znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. F. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010   doručená   sťažnosť   L.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr.   F. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 59/08 z 22. marca 2009 bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková väzba) s tým, že väzba uňho začala plynúť 21. marca 2009 od 15:45 h. V tejto súvislosti sťažovateľ doplnil, že v danej veci bola naňho na okresnom súde podaná obžaloba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Okrem toho uviedol, že na tamojšom súde pod sp. zn. 5 T 47/08 je proti nemu vedené aj trestné konanie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že 30. júna 2010 podal žiadosť o prepustenie z väzby, pričom v prípade nevyhovenia tejto žiadosti žiadal okresný súd o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Na základe toho okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 59/08 z 15. júla 2010 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a jeho písomný sľub neprijal. Sťažovateľ tvrdil, že proti tomuto rozhodnutiu hneď po jeho vyhlásení zahlásil do zápisnice sťažnosť,   ktorú podaním zo 17. júla 2010 aj dodatočne písomne zdôvodnil. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010 tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde, keď konštatoval, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu nijako neodôvodnil, a to ani sám, ani prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil,   že krajský súd neskúmal dostatočne dôvody   jeho väzby, pretože   podľa   jeho   názoru   len   zopakoval   skutočnosti   známe   z   už   predchádzajúcich rozhodnutí. Sťažovateľ sa domnieva, že tieto skutočnosti neboli bližšie špecifikované a boli predostreté len vo veľmi všeobecnej rovine bez uvedenia konkrétnych okolností.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   krajský   súd   dôvodnosť   jeho   útekovej   väzby odôvodnil   aj   existenciou   ďalšieho   trestného   stíhania   vedeného   proti   jeho   osobe,   ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skočené, čo sťažovateľ považuje za porušenie zásady prezumpcie neviny.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   prezentoval   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). S odkazom na túto judikatúru poukázal   na   to,   že   väzba   uňho   trvá   už   dlhšiu   dobu,   a   preto   odôvodnenie   rozhodnutia krajského súdu, ktoré sa odvoláva na okolnosti aktuálne z obdobia začatia jeho väzobného stíhania,   nemožno   akceptovať.   Podľa   jeho   názoru   orgány   činné   v   trestnom   konaní   ani všeobecné súdy nezistili uňho žiadne nové a konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu. Sťažovateľ vyslovil názor,   že   takýto   prístup   krajského   súdu   je   porušením   zákazu   diskriminácie   a   zároveň predstavuje zbytočnú kriminalizáciu jeho osoby.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uznesenie krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal bezodkladne ho prepustiť   z   väzby   na   slobodu   a   zároveň   aby   krajskému   súdu   a   okresnému   súdu   uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   výhrady   (námietky)   proti   postupu   a   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010 sťažovateľ vyjadril v troch rovinách:

1. Namietal, že krajský súd sa nezaoberal písomným zdôvodnením jeho sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu.

2.   Tvrdil,   že   dôvod   trvania   jeho   väzby   nebol   dostatočne   konkretizovaný a individualizovaný skutkovými okolnosťami a že vzhľadom na dlhšiu dobu trvania väzby takéto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nemožno akceptovať.

3. Namietal porušenie zásady prezumpcie neviny, pretože krajský súd dôvodnosť ďalšieho trvania väzby odôvodnil aj jeho ďalším trestným stíhaním za iný skutok, pričom toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný   súd   majúc   na   pamäti   námietky   sťažovateľa   zistil,   že   6.   júla   2010   bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom v prípade nevyhovenia tejto žiadosti sťažovateľ žiadal o nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   v   žiadosti   argumentoval   tým,   že kritéria dôvodnosti väzby v jej začiatočnom štádiu nemožno uplatniť aj v prípade, ak sa o dôvodnosti väzby rozhoduje po uplynutí 15 mesiacov od obmedzenia osobnej slobody. Sťažovateľ vyslovil názor, že dôvody väzby, ktoré tu existovali v okamihu jeho vzatia do väzby (uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 59/08 z 22. marca 2009), už pominuli a že v súčasnom období už nie sú dostatočne konkretizované. Sťažovateľ žiadal, aby okresný súd zohľadnil skutočnosť, že už je „neprimerane dlho izolovaný od svojich blízkych“ a že po prepustení z väzby na slobodu by chcel pokračovať v rozbehnutom projekte, ktorý podľa jeho vyjadrenia môže mať celospoločenský prínos.

