znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 10/04-46

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   D.   B.,   bytom   T., zastúpenej advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 C 192/94 na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   192/94   p o r u š i l základné právo D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 192/94   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania D. B. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. F.   S.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti D. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 10/04-13   zo   14.   januára   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   D.   B.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 192/94. Na základe výzvy ústavného súdu z 26. novembra 2003 sťažovateľka svoju sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnila podaniami z 5. decembra 2003, 12. februára 2004 a 15. marca 2004.

Vo   svojich   podaniach   sťažovateľka   uviedla,   že   konanie   o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 9 C 192/94, ktorého je účastníčkou, začalo podaním žaloby na okresnom súde 26. júla 1994. Účastníci   spomínaného   konania   -   sťažovateľka   a jej   bývalý   manžel   R.   B.   (ďalej   len „odporca“) uzavreli 27. augusta 1976 manželstvo, ktoré bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 148/92, ktorý   nadobudol právoplatnosť 7. decembra 1992, rozvedené. Podľa názoru sťažovateľky je konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po viac ako deviatich rokoch „stále na začiatku“. Z obsahu podania vyplýva, že v rámci spomínaného konania podľa sťažovateľky nebolo dosiaľ vykonané dokazovanie v takom rozsahu, aby bolo možné vo veci rozhodnúť. Odporca sťažovateľku i jej deti ešte v roku 1994 vyhnal zo spoločného domu vo V., ktorý prenajíma. Od roku 1994 je spolu so svojimi deťmi nútená žiť v T. u svojich rodičov v stiesnených podmienkach. Sťažovateľka taktiež uviedla, že „Vzhľadom na takmer 10 ročnú lehotu súdneho konania, nepodala som sťažnosť na Krajský súd v Trnave. Predpokladám, že Ústavný súd SR spomínané okolnosti zváži a dá mi za pravdu, že súd musí aj právoplatne rozhodnúť vo veci“.

V rámci   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   ústavný   súd   požiadala   o   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   80   000   Sk,   pretože   ochrana   jej   práv nebola rýchla a účinná, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že osem rokov pretrváva u nej stav právnej neistoty spôsobený prieťahmi v konaní.

V závere svojho podania z 5. decembra 2003 sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby nálezom rozhodol nasledovne: „Základné právo sťažovateľky D. B. na prejednanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48/2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave sp. zn. 9 C 192/94 bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd v Trnave vo veci sp. zn. 9 C 192/94 konal. Ústavný   súd   SR   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. F. S., advokátovi v T., podľa § 13 ods. 8 vyhl. 163/02 v sume 8.796,- Sk vrátane režijného paušálu 2 x po 128,- Sk.“

Právny zástupca sťažovateľky podaním z 12. februára 2004 ústavnému súdu oznámil, že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci   a súhlasí s upustením od neho.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej veci vyjadril listom č. Spr 225/04 z 15.   marca   2004   okresný   súd,   ktorý   v rámci   svojho   vyjadrenia   chronologicky   popísal priebeh preskúmavaného konania a v jeho závere uviedol: „(...) Sudkyňa v predmetnej veci vzhľadom na uvedenie jednotlivých úkonov vo veci konala plynulo až do obdobia, kedy bolo potrebné   pripojiť   právoplatne   ukončené   veci   v iných   konaniach   na   Okresnom   súde Piešťany, uvedené v tomto vyjadrení.

Súčasne Vám oznamujeme, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.(...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.  

Sťažovateľka   26.   júla   1994   podala   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporcovi. Predmetná vec bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 192/94.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 1.   augusta   1994   nariadil   pojednávanie   na 21. september   1994, nechal naň predvolať účastníkov   konania a   pripojiť spis   okresného súdu   sp.   zn. 8 C 148/92. Podaním   doručeným okresnému súdu   19.   septembra 1994 sa k návrhu v predmetnej veci vyjadril odporca.

Pojednávanie konané 21. septembra 1994 bolo uznesením okresného súdu odročené na   17.   október   1994   a vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z toho   istého   dňa   nechal v predmetnej veci pripojiť spis 9 C 141/92. Okresný súd 17. októbra 1994 pojednávanie odročil pre neprítomnosť odporcu na 21. november 1994, pričom vo veci konajúci sudca nechal   pokynom   z toho   istého   dňa   predvolať   odporcu   pod   hrozbou   uloženia   pokuty a predvedenia a pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 9 C 148/92.

