SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 1/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základnýchslobôduznesenímKrajskéhosúduv Prešovesp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 Cdo 271/2013 z 30. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 79/2012z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 271/2013z 30. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalejlen „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 725/2004 (ďalej aj „pôvodné konanie“) vystupovalsťažovateľ v procesnom postavení žalovaného v konaní iniciovanom mestom Prešov (ďalejlen „žalobca“), v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom miestnejkomunikácie špecifikovanej v žalobnom návrhu.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2011 žiadal o obnovupôvodného konania, a to z dôvodu, že až po nahliadnutí (v prvej polovici roku 2011)do konkurzného spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „konkurzný súd“)sp. zn. 1 K 17/00 zistil, že súpis majetku ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „úpadca“), spolu ajs prílohami bol založený v osobitnom zväzku, a preto znalecké posudky, ktoré sa v ňomnachádzali, neboli predložené okresnému súdu pri rozhodovaní vo veci vedenejpod sp. zn. 7 C 725/2004, a preto tieto dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiťv pôvodnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ by bol zaslaný okresnému súducelý spisový materiál, mohol mu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Okresný súd uznesením sp. zn. 29 C 152/2011 z 23. marca 2012 (ďalej len,,uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania“) zamietol návrhsťažovateľa na povolenie obnovy konania a zaviazal ho zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ napokon proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie,o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Podľa sťažovateľa neobstojí tvrdenie krajského súdu, že dôkazy, ktoré v dobepôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť, a že nič mu nebránilonavrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu,pretože„konkurzný spis bol pripojený k pôvodnému konaniu avšak bol neúplný a sťažovateľ nemohol vedieť, že dôkaz - dožiadanie, ktoré súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vykonal v zmysle § § 120 ods. 1 a 122 ods. 2 O. s. p., a to pripojením konkurzného spisu 1 K 17/00, nevykonal súd správne.
Je predsa nesporné a nemožno to pripočítať na ťarchu sťažovateľa, ktorý sa držal zásady, že súd pozná právo a že nepredpokladal, že Krajský súd v Košiciach zašle Okresnému súdu Prešov na jeho dožiadanie nekompletný konkurzný spis.“.
Podľa názoru sťažovateľa nemožno od neho„spravodlivo požadovať a neukladá mu to ani žiaden právny predpis, povinnosť pri vykonávaní dôkazov zo strany súdu zisťovať, či súd vykonal tento úkon - dožiadanie správne. Na pojednávaní konanom dňa 24. 05. 2007 v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Prešov súd: „oboznámil účastníkov konania z konkurzným spisom, ktorý bol predložený súdu z Krajského súdu v Košiciach č. 1 K 17/00 týkajúci sa konkurzného konania voči úpadcovi ⬛⬛⬛⬛ a nie iba s čiastočným, tzn. s neúplným spisom úpadcu ⬛⬛⬛⬛ “.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolonepochybne preukázané, že nemohol zo svojej viny v pôvodnom konaní predložiť dôkaz̶súpis majetku úpadcu, pričom tento dôkaz mu mohol privodiť pre neho priaznivejšierozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považovaliza preukázané, že stavba pozemnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.
Sťažovateľ zastáva názor, že priaznivejšie rozhodnutie vo veci mohol pre nehoprivodiť práve súpis majetku úpadcu, pretože sťažovateľ nadobudol predmetnú pozemnúkomunikáciu od spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá ju nadobudla̶od správcu konkurznej podstaty úpadcu kúpnou zmluvou, a túto miestnu komunikáciu malsprávca konkurznej podstaty zaradenú v súpise majetku úpadcu pod poradovým číslom 48,pričom v pôvodnom konaní považoval súd prvého stupňa, ako aj odvolací súdza preukázané, že stavba miestnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací súd vo svojom uzneseníneposudzoval jeho tvrdenú skutočnosť, že mu bola znemožnená, odňatá možnosť realizáciejeho procesných práv stanovených Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj,,OSP“), ktorémajú slúžiť na ochranu jeho právom chránených záujmov v konkrétnom konanínepredložením zo strany konkurzného súdu okresnému súdu na jeho dožiadaniekompletného konkurzného spisu.
Z uvedeného potom pre sťažovateľa vyplýva, že odvolací súd nevyvrátilargumenty, na ktoré v konaní poukazoval. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne,čo sa týka myšlienkových konštrukcií, racionálne logickým spôsobom nevysporiadals argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval sťažovateľ.
Odvolací súd nedal podľa sťažovateľa odpoveď na jeho kľúčové námietky, hoci ichuviedol písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach, ako aj vo svojom odvolaní. Za kľúčovénámietky sťažovateľ považuje„vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach, list z 25. 05. 2011, list z 10. 06. 2011 a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky“.
