znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 10/02-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   júla   2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   Ing.   R.   V.,   bytom   B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. V. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 865/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   865/99 p o r u š i l   právo JUDr. Ing. R. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava I vo veci sp. zn. E 865/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. R. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažnosti   JUDr.   Ing.   R.   V.   vo   zvyšnej   časti   týkajúcej   sa   primeraného finančného zadosťučinenia   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10.   januára   2002   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   R.   V.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. V. V., B., ktorou namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov konaním Okresného súdu   Bratislava I (ďalej len „odporca“)   vedeným pod sp.   zn. E 865/99.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a po zistení, že sťažnosť obsahuje náležitosti požadované ustanoveniami § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a v časti   namietajúcej   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona, sťažnosť v tejto časti prijal uznesením č. k. III. ÚS 10/02-9 z 31. januára 2002 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ju odmietol pre neprípustnosť.

Na požiadanie ústavného súdu sa odporca listami č. Spr. 2040/01 z 5. a 20. marca 2002 podpísanými predsedom súdu vyjadril k sťažnosti. Nesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že „jediné čo v tejto veci vykonal okresný súd je to, že listom zo dňa 2. 8. 2001 ma požiadal o vyjadrenie či beriem návrh na výkon rozhodnutia zo dňa 15. 6. 1999 späť“. Odporca tvrdí, že „do toho dátumu vykonával prípravu konania, čo je zrejmé   z obsahu   spisu“.   Odporca   namietol   výšku   sťažovateľom   požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia (má sa vzťahovať len na sťažovateľa, a nie aj na ostatných poškodených nájomcov bytov).

Podľa názoru odporcu vzhľadom na to, že článok 127 ods. 3 ústavy nadobudol účinnosť až 1. januára 2002, jeho aplikácia by v danom prípade „znamenala uplatnenie retroaktivity,   čo   by   bolo   v rozpore   s jednou   z platných   zásad   právneho   poriadku Slovenskej   republiky“.   Na   svoju   obranu   odporca   ďalej   uvádza,   že   „časové   úseky medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   boli   determinované   dvomi   faktormi:   jednak celkovým   počtom   živých   vecí,   ktoré   súdne   oddelenie   „E“   vybavovalo,   jednak nedostatočným personálnym obsadením tunajšieho súdu, ktorý stav sa i napriek snahe vedenia súdu nepodarilo zlepšiť“. S poukazom na vyššie uvedené odporca navrhuje, aby ústavný súd „sťažnosť ako celok zamietol“. Odporca súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2002 k stanovisku odporcu uvádza, že jeho názor na začatie konania v jeho veci odporcom až dňom 2. 8. 2001 potvrdzuje skutočnosť, „že tento deň bol uvedený na prvom liste, ktorý mi bol okresným súdom doručený“.   Ďalej   tvrdí,   že   „ak   by   som   nenašiel   môj   návrh   na   výkon   rozhodnutia doručený   súdu   dňa   16.   6.   1999   v spise   pod   sp.   zn.   10   Nc   53/98   a neupozornil pracovníčku príslušnej spisovej kancelárie, že uvedený návrh tam nepatrí, na základe čoho bolo tejto   pracovníčke prikázané zo strany kancelárie predsedu   súdu   aby ho odovzdala exekučnej kancelárii, tak návrh na výkon rozhodnutia by bol uložený až do dnešného   dňa   v nepríslušnom   spise“.   K svojmu   návrhu   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ uvádza: „Čo sa týka retroaktivity nemám čo vysvetľovať, zrejme okresný súd prehliadol dátum podania sťažnosti dňa 8. 1. 2002, prípadne   dátum   doručenia   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR.“   Výšku   zadosťučinenia sťažovateľ   navrhol   „s   ohľadom  ...   aj   na   môj   zdravotný   stav,   ktorý   sa   mi   zhoršil následkom nervového vypätia s bojom v porušovaní zákonnosti práv štyroch rokov na všetkých   úrovniach   zainteresovaných   štátnych   a mestských   orgánov“.   Sťažovateľ netrval na ústnom prejednaní veci.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. E 865/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   z k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ 16. júna 1999 osobne doručil odporcovi návrh na začatie konania na vykonanie vhodných opatrení podľa ustanovenia § 351 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   vo   veci   plnenia   povinností   uložených   žalovanému   subjektu   v spore sťažovateľa vedenom u odporcu pod sp. zn. 10 Nc 53/98.