Odporca vo svojom podaní z 19. októbra 1994 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu zdravotných ťažkostí (nepripojené dôkazy). Na pojednávaní 21. novembra 1994 okresný súd pokračoval vo výsluchu účastníkov konania a napokon ho uznesením odročil na 23. január 1995. Pojednávanie z 23. januára 1995 bolo okresným súdom odročené na

13. marec   1995.   Účastníkom   konania   bola   súčasne   uložená   povinnosť   podať   písomné vyjadrenia ku konkrétnym hnuteľným a nehnuteľným veciam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   ktorú   si   účastníci   konania   v priebehu   mesiaca   február   1995 splnili.   Ďalším   podaním   z 9.   februára   1995   sťažovateľka   navrhla   okresnému   súdu,   aby Slovenskú sporiteľňu, a. s., v Piešťanoch požiadal o vydanie celkového výpisu z devízového účtu odporcu.

Okresný   súd   pojednávanie konané 13. marca   1995   odročil   na neurčito,   rozhodol o pribratí znalcov z odboru stavebníctva a z odboru geodézie do konania (uznesenie č. k. 9 C 192/94-44 z 13. marca 1995) a uložil účastníkom konania povinnosť zložiť na účet okresného súdu preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Pokynom zo 16. marca 1995 nechal vo veci konajúci sudca expedovať uznesenie č. k. 9 C 192/94-44 z 13. marca 1995, ako aj realizovať ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   pobočka   Trnava   na   výzvu   okresného   súdu odpovedala listami z 5. a 12. apríla 1995.

Listom z 15. marca 1995 (doručeným 17. marca 1995) požiadal odporca o doručenie kópií zápisníc uskutočnených pojednávaní.

Znalkyňa M. D. 6. apríla 1995 prevzala spis od okresného súdu.

Pokynom z 10. apríla 1995 nechal vo veci konajúci sudca predvolať účastníkov na pojednávanie, ktoré nariadil na 26. apríl 1995.

Sťažovateľka listom z 10. apríla 1995 podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C l92/94-44   z 13.   marca   1995   odvolanie.   Odporca   podal   proti   uvedenému   uzneseniu taktiež odvolanie listom zo 17. apríla 1994.

Účastníci   konania ani právny zástupca sťažovateľky sa nezúčastnili pojednávania konaného 26. apríla 1995, ktoré bolo odročené na 22. máj 1995 za účelom zistenia stavu znaleckého dokazovania v predmetnej veci u pribratých znalcov.

V prílohe k svojmu podaniu z 25. apríla 1995 sťažovateľka zaslala okresnému súdu potvrdenie   o majetkových   a zárobkových   pomeroch,   ako   aj   potvrdenie   o jej   zárobku   za posledných 12 mesiacov od jej zamestnávateľa.

Znalec (Ing. A. H.) sa listom z 28. apríla 1995 vyjadril k výzve okresného súdu, pričom za predpokladaný deň odovzdania znaleckého posudku označil 12. máj 1995.

Účastníci   konania ani právny zástupca sťažovateľky sa nezúčastnili pojednávania konaného 22. mája 1995. Pojednávanie bolo okresným súdom odročené na 19. jún 1995 za účelom   zistenia   stavu   znaleckého   dokazovania   v predmetnej   veci   u   znalkyne   M.   D. a súčasne vo veci konajúci sudca nechal na tento termín predvolať účastníkov konania.

Znalec Ing. A. H. doručil okresnému súdu znalecký posudok č. 3–H 5/95 z 21. mája 1995   v prílohe   svojho   listu   z 22.   mája   1995,   v ktorom   vyčíslil   aj   trovy   znaleckého dokazovania, ktoré mu vznikli pri vyhotovení znaleckého posudku. Znalec L. Š. doručil okresnému   súdu   znalecký   posudok   č.   20/95   z 25.   mája   1995   v prílohe   svojho   listu z 28. mája 1995, v ktorom vyčíslil aj trovy znaleckého dokazovania, ktoré mu vznikli pri vyhotovení znaleckého posudku.

Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   okresnému   súdu   zaslal listom z 2. júna   1995   podanie   odporcu   z 31.   mája   1995,   ktoré   bolo   krajskému   súdu   doručené 1. júna 1995.

