znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Š.   B.,   Ž.,   pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 6 NcC 20/2009, ako aj jeho uznesením z 30. júna 2009 v uvedenej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2009 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 NcC 20/2009, ako aj jeho uznesením z 30. júna 2009 v uvedenej veci.

Sťažovateľka   uviedla,   že   je   ako   žalovaná   účastníčkou   konania   vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 197/04. V priebehu konania (28.   mája 2009)   vzniesla námietku   vylúčenia   sudcu   prerokúvajúceho danú   vec z dôvodu   zaujatosti.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   NcC/20/2009   z   30.   júna   2009 o námietke rozhodol tak, že sudca okresného súdu JUDr. Vladimír Kozáčik nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania sťažovateľkinej veci.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   označené   rozhodnutie   krajského   súdu   je   arbitrárne   a nespravodlivé. Krajský súd sa podľa nej nevysporiadal s existenciou zjavných rozporov medzi   tvrdeniami   sudcu   okresného   súdu,   ktorého   nestrannosť   napadla,   obsiahnutými vo   vyjadrení   k   vznesenej   námietke   zaujatosti   a   obsahom   príslušného   súdneho   spisu. Vo vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti zo 4. júna 2009 sudca okrem iného uviedol: „K môjmu postupu pri odročení pojednávania dňa 20. 2. 2009 uvádzam, že predmetné pojednávanie som odročil aj z dôvodu, že neúčasť na pojednávaní ospravedlnila odporkyňa, ktorá ospravedlnenie osobne predložila dňa 20. 2. 2009 o 8:46 hod., teda 14 minút pred pojednávaním z dôvodu pracovnej neschopnosti...“ Sťažovateľka namieta, že ide o zjavne nepravdivé tvrdenie, pretože spomínané pojednávanie bolo nariadené na 24. február 2009, a nie na 20. február 2009. Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní tak predložila nie 14 minút, ale štyri dni pred jeho začatím. Sudca okresného súdu vo vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti zo 4. júna 2009 taktiež uviedol: „Nie som si vedomý, že by som pri vedení pojednávania porušil práva niektorého z účastníkov, najmä nie tým, že účastníci odmietli   odpovedať   na   niektoré   otázky   zo   strany   právneho   zástupcu   odporcu...“ Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta: „Je z obsahu spisu – zápisnice z pojednávania zo dňa 4. septembra 2008, strana č. 4 preukázané, že navrhovateľka v rade 1/ odmietla odpovedať na otázku kto vykonával stavebné práce, ako aj to kde nakupovala stavebný materiál. Podľa § 131 ods. 1 OSP v spojení s § 131 ods. 2 OSP má aj navrhovateľka v rade 1/ povinnosť zodpovedať na položené otázky a nič nezamlčovať.

Keďže navrhovateľka v rade 1/ odmietla odpovedať na položené otázky ktoré sú významné pre rozhodnutie a sudca jej úmyselné nezodpovedanie bez ďalšieho akceptoval, zmarilo sa tým dokazovanie a taktiež sa zbytočne predlžuje súdne konanie (navrhovatelia klamú o stavebných prácach ktoré vykonali a na položené otázky odmietajú zodpovedať, pretože keďže stavebné práce neboli vykonané, nejestvuje ani žiaden doklad o zakúpení stavebného materiálu a snažia sa svoje tvrdenia preukázať svedeckými výpoveďami svedkov o ktorých nezaujatosti sú značné pochybnosti, napr. svedčiť má manžel navrhovateľky v rade 1/ a jeho zamestnanec). Ak by súd trval na zodpovedaní týchto otázok a donútil k tomu navrhovateľku v rade 1/ uložením poriadkových pokút a to aj opakovane uložených, bolo by vo veci rozhodnuté už na prvom pojednávaní a žalobu by musel súd zamietnuť...