Navrhol Okresnému súdu Bratislava I, aby podľa § 351 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uložil mestskej časti Bratislava - Staré Mesto pokutu, ako aj to, aby urobil v zmysle § 351 ods. 3 citovaného zákona vhodné opatrenia, aby dopomohol k obnoveniu predošlého stavu, a vyzval stavebníka na okamžité zastavenie stavebných práv v povalovom priestore.

V mesiacoch október 1999 až marec 2000 vykonával odporca úkony súvisiace s prípravou pojednávania:

- 26. októbra 1999 dal zákonný sudca pokyn kancelárii na pripojenie spisu sp. zn. 10 Nc 53/98,

- 30. novembra 1999 expedoval návrh na začatie konania žalovanému subjektu na vyjadrenie v lehote 7 dní pod hrozbou poriadkovej pokuty,

- 28. februára 2000 (doručené 10. marca 2000) vyzval odporca žalovaný subjekt na   predloženie   zmluvy   so   stavebnou   organizáciou   spolu   so   všetkými   na   ňu   sa vzťahujúcimi dokladmi v lehote 15 dní.

Dňa   2.   augusta   2001   (doručené   26.   septembra   2001)   požiadal   odporca sťažovateľa o vyjadrenie, či berie svoj „návrh na výkon rozhodnutia zo dňa 15. 6. 1999 späť“.

Sťažovateľ listom doručeným odporcovi 2. októbra 2001 oznamuje, že neberie svoj návrh na výkon rozhodnutia späť a trvá na tom, aby sa vo veci konalo a vyjadruje svoje   nepochopenie   s konaním   odporcu:   „nerozumiem   tomu   prečo   z iniciatívy okresného súdu je takáto požiadavka aby som sa vyjadril o späťvzatiu návrhu, keď mojím   listom,   zo   dňa   13.   marca   2001,   doplnené listom   zo   dňa   23.   7.   2001,   som Okresný   súd   Bratislava   I.   upozorňoval   na   prieťahy   v konaní.“   Ďalej   upozorňuje odporcu   na   to,   že   „stavebníci  ...   vykonávali   a ešte   vykonávajú   stavebné   práce   aj napriek vykonateľnému a právoplatnému uzneseniu č. 22 Nc 53/99“.

Dňa 10. októbra 2001 je v súdnom spise pokyn pre kanceláriu „predlož spis sudcovi“.

Na č. l. 10 súdneho spisu je pokyn pre kanceláriu: „- vyzvi navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 300,- Sk v lehote 7 dní, (doručené 22. februára 2002),

- pripoj spis 10 Nc 53/98,

- zisti v registri C (16 C 82/99), či navrhovateľ podal návrh na začatie konania o určení neplatnosti zmluvy proti mestskej časti Bratislava - Staré Mesto (ak áno, pripoj kópiu návrhu a spis, ak je vec skončená), kalendár 7 dní. Vypravené 15. 02. 2002“.

Aj   napriek sťažnosti   na prieťahy v konaní podanej   sťažovateľom   13.   marca 2001 (doplnenej podaním doručeným odporcovi   25. júla 2001) nedošlo k náprave. Odporca   v odpovedi   z 11.   júla   2001   č.   Spr.   2040/01   hodnotil   „prípadné   prieťahy v konaní ako spôsobené objektívnymi skutočnosťami“, a to z dôvodu veľkého počtu vecí vybavovaných zákonnou sudkyňou.

III.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol, že   postupom   odporcu   Okresným   súdom   Bratislava   I vo   veci   výkonu   rozhodnutia sp. zn. E - 865/99 proti Mestskej časti Bratislava Staré Mesto, bol porušený čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a tým   moje   základné   právo   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 127 ods. 3 navrhujem aby Ústavný súd SR svojim rozhodnutím priznal mi primerané finančné zadosťučinenie s ohľadom   aj   na   ostatných   poškodených   nájomcov   bytov   vo   výške   800.000,-   Sk s ktorými sa o finančné zadosťučinenie hodlám podeliť“.

Odporca vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení nepriznal zbytočné prieťahy v konaní a žiadal sťažnosť zamietnuť.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný súd zohľadňuje tri   kritériá, ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka   konania   a spôsob,   akým   súd   v konaní   postupoval   (napr.   II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98).

