znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M, so sídlom B., MR, zastúpenej advokátkou JUDr. E. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 Sž-o-NS 11/2006 a jeho rozsudkom v tejto veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2006 doručená sťažnosť spoločnosti M., so sídlom B., MR (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 11/2006. Ústavnému súdu bolo 2. októbra 2006 sťažovateľom doručené podanie označené ako „Doplnenie sťažnosti“, ktorým upresnil návrh svojej sťažnosti tak, že napadnutý postup a rozsudok najvyššieho súdu namietol pre ich rozpor s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   napáda   druhostupňový rozsudok   najvyššieho   súdu,   z   30.   mája   2006,   ktorým   tento   ako   odvolací   súd   zmenil rozsudok   najvyššieho súdu   ako súdu prvého stupňa z 18. novembra 2005 sp. zn. 3 Sž 108/2004 tak, že žalobu zamietol. Odvolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol výsledkom konania o žalobe sťažovateľa podanej proti rozhodnutiu Rady ÚpFT (ďalej len „rada úradu“), ktorým bola sťažovateľovi uložená pokuta v sume 1 000 000 Sk za porušenie §   118   ods.   1   v spojení   s   §   114   ods.   3   zákona   č.   566/2001   Z.   z.   o cenných   papieroch a investičných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o cenných papieroch) v znení nesk. predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“). Sankcia bola uložená z dôvodu oneskoreného predloženia návrhu povinnej ponuky na prevzatie akcií emitenta S., a. s., ÚpFT (ďalej len „úrad“).

Porušenie   svojho   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   najvyšším súdom   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   napádaný   druhostupňový   rozsudok   nie   je   jasný v odôvodnení, t. j. akú povinnosť v zmysle zákona o cenných papieroch považoval najvyšší súd zo strany sťažovateľa za porušenú. „Rozsudok sa odvoláva na rôzne interpretácie, či už súdu prvého stupňa alebo ÚpFT (Národnej banky Slovenska), pričom tieto sú odlišné a nie je preto jasné k akému záveru – právnemu posúdeniu odvolací súd dospel ani ako k nemu dospel.

Nejasné sú tiež tvrdenia Najvyššieho súdu ako odvolacieho orgánu, že spoločnosť M. mala predložiť návrh do 10 dní, pričom moment, od ktorého mala táto lehota na splnenie povinnosti   plynúť   nie   je   jednoznačne   súdom   uvedený.   Potom   nie   je   možné   určiť   akú povinnosť   spoločnosť   M.   údajne   porušila,   ak   predložila   Úradu   nový   návrh   ponuky 27.10.2003.“

Porušenie čl. 46 ústavy vidí sťažovateľ aj v arbitrárnosti rozhodovania najvyššieho súdu,   keďže   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal   s otázkou   dodatočného odlišného zdôvodňovania uloženia sankcie sťažovateľovi zo strany úradu. Rada úradu totiž podľa sťažovateľa výrok svojho rozhodnutia o uložení pokuty podložila iným odôvodnením ako úrad neskôr uviedol v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu.   Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   druhostupňovom   rozhodnutí,   ktorým   potvrdil rozhodnutie rady úradu o uložení pokuty, odvolal práve na dodatočné odlišné odôvodnenie úradu.

