znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015 predbežne prerokoval   sťažnosť   Spoločenstva   D.,   zastúpeného   spoločnosťou   G.   Lehnert, k. s.,   Rajská   7,   Bratislava,   v mene ktorej   koná   advokát   a prokurista   JUDr.   Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   6   Co   232/2012-158   zo 4. júla   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo 4. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Spoločenstva D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013 faxom   doručená   sťažnosť   Spoločenstva   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 232/2012-158 zo 4. júla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo 4. februára 2013. Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému súdu 18. apríla 2013.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   je   spoločenstvom vlastníkov   bytov   a nebytových   priestorov   podľa   §   6   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve   bytov“),   ktoré   vykonáva   správu bytového domu.

E. M. (ďalej len „žalobca“), ako vlastník nebytového priestoru nachádzajúceho sa v bytovom dome sa návrhom doručeným 5. marca 2012 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   spoločnosti   D.   (ďalej   len   „žalovaný“),   ako   aj   proti sťažovateľovi   nariadenia   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zakázal žalovanému   i sťažovateľovi   vykonať   dražbu   predmetného   nebytového   priestoru a prislúchajúcich   spoluvlastníckych   podielov   na   spoločných   častiach   a zariadeniach bytového domu i na priľahlom pozemku.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 51/2012-44 z 23. marca 2012 návrhu žalobcu vyhovel a požadované predbežné opatrenie nariadil, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo   veci   určenia   neplatnosti   rozhodnutia   prijatého   na   zhromaždení   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 2. marca 2012 o vykonaní dobrovoľnej dražby dotknutého nebytového priestoru vo vlastníctve žalobcu. Okresný súd neuložil žalobcovi povinnosť   podať   návrh   vo   veci   samej,   pretože   ten   žalobca   okresnému   súdu   doručil 15. marca 2012 a konanie o ňom sa viedlo pod sp. zn. 6 C 29/2012. Okresný súd v uznesení o nariadení predbežného opatrenia označil sťažovateľa ako odporcu v 2. rade.

Uznesenie   okresného   súdu   napadli   odvolaniami   žalovaný   i sťažovateľ.   Namietali, že návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   smeruje   len   proti   žalovanému,   nie proti sťažovateľovi. Preto mal okresný súd uložiť žalobcovi povinnosť podať návrh vo veci samej   aj   proti   sťažovateľovi.   Tvrdili   i nesprávnosť   uznesenia   okresného   súdu, pretože ak bolo predbežné opatrenie nariadené proti sťažovateľovi ako proti tretej osobe podľa § 76 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   potom   z napadnutého   prvostupňového   uznesenia   nemožno zistiť,   prečo   bolo   spravodlivé   žiadať   od   sťažovateľa   nariadenie   predbežného   opatrenia i proti nemu.   V nadväznosti   na   to   zdôraznili,   že   žalobca   nepodal   návrh   vo   veci   samej aj proti sťažovateľovi v lehote ustanovenej § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom v rozhodnom období, a tak jeho právo na podanie takého návrhu zaniklo. Navyše, sťažovateľ bol podľa oboch odvolateľov vo veci samej pasívne legitimovaným na rozdiel od žalovaného.

Krajský   súd   o odvolaniach   žalovaného   a sťažovateľa   rozhodol   uznesením č. k. 6 Co 232/2012-158 zo 4. júla 2012 tak, že prvostupňové uznesenie okresného súdu v časti,   ktorou bolo   nariadené   predbežné   opatrenie   vo   vzťahu   k sťažovateľovi,   potvrdil. V časti, ktorou bolo nariadené predbežné opatrenie proti žalovanému, bolo krajským súdom prvostupňové uznesenie zmenené tak, že návrh   na nariadenie predbežného opatrenia sa zamietol.

Krajský súd bol toho názoru, že v konaní o veci samej je „odporca (D.)... pasívne legitimovaný,   nakoľko   je   vlastníkom   bytov   1.   až 8.   v dome...   Ďalšími   pasívne   vecne legitimovanými subjektmi v uvedenom konaní sú všetci ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Subjekt Spoločenstvo D. ako správca predmetného domu nie je pasívne vecne legitimované v uvedenom konaní, pretože sporné rozhodnutie prijaté na zhromaždení vlastníkov dňa 2.3.22012 nie je jeho rozhodnutím, ale rozhodnutím vlastníkov.