Ústavný súd konštatuje, že konanie o návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia nie je konaním právne a v danej veci ani fakticky náročným, čo v konečnom dôsledku nenamieta ani odporca v rámci svojej obrany vo vyjadreniach z 5. a 20. marca 2002.

Pokiaľ   ide   o správanie   navrhovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd konštatuje, že nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

Pokiaľ ide o postup odporcu ako posledné hodnotiace kritérium, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie (návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia), ktoré začalo v roku 1999, a doposiaľ, po skoro troch rokoch, nie je ešte na prvostupňovom súde ukončené.

Nie je teda ani pravdivé tvrdenia odporcu, že aplikácia čl. 127 ods. 3 ústavy, ktorý nadobudol účinnosť až 1. januára 2002 by bola v danom prípade retroaktívna, pretože   porušenie   ústavného   práva   trvá   i doposiaľ   a je   zdrojom   sústavne   trvajúcej právnej neistoty.

Ústavný súd ďalej konštatuje nečinnosť odporcu v období od 28. februára 2000 (výzva mestskej časti Bratislava - Staré Mesto na predloženie zmluvy) do 2. augusta 2001 (žiadosť o vyjadrenie adresovaná sťažovateľovi), teda počas 17 mesiacov a od októbra 2001 do konca januára 2002, teda 4 mesiace, ako aj zdĺhavé (neprimerane dlhé) zabezpečovanie podkladov na rozhodnutie v rámci prípravných úkonov súdu vo veci,   a to   od   podania   návrhu   (16.   júna   1999)   do   22.   februára   2002,   kedy   bola sťažovateľovi doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Obranu odporcu spočívajúcu vo vysokom počte vecí vybavovaných oddelením „E“ a nedostatočným personálnym obsadením súdu ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy v súdnom konaní.

Vyššie uvedený postup odporcu v konaní o sťažovateľovej veci vedenej pod sp.   zn.   E   865/99   považuje   ústavný   súd   za   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi, v dôsledku   čoho   dospel   k záveru,   že   bolo   porušené   právo   navrhovateľa   na prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných   prieťahov,   tak   ako mu   to   garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva nečinnosťou odporcu, a preto mu nariadil vo veci konať, pretože len konaním vo veci možno dosiahnuť účel konania a odstrániť stav právnej neistoty.

Navrhovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 800 000 Sk, pričom uviedol,   že   tak   koná   s prihliadnutím   na   ostatných   poškodených   nájomcov   bytov, s ktorými sa o finančné zadosťučinenie hodlá podeliť. V doplnení podania na základe výzvy ústavného súdu z 15. apríla 2002 uviedol, že výška finančného zadosťučinenia bola   navrhnutá   s ohľadom   aj   na   tú   skutočnosť,   že   jeho   zdravotný   stav   sa   zhoršil následkom nervového vypätia s bojom v porušovaní zákonnosti počas štyroch rokov na všetkých úrovniach zainteresovaných štátnych a mestských orgánov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Významnou súčasťou zadosťučinenia navrhovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavným súdom a príkaz všeobecnému súdu konať bez prieťahov.

Napriek tomu ústavný súd v časti priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.

Z tvrdení   navrhovateľa   ústavný   súd   vychádzal   pri   priznaní   primeraného zadosťučinenia.   Pokiaľ   tento   žiadal   primerané   zadosťučinenie   aj   pre   ostatných nájomníkov, v tejto časti vzhľadom na rozsah možnosti uplatnenia sťažnosti len vo veci   namietania   porušenia   vlastných   práv   nemožno   primerane   zadosťučinenie aplikovať mimo tohto rozsahu, teda aj pri uspokojení nárokov ďalších nájomníkov. Výška zadosťučinenia požadovaná navrhovateľom je neprimeraná aj z hľadiska zásad spravodlivosti a záujmov ochrany ústavnosti.

Primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk ako nemajetková ujma adekvátne zodpovedá   ujme sťažovateľa   v pocitoch   nespravodlivosti   a márnosti   ako sprievodného znaku porušovania základného práva.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia popri deklarovaniu porušenia základného práva a slobody a príkazu konať v budúcnosti bez zbytočných prieťahov predstavuje účinnú nápravu porušenia základného práva.

Pretože   porušenie   v minulosti   nemožno   napraviť   navrátením   do   pôvodného stavu, bolo potrebné pristúpiť aj k takejto kompenzácii.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2002