Odporca   v   podaní   zo   7.   júna   1995   doručil   okresnému   súdu   svoje   stanovisko k vyjadreniu sťažovateľky z 9. februára 1995.

Znalkyňa M. D. listom z 28. mája 1995 okresnému súdu oznámila stav znaleckého dokazovania   v predmetnej   veci,   ako   aj   predpokladaný   termín   predloženia   znaleckého posudku   (30.   jún   1995).   Okresný   súd   následne   pojednávanie   konané   19.   júna   1995 uznesením odročil na 10. júl 1995 za účelom vyčkania na podanie znaleckého posudku znalkyňou M. D. Pojednávanie 10. júla 1995 okresný súd uznesením odročil na 23. august 1995 za účelom urgencie podania znaleckého posudku u znalkyne M. D.

Znalkyňa   M.   D.   listom   zo   16.   júna   1995   (doručeným   25.   júla   1995)   vrátila okresnému   súdu   spisový   materiál   v predmetnej   veci   bez   znaleckého   posudku,   pretože odporca úmyselne podľa nej maril jej znaleckú činnosť.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. júla 1995 nechal vo veci konajúci sudca doručiť odvolanie odporcu právnemu zástupcovi sťažovateľky, vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd a doručiť mu spisový materiál v predmetnej veci.

Okresný súd v prílohe listu z 11. septembra 1995 zaslal krajskému súdu vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu zo 7. septembra 1995. Listom zo 14. septembra 1995 okresný súd zaslal krajskému súdu list odporcu vrátane jeho príloh, ktorý bol okresnému súdu doručený 13. septembra 1995.

Uznesením č. k. 11 Co 369/95-111 z 31. októbra 1995 krajský súd zmenil napadnuté uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   9   C   192/94-44   z 13.   marca   1995.   Spisový   materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 18. decembra 1995.

Pokynom   z 15.   januára   1995   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   uznesenie z 31. októbra   1995   účastníkom   konania   spolu   s výzvou   na   zloženie   preddavku   v lehote 15 dní   a taktiež   nechal   vyzvať   znalkyňu   M.   D.,   aby   si   v tej   istej   lehote   prevzala   spis a podala znalecký posudok v predmetnej veci.

Podaním   z 5.   marca   1996   odporca   v predmetnej   veci   požiadal   okresný   súd „o priebežné zasielanie odhadov a zápisov z pojednávaní“.

Znalkyňa M. D. predložila okresnému súdu znalecký posudok č. 57/1996 v prílohe svojho   listu   zo   16.   marca   1996,   v ktorom   vyčíslila   aj   trovy   vykonaného   znaleckého dokazovania.

Pokynom súdnej kancelárii z 9. apríla 1996 nechal vo veci konajúci sudca zaslať vyhotovené   znalecké   posudky   odporcovi   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   spolu s výzvou, aby sa k nim v lehote 15 dní vyjadrili.

Uzneseniami č. k. 9 C 192/94-130, č. k. 9 C 192/94-131 a č. k. 9 C 192/94-132 z 24. apríla 1996 okresný súd priznal znalečné pribratým znalcom v konaní.

Odporca na výzvu okresného súdu z 9. apríla 1996 reagoval podaním doručeným okresnému súdu 9. mája 1996. Dňa 10. mája 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 192/94-131 z 24. apríla 1996.

Pokynom z 13. mája 1996 nechal vo veci konajúci sudca zaslať kópiu odvolania odporcu doručeného 10. mája 1996 znalcovi aj právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby sa k nemu v lehote 3 dní vyjadrili.

Znalec L. Š. sa k podanému odvolaniu odporcu vyjadril listom z 22. mája 1996.

Pokynom z 24. mája 1996 nechal vo veci konajúci sudca vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd v dôsledku odvolania odporcu proti uzneseniu č. k. 9 C 192/94-131 z 24. apríla 1996. Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 4. júna 1996.

Podaním z 25. júna 1996 podal odporca návrh na vydanie predbežného opatrenia v predmetnej veci.