Odvolací   súd   má   zato,   že   v danom   prípade   v konaní   o nariadenie   predbežného opatrenia   bola   osvedčená   naliehavá   potreba   dočasnej   úpravy   pomerov   vo   vzťahu medzi navrhovateľom a Spoločenstvom D. S poukazom na ust. § 15 ods. 1 zák. č. 182/1993 Zb.   záložné   právo   vzniklo   v prospech   subjektu   Spoločenstvo   D.,   na súde   prvého stupňa označeného ako odporca v 2/ rade, ten je inou osobou, ktorá je na základe rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov zo   dňa   2.3.2012   oprávnená   navrhnúť   vykonanie   dražby   podľa osobitného zákona, ktorým je zák. č. 182/1993 Zb. (§ 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Zb.). Tento subjekt môže prakticky kedykoľvek navrhnúť vykonanie dražby, čo v konečnom dôsledku uviedol i v samotnom odvolaní proti uzneseniu o nariadenie predbežného opatrenia v tom zmysle, že môže ako záložný veriteľ, keďže navrhovateľ neplatil riadne a včas, toto záložné právo, za účelom uspokojenia týchto pohľadávok (po schválení zhromaždením) v zmysle ust. § 7c ods. 1 písm. i/ vykonať formou predaja nebytového priestoru č. 901 na dobrovoľnej dražbe...

Spoločenstvo D. však nie je účastníkom konania vo veci samej, z toho vyplýva, že nemôže byť ani účastníkom konania o nariadenie predbežného opatrenia... Odvolací súd preto   ustálil,   že   v konaní   o nariadenie   predbežného   opatrenia   má   Spoločenstvo   D. postavenie   niekoho   iného   než   účastníka   a predbežným   opatrením   mu   možno   uložiť povinnosť iba za predpokladu, že to možno od neho spravodlivo žiadať... Odvolací súd je toho   názoru,   že   vzhľadom   na   obsah   súdneho   spisu   a všetky   okolnosti   v ňom   uvedené a najmä vzhľadom na zákonnú možnosť Spoločenstva D. kedykoľvek navrhnúť vykonanie dražby,   možno   od   tohto   subjektu   spravodlivo   požadovať,   aby   až   do   právoplatného rozhodnutia vo veci samej, návrh na vykonanie dražby nepodalo.“.

Súčasne krajský súd vo vzťahu k nariadeniu predbežného opatrenia proti žalovanému uviedol, že tento „nie je nositeľom zákonného záložného práva v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 182/1993   Zb.   a preto   ani   nie   je   osobou   oprávnenou   navrhnúť   vykonanie   dražby podľa osobitného   zákona...   vzhľadom   na   tieto   skutočnosti,   odvolací   súd   mal   za   to, že vo vzťahu k odporcovi nie sú splnené zákonné podmienky, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov“. Preto zmenil výrok prvostupňového uznesenia tak, že návrh žalobcu v tejto časti zamietol.

Potvrdzujúci   výrok   uznesenia   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním, ktoré založil na dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP. V prvom rade namietal nesprávne   posúdenie   pasívnej   legitimácie   žalovaných   v konaní   vo   veci   samej, ako aj v konaní o nariadení predbežného opatrenia. Tvrdil, že je v oboch konaniach pasívne legitimovaným, lebo je viazaný rozhodnutím zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov   o vykonaní   dražby.   Keď   potom   v zákonnej   prekluzívnej   lehote   žalobca proti nemu   žalobu   vo   veci   samej   nepodal,   mal   byť   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia aj proti nemu zamietnutý. S popísanými aspektmi sa podľa dovolateľa krajský súd nevysporiadal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Okrem toho sťažovateľ v dovolaní uviedol, že krajský súd nezohľadnil nijako skutočnosť, že žalobca v návrhu vo veci samej neoznačil ako žalovaných všetkých vlastníkov bytov a nebytových   priestorov   v bytovom   dome,   a tak   je   jeho   návrh   vo   veci   samej   odsúdený na neúspech, lebo ho okresný   súd   bude musieť zamietnuť.   Potom   nemožno poskytovať ani predbežnú ochranu nároku žalobcu. Keďže krajský súd dospel k opačnému právnemu záveru, je jeho rozhodnutie nesprávne podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Najvyšší súd uznesením č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo 4. februára 2013 dovolanie sťažovateľa   odmietol.   K namietanej   vade   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   uviedol, že „nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu (tzv. nepreskúmateľnosť)... nie je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Judikatúra Najvyššieho súdu... považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.“.

