znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 1/09-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť Ing.   M. R.,   K., zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   H.,   K., vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 326/04   a Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 9 C 25/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 242/2004) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 25/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 242/2004)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. M. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. R. trovy konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. M. R.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   1/09-20 zo 14. januára 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   25/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 242/2004).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 3553/08 z 30. októbra 2008, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie zákonného sudcu. V ňom sa okrem iného uvádza:

„Vec   napadla   v   septembri   2004   na   Okresný   súd   Košice   I,   ktorý   vec   postúpil tunajšiemu súdu v decembri 2004, ktorý vyzval uznesením z apríla 2005 navrhovateľa na odstránenie vád podania. Navrhovateľ cestou svojho právneho zástupcu upresnil podaním z mája 2005 označenie odporcu a doložil dôkazy uvádzané v pôvodnom podaní. Tunajší súd v máji 2005 vec predložil NS SR - nesúhlas s jej postúpením, NS SR vec v júni vrátil s tým, že na konanie je príslušný tunajší súd a návrh bol zaslaný odporcovi na vyjadrenie. Tento sa k návrhu vyjadril v júni 2005, ktorého vyjadrenie bolo zasielané v septembri 2005 právnemu zástupcovi navrhovateľa, vec mi bola predložená v auguste 2005. V decembri 2005 právny zástupca navrhovateľa označil odporcu - návrh na zmenu odporcu, bol robený dopyt na doloženie dokladov od odporcu, na ktoré sa odvolával vo svojom vyjadrení k žalobe. V máji 2006 právny zástupca navrhovateľa upresnil odporcu a dal návrh na preukázanie veci z dôvodu vhodnosti na Okresný súd Košice. V júni 2006 spis bol predložený vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o zámene účastníkov - rozhodol v auguste 2006, následne vo februári 2007 návrh bol zasielaný odporcovi na vyjadrenie. V júni 2007 bola vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na Okresný súd Košice, ktorý s postúpením nesúhlasil v októbri 2007 a Krajský súd v Košiciach vec vrátil na Okresný súd Bratislava III v januári 2008, právny zástupca navrhovateľa na základe výzvy súdu uhradil v apríli súdny poplatok za preukázanie veci z dôvodu vhodnosti, vec bola vyššej súdnej úradníčke, úprava sudcu č. l. 73 z apríla po urgencii z júla 2008, v júli 2008 predložená na Najvyšší súd SR, ktorý v auguste 2008 poukázal vec Okresnému súdu Košice I, podľa úpravy sudcu z augusta 2008 vec   mala   byť   zaslaná   na   Okresný   súd   Košice   I.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   bolo doručené účastníkom a verím, že vec bude podaná na Okresný súd Košice I.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 10. decembra 2008.

Z tohto spisu zistil tieto ďalšie relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ podal 16. septembra 2004 žalobu na Okresnom súde Košice I o náhradu mzdy s prísl. o 76 500 Sk proti žalovanému M. (ďalej len „m.“). Dňa 7. októbra 2004 bola vec postúpená okresnému súdu z dôvodu miestnej príslušnosti, ktorý 1. mája 2005 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania.

Dňa 10. mája 2005 okresný súd dal pokyn na predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o miestnej príslušnosti (doručil mu ho 25. mája 2005), pretože s postúpením veci nesúhlasil. Dňa 26. mája 2005 najvyšší súd rozhodol tak, že na konanie je miestne príslušný okresný súd, ktorý 6. júna 2005   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   k žalobe.   M.   20.   júna   2005   doručilo   súdu vyjadrenie,   v ktorom   uviedlo,   že   dňom   1.   septembra   2004   prešli   práva   a   povinnosti zamestnancov  ...   na   T.   (ďalej   aj   „žalovaná“)   a že   m.   nie   je   pasívne   legitimovaným subjektom. Dňa 9. septembra 2005 okresný súd zaslal stanovisko žalovaného na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorá 5. decembra 2005 navrhla, aby súd pripustil zmenu na strane   žalovaného. Dňa 15.   decembra   2005   okresný   súd   žiadal   právnu   zástupkyňu sťažovateľa o zaslanie listinných dokladov.

Dňa 27. januára 2006 podalo k veci vyjadrenie m. a 16. marca 2006 vyzval okresný súd   sťažovateľa,   aby   upresnil   označenie   žalovaného.   Jeho   vyjadrenie   bolo   doručené

15. mája   2006. Uznesením   z 24.   augusta   2006   okresný   súd   pripustil   do   konania   T. namiesto pôvodne žalovaného účastníka.