Krajský súd v Žiline sa nezaoberal rozporuplnými tvrdeniami sudcu. Rozpor vidím v skutočnosti, prečo sudca neuložil poriadkovú pokutu navrhovateľke 1/, keď je až okaté ako klame a keďže žalobu stavia na samých klamstvách, odmieta zodpovedať na otázky, ktoré by jednoznačne preukázali že klame, tým by sa podstatne uľahčilo dokazovanie a najmä by sa pozitívne ovplyvnila doba trvania konania a na stane druhej sudca uvádza, že konanie dlho trvá a konštatuje, že môj právny zástupca negatívne ovplyvnil dĺžku trvania konania. Prečo sudca   na   jednej   strane   akceptuje   úmyselné   predlžovanie   konania   navrhovateľmi   a   je zhovievavý k ich sťažovaniu dokazovania a na strane druhej bezdôvodne sankcionuje môjho právneho zástupcu?...“ V tejto súvislosti poukázala sťažovateľka na uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 198/2009 z 30. júna 2009, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu č.   k.   12   C   197/2004-238   z   28.   apríla   2009   o   uložení   poriadkovej   pokuty   právnemu zástupcovi sťažovateľky (ako žalovanej) v konaní pred okresným súdom z dôvodu neúčasti na pojednávaní nariadenom na 28. apríl 2009. Krajský súd v zrušujúcom uznesení z 30. júna 2009 konštatoval, že právny zástupca žalovanej sa na pojednávaní nezúčastnil z dôvodu, že si to neželala sama žalovaná, ktorej pokyn bol pre právneho zástupcu „podstatný“ [§ 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov], pričom jeho neúčasť nemohla podstatným spôsobom sťažiť postup súdu vo veci, pretože okresný súd mohol pojednávať a vykonať dokazovanie aj v neprítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu, ktorí sa k nemu mohli vyjadriť neskôr, v ďalšom priebehu konania.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáhala   rozhodnutia,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základných   práv postupom   krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   NcC   20/2009,   ako   aj   jeho uznesením   z   30.   júna   2009   v   danej   veci   a   taktiež   priznal   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa nej je rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 NcC 20/2009 z 30. júna 2009 arbitrárne a nedáva odpoveď na všetky jej požiadavky, ktoré vzniesla proti sudcovi okresného súdu konajúcemu v jej veci vedenej pod sp. zn. 12 C 197/2004. Krajský súd predmetným   rozhodnutím   nevyhovel   jej   žiadosti   o   vylúčenie   sudcu   okresného   súdu z prejednávania a rozhodovania v jej veci.

Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že sudca nie je vylúčený z konania, odôvodnil takto:«Odporkyňa   podaním   zo   dňa   28.   mája   2009   vzniesla   voči   zákonnému   sudcovi... námietku zaujatosti. Ako dôvody uviedla, že navrhovateľka 1/ je známa pred súdmi pre jej dlhoročnú   advokátsku   prax.   Z   pojednávaní   v   tomto   konaní   jednoznačne   vyplynulo,   že zákonný sudca jej pravdepodobne úmyselne nadržuje. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C/197/2004 zo dňa 28. 4. 2009 vyplynulo, že hoci odporkyňa včas požiadala súd o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, súd by aj napriek tomu   pojednával.   Podľa   judikátu   R   31/1995   choroba   účastníka   preukázaná   lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania v takomto prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Poukázala na skutočnosť, že na základe   žiadosti právnej   zástupkyne   navrhovateľov   zo   dňa   20.   2.   2009   o   odročenie   pojednávania vytýčeného   na   24.   2.   2009   pre   chorobu   navrhovateľky   1/,   bolo   pojednávanie   súdom odročené.   Okresný   súd   mal   najmä   s   poukazom   na   rozhodnutie   R   31/1995   odročiť pojednávanie vytýčené na 28. 4. 2009, keďže mu bola neúčasť odporkyne riadne a včas oznámená aj s odôvodnením; okresný súd mal následne telefonicky alebo faxom informovať účastníkov, ich právnych zástupcov, ako aj svedkov o odročení pojednávania, čím by bola zachovaná zásada hospodárnosti konania. Ako ďalší dôvod námietky zaujatosti odporkyňa uviedla, že poriadková pokuta mala byť uložená navrhovateľom 1/, 2/ a 3/, z dôvodu, že títo na pojednávaní dňa 4. 9. 2008 a 21. 10. 2009 odmietli odpovedať na otázky odporkyne a jej právneho zástupcu, čím došlo k skomplikovaniu procesu dokazovania. Poukázala aj na to, že na pojednávaní, ktoré malo byť dňa 28. 4. 2009 mal okresný súd uložiť poriadkovú pokutu..., pretože sa neospravedlnila z neúčasti na uvedenom pojednávaní i napriek tomu, že jej právne zastupovanie skončilo dňa 29. 4. 2009. To znamená, že na pojednávaní dňa 28.   4.   2009   boli navrhovatelia   zastúpení dvoma právnymi   zástupcami,   čo   je v rozpore s ustanovením § 24 O. s. p. Zdôraznila, že samotný postup sudcu v konaní nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu a nemá vplyv na jeho nestrannosť v konaní. Pokiaľ by však sudca postupoval v konaní spôsobom, ktorý je v rozpore s § 14 ods. 3 O. s. p., alebo spôsobom, ktorý Občiansky súdny poriadok neupravuje alebo neumožňuje, alebo tak, že by narušil rovnosť účastníkov v konaní, môže takýto postup sudcu vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti v konaní a účastníkovi tak ostáva zachované právo na vznesenie námietky zaujatosti.