K namietanému   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   otázky   pasívnej   vecnej legitimácie krajským súdom najvyšší súd uviedol, že „právnym posúdením súd nemôže účastníkovi   odňať   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo   právnym   posúdením   sa   mu neznemožňuje   realizácia   jeho   procesných   práv.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je relevantný dovolací dôvod; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Dovolací súd by sa ním mohol zaoberať až vtedy, ak by dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   cituje   rozsiahle   pasáže odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   svojho   dovolania   i odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Následne dôvodí,   že krajský súd „mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je spoločnosť D. ako vlastník bytov v bytovom dome.   Toto   tvrdenie   odôvodnil   iba   tým,   že   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   o schválení výkonu dobrovoľnej dražby... prijaté na zhromaždení dňa 2. 3. 2012 nie je rozhodnutím sťažovateľa, ale rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov..., a teda pasívne vecne legitimovanými subjektmi sú okrem spoločnosti D. aj všetci ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov... Odvolací súd sa však vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal tým, že žalobca nepodal žalobu vo veci samej v prekluzívnej lehote... aj proti ostatným vlastníkom bytov v bytovom dome,... a to aj napriek tomu, že sám uviedol, že pasívne vecne legitimovanými subjektmi vo veci samej sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v tomto bytovom dome. Odvolací súd teda úplne opomenul skutočnosť, že žalobca nepodal žalobu vo veci samej voči všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov, hoci tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. To zároveň znamená, že žalobca nemôže byť vo veci samej úspešný,... Ak by sa odvolací súd touto otázkou zaoberal, dospel by jednoznačne k záveru,   že   predbežné   opatrenie   nemožno   nariadiť   sťažovateľovi   ani   ako   tretej   osobe, nakoľko nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby mu bola uložená povinnosť predbežným opatrením podľa ust. § 76 ods. 2 O. s. p. Žalobca totiž nemôže byť úspešný v konaní vo veci samej, a teda sa poskytla predbežná ochrana nároku, ktorý je zjavne nedôvodný.“.

Zhrňujúco tak sťažovateľ namieta, že krajský súd sa „vôbec nezaoberal otázkou, od posúdenia   ktorej   záviselo,   či   je   nárok,   ktorému   sa   poskytla   predbežná   ochrana, dôvodný...   Takýmto   postupom   Krajského   súdu...   nepochybne   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľa a súdnu ochranu a spravodlivý proces... Takýmto postupom odvolacieho súdu sa   totiž   sťažovateľovi   odňala   možnosť   náležite   skutkovo   aj   právne   argumentovať proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v rámci   využitia   mimoriadneho   opravného prostriedku... Vzhľadom na to nemožno súhlasiť ani so záverom Najvyššieho súdu..., že sa odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   dostatočne   vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi skutočnosťami,   nakoľko   za   rozhodujúcu   možno   nepochybne   považovať   aj   skutočnosť, že žalobca   nepodal   žalobu   vo   veci   samej   v prekluzívnej   lehote   (§14   ods.   4   zákona č. 182/1993)   voči   všetkým   vlastníkom   bytov   a nebytových   priestorov   v bytovom   dome, hoci podľa názoru odvolacieho súdu sú pasívne vecne legitimovaní v tejto veci a tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Ak napriek tejto skutočnosti Krajský súd... považoval nárok, ktorému sa poskytla predbežná ochrana za dôvodný, mal by to vo svojom rozhodnutí riadne odôvodniť, čo však v tomto prípade neurobil.