Pokynom súdnej kancelárii z 3. júla 1996 bol predmetný spis daný na lehotu do 15. augusta 1996. Okresný súd na základe pokynu z 19. septembra 1996 vo veci konajúceho sudcu zaslal odporcovi výzvu na zaslanie kópie uznesenia (pozn. v pokyne je uvedené kópie rozsudku) okresného súdu v predmetnej veci v lehote 10 dní, ktorú odporca splnil podaním zo 14. októbra 1996.

Odporca listom zo 4. októbra 1996 požiadal okresný súd o vyjadrenie sa k stavu konania   vo   veci   podaného   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Pokynom   súdnej kancelárii z 8. októbra 1996 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľku na zaslanie rozsudku okresného súdu (pozn. správne malo byť uznesenia) v predmetnej veci za účelom vydania rozhodnutia o predbežnom opatrení.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 192/94-156 z 24. októbra 1996 konanie vo veci vydania predbežného opatrenia zastavil. Pokynom súdnej kancelárii zo 14. novembra 1996 bol spis okresného súdu vo veci predbežného opatrenia daný na lehotu až do vrátenia spisu sp. zn. 9 C 192/94 krajským súdom.

Uznesením   č.   k.   11   Co   257/96-159   z 30.   septembra   1996,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 13. januára 1997, krajský súd uznesenie č. k. C 192/94-131 z 24. apríla 1996 potvrdil. Spisový materiál v predmetnej veci bol následne 15. novembra 1996 doručený okresnému súdu.

Pokynom z 20. novembra 1996 nechal vo veci konajúci sudca uznesenie krajského súdu   č.   k.   11   Co   257/96-159   z 30.   septembra   1996   doručiť   účastníkom   konania.   Dňa 13. decembra   1996   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   realizovať   uvedený   pokyn   opätovne z dôvodu nevrátenia doručeniek.

Pokynom   z 13.   januára   1997   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyzvať   účastníkov konania, aby sa v lehote 10 dní vyjadrili k podaným znaleckým posudkom. Právny zástupca sťažovateľky na výzvu okresného súdu reagoval listom z 24. januára 1997 a odporca listom z 30. januára 1997, v ktorom požiadal okresný súd o skoré vyriešenie predmetnej veci. Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 3.   marca   1997   nariadil   na   2.   apríl   1997 pojednávanie,   ktoré   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito,   právnemu   zástupcovi sťažovateľky bola na ňom uložená povinnosť do jedného mesiaca okresnému súdu oznámiť, či medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody, a odporcovi povinnosť predložiť doklad o jeho solventnosti.

Podaním   z 8.   apríla   1997   právny   zástupca   sťažovateľky   okrem   iného   požiadal okresný   súd   o zaslanie   znaleckého   posudku   vyhotoveného   znalcom   L.   Š.   a o zistenie devízového účtu odporcu. Pokynom z 9. apríla 1997 nechal vo veci konajúci sudca zaslať kópiu znaleckého posudku vyhotoveného znalcom L. Š. právnemu zástupcovi sťažovateľky, ako aj zistiť číslo devízového účtu odporcu.

Odporca   splnil povinnosť uloženú mu okresným súdom   na pojednávaní 2. apríla 1997 podaním zo 14. apríla 1997.

Všeobecná úverová banka, a. s., pobočka Trnava, okresnému súdu listom z 18. apríla 1997 oznámila, že odporca u nich nemá vedené žiadne účty. Slovenská sporiteľňa, a. s., listom z 24. apríla 1997 okresný súd požiadala o uvedenie rodného čísla odporcu, pretože bez neho nevie identifikovať účet.

Právny zástupca sťažovateľky listom zo 7. mája 1997 navrhol okresnému súdu, aby nariadil znalecké dokazovanie znalcom na elektrické stroje, ktoré dosiaľ neboli ohodnotené znalcom,   a súčasne   okresnému   súdu   oznámil,   že   jedným   z návrhov,   ktoré   sťažovateľka prednesie, je aj návrh, aby sa ona stala výlučnou vlastníčkou domu s prísl. Na základe pokynu   súdnej   kancelárii   zo   16.   mája   1997   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky na bližšie špecifikovanie elektrických strojov, ktoré žiada ohodnotiť znalcom. Právny zástupca na výzvu okresného súdu zo 16. mája 1997 reagoval listom z 3. júna 1997, v ktorom žiadal ohodnotiť „všetky elektrické stroje“.

