sa   nachádzajúce   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004 potvrdzuje, že sťažovateľ túto možnosť aj využil (aj   keď   odvolací   súd   jeho   odvolaniu   nevyhovel).   Sťažovateľ   mal   preto   v systéme všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu základných práv k dispozícii účinný prostriedok nápravy (odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), ktorý využil, hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti   zisťoval,   či   ochranu   základnému   právu   na   súdnu   ochranu,   porušenie   ktorého sťažovateľ namietal, neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jemu dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Podľa § 254 Občianskeho súdneho poriadku na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 239 ods. 1 citovaného zákona dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

V okolnostiach prípadu krajský súd ako odvolací súd vo veci sťažovateľa uznesením sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že zrušil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku voči predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu však sťažovateľ nevyužil (túto skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti neuvádza ani nevyplýva zo zistení ústavného súdu z ním priloženého spisového materiálu).

Vychádzajúc   z uvedeného   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   bol ústavný   súd   nútený   konštatovať,   že   tento   mal   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy   namietaného   porušenia   označeného   základného   práva,   ktorý   mu   bol   prístupný v systéme   všeobecného   súdnictva,   a to   dovolanie   podľa   §   236   Občianskeho   súdneho poriadku. Jeho nevyčerpanie nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (II. ÚS 24/02, III. ÚS 117/03).

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   tiež   so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (napr. IV.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   100/03)   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   okrem   námietok   podľa   §   50   Exekučného poriadku mal sťažovateľ k dispozícii aj ďalšie prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   a to   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku (návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zo 17. mája 2001 posúdil okresný súd ako súčasť námietok). Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Z Exekučného poriadku vyplýva, že námietky podľa § 50 tohto zákona nie sú navyše ani najúčinnejším prostriedkom ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nie je možné napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý možno podať kedykoľvek po začatí exekúcie. Taktiež je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo   neboli   podané   námietky   podľa   §   50   Exekučného   poriadku,   prípadne   sa   takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane   povinného   vyplýva   z toho,   že   proti   rozhodnutiu   o tomto   návrhu   je   prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o ktorom   sa   rozhoduje   v riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa.

Sťažovateľ v sťažnosti potvrdil, že podal návrh na odklad exekúcie, ale keď ho súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, vzal návrh na odklad exekúcie späť (október 2004) argumentujúc pritom jeho bezpredmetnosťou vzhľadom na stiahnutie peňazí z účtu súdnou exekútorkou.

Nevyčerpanie   takýchto   prostriedkov   nápravy   stavu   konania,   v ktorom   prebieha výkon exekúcie, ústavný súd považuje za postup rozporný s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde už aj preto, že účinné uplatnenie návrhu na zastavenie exekúcie by zreálnilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v odvolacom konaní.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné   dodať,   že   ak   exekučný   súd   zistí,   že   povinný dobrovoľne   nesplnil   svoju   povinnosť   z exekučného   titulu,   musí   postupovať   v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a umožniť   pokračovanie   v exekúcii, pokiaľ sa judikovaná povinnosť neplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne   alebo   trvalo   nepokračovalo   (odklad   alebo   zastavenie   exekúcie).   Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe.

Ústavný   súd   v tejto   veci   považoval   za   právne   významnú   aj   tú   skutočnosť,   že zodpovednosť za uspokojenie pohľadávky oprávneného nesie podľa § 2 a nasl. Exekučného poriadku   súdom   poverený   exekútor.   V konaní   o námietkach   proti   exekúcii   súdy nerozhodovali o právach sťažovateľa vyplývajúcich z predpisov hmotného práva (o tých bolo   rozhodnuté   v   konaní   o merite   veci),   ale   len   o postupe   ich   núteného   výkonu umožneného (v tomto prípade na ochranu povinného) predpismi procesného práva.Účelom   exekučného   konania   je   nútená   realizácia   exekučného   titulu   vykonaná zásahom   do   absolútnych   majetkových   práv   povinného.   Uskutočňuje   sa   za   podmienok a predpokladov   vymedzených   procesnými   predpismi   s cieľom   uspokojiť   pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila. Ak v súvislosti s vykonávaním   exekučnej   činnosti   podľa   Exekučného   poriadku   spôsobil   exekútor   alebo jeho zamestnanci škodu, zodpovedajú za ňu podľa § 33 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak (v tom čase platný zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). V rámci exekučnej činnosti prichádza do úvahy zodpovednosť exekútora za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Tejto zodpovednosti sa exekútor nemôže zbaviť.