Bez ohľadu na to kto mal byť pasívne vecne legitimovaným subjektom vo veci samej, nebola   v prekluzívnej   lehote   podaná   žaloba   ani   proti   všetkým   vlastníkom   bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome tvoriacich nerozlučné spoločenstvo v zmysle ust.   91 ods. 2 O. s. p. a ani proti sťažovateľovi, a teda žaloba v tejto veci už nemôže   byť   –   z dôvodu   preklúzie   –   úspešná.   Ak   však   bolo   v tomto   prípade   nariadené predbežné opatrenie, je to za tohto stavu zrejmým prejavom svojvôle súdu. Predbežným opatrením   bola   totiž   poskytnutá   predbežná   ochrana   nároku,   ktorý   zjavne   nemôže   byť priznaný.“.

Porušenie   svojich   označených   práv   krajským   súdom   vidí   sťažovateľ   aj   v tom, že „v rozpore   s návrhom   žalobcu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia...   nariadil predbežné opatrenie sťažovateľovi ako tretej osobe. Odvolací súd si za účelom takéhoto postupu prispôsobil výklad ust. § 74 ods. 2 posledná veta O. s. p., ktorý vyložil v rozpore s podstatou a zmyslom tejto právnej normy. Odvolací súd totiž vo svojom rozhodnutí (str. 4, tretí   odsek)   dospel   k záveru,   že   pokiaľ   podľa   jeho   názoru   má   byť   účastníkom   konania vo veci samej iná osoba ako tá, ktorú za účastníka označil žalobca, táto označená osoba (v danom   prípade   sťažovateľ)   potom   vlastne   účastníkom   nie   je   a pre   účely   nariadenia predbežného opatrenia je treťou osobou v zmysle ust. § 76 ods. 2 O. s. p., hoci ju žalobca neoznačil ako tretiu osobu, ale ako účastníka konania (v danom prípade ako žalovaného v 2.   rade).“.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   ak   žalobca   vo   svojom „návrhu   označil ako žalovaného aj sťažovateľa, je sťažovateľ bez ďalšieho účastníkom konania na tomto úseku, a nie treťou osobou v zmysle ust. § 76 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd však v danom prípade   urobil   z účastníka   konania   na   úseku   predbežného   opatrenia   tretiu   osobu, a to aj napriek   tomu,   že   o okruhu   účastníkov   konania   (a   to   aj   na   úseku   predbežného opatrenia) rozhoduje výlučne žalobca, a nie súd.

Takýto postup odvolacieho súdu je nielen v rozpore so zákonom..., ale je zároveň porušením práva domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom súde. Na základe takéhoto postupu   Krajského   súdu...   zároveň   možno   dôvodne   pochybovať   o jeho   nezávislosti a nestrannosti a taktiež nemožno hovoriť o postupe, ktorý by mohol sťažovateľ akokoľvek predvídať. Keďže Najvyšší súd... zjavnú nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Krajského súdu...   neodstránil   v rámci   dovolacieho   konania,   potvrdil   tým   jeho   nesprávnosť a nezákonnosť,   čím   zároveň   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý proces...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol takto:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co 232/2012-158, IČS: 1112206814 zo dňa 4. 7. 2012 vydaným v právnej veci E. M. c/a žalovaný v 1. rade D., spol. s r. o. a žalovaný   v 2.   rade   Spoločenstvo   D.,   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo dňa 4. 2. 2013 vydaným v právnej veci E. M. c/a žalovaný v 1. rade D., spol. s r. o. a žalovaný v 2. rade Spoločenstvo D., o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 232/2012- 158, IČS: 1112206814 zo dňa 4. 7. 2012 v časti, ktorou potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 12C 51/2012-44 zo dňa 23. 3. 2012 o nariadení predbežného opatrenia vo vzťahu   k Spoločenstvu   D.   a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo dňa 4. 2. 2013 vydané vo veci E. M. c/a žalovaný v 1. rade D., spol.   s r. o.   a žalovaný v 2. rade Spoločenstvo D.,   o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Sťažnosť   bola   po   jej   napadnutí   na   ústavný   súd   pridelená   sudcovi   spravodajcovi Jánovi   Lubymu,   ktorý   bol   členom   IV.   senátu   ústavného   súdu.   Z dôvodu   ukončenia funkčného   obdobia   sudcu   spravodajcu   Jána   Lubyho   bola   vec   sťažovateľa   náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odseku Dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok“), pridelená   sudcovi   spravodajcovi   Rudolfovi   Tkáčikovi,   ktorý   je   členom III. senátu ústavného súdu. Sťažnosť preto podľa bodu 4 dodatku predbežne prerokoval III. senát ústavného súdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