Podaním   zo   4.   júna   1997   odporca   zaslal   súdu   doklady   o zložení   preddavku sťažovateľke   k majetkovému   vyporiadaniu   nehnuteľnosti   patriacej   do   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov. Podaním   z 23.   júla 1997 odporca   v predmetnej   veci   navrhol spôsob skončenia predmetného sporu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   192/94-193   z 13.   augusta   1997   ustanovil v predmetnej   veci   znalca   Ing.   G.   C.   na   ohodnotenie   elektrických   strojov   patriacich   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokynom zo 14. augusta 1997 nechala vo veci konajúca sudkyňa predmetné uznesenie doručiť účastníkom konania.

Listom   z 24.   septembra   1997   znalec   Ing.   G.   C.   požiadal   o zaslanie   spisového materiálu v predmetnej veci. Okresný súd znalcovi spis doručil na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 7. októbra 1997. Pokynom súdnej kancelárii zo 17. novembra 1997 nechal vo veci konajúci sudca urgovať zaslanie znaleckého posudku znalcom Ing. G. C. Znalec   Ing.   G.   C.   v prílohe   svojho   listu   z 22. októbra   1997   doručil   okresnému   súdu vyhotovený znalecký posudok č. 10/1997/02 z 22. októbra 1997. Pokynom súdnej kancelárii zo   17.   novembra   1997   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   znalecký   posudok z 22. novembra   1997   odporcovi   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   aby   sa   k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadrili.

Podľa úradného záznamu zo 7. januára 1998 sa k predsedovi okresného súdu dostavil odporca, ktorý uviedol, že znalecký posudok mu nebol doručený. Okresný súd následne na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 8. januára 1998 nechal vyhotoviť fotokópiu znaleckého posudku a zaslať ju odporcovi.

Listom zo 7. januára 1998 právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu oznámil, že nemá pripomienky k zaslanému znaleckému posudku, a súčasne požiadal o nariadenie pojednávania   v predmetnej   veci.   Odporca   svoje   stanovisko   k zaslanému   znaleckému posudku vyjadril v podaní z 1. februára 1998.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 5.   februára   1998   nariadil   pojednávanie   na 16. marec 1998, nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľky a súčasne ho vyzvať na predloženie „právoplatného rozvodného rozsudku“ účastníkov konania, ako aj predvolať odporcu.

Okresný súd pojednávanie konané 16. marca 1998 uznesením odročil na neurčito vzhľadom na dohodu účastníkov, že sa pokúsia o uzavretie mimosúdnej dohody v lehote 14 dní.   Listom   zo 17.   marca   1998   odporca   okresnému súdu   oznámil, že   k mimosúdnej dohode nedošlo. Listom z 26. marca 1998 odporca zaslal okresnému súdu svoje stanovisko k rozdeleniu hnuteľných vecí, ako aj žiadosť o určenie trhovej hodnoty nehnuteľnosti bez prác vykonaných po rozvode.

Listom   z 26.   marca 1998 zaslal právny zástupca   sťažovateľky   podanie,   v ktorom uviedol pre sťažovateľku prijateľný návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Uznesením   č.   k.   9   C   192/94-242   z 5.   júna   1998   okresný   súd   priznal   znalcovi Ing. G. C. náhradu znalečného. Pokynom z toho istého dňa nechal vo veci konajúci sudca doručiť toto uznesenie účastníkom konania aj znalcovi.

Listom z 10. júna 1998 sa odporca vyjadril k návrhu sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov uvedenému v jej podaní z 26. marca 1998.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 192/94-246 z 23. júna 1998 opravil výrok uznesenia z 5. júna 1998.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 1. októbra 1998 zaslať spisový materiál v predmetnej   veci   znalkyni   M.   D.   za   účelom   doplnenia   znaleckého   posudku   ohľadne určenia trhovej ceny nehnuteľnosti. Spisový materiál bol doručený 24. novembra 1998.

Okresný súd 9. novembra 1998 urgoval znalkyňu na podanie znaleckého posudku. Znalkyňa   M.   D.   na   túto   výzvu   reagovala   listom   z 9.   novembra   1998   doručeným 10. decembra   1998,   v ktorom   okresný   súd   požiadala   o zaslanie   podkladov   na   určenie trhovej   ceny   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   jej   listom   z 18.   januára   1999   oznámil,   že požadované podklady na vyhotovenie znaleckého posudku si musí zaobstarať sama.