Zákonný   sudca...   vyjadril   presvedčenie,   že   tu   nie   sú   dôvody   pre   jeho   vylúčenie z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Uviedol,   že   navrhovateľku   1/   pozná   len   ako advokátku, ktorá zastupuje účastníkov v civilných veciach. Bližší vzťah k nej nemá, mimo rozhodovacej činnosti sa s ňou ani s jej blízkymi osobami nestretáva. Nebol si vedomý toho, že   by   navrhovateľke   1/   úmyselne   nadržiaval.   Pojednávanie   dňa   20.   2.   2009   odročil aj z dôvodu, že neúčasť na pojednávaní ospravedlnila odporkyňa, ktorá ospravedlnenie predložila 14 minút pred pojednávaním. Svoju neúčasť ospravedlnil aj právny zástupca odporkyne a právna zástupkyňa navrhovateľky. Neúčasť na pojednávaní dňa 28. 4. 2009 ospravedlnila iba odporkyňa z dôvodu práceneschopnosti... Mal za to, že aj napriek tomu je možné pojednávanie vykonať a vypočuť volaných svedkov, pretože jej záujmy zastupuje právny   zástupca,   na   strane   ktorého   okresný   súd   nezistil   prekážky,   pre   ktoré   by   sa   na pojednávanie nemohol dostaviť. Nebol tu teda dôvod nevykonať výsluch svedkov, ktorí sa na   pojednávanie   dostavili,   pokiaľ   by   sa   tohto   pojednávania   zúčastnil   právny   zástupca odporkyne a riadne zabezpečoval ochranu jej záujmov. Odporkyňa by sa mohla oboznámiť s priebehom pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu alebo zo zápisnice. Nakoľko sa v prejednávanom prípade jedná o pomerne zložitú vec, o ktorej prebieha konanie už 5 rokov,   pristúpil   k   ukladaniu   poriadkových   pokút,   ktoré   je   možné   v   prípade   nápravy kedykoľvek   odpustiť.   Poukázal   na   skutočnosť,   že   predmetom   návrhu   na   jeho   vylúčenie sú   procesné   dôvody,   týkajúce   sa   vedenia   pojednávania,   avšak   obsahuje   aj   námietky týkajúce sa jeho subjektívneho vzťahu k účastníkovi konania, z ktorého dôvodu predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu. Nebol si vedomý, že by na pojednávaní došlo k situácii, kedy účastníci odmietli odpovedať na niektoré otázky právneho zástupcu odporkyne. Krajský   súd,   ako   súd   nadriadený   (§   16   ods.   1   O.   s.   p.),   rozhodol   o   vznesenej námietke   zaujatosti   tak,   že   sudca   okresného   súdu...   nie   je   vylúčený   z   prejednávania   a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C/197/2004.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Nestrannosť sudcov je základným predpokladom na ústavné, zákonné prejednávanie a rozhodovanie vecí, ktoré zákon zveril do právomoci občianskoprávnym súdom.

Pochybnosť o narušení ústavnej zásady nestrannosti sudcu musí mať základ v jeho pomere k veci, k účastníkom alebo k ich právnym či zákonným zástupcom. Predpokladom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý a kvalifikovaný pomer k prejednávanej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom.