O   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   ako   aj   o   jeho   písomnom   sľube rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní 15. júla 2010 uznesením sp. zn. 1 T 59/08 tak, že žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a písomný sľub neprijal.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že 7. apríla 2008 bola na sťažovateľa podaná obžaloba za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Vzhľadom na to, že účasť sťažovateľa na verejnom zasadnutí okresného súdu sa nepodarilo niekoľkokrát zabezpečiť, a to či už z dôvodu, že na známej adrese nepreberal zásielky, alebo preto, že aj napriek prevzatiu zásielky sa bez ospravedlnenia na toto verejné zasadnutie nedostavil, alebo aj preto, že kvôli jeho neprítomnosti sa nepodarilo realizovať jeho predvedenie, okresný súd vydal príkaz na jeho zatknutie. Tento príkaz sa podarilo realizovať   22.   marca   2009.   Okresný   súd   ďalej   konštatoval,   že   sťažovateľ   v   minulosti spôsoboval obštrukcie v súvislosti s jeho účasťou na úkonoch trestného konania, poukázal na   to,   že   sťažovateľ   pri   jednej   z   eskortácií „demonštratívne   prezentoval   strangulačný parasuicidiálny pokus“, a preto aj z týchto dôvodov sa okresnému súdu až 19. októbra 2009 podarilo predbežne prerokovať obžalobu. Okrem toho okresný súd uviedol, že v auguste 2009 bola k tejto trestnej veci spojená na spoločné konanie ďalšia trestná vec sťažovateľa, pri ktorej sa mu kladie za vinu spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Okresný súd vyslovil názor, že aj v súčasnom štádiu trestného konania trvá dôvodná obava, že prepustením na slobodu by sa sťažovateľ vyhýbal trestnému stíhaniu. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na správanie sťažovateľa, ktoré vyústilo k vydaniu príkazu na jeho zatknutie. Okresný súd teda zohľadnil správanie sťažovateľa pred jeho vzatím do väzby, ako aj jeho správanie počas väzobného stíhania. Súd prvého stupňa neakceptoval argument sťažovateľa o tom, že obmedzením osobnej slobody mu je bránené v predkladaní dôkazov o jeho nevine. Na tomto mieste okresný súd vyslovil názor, že sťažovateľ takéto dôkazy mohol predkladať v prípravnom konaní, avšak tomuto sa úspešne vyhýbal. Podľa názoru okresného súdu mal sťažovateľ takúto možnosť aj na verejnom zasadnutí, ale podľa jeho vyjadrenia   ani túto možnosť   nevyužil.   Okresný   súd   v závere   rozhodnutia   vyslovil presvedčenie, že v prípade, ak by bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, je vysoký predpoklad, že by sa správal totožne ako pred vzatím do väzby. Okrem toho okresný súd poukázal aj na trest, ktorý sťažovateľovi hrozí za spáchané skutky. Okresný súd teda zhrnul, že vzhľadom na tieto skutočnosti, na charakter a rozsah spáchanej trestnej činnosti, ako aj vzhľadom na osobu sťažovateľa a zistenie, že sa proti nemu vedie trestné konanie aj na inom súde, ako aj s prihliadnutím na to, že za majetkovú trestnú činnosť už bol v minulosti trestaný, nepovažoval za relevantné prijať jeho písomný sľub.

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 15. júla 2010, na ktorom bol prítomný aj obhajca sťažovateľa, podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú v danom   okamihu   nijako   nezdôvodnil.   Rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi doručené 20. júla 2010, pričom   podaním zo 17. júla 2010 doručeným okresnému súdu 22. júla 2010 svoju sťažnosť písomne odôvodnil.

V   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   argumenty okresného súdu o dôvodnosti jeho väzby pretrvávajú už 15 mesiacov, čo je podľa jeho názoru neakceptovateľné. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s tým, aby okresný súd zohľadňoval jeho dávny stret so zákonom, a zároveň vyslovil názor, že dlhšie trvanie jeho väzby je odzrkadlením liknavého postupu kompetentných orgánov.

Dňa 27. júla 2010 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, pričom zároveň dodal, že do dňa neverejného zasadnutia odvolacieho súdu sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom obhajcu.