Listom doručeným 8. februára 1999 odporca okresnému súdu oznámil, že účastníci konania   si   na   základe   mimosúdnej   dohody   rozdelili   hnuteľné   veci   patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vo svojom ďalšom podaní z 9. marca 1999 odporca   zaslal   okresnému   súdu   svoj   návrh   na   vyporiadanie   nehnuteľnosti   patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Kópiu   podania   odporcu   z 9.   marca   1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   spolu   s výzvou,   aby   sa   k   nemu v   lehote   1   mesiaca vyjadril.

Listom z 12. apríla 1999 predseda okresného súdu odpovedal na podanie odporcu zo 6. apríla 1999, ktoré označil ako „Upozornenie na prieťahy v konaní“.

Právny   zástupca   svoj   nesúhlas   s návrhom   odporcu   vysloveným   v jeho   podaní z 9. marca 1999 vyjadril v podaní z 22. apríla 1999. K uvedenému listu právneho zástupcu sťažovateľky sa odporca vyjadril v liste z 13. septembra 1999.

Pokynom vo veci konajúceho sudcu zo 4. októbra 1999 súdna kancelária urgovala zaslanie vyjadrenia k podaniu odporcu z 9. marca 1999 právnym zástupcom sťažovateľky.

Okresný súd 23. novembra 1999 nariadil pojednávanie na 24. január 2000 a nechal naň predvolať odporcu aj právneho zástupcu sťažovateľky.

Podaním   z 27.   decembra   1999   požiadal   odporca   okresný   súd   v predmetnej   veci o vykonanie „zmierovacieho konania“.

Pojednávanie konané 24. januára 2000 okresný súd odročil na neurčito s tým, že sa účastníci konania pokúsia o mimosúdnu dohodu alebo zmier.

Odporca podaním z 30. januára 2000 zaslal okresnému súdu dohodu o vyporiadaní nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okresný   súd   listom   z 3.   februára 2000 vyzval sťažovateľku   na vyjadrenie,   či   na podanom návrhu v predmetnej veci i naďalej trvá.

Odporca listom z 28. februára 2000 okresnému súdu oznámil, že je pripravený splniť svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z dohody   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov.   Podaním   zo   7.   marca   2000   sťažovateľka   okresnému   súdu   oznámila,   že   na podanom návrhu trvá.

Okresný   súd   15.   mája   2000   nariadil   nový   termín   pojednávania   na   10.   júl   2000 a nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľky aj odporcu.

Podaním   z 10.   júla   2000   odporca   požiadal   okresný   súd   o prerušenie   konania v predmetnej   veci   až „do   právoplatnosti   rozhodnutia   o právach   a povinnostiach vyplývajúcich zo zmlúv vysporiadania BSM dohodou“.

Pojednávanie okresného súdu konané 10. júla 2000 bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že bude následne pripojený spis okresného súdu sp. zn. 19 C 60/00.

Podľa úradného záznamu z 10. júla 2000 bol spis okresného súdu sp. zn. 19 C 60/00 postúpený 9. júna 2000 Okresnému súdu   Piešťany. Okresný súd spis 28. augusta 2000 vyžiadal,   avšak   Okresný   súd Piešťany   mu   listom   z 18.   septembra   2000   oznámil,   že zapožičanie vyžiadaného spisu nie je možné, pretože takýto spis nemajú v evidencii.

Okresný súd listom z 9. októbra 2000 vyzval odporcu, aby mu oznámil, pod akým číslom konania sa na Okresnom súde Piešťany vedie konanie ohľadom neplatnosti zmluvy. Odporca   na   výzvu   okresného   súdu   reagoval   listom   z 24.   októbra   2000,   v ktorom   mu oznámil, že uvedené konanie je na tomto súde vedené pod sp. zn. 12 C 44/00.

Okresný súd vyzval 26. októbra 2000 Okresný súd Piešťany na oznámenie, či sa na ňom vedie konanie sp. zn. 12 C 44/00, ktorého účastníkmi sú odporca a sťažovateľka, ak áno, čo je predmetom tohto konania, a súčasne či ohľadne týchto účastníkov prebieha aj ďalšie konanie, pod akou spisovou značkou a čo je jeho predmetom. Okresný súd Piešťany na výzvu okresného súdu z 26. októbra 2000 odpovedal listom zo 6. novembra 2000.