Dňa 23. februára 2007 vyzval okresný súd žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe a

27. júna 2007 dal pokyn na zaslanie spisu z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice I, ale spis mu doručil až 1. októbra 2007. Okresný súd Košice I nesúhlasil s postúpením veci a 31. októbra 2007 spis predložil Krajskému súdu v Košiciach, ktorý mu 12. novembra.2007 uznesením č. k. 11 NcC/25/2007-62 vec vrátil (i vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu o určení miestnej príslušnosti). Okresný súd Košice I spis postúpil okresnému súdu 28. decembra 2007.

Okresný súd určil 21. februára 2008 termín pojednávania na 23. apríl 2008, ktorý bol však 7. apríla 2008 zrušený a súčasne bol daný pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu (realizovaný až 15. júla 2008), pretože 4. apríla 2008 podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Dňa 23. júla 2008 bol spis doručený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   z 30.   júla   2008   rozhodol   o návrhu sťažovateľa, a po vrátení spisu okresnému súdu (26. augusta 2008) bol spis 18. novembra 2008 doručený Okresnému súdu Košice I na prerokovanie a rozhodnutie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03,   II.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   15/03),   pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   do   18.   novembra   2008   pod sp. zn. 9 C 25/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 242/2004) je žaloba o náhradu mzdy. Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   aj   skutkovej   stránke   k štandardnej   agende všeobecných súdov (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 82/02, III. ÚS 35/07). Ústavný súd   konštatuje,   že   doterajšia   doba   konania   je   neprimeraná   povahe   veci   (žaloba   bola okresnému   súdu   postúpená   prvýkrát   z   Okresného   súdu   Košice   I   už   7.   októbra   2004) a predstavuje viac ako 4 roky a počas tejto doby okresný súd nevykonal žiadny dôkazný prostriedok   ani   žiadne   relevantné   pojednávanie   napriek   tomu,   že   od   vrátenia   spisu najvyšším súdom (jún 2005) vedel, že bol príslušný vo veci konať. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne a prihliadať na to, o čo sťažovateľovi ide.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že samotné podanie žaloby   (na   miestne   a vecne   nepríslušnom   súde),   ako   aj   nesprávne   označenie   pasívne legitimovaných účastníkov naznačovalo síce ďalšie problémy v tomto konaní, na druhej strane však tieto skutočnosti podľa názoru ústavného súdu nemali taký výrazný vplyv na doterajšiu   dĺžku   tohto   konania,   najmä   s ohľadom   na   neefektívny   a nesprávny   postup okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 25/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 242/2004).

Bez toho, aby ústavný súd vymedzoval jednotlivé obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, konštatuje, že okresný súd od rozhodnutia najvyššieho súdu (26. máj   2005) o miestnej   príslušnosti   a vrátení   veci   z najvyššieho   súdu   v júni   2005   bez akejkoľvek zákonnej prekážky vo veci samej nekonal vôbec a nedokázal organizovať svoju prácu tak, aby odstránil čo najskôr stav právnej neistoty sťažovateľa. V roku 2006 urobil len dva jednoduché úkony (16. marca vyzval sťažovateľa, aby upresnil označenie žalovaného,   a 24.   augusta   pripustil   do   konania   T.   namiesto   pôvodne   žalovaného účastníka),   ale   najmä   neskôr   v roku   2007 nesprávne   postúpil   vec   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice I (nebral do úvahy rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. mája 2005).

Toto obdobie od júna 2005 až do februára 2008, keď určil termín pojednávania na apríl 2008, v trvaní takmer 33 mesiacov, možno preto označiť ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou (i dohovorom) zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak nesmerovala   k odstráneniu právnej neistoty, čo sa týka tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu konštatuje, že celková dĺžka konania pred okresným súdom viac ako štyri roky bez vykonania   akéhokoľvek   úkonu   smerujúceho   k rozhodnutiu   vo veci   samej,   nemôže   byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, a požiadavke „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 25/2008   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   242/2004)   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 jeho výroku).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Keďže v tejto veci bude rozhodovať už Okresný súd Košice I (po rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. júla 2008), ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   90   000   Sk (2 987,45   €)   poukazujúc najmä na celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania pred   všeobecnými súdmi.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania v právnej veci vedenej pod sp. zn. 9 C 25/2008 (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   9   C   242/2004),   nečinnosť,   ako   aj   nesprávnu   činnosť okresného súdu   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 2   000 €   za   primerané finančné zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4 zákona o ústavnom   súde.   Preto   vo   zvyšnej   časti   jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. H. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009