Odvolací súd zároveň konštatoval: „Nadriadený súd... zistil, že skutkové zistenia a právne úvahy súdu prvého stupňa, ktoré   boli   podkladom   pre   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ktorého   obsahom   je   záver o ďalšom trvaní u obžalovaného dôvodov väzby útekovej uvedených v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku, pre ktoré bol v súdnom konaní v prejednávanej veci do väzby vzatý, sú správne a úplné a stotožniac sa s nimi, na ne poukazuje považujúc za potrebné ich doplniť iba v tom smere, že aj v súčasnom štádiu trestného konania zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a na obžalovaného v prejednávanej veci podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu a sú tiež dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný, predovšetkým z ktorého predchádzajúceho konania vyplývajúce konkrétne skutočnosti majúce za následok jeho vzatie do väzby na základe súdom prvého stupňa 22.05.2008 vydaného a 21.03.2009 zrealizovaného   príkazu   na   zatknutie   naďalej   tiež   odôvodňujú   obavu,   že   obžalovaný v prípade prepustenia z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu a práve v ich dôsledku nemožno tento dôvod väzby útekovej nahradiť u obžalovaného ani prijatím ním daného písomného sľubu podľa § 80 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa uvedenú v bode 1, a teda že krajský súd nevzal do úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd mal na pamäti, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly   rozhodnutí   a   opatrení,   na   základe   ktorých   bol   zásah   do   ich   osobnej   slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr. III. ÚS 84/06,   III.   ÚS   291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   nezohľadnil   jeho   argumenty   proti   ponechaniu vo väzbe,   keď   konštatoval,   že   svoju   sťažnosť   zahlásenú   do   zápisnice   na   hlavnom pojednávaní nijako neodôvodnil.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však ostáva,   či   a   do   akej   miery   mohol   krajský   súd   uvedeným   postupom   a   následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   vychádzal   z   toho,   že   podnetom   pre   rozhodovanie okresného   súdu   bola   sťažovateľova   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby,   ako   aj   žiadosť o nahradenie   väzby   písomným   sľubom.   V   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   sťažovateľ predstavil argumenty, ktoré podľa jeho názoru svedčali proti jeho ponechaniu vo väzby. Je zrejmé, že sťažovateľ sám inicioval konanie o zákonnosti väzby. Na základe jeho iniciatívy okresný súd rozhodol. Pritom v rozhodnutí okresný súd presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Je pravdou, že proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne zdôvodnil, pričom zdôvodnenie sťažnosti   zaslal   okresnému   súdu   ešte   predtým,   než   tento   predložil   spis   na   rozhodnutie krajskému   súdu.   Krajský   súd   však   konštatoval,   že   sťažovateľ   sťažnosť   neodôvodnil. Ústavný súd je toho názoru, že takýto postup krajského súdu nebol správny a otázny aj ostáva pôvod a dôvod takéhoto počínania krajského súdu. Na druhej strane však nemožno prehliadnuť,   že   argumenty   sťažovateľa   proti   jeho   ponechaniu   vo   väzbe   obsiahnuté v žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   ako   aj   tie,   ktoré   vyplývajú   z   jeho   sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu, vychádzajú z totožných skutočností a je potrebné ich označiť za   identické.   Dokonca   preskúmaním   obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu ani nemožno dospieť k záveru, že by v nej sťažovateľ predstavil svoje argumenty v inom svetle alebo že by uvádzal nové skutočnosti, ktoré by podstatne menili status quo.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   významné   skonfrontovať postup a rozhodnutie krajského súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že krajský súd konštatoval, že aj napriek písomnému zdôvodneniu sťažnosti sťažovateľ takéto zdôvodnenie neposkytol, na druhej strane   však   stojí   presvedčivé   rozhodnutie   krajského   súdu   odvolávajúce   sa   na   skutkové okolnosti tvrdené súdom prvého stupňa. V tomto rozhodnutí pritom krajský súd reagoval na argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a keďže tieto boli totožné   s   námietkami   nastolenými   v   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu, z toho   plynie   jednoznačný   záver,   že   krajský   súd   argumenty   sťažovateľa   proti   jeho ponechaniu vo väzbe poznal, vyhodnotil a následne prijal záver.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne konštatovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Iná   situácia   by   nastala,   ak   by všeobecný   súd   rozhodujúci   o   zákonnosti   väzby   nepoznal   v   relevantnom   čase   aktuálne námietky sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa k   takému   návrhu   vyjadriť   a   zároveň   ak   by   podal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu sťažnosť,   ale   druhostupňový   súd   by   ju   ignoroval.   Taká   alebo   obdobná   situácia   však v danom prípade nenastala, pretože vzhľadom na obsahovú totožnosť žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu boli názory sťažovateľa krajskému súdu známe.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu nebol správny, ale vzhľadom na už uvedené skutočnosti o poznaní jeho argumentov proti ponechaniu vo väzbe, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť a presvedčivosť napadnutého uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru,   že   pochybenie   krajského   súdu   nemôže   automaticky   znamenať   porušenie označených práv sťažovateľa.