1.   Ústavný   súd   je podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ   v petite   svojho   podania   navrhuje   vysloviť   porušenie   jeho   ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu „v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1“ ústavy.   Pri   posudzovaní   obsahovej   stránky   citovanej formulácie   ústavný   súd   musel   zohľadniť   skutočnosť,   že   uvedené   ústavné   články nezakotvujú žiadne základné práva ani slobody, na ktorých ochranu je ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný, no na druhej strane nemožno opomenúť už naznačenú viazanosť   ústavného   súdu   petitom   návrhu   na   začatie   konania.   Sťažovateľom   zvolené vyjadrenie „v spojení“ teda nemožno považovať len za súčasť sťažnostnej argumentácie, pretože je pojaté do petitu sťažnosti.

S ohľadom na uvedené skutočnosti, berúc pritom do úvahy požiadavku procesnej ekonómie determinovanú v posudzovanom prípade aj výrokom tohto uznesenia, ústavný súd nevyzval sťažovateľa na doplnenie jeho podania, ale predloženú sťažnosť v citovanej časti predbežne prerokoval spolu s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   na   začatie   konania   ústavný   súd zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto   ustanovenia   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   musel   na   prvom   mieste vysporiadať so skutočnosťou, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho. Z chronologických súvislostí prejednávanej veci pritom nepochybne vyplýva, že uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 232/2012-158 zo 4. júla 2012 bolo 17. apríla 2013 (deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu) právoplatné viac ako dva mesiace (§ 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde).   To   by   malo   viesť   k záveru   o oneskorenosti   sťažnosti   v časti namietajúcej   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského súdu.

V   judikatúre   ústavného   súdu   sa   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   (už   stabilizovanej)   judikatúre   uvádza   (napr. m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Zmyslom   citovanej   judikatúry   je   zabrániť   situácii,   keď   by   v dôsledku   podania opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   o ktorom   bude   neskôr rozhodnuté   ako   o procesne   neprípustnom,   uplynula   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti,   a to   by v súhrne   malo za   následok,   že   námietky   sťažovateľa   o porušení   jeho základných práv a slobôd nebudú z procesných dôvodov meritórne prerokované.

Po preštudovaní obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že odmietnutie sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   sťažovateľových   práv   pre   jej   oneskorenosť   by vyvolalo   stav,   keď   by   námietky,   na   ktorých   je   založená   predložená   sťažnosť,   neboli meritórne prerokované. Sťažovateľ totiž svoje dovolanie podané proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu založil na dôvodoch podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP, teda na tvrdenom   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   a na   tvrdenom   nesprávnom   právnom posúdení veci krajským súdom. Procesnú prípustnosť dovolania však z popísaných dôvodov zakladá iba v poradí prvý z nich. Ak teda najvyšší súd ako súd dovolací uznesením odmietol dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne   neprípustné   (nezistil   vadu   spočívajúcu   v odňatí možnosti konať pred súdom), nezaoberal sa meritórne namietaným nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Potvrdzuje to i odôvodnenie dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorého „nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Dovolací súd by sa ním mohol zaoberať až vtedy, ak by dovolanie bolo procesne prípustné.   O taký prípad v prejednávanej veci nejde.“.

V popísaných okolnostiach by odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených   práv   druhostupňovým   uznesením   krajského   súdu   znamenalo   definitívne vylúčenie meritórneho prieskumu sťažovateľových námietok smerujúcich voči uzneseniu krajského   súdu,   a to   na   úrovni   konania   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku, ako aj na úrovni konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd dôsledne rešpektujúc požiadavku zabránenia denegationis iustitiae, berúc pritom do úvahy relevantnú rozhodovaciu prax ESĽP, považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k napadnutému   krajského   súdu č.   k.   6   Co   232/2012-158 zo 4. júla 2012.

3. Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04, III. ÚS   191/2013).   Judikatúra   ESĽP   taktiež   postupne   dospela   k právnemu   názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom opatrení (rozsudok veľkého senátu z 15.   októbra 2009 o sťažnosti   č.   17056/06 vo veci   Micallef v. Malta). I na tomto   úseku   rozhodovacej   činnosti   je tak   namieste   ustálený   názor   ústavného   súdu, podľa ktorého v   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   v sťažovateľovom   prípade   potrebné   posudzovať spoločne.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu č. k. 6 Co 232/2012-158 zo 4. júla 2012

Zásadnou   sťažnostnou   námietkou   smerujúcou   voči   uzneseniu   krajského   súdu ako súdu   odvolacieho   je   sťažovateľovo   tvrdenie,   podľa   ktorého   krajský   súd „úplne opomenul skutočnosť, že žalobca nepodal žalobu vo veci samej voči všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov, hoci tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. To zároveň znamená, že žalobca nemôže byť vo veci samej úspešný... Ak by sa odvolací súd touto otázkou   zaoberal,   dospel   by   jednoznačne   k záveru,   že   predbežné   opatrenie   nemožno nariadiť sťažovateľovi ani ako tretej osobe, nakoľko nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby mu bola uložená   povinnosť predbežným opatrením   podľa   ust.   § 76 ods.   2 O. s. p. Žalobca totiž nemôže byť úspešný v konaní vo veci samej, a teda sa poskytla predbežná ochrana nároku, ktorý je zjavne nedôvodný.“.

Sťažnosťou atakované uznesenie krajského súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu. V konaní o odvolaní ako o riadnom opravnom prostriedku v civilnom sporovom procese je odvolací   súd   okrem   iného   povinný   dôsledne   rešpektovať   §   212   ods.   1   OSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Krajský súd bol teda oprávnený   preskúmavať   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté   prvostupňové   uznesenie okresného súdu len na podklade dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní uviedol.

Svoje   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   12   C   51/2012-44 z 23. marca 2012 sťažovateľ k sťažnosti nepriložil, preto pokiaľ ide o dôvody odvolania, vychádzal ústavný súd z obsahu napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   v ktorom   tento rekapituloval aj obsah sťažovateľovho odvolania.

V odvolaní sťažovateľ namietal, že okresný súd neuložil podľa § 76 ods. 3 OSP žalobcovi povinnosť podať návrh na začatie konania vo veci samej aj proti sťažovateľovi (návrh vo veci samej bol podaný len proti žalovanému). Kritizoval tiež, že okresný súd sa v odôvodnení   svojho   uznesenia   nevysporiadal   s otázkou,   prečo   možno   od   sťažovateľa ako od   tretej   osoby   podľa   §   76   ods.   2   OSP   spravodlivo   žiadať   povinnosť   uloženú predbežným   opatrením.   Odvolacím   dôvodom   bolo   aj   márne   uplynutie   zákonnej prekluzívnej   doby   podľa   §   14   ods.   4   zákona   o vlastníctve   bytov   v znení   účinnom v rozhodnom   čase   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   vo   veci   samej aj proti sťažovateľovi.   V nadväznosti   na to   na podporu   názoru   o danosti   svojej   pasívnej vecnej   legitimácie   v konaní   vo veci   samej   sťažovateľ   v odvolaní   argumentoval   súdnou judikatúrou.   Súčasne   tvrdil   nedostatok   pasívnej   vecnej   legitimácie   žalovaného   v konaní vo veci samej.

Ak podľa sťažovateľa krajský súd ignoroval podstatný fakt, že žalobca podal návrh na začatie konania vo veci samej len proti žalovanému, no nepodal ho aj proti ostatným vlastníkom   bytov   v bytovom   dome,   potom ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   dôvod sťažovateľ neuplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a preto krajský   súd   v odvolacom   konaní   vzhľadom   na   §   212   ods. 1   OSP   nemohol prvostupňové súdne rozhodnutie na podklade   tejto námietky   preskúmavať ani sa   s ňou vysporadúvať.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol   predniesť, ale nepredniesol   v konaní   pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014).