Okresný súd listami z 22. marca 2001, 12. júla 2001, 28. novembra 2001, 19. marca 2002 a 2. júla 2002 zisťoval na Okresnom súde Piešťany, či konania, ktorých účastníkmi sú odporca a sťažovateľka, boli na tomto súde právoplatne skončené. Okresný súd Piešťany mu odpovedal listami z 2. mája 2001, 25. júla 2001, 7. decembra 2001 a 13. mája 2002, v ktorých   okresnému   súdu   oznámil,   že   predmetné   konania   neboli   dosiaľ   právoplatne skončené.

Pokynom   zo   17.   septembra   2003   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyžiadať   od Okresného súdu Piešťany spis sp. zn. 12 C 44/00 v prípade, že predmetná vec je právoplatne skončená. Okresný súd Piešťany listom z 30. septembra 2003 okresnému súdu oznámil, že jeho   spis   sp.   zn.   12   C   44/00   nie   je   možné   zapožičať,   pretože   ide   o vec,   ktorá   nie   je právoplatne skončená a termín pojednávania je vytýčený na 27. október 2003.

Spis v predmetnej veci nechala následne vo veci konajúca sudkyňa dať na lehotu do 15. januára 2004. Dňa 15. januára 2004 túto lehotu predĺžila až do 1. marca 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na začatie konania   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Z obsahu   súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže spôsobiť predĺženie konania.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľka reagovala na výzvy okresného súdu, zúčastňovala sa jednotlivých pojednávaní a po celú dobu konania bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa začalo 26. júla 1994, trvá už 9 rokov a 8 mesiacov, pričom okresný súd stále vo veci samej nerozhodol.

V rámci posudzovaného konania v období od 26. júla 1994 (začiatok konania) až do pojednávania   v predmetnej   veci   konaného   10.   júla   2000   ústavný   súd   zistil   viacero krátkodobých   období   (predovšetkým   medzi   jednotlivými   úkonmi   okresného   súdu súvisiacimi so zabezpečovaním znaleckých posudkov od štyroch ustanovených znalcov), ktoré   síce   spôsobili   predĺženie   konania,   avšak   príčinou   ich   existencie   v konaní   nebol nesprávny   postup   okresného   súdu,   ale neposkytnutie   súčinnosti   zo   strany   odporcu   a   aj neúplné návrhy účastníkov konania, ktorí dodatočne v priebehu konania už po vyhotovení znaleckých posudkov rozširovali okruh vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že dobu, ktorá uplynula v dôsledku zabezpečovania dôkazných prostriedkov (znaleckých posudkov), a s tým súvisiace odročenie pojednávaní okresným súdom nemožno pričítať   na   ťarchu   súdu   v prípade,   že   na   ich   zabezpečenie   využil   prostriedky   dané   mu zákonom (mutandis mutantis III. ÚS 85/03).

Počas spomínaného obdobia v rámci preskúmavaného konania okresný súd rozhodol aj   o návrhu   odporcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (rozhodnutie   vydal   po   uplynutí takmer štyroch mesiacov) a spisový materiál v predmetnej veci sa dvakrát (spolu počas obdobia   takmer   desiatich   mesiacov)   nachádzal   na   krajskom   súde,   ktorý   rozhodoval o odvolaniach podaných účastníkmi konania proti uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd v tejto   súvislosti   pripomína,   že   za   neodstránenie   stavu   právnej   neistoty   v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03). Napokon k predĺženiu konania v tomto období došlo aj tým, že okresný súd počas tohto obdobia poskytol účastníkom na základe ich žiadostí viackrát čas na uzatvorenie mimosúdnej dohody (napr. poskytnutie lehoty 1 mesiaca na uzatvorenie mimosúdnej dohody na pojednávaní 2. apríla 1997, ďalej na pojednávaní 16. marca 1998 a pojednávaní   24.   januára   2000),   avšak   ani   tieto   obdobia   nemožno   pričítať   na   ťarchu okresnému súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   činnosť   okresného   súdu   v   konaní,   ktorou   v tomto období   (do   10.   júla   2000)   cielene   zisťoval   hodnotu   hnuteľných   aj   nehnuteľných   vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, smerovala k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, aj keď aj počas tohto obdobia ústavný súd v posudzovanom konaní zistil dlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré prispelo k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní, trvajúce šesť mesiacov (začalo 13. apríla 1999, keď nechal okresný súd zaslať sťažovateľke kópiu návrhu dohody o vyporiadaní hnuteľných vecí medzi účastníkmi konania predloženého odporcom, a trvalo až do 4. októbra 1999, keď okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľky na zaslanie stanoviska k predmetnému návrhu, ktoré   už   v tom   čase   mal   v spise   k dispozícii),   ktoré   bolo   potrebné   pričítať   na   ťarchu okresnému súdu.