Sťažovateľ je toho názoru, že postup krajského súdu zakladal právo na prístupk ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre odňatie možnosti konaťpred súdom. Preto pokiaľ najvyšší súd jeho dovolanie odmietol, porušil jeho ústavougarantované práva uvedené v petite sťažnosti.
Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje hoza„nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zjavnú arbitrárnosť a z ústavného hľadiska za neudržateľné, čo má za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 271/2013 z 30. 01. 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. 03. 2013 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 01. 2014, sp. zn. 2 Cdo 271/2013 a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 25. 03. 2013, sp. zn. 8 Co 79/2012 sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi..., a to trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta JUDr. Ladislava Lukáča...,ktoré je Najvyšší súd SR povinný uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobnenapr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,IV. ÚS 27/2010).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímkrajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie vo veci obnovykonania.
II.1 K napadnutému uzneseniu krajského súdu
Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013, ústavný súd prvom rade skúmalvčasnosť podania tejto časti sťažnosti.
V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiuodvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutínajvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude považovanáza zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade,ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu[porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolskýa Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99]. Tak to bolo aj v danejveci.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavyzahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP,podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdnehorozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľaje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutieje preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Gréckoz 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielskoz 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, žeje potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Hellev. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. 12. 1998 sa odvolací súd pri potvrdeníprvostupňového rozhodnutia v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdunižšieho stupňa.
Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Hellev. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už vyslovil, že zákonodarcom upravenúfakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovaťaj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníkaobčianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozhodnutie je nevyhnutné považovaťza arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdnehokonania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(I. ÚS 118/2010).
Podstatou sťažnosti na porušenie v sťažnosti označených práv napadnutýmuznesením krajského súdu je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd dostatočnesvoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože sa nevysporiadal zo závermi rozhodnutí, na ktorépoukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republikysp. zn. 29 Odo 394/2002, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 285/99). Taktiežsťažovateľ namieta, že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienkypovolenia obnovy konania, keď vyjadrenie konkurzného súdu, ako aj súpis majetku úpadcuspolu s prílohami (znaleckými posudkami) nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1písm. a) OSP a neposkytol sťažovateľovi zákonom vyžadovanú ochranu.Vzhľadom na tonie je podľa neho z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočnezrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu uvedenú v odvolanía jeho námietky za opodstatnené.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahunapadnutého uznesenia krajského súdu z uvedených hľadísk.
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa v rozsahu vyplývajúcom z § 212ods. 1 a 3 OSP a uznesenie okresného súdu o zamietnutý návrhu na obnovu konania potvrdilpodľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, pretože bolo podľa jeho názoru vecne správne.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odcitoval § 219 ods. 2 OSP, podľaktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa s odôvodnením obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutéhorozhodnutia ďalšie dôvody, a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením uzneseniaokresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Zároveň skonštatovalsprávnosť jeho dôvodov.
K odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že„Z obsahu spisu 7C 725/2004 Okresného súdu Prešov nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi konania až do rozhodnutia súdu 1. stupňa zostala spornou otázka, či miestna komunikácia stojaca na parc. č. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9673 m2vedenej na LV č. KÚ ⬛⬛⬛⬛ bola predmetom konkurznej podstaty úpadcu
Kým žalobca tvrdil, že táto komunikácia v súpise konkurznej podstaty do majetku zahrnutá nebola, žalovaný naopak tvrdil, že predmetom konkurznej podstaty bola. (č. l. 347 spisu Okresného súdu Prešov 7C 725/2004).
Odvolací súd má za to, že žalovaným teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič totiž nebránilo žalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu ⬛⬛⬛⬛ Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci žalovaný potrebné informácie v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania už nie je rozhodujúci ani jeho obsah. So zreteľom na vyššie uvedené možno vysloviť záver, že podmienka pre povolenie obnovy konania splnená nebola, keďže žalovaným predložený dôkaz - súpis majetku: ⬛⬛⬛⬛, správca konkurznej podstaty úpadcu
, IČO:, sp. zn. 1K17/00-10, z ktorého z prílohy 2b vyplýva, že v súpise majetku je zahrnutá i stavba komunikácie, ktorá bola predmetom prevodu - kúpnej zmluvy uzavretej dňa 21. 11. 2002 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu
a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (č. l. 3 súdneho spisu) nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.
Podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. je predpokladom obnovy konania, aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označil všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu.