Pre   ústavný   súd   bol   teda   určujúci   obsah   uznesenia   krajského   súdu.   Okrem   toho ústavný   súd   prihliadol   na   obe   podania   sťažovateľa   (žiadosť   o   prepustenie   z   väzby a sťažnosť   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu).   Otázkou,   ktorú   musel   ústavný   súd zodpovedať, bolo, aký vplyv malo na posúdenie prípadu tvrdenie krajského súdu, ktoré ale nezodpovedalo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   neodôvodnil.   Je   nutné konštatovať,   že   uvedené   tvrdenie   krajského   súdu   nebolo   správne   a   nezakladalo   sa   na pravde. Na druhej strane je však potrebné zodpovedať, čo by sa zmenilo, ak by rozhodnutie krajského súdu takéto tvrdenie neobsahovalo. Takéto tvrdenie krajského súdu nemá žiadny právny   význam.   Krajský   súd   totiž   s   poukazom   na   rozhodnutie   okresného   súdu sťažovateľovi dostatočne ozrejmil dôvodnosť jeho väzby, pričom toto zdôvodnenie bolo v končenom   dôsledku   odpoveďou   na   jeho   argumenty   obsiahnuté   jednak   v   žiadosti o prepustenie z väzby a jednak v sťažnosti   proti   rozhodnutiu súdu   prvého stupňa, hoci krajský   súd   formálne   túto   sťažnosť   nepreskúmal.   V   konečnom   dôsledku   však   áno,   čo znamená, že sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje argumenty proti ponechaniu vo väzbe.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa (uvedenej v bode 2) o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2009 z 29. júla   2010   je   nedostatočne   odôvodnené,   pretože   neobsahuje   konkrétne   skutočnosti o tom, že sťažovateľ by sa vyhýbal trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu, ako aj preto, že krajský súd tieto dôvody zopakoval a v súčasnom štádiu trestného konania už nie sú podľa názoru sťažovateľa aktuálne a postačujúce.

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd domnieva, že rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa na rozhodnutie okresného súdu, ktoré obsahuje podrobný popis udalostí súvisiacich so správaním sťažovateľa a jeho postojom k trestnému obvineniu, poskytuje dostatočný obraz o tom, z akého dôvodu bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a o neprijatí jeho písomného sľubu. Krajský súd si v namietanom rozhodnutí osvojil zistenia a právne závery okresného súdu a uznal opodstatnenosť útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Okresný súd zdôraznil sťažovateľovu nezastihnuteľnosť na známej adrese, jeho viacnásobnú neprítomnosť na verejnom zasadnutí, nutnosť   vydania   príkazu   na   zatknutie,   ako   aj   jeho   obštrukčné   správanie   počas   väzby súvisiace so snahou vyhýbať sa trestnému stíhaniu. V súvislosti s neprijatím písomného sľubu   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   charakter   a   rozsah   trestnej   činnosti, na osobu   sťažovateľa   a   jeho   predchádzajúce   odsúdenie   za   rozsiahlu   majetkovú   trestnú činnosť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   dôvody,   ktoré   uviedol   krajský   súd   dostatočne konkrétne a aj napriek tomu, že už nejde o štádium väzobného stíhania v jeho začiatku, stále aktuálne, a to hlavne s prihliadnutím na to, ako sťažovateľ vníma svoje trestné stíhanie a aký obštrukčný postoj k nemu zaujal. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd prijatým rozhodnutím poskytol jasný a odôvodnený obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju aj odmietol.

Sťažovateľ   napokon   namietal,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   37/2009 z 29. júla 2010 porušil zásadu prezumpcie neviny, pretože svoje závery odôvodnil aj „iným trestným stíhaním, ktoré nebolo dosiaľ skončené, resp. podozrením že som daný trestný čin spáchal“ (uvedené v bode 3, pozn.).

Aj napriek tomu, že zásadu prezumpcie neviny zaručuje čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, čo sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti (východisko pre rozhodnutie ústavného súdu) nenamietal, ústavný súd považoval za relevantné vysloviť k tejto námietke svoj názor. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné   vnímať   ako   inštitút   trestného   procesu   znamenajúci   obmedzenie   osobnej   slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania,   a   to   v   podobe   či   už   znemožnenia   obvinenému   vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia v pokračovaní trestnej   činnosti.   V   tomto   prípade   krajský   súd   rozhodoval   o   zákonnosti   sťažovateľovej väzby založenej na dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nebolo zistené, aby tento súd v okolnostiach   daného prípadu   prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011