Konkrétny   záver   o   takýchto   pochybnostiach   treba   vždy   vyvodiť   z   posúdenia a   okolností   konkrétneho   prípadu.   Pomer   k   veci   sa   chápe   ako   vzťah   sudcu   k   predmetu konania a môže vyplývať najmä z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci a   na   určitom   výsledku   konania.   Citované   zákonné   ustanovenie   predpokladá   taký   vzťah vlastného záujmu sudcu, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Pomer k účastníkom konania a k ich zástupcom možno vnímať predovšetkým ako   vzťah,   ktorý   môže   kladne   alebo   záporne   ovplyvniť   objektívne   rozhodovanie   sudcu (príbuzenský alebo jemu obdobný vzťah, resp. priateľský alebo nepriateľský pomer). Vzťah sudcu k prejednávanej veci alebo vzťah medzi sudcom a účastníkom (prípadne zástupcom   účastníka)   v   zmysle   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   musí   objektívne,   na   podklade konkrétnych   relevantných   skutočností,   zakladať   pochybnosť   o   nezaujatosti   sudcu   v prejednávanej veci. Kvalita tohto vzťahu musí predpokladať stratu objektívneho pohľadu sudcu   na   prejednávanú   vec.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   dôvodom   na vylúčenie   sudcu   nemusí   byť   samotný   vzťah   k   účastníkovi   konania,   resp.   jeho   postup   v konaní, ale predovšetkým jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti o nezaujatosti. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre prijal zásadu, podľa ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná. To znamená, že v prípade vzniku   akýchkoľvek   pochybností   o   objektivite   sudcu,   musí   byť   tento   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci.

Hodnotiac dôvody zaujatosti, ktoré uviedla odporkyňa v námietke zaujatosti, dospel nadriadený   súd   k   záveru,   že   nie   sú   naplnené   predpoklady   pre   vylúčenie   sudcu  ... z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Rozhodnutie   o   vylúčení   sudcu   podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje totiž výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi.   Vzhľadom   k   tomu   možno   vylúčiť   sudcu   z prejednávania a rozhodovania veci len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

Nadriadený   súd   poznamenáva,   že   preskúmal   námietku   zaujatosti   uplatnenú odporkyňou, a to aj napriek tomu, že obsahovala v podstate len tvrdenia ohľadom postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.); okrem toho totiž neobsahovala iné skutočnosti, ktoré by bolo potrebné posudzovať v intenciách § 14 O. s. p. Samotný postup sudcu v konaní nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania z rozhodovania veci,   avšak   aj   pri   tomto   postupe   môžu   „neštandardným   správaním“   sudcu   vzniknúť pochybnosti   o   nezaujatosti,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   pre   jeho   vylúčenie   v   zmysle § 14 O. s. p. Pri preskúmaní predmetných tvrdení odporkyne nadriadený súd nezistil také skutočnosti, ktoré by objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu.   Námietka   prevažne   obsahovala   tvrdenia   ohľadom   procesných   okolností prejednávanej   veci,   ktoré   však   boli   predmetom   rozhodovania   o   opravnom   prostriedku (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C/197/2004-238 zo dňa 28. 4. 2009). Podľa   názoru   nadriadeného   súdu   postup   okresného   súdu,   na   ktorý   poukazovala odporkyňa, nie je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nezaujatom postoji zákonného sudcu k odporkyni, resp. k navrhovateľom. Zákonný sudca je povinný v rámci výkonu svojej funkcie   každú   vec   pridelenú   podľa   rozvrhu   práce   prejednať   a   rozhodnúť   nestranne, spravodlivo a na základe skutkového stavu veci. Musí zachovávať profesionálny prístup k   svojej   práci,   zahrňujúci,   okrem   iného,   aj   profesionálny   nadhľad,   čo   pri   zachovávam sudcovskej etiky dáva záruku nestranného a zákonného rozhodnutia, a to bolo v tomto prípade doteraz naplnené.»

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje   právny   poriadok,   pokiaľ   má   právomoc   o   nich   rozhodnúť   (mutatis   mutandis II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je   v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Základné právo   na prerokovanie veci nestranným   súdom   zahŕňa   v   tomto   smere   iba   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97, III. ÚS 110/07).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti,   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad,   a   z   objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   či   sú   poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - ďalej len „ESĽP“ z 1. októbra 1982).

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z   objektívneho   hľadiska. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť (III. ÚS 24/05). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu.

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu   podľa objektívnych symptómov, ako napr. objektívne   okolnosti   týkajúce   sa   statusu   sudcu,   rôzne   funkcie,   ktoré   postupne   vo   veci vykonával, alebo objektívne okolnosti týkajúce sa jeho pomeru k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. (mutatis mutandis III. ÚS 110/07).