Postupom   a rozhodnutím   všeobecných   súdov   vo   veci   sťažovateľa   nie   je   preto v okolnostiach prípadu dotknutá zodpovednosť súdnej exekútorky za škodu v dôsledku jej prípadného   nesprávneho   postupu   (najmä   časového,   keď   exekúciu   realizovala   skôr   ako prvostupňový   súd   rozhodol   o zamietnutí   námietok),   ktorej   sa   sťažovateľ môže   voči   nej domáhať v civilnoprávnom konaní na všeobecnom súde.

K   námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v časti   namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy údajnými prieťahmi v konaní okresného súdu sp. zn. Er 254/01 rozhodujúceho o námietkach sťažovateľa proti exekúcii.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Vychádzajúc   z uvedeného   záveru   a skutkových   okolností   opísaných   v sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa v konaní vedenom na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Er   254/01   došlo   23.   februára   2004   (v   časti   výroku   I), 10. marca   2004   (v   časti   výroku   III)   a   7.   októbra   2004   (v   časti   výroku   II   rozhodnutím odvolacieho krajského súdu), keď jednotlivé výroky uvedené v uznesení okresného súdu sp. zn. Er 254/04 z 19. februára 2004 vo vzťahu k sťažovateľovi nadobudli právoplatnosť. Sťažnosť však bola podaná ústavnému súdu až 7. decembra 2004.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený právoplatným rozhodnutím, a preto je sťažnosť v tejto časti podaná oneskorene.

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   a náhrade   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005

III. ÚS 10/05

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 10/05 z 11. januára 2005 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie“) – ktorým bola v plnom rozsahu odmietnutá ako podaná oneskorene sťažnosť spoločnosti ATEX-O, a. s., Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“)   namietajúca   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   Er 254/01   z 19.   februára   2004   a uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 37/04 z 10. augusta 2004, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   254/01   –   lebo   nesúhlasím   s jej odmietnutím   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 254/01, ako ani s odôvodnením uznesenia v tejto časti.

2. Väčšina senátu odmietla sťažnosť s poukazom na prevládajúcu predošlú judikatúru ústavného   súdu   (ústavná   ochrana   označenému   základnému   právu   sa   poskytuje   do odstránenia   stavu   právnej   neistoty,   to   znamená   do   právoplatného   skončenia   veci) a v podstate   preto,   lebo   konanie okresného   súdu   právoplatne   skončilo   7.   októbra   2004, avšak sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu až 7. decembra 2004.

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu (ktoré sú označené napr. v odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 164/04 z 19. mája 2004, pričom na ne v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

4. Keďže sťažnosť sťažovateľky, ktorá inak spĺňa predpísané zákonné náležitosti, bola v tomto prípade podaná ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci na okresnom súde, mala byť podľa môjho názoru prijatá na ďalšie konanie (v už označenej časti).

5. V týchto súvislostiach treba poukázať napr. aj na konanie ústavného súdu vedené pod   sp.   zn.   II.   ÚS   174/04,   kde   bolo   namietané   aj   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní príslušného okresného súdu, pričom sťažnosť bola podaná ústavnému súdu po právoplatnom skončení veci na okresnom súde, avšak v lehote dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v označenom konaní najskôr uznesením z 15. júla 2004 prijal sťažnosť v celom rozsahu na ďalšie konanie a potom nálezom z 27. októbra 2004 vyslovil o. i. aj porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V Košiciach 11. januára 2005