znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   B.,   J.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 205/2013 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 205/2013 z 25. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania na Okresnom súde Senica (ďalej len „okresný súd“) o náhradu škody v sume 661,42 € s príslušenstvom   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   88/2011.   Okresný   súd   podanie   sťažovateľa v označenej veci odmietol uznesením zo 14. novembra 2011. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, že   uznesením   sp.   zn.   9   Co   29/2012   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. Sťažovateľ   nespokojný   s výsledkom   konania   podal   dovolanie.   Najvyšší   súd   dovolacie konanie   sťažovateľa   zastavil   napadnutým   uznesením   z dôvodu   nesplnenia   požiadavky povinného zastúpenia účastníka v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zastavil „bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia“. Argumentuje tým, že „na   výzvu   okresného   súdu   o udelenie   plnomocenstva,   reagoval   náležitou   osobnou činnosťou v komunikácii s advokátmi, no pre nekalé praktiky /vydieranie/ rezignoval“. Na základe uvedeného bol toho názoru, že „sú to objektívne dôvody, ktoré povinné zastúpenie pred dovolacím súdom neriešia, je ale opak preukázaný“.

Podľa   sťažovateľa „zastavením   dovolacieho   konania...   dovolací   súd   neumožnil dovolateľovi   prístup   k spravodlivosti...   a zatĺkol   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie, chránené nie iba čl. 46 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1.   Zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   4-Cdo   205/2013 zo dňa 25.júna 2013.

2. Vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, napadnuté rozhodnutie, odvolacieho súdu, s príkazom skúmania a šetrenia vecnej správnosti právnej veci.

3.   Priznáva sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia advokátom pred ústavným súdom. “

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   v prvom   rade   vzhľadom   na   nedostatok   petitu   sťažnosti   sťažovateľa (žiadal zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby zároveň žiadal o vyslovenie porušenia svojich   označených   práv)   a fakt,   že   ide   o osobu   bez   právneho   vzdelania   nezastúpenú advokátom,   zvažoval   svoj   procesný   postup,   či   odstraňovať nedostatky   sťažnosti   výzvou adresovanou sťažovateľovi, od ktorej ústavný súd upustil z dôvodov procesnej ekonómie a účelnosti takéhoto postupu vzhľadom na dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré nebol zastúpený   v napadnutom   dovolacom   konaní.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z celého   obsahu sťažnosti, ako aj z konečného návrhu (petitu sťažnosti) ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie   tejto   sťažnosti   kvalifikovaným právnym zástupcom   by za žiadnych   okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí, preto ústavný súd upustil aj od tohto procesného postupu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke, že „bol daný predpoklad meritórne rozhodnúť vo veci samej i bez povinného zastúpenia advokátom dovolateľa, pred dovolacím súdom“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade uvádza, že tieto nemajú rozmer ústavnosti.   Skutočnosti   namietané   sťažovateľom   nie   sú   spôsobilé   vyvolať   pochybnosť o neústavnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   pretože   podľa   čl.   51   ústavy domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Dovolacie   konanie   podľa   Občianskeho súdneho poriadku je upravené ustanoveniami (§ 236 až § 243d OSP, pozn.) a § 241 ods. 1 OSP ustanovuje povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zastavil   dovolacie   konanie,   ktorého navrhovateľom bol sťažovateľ, z dôvodu neodstránenia procesnej podmienky v dovolacom konaní (povinného zastúpenia dovolateľom advokátom), postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s ústavou.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

V   závere   ústavný   súd   k   problémom   sťažovateľa   týkajúcich   sa   jeho   právneho zastupovania poznamenáva, že sťažovateľ mal viaceré možnosti zabezpečenia zastúpenia advokátom   v napadnutom   dovolacom   konaní.   Sťažovateľ   mohol   žiadať   za   splnenia zákonných   podmienok   o ustanovenie   advokáta   pre   dovolacie   konanie   podľa   §   30   OSP. V súvislosti s deklarovanou neochotou advokátov prevziať jeho zastupovanie sa mohol tiež obrátiť   na   Slovenskú   advokátsku   komoru   so   žiadosťou   o prevzatie   jeho   zastupovania v označenej veci. V neposlednom rade sa mohol obrátiť aj na príslušné centrum právnej pomoci.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   inštitút   povinného   právneho zastúpenia sa uplatňuje aj v konaní pred ním. Ústavný súd na odstránenie tohto nedostatku podania   (k   podaniu   nebolo   pripojené   splnomocnenie   na   zastupovanie   advokátom) sťažovateľa   nevyzýval,   pretože   ani   doplnenie   sťažnosti   v uvedenom   smere   by   nebolo spôsobilé zvrátiť obsah rozhodnutia o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014