Ústavný   súd   nemôže   zohľadňovať   také   námietky,   ktoré   sťažovateľ   v konaní pred všeobecnými súdmi procesne aprobovaným spôsobom neuplatnil. Opačný prístup by znamenal,   že   neunesenie   procesnej   zodpovednosti   sťažovateľa   za   kvalitu   uplatňovania svojich   práv   (v   posudzovanom   prípade   ide   o zanedbanie   povinnosti   vyčerpávajúco a dostatočne   konkrétne   odôvodniť   podané   odvolanie   vyplývajúcej   z § 205   ods.   1   OSP) v konaní   pred všeobecným   súdom   bude   možné   dodatočne   konvalidovať   prostriedkami ústavno-súdneho   prieskumu.   Tým   by   však   došlo   k   obchádzaniu   zásady   koncentrácie občianskeho   súdneho   konania v jeho odvolacej   fáze vyplývajúcej   z   §   205   ods.   3   OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, čo nemôže byť zmyslom a účelom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 520/2014).

Z uvedených   dôvodov   spočívajúcich   v popísaných   okolnostiach   posudzovaného prípadu   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmať   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu cez prizmu   sťažnostnej   námietky   založenej   na   tvrdení,   podľa   ktorého   sa   krajský   súd nevysporiadal a ani nijako neprihliadol na skutočnosť, že návrh na začatie konania vo veci samej   podal   žalobca   podľa   §   14   ods.   4   zákona   o vlastníctve   bytov   v znení   účinnom v rozhodnom   čase   len   proti   žalovanému,   pričom   opomenul   ostatných   vlastníkov   bytov v bytovom dome.

Druhá sťažnostná námietka proti uzneseniu krajského súdu sa zameriava na kritiku právneho posúdenia veci krajským súdom, ktorý „prekvalifikoval“ sťažovateľa z účastníka konania o nariadení predbežného opatrenia na inú (tretiu) osobu podľa § 76 ods. 2 OSP. Podľa sťažovateľa   totiž „o okruhu   účastníkov   konania   (a   to   aj   na   úseku   predbežného opatrenia) rozhoduje výlučne žalobca, a nie súd“.

Posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov,   a okrem toho ide   o rozhodnutia, ktoré do   práv a povinností   účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (III. ÚS 169/2010).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom kritizovaný právny záver krajského súdu pretavený   do   jeho   rozhodnutia,   ktorým   nariadil   predbežné   opatrenie   osobe   odlišnej od účastníka konania vo veci samej, nevykazuje známky ústavne významného procesného excesu. Inštitút účastníka konania predstavuje jednu z najdôležitejších kategórií procesného práva, a to preto, lebo sa za ním skrýva zásadný materiálny obsah daný priamymi právnymi účinkami individuálneho právno-aplikačného aktu na právny subjekt označený za účastníka konania.

V civilnom   sporovom   konaní   dominantne   ovládanom   zásadou   dispozičnou   je procesnou zodpovednosťou žalobcu, aby presne označil subjekt, ktorému má všeobecný súd rozhodnutím uložiť právnu povinnosť. Konanie o nariadenie predbežného opatrenia tvorí súčasť   občianskeho   súdneho   konania,   je   však   formulované   ako   relatívne   samostatný rozhodovací proces s účelom líšiacim sa od konania vo veci samej, na ktorom je konanie o nariadenie predbežného opatrenia procesne závislé. Skutočnosť, že OSP v § 76 ods. 2 umožňuje nariadiť   predbežné   opatrenie   aj   subjektu   odlišnému   od   účastníka   konania,   je podľa   názoru   ústavného   súdu   dôkazom   snahy   zákonodarcu   dosiahnuť   zrozumiteľnosť právneho   jazyka   použitého   v procesnom   kódexe,   ako   aj   rešpektovať   pojmové a systematické súvislosti písanej právnej úpravy. Zmyslom označeného ustanovenia nie je obsahovo   odlíšiť   postavenie   účastníka   konania   a   „inej“   osoby   v konaní   o nariadení predbežného opatrenia. Inými slovami, účastník konania a osoba podľa § 76 ods. 2 OSP majú v konaní o nariadení   predbežného   opatrenia   zákonom   garantovaný rovnaký rozsah procesných   práv a povinností,   a to práve z dôvodu   existencie   v prechádzajúcom   odseku konštatovaných   priamych   právnych   účinkov   rozhodnutia   o predbežnom   opatrení dopadajúcich na obe tieto kategórie subjektov. Preto má iná osoba uvedená v § 76 ods. 2 OSP   právo   podať   proti   rozhodnutiu   o nariadení   predbežného   opatrenia   odvolanie,   hoci formálne nie je označená ako účastník tohto konania a § 201 prvá veta OSP garantuje právo podať odvolanie len účastníkovi.