Na pojednávaní konanom 10. júla 2000 odporca okresnému súdu oznámil, že podal „žalobu   na   ochranu   práv   vyplývajúcich   zo   zmluvy   o vysporiadaní   BSM“, ktorá   bola uzatvorená   medzi   účastníkmi   konania   v jeho   priebehu.   Okresný   súd   mal   túto   zmluvu k dispozícii   (bola   mu   zaslaná   v   prílohe   podania   odporcu   z 30.   januára   2000).   Odporca súčasne   okresnému   súdu   na   pojednávaní   oznámil,   že   uvedené   konanie   je   vedené   na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 60/00, a až do jeho právoplatného skončenia požiadal o prerušenie posudzovaného konania (sp. zn. 9 C 192/94). Z dôvodu miestnej príslušnosti bola   vec   okresného   súdu   vedená   pod   sp.   zn.   19   C   60/00   postúpená   Okresnému   súdu Piešťany, ktorý ju zaevidoval pod sp. zn. 12 C 44/00. Aj keď možno konštatovať, že medzi posudzovaným   konaním   a konaniami   vedenými   na   Okresnom   súde   Piešťany   (konanie sp. zn. 12 C 44/00, ako aj ďalšie konania, ktorých účastníkmi sú sťažovateľka a odporca) existuje vzájomná súvislosť, v dôsledku čoho môže byť úloha okresného súdu posudzovanú vec prerokovať a rozhodnúť o nej bez zbytočných prieťahov obťažnejšou, na druhej strane obmedzenie činnosti okresného súdu v posudzovanom konaní v období od 10. júla 2000 až do podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu 29. októbra 2003, t. j. počas obdobia viac   ako   troch   rokov   a troch   mesiacov,   len   na   zisťovanie   stavu   konania   vedeného   na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 12 C 44/00 nemožno označiť za postup smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky a rešpektujúci jej právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné upozorniť aj na skutočnosť, že okresný   súd   je   podľa   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) oprávnený sám posúdiť aj otázky, ktoré sú predmetom samostatného konania pred súdom, ako   prejudiciálne   za   predpokladu,   že   o týchto   otázkach   už   nebolo   príslušným   orgánom vydané   rozhodnutie   a súčasne   nejde   o rozhodnutia   vo   veciach,   ktorými   je   okresný   súd viazaný podľa § 135 ods. 1 OSP. Keďže okresný súd mal možnosť v predmetnom konaní postupovať   plynulo   a rozhodnúť   v merite   veci,   a tak   odstrániť   stav   právnej   neistoty účastníkov   konania,   ústavný   súd   na   ťarchu   okresného   súdu   ako   obdobie   zbytočných prieťahov v predmetnom konaní posúdil aj obdobie od 6. novembra 2000 (okresnému súdu bola doručená odpoveď Okresného súdu Piešťany na jeho výzvu) až do 29. októbra 2003 (dátum   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu),   t.   j.   v trvaní   dvoch   rokov   a jedenástich mesiacov.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako deväť   rokov   a osem   mesiacov.   Z uvedenej   doby   podstatnú   časť   (takmer   tri   roky   a päť mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené, nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 80 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože ochrana jej práv nebola rýchla a účinná, ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   osem   rokov   pretrváva   u nej   stav   právnej neistoty spôsobený prieťahmi v konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 40 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (takmer desať rokov), dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (tri roky a päť mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

6. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie na súd),   vyčíslených   ako   jedna   tretina   výpočtového   základu   za   dva   úkony   právnej   služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta, v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4 270   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym predpisom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004