Vychádzajúc   z   citovaných   ústavných   kritérií,   prihliadajúc   na   sťažovateľkou uvádzané dôvody   obsiahnuté v   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   a po   oboznámení sa s obsahom   napádaného   uznesenia   krajského   súdu   z   30.   júna   2009   dospel   ústavný   súd k názoru,   že   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   uvedené   v   napádanom   uznesení z 30. júna 2009 nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Krajský   súd   musel   v   rámci   rozhodovania   o   predloženej   námietke   zaujatosti nevyhnutne posúdiť otázku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi základným právom účastníkov súdneho konania nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) a   sťažovateľkou   uplatňovaným   nárokom   na   ochranu   základného   práva   na   nezávislý a nestranný   súd   (čl.   46   ods.   1   ústavy).   Pri   posúdení   uvedenej   otázky   bolo   podstatné, že existencia oprávnených pochybností o nedostatku nestrannosti sudcu musí byť založená na   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Pochybnosti účastníka súdneho konania o správnosti procesného postupu zákonného sudcu v súvislosti s organizáciou   postupu   v   konaní   vrátane   zaistenia   jeho   plynulosti   prostredníctvom poriadkových opatrení, alebo v súvislosti s vykonávaním dokazovania nie sú samy osebe dostatočným dôvodom na vylúčenie sudcu z konania z dôvodu zaujatosti. Občiansky súdny poriadok reflektuje túto zásadu prostredníctvom ustanovenia § 14 ods. 3. Ochrany práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva účastníka na rovnosť v konaní, práva na právnu pomoc v konaní či práva na prerokovanie veci za svojej prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   sa   účastník   konania   môže   účinne   domáhať prostredníctvom   riadnych   opravných   prostriedkov,   prípadne   následne   prostredníctvom mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sú   svojím   účelom   a   charakterom   na preskúmanie procesného postupu súdu v konaní určené a z tohto hľadiska je ich využitie vhodnejšie v porovnaní so vznesením námietky zaujatosti [napr. § 201 a § 205 ods.   2 písm. a), b) a c) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP; resp. § 237 OSP alebo § 241 ods. 2 písm. b) OSP ak je dovolanie prípustné v zmysle § 236 až § 239 OSP].

Námietky   účastníka   konania   proti   procesnému   postupu   sudcu   v   konaní   by   boli spôsobilé viesť k jeho vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 OSP), len ak by k   nim   pristúpili ďalšie konkrétne a dostatočne závažné skutočnosti   objektívneho charakteru, ktoré by po posúdení s prihliadnutím na procesný postup sudcu svedčili o jeho kvalifikovanom pomere k prerokúvanej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, a tak by boli dostatočné založiť oprávnené pochybnosti o nedostatku nestrannosti sudcu.

V posudzovanom prípade žiadne takéto relevantné skutočnosti zistené neboli. Ani nepresnosť   v   skutkových   tvrdeniach   sudcu   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   vznesenej námietke   zaujatosti   zo   4.   júna   2009   týkajúcej   sa   včasnosti   ospravedlnenia   neúčasti   na pojednávaní   zo   strany   sťažovateľky   nemá   vplyv   na   podstatu   dôvodov,   na   ktorých   je založené rozhodnutie krajského súdu z 30. júna 2009 o nevylúčení sudcu okresného súdu z konania v sťažovateľkinej veci.

Sťažovateľka   namietala   zaujatosť   sudcu   z   dôvodu   nesúhlasu   s   jeho   procesným postupom v konaní, o čom jednoznačne svedčí aj odôvodnenie sťažnosti podanej ústavnému súdu.   Vzhľadom   na   to,   že   neexistovali   žiadne   ďalšie   konkrétne   a   dostatočne   závažné skutočnosti svedčiace o kvalifikovanom pomere sudcu k prerokúvanej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, možno kvalifikovať interpretáciu a aplikáciu § 14 OSP zo strany krajského súdu v danom prípade za ústavne korektnú a jeho skutkové závery za dostatočné pre rozhodnutie vo veci.

Závery krajského súdu v sťažovateľkou napádanom uznesení sp. zn. 6 NcC 20/2009 z 30.   júna 2009,   ako aj postup   krajského súdu,   ktorý   vydaniu   označeného   rozhodnutia predchádzal, možno z uvedených dôvodov považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné so   sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu   konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť   o   nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v sťažovateľkinej veci, môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým   a   nestranným   súdom   domáhať vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a OSP), prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   v   zmysle   ktorej: „Neexistencia   žiadneho rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o   tom,   že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009