Ak teda pri posudzovaní postavenia sťažovateľa v konaní o nariadení predbežného opatrenia   nebol   dôsledne   zohľadnený   návrh   žalobcu   v otázke   formálneho   označenia sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že takýmto postupom krajský súd rešpektoval právne významným   spôsobom   vyjadrenú   vôľu   žalobcu   (návrh   na   zaviazanie   sťažovateľa predbežným opatrením) a súčasne poskytol požadovanú právnu ochranu procesným právam sťažovateľa, keď sa jeho odvolaním meritórne zaoberal. Postup krajského súdu, keď napriek žalobcovmu   označeniu   sťažovateľa   považoval   za   inú   osobu   podľa   §   76   ods.   2   OSP, a nie za účastníka konania podľa § 74 ods. 2 OSP, preto nemožno kvalifikovať ako odňatie práva   žalobcu   určiť   okruh   účastníkov   konania   o nariadení   predbežného   opatrenia, ani ako odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Keďže   krajský   súd   pri   svojom   postupe   a rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   rešpektoval   zmysel a účel právnej úpravy predbežného opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zmysel a účel procesného inštitútu účastníka konania, nezistil ústavný súd žiadne signály procesného   excesu,   ktorý   by   mohol   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   viesť k rozhodnutiu o porušení označených práv sťažovateľa.

Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V posudzovanej časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu č. k. 3 Cdo 310/2012-185 zo 4. februára 2013

S dovolacím   uznesením   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí,   a to   v otázke právneho posúdenia dovolaním namietanej vady spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení odvolacieho uznesenia krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Poukázal   pritom   na svoje rozhodnutie precedentálneho významu. Ústavný súd nepovažuje postoj najvyššieho súdu v tejto   otázke   za   signalizujúci   arbitrárnosť   či   zjavnú   neodôvodnenosť,   a to   hlavne s ohľadom   na   povahu   dovolacieho   konania   ako   mimoriadneho   opravného   konania, ktorým sa   preskúmava právoplatné   rozhodnutie   a zasahuje sa   ním   do   nastoleného   stavu právnej istoty účastníkov konania.

Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   nerevidoval   sťažovateľom   tvrdenú   vadu   rozhodnutia krajského   súdu   („prekvalifikovanie“   sťažovateľa   z účastníka   konania   na   inú   osobu podľa § 76   ods.   2   OSP),   je   predmetom   kritiky   v druhej   sťažnostnej   námietke voči označenému uzneseniu najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   tu   odkazuje   na   dôvody,   pre   ktoré   právne   závery   krajského   súdu nepovažoval za signalizujúce ústavne relevantné vady. Ak je potom rozhodnutie krajského súdu vychádzajúce z týchto názorov ústavne bezvadné, rovnaký záver je potrebné zaujať aj vo   vzťahu   k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   ktorého   predmetom   bolo   dovolaním napadnuté odvolacie uznesenie krajského súdu.

Záver

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   predloženej   sťažnosti   vyhodnotil všetky   námietky,   ktorými   sťažovateľ   podoprel   svoje   návrhy   na   vyslovenie   porušenia označených   práv,   a dospel   pritom   k úsudkom   zhrnutým   v už   formulovaných   záveroch. S prihliadnutím na medze ústavno-súdneho prieskumu súdnych rozhodnutí o predbežných opatreniach   determinované   aj   ústavnou   oddelenosťou   ústavného   súdnictva   od   súdnictva všeobecného   žiadna   zo   sťažnostných   námietok   neviedla   ústavný   súd   k pochybnostiam odôvodňujúcim   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   spojené   s následným   meritórnym prieskumom napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd nezistil ani žiadne ďalšie skutočnosti odôvodňujúce procesný postup podľa § 25 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   čiastočne pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   a čiastočne   ako   zjavne neopodstatnenú.   S ohľadom   na   tento   záver   je   irelevantné   zaoberať   sa   ďalším   návrhom sťažovateľa formulovaným v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015