Odvolací súd sa tak vzhľadom k horeuvedenému nestotožňuje s názorom žalovaného, že dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa ako vecne správne potvrdil.“.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňaaj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosťodvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúcehorozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždypotrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovaťaj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP (I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010).Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby bolav odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ideo argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012, rozhodnutia ESĽP Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Okresný súd v uznesení o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podrobneuviedol dôvody, ktoré ho k jeho rozhodnutiu viedli. Zdôraznil najmä, že neboli preukázanéokolnosti brániace zisteniu, že pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti chýbajúcehosúpisu majetku úpadcu, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že„nejde o dôkaz, ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní použiť nemohol“. Okresný súd vychádzajúcokrem iného aj z rozsudkov krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2008 z 10. júna 2008 a názoruNajvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008z 11. septembra 2009 nepovažoval za preukázanú ani kumulatívnou podmienkoupodľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP, ktorou je skutočnosť, že tento nový dôkaz je právnespôsobilý privodiť navrhovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Okresný súd považoval za nevyhnutné napokon poukázať aj na nedostatočnúidentifikáciu miestnej komunikácie uvedenej v súpise majetku úpadcu pod poradovýmčíslom 48.
Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhomna obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiťv pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžuprivodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,
d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudkuk záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušenézákladné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenianeboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo inéhoorgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 232 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o vecirozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,alebo obnovu konania povolí.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil,že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe nímpodaného návrhu na obnovu konania vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutieodôvodnil tým, že sťažovateľom predložený dôkaz nie je spôsobilým dôvodom obnovykonania, keď nepreukázal žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktorébez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Odôvodnenie namietaného uzneseniakrajského súdu spolu s podrobným odôvodnením rozhodnutia okresného súdu dostatočneobjasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uzneseniaokrem iného aj s odkazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhuna obnovu konania nie je v prípade jeho zamietnutia návrhu v rozpore so zárukamivyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislostipoznamenáva, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa krajský súd ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré následne sťažovateľformuloval aj vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Z hľadiska procesnéhopostupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súduo zamietnutí návrhu na obnovu konania a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konaniabol v súlade s § 234 ods. 1 OSP zamietnutý.
Ústavný súd prisvedčil názoru vo veci konajúcich všeobecných súdov, že sťažovateľ(aj v zastúpení právneho zástupcu) v priebehu pôvodného konania opakovane realizovalsvoje procesné práva spočívajúce aj v nahliadaní do konkurzného spisu úpadcu, kedy moholzistiť, že jeho chýbajúcou súčasťou je aj súpis majetku úpadcu. V tejto súvislosti ústavnýsúd zdôrazňuje jednu zo základných zásad práva, a to zásadu„iura vigilantibus non dormientibus prosunt“, v zmysle ktorej je právo dané v prospech bdelých, a nie spiacich,t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú.
Navyše, v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP ide o kumulatívnu podmienku, kedy jepotrebné, aby skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré účastník konania nemohol použiťv pôvodnom konaní, mohla privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Taktiež nie je pravdou, že všeobecné súdy nereagovali na námietky sťažovateľaspočívajúce v poukaze na závery vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, akoaj Najvyššieho súdu Českej republiky, keď okresný súd odkázal na iný názor najvyššiehosúdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009, podľa ktoréhov zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinnomdo 31. decembra 2005 je vec do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene iba vtedy,ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehoteproti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vecbola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konanío obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názoryúčastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavnýsúd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodnéalebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo arbitrárnea nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajskéhosúdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermivyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovukonania) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadals námietkami sťažovateľa (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnémusúdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možnovyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiujudikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právacha záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právona revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadujudikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa,2003. s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavneneopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd moholvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.
II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa vo veci obnovykonania, lebo po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéalebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva aleboslobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanierozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitostimedzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádanýmrozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry(II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecnýchsúdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikomoprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tietodospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa tohodomáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatneniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konaniev konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právnenázory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv v tom, že najvyšší súdsa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní protirozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného predokresným súdom pod sp. zn. 7 C 725/2004, ktoré skončilo v jeho neprospech.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne a zrozumiteľnev rámci posudzovania dôvodov dovolania (zisťovanie podmienok prípustnosti obnovykonania) a zisťovaní prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237 OSP).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdomzisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich dostatočne podrobneuviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania a k námietkam sťažovateľakonštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ krajskému súdu vytýka,je podľa názoru najvyššieho súdu„síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012)“.
V závere najvyšší súd zhrnul, že„pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru,že najvyššísúdvnapadnutomrozhodnutízrozumiteľne,logickýmvýkladoma vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok dôvodnostidovolania podľa § 241 ods. 2 OSP a prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, ako ajo nenaplnení podmienok obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP, a preto dovolaniepodľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol. Tomuto záverupredchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil pretopri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označenéhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá byzakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súddostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania,a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru platíobdobné, ako bolo uvedené v časti II.1, a to že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadákonanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovaťaj obnovu konania, o ktorú v dovolacom konaní išlo.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosťv tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľa (zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeranéhofinančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016