Postupom   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   bola   v danom prípade podľa sťažovateľa odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd „ako   odvolací   súd   totiž   pred   prijatím   svojho   zmeňujúceho   rozsudku   nezoznámil účastníkov konania so svojím právnym názorom, odlišným od právneho názoru súdu prvého stupňa   a znemožnil   tak   sťažovateľovi   reagovať.   Naviac   k tomu   došlo   pri   preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu, ktorého rozhodnutie vydané na inom právnom základe bolo fakticky   potvrdené   z iných   právnych   dôvodov,   než   na   ktorej   tkvela   podstata   správneho rozhodnutia. Inak povedané odvolací súd svojím rozhodnutím fakticky potvrdil rozhodnutie správneho orgánu v podstate z iného právneho dôvodu, než pre aký dôvod toto rozhodnutie vydané bolo“. Zmena právneho názoru však podľa sťažovateľa zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa neopodstatňuje. Predstavuje dôvod na zrušovacie rozhodnutie odvolacieho súdu, čo potom dáva účastníkom konania možnosť uplatnenia práva na vyjadrenie, prípadne na predloženie nových dôkazov. Keďže najvyšší súd ako odvolací súd takto nepostupoval, podľa sťažovateľa „zjavne neinterpretoval relevantné právne predpisy a to aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, v súlade s účelom a zmyslom garantovanej ochrany jeho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Napokon sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal otázkou, či je možné uložiť sankciu za povinnosť, ktorá výslovne a jednoznačne nevyplýva z právneho predpisu. Najvyšší súd ako súd prvého stupňa vo svojom rozsudku uviedol,   že   pre   porušenie   implicitne   vyjadrenej   povinnosti   v zákone   nemožno   ukladať sankcie.   S týmto   záverom   sa   však   najvyšší   súd   ako   súd   druhého   stupňa   podľa   názoru sťažovateľa bez odôvodnenia nestotožnil. Napadnutým rozhodnutím tak najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa pripustil v správnom konaní použitie analógie pri ukladaní povinnosti, čo „je nezlučiteľné s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy“.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   dodal,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   orgán celkom   ignoroval   jeho   vyjadrenia   týkajúce   sa   aj   nesprávnych   postupov   v konaní úradu i najvyššieho súdu, a vo svojom rozhodnutí sa nimi vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„1.   Základné   právo   sťažovateľa M.   a to   právo na   súdnu a   inú právnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom právneho štátu zakotveným v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   s princípom   legality   zakotveným   v čl.   2   ods.   2   a   v čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky bolo postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1Sž-o-NS 11/2006 z 30.5.2006 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   sp.   zn.:   1Sž-o-NS   11/2006   z 30.5.2006   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   sa   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu stotožnil s názorom najvyššieho súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že meritom sporu je interpretácia § 114 ods. 3 zákona o cenných papieroch v znení, ktoré bolo platné a účinné v rozhodnom   období,   a to   konkrétne   výklad pojmu   „iná   skutočnosť,   na ktorej základe   vzniká   povinnosť   urobiť   ponuku“.   Zákon   o   cenných   papieroch   neurčuje jednoznačne, čo treba pod týmto pojmom rozumieť.

Interpretácia   pojmu   „iná   skutočnosť“   podľa   §   114   ods.   3   zákona   o   cenných papieroch,   ktorú   uskutočnil   najvyšší   súd   logickým   výkladom,   nepodlieha   preskúmaniu zo strany ústavného súdu.

Ústavný   súd   totiž   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Ústavný   súd   však   v danom   prípade   zistil,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa v napadnutom   rozhodnutí   s   uvedeným   meritórnym   problémom   vysporiadal,   keď v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že „obidva súdy v konečnom dôsledku uviedli záver, že žalobca mal predložiť novú ponuku v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia rady“.   V inej   časti   odôvodnenia   sa   zasa   uvádza,   že   „rozhodnutie   úradu   sa   stalo právoplatným. Táto skutočnosť založila povinnosť žalobcovi urobiť novú ponuku“.

K otázke existencie povinnosti žalobcu urobiť ponuku na prevzatie cenných papierov sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uvádza: „Pokiaľ teda jedinou povinnosťou, ktorú žalobca má, bola povinnosť predložiť návrh povinnej ponuky podľa § 114 ods. 3 zákona o cenných papieroch a pokiaľ návrh povinnej ponuky musí byť v súlade s § 118 ods. 3 zákona,   a pokiaľ daná objektívne vzniknutá povinnosť   nie je dotknutá nadobudnutím právoplatnosti   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu   povinnej   ponuky,   potom   povinnosť predložiť návrh povinnej ponuky podľa § 114 ods. 3 zákona o cenných papieroch trvá až dovtedy, pokiaľ nebude splnená predložením návrhu povinnej ponuky, ktorého určenie ceny bude v súlade s § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch.“ V odôvodnení sa ďalej uvádza, že „…žalobca si bol plne vedomý svojej povinnosti predložiť návrh podľa § 114 ods. 3 zákona, pretože ho predložil dňa 28. októbra 2003, hoci ho mal predložiť do 7. apríla 2003“.   Uvedená vnútorná rozpornosť odôvodnenia však nemá podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na predmet konania, ktorým bolo oprávnenie úradu udeliť mu pokutu. Právny názor o tom, dokedy mal sťažovateľ predložiť novú ponuku, nemal pre oprávnenie úradu udeliť mu pokutu podstatný význam, keďže sťažovateľ nepredložil návrh ponuky do 7. apríla 2003, ale ani do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia rady úradu č. GRUFT – 051/2003 SPNP/R zo 17. septembra 2003.

Ústavný súd posúdil aj námietku sťažovateľa, ktorá smerovala k tomu, že najvyšší súd ako odvolací súd akceptoval odôvodnenie odvolania žalovaného, ktoré bolo odlišné od odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí rady úradu. Význam tejto odlišnosti totiž nie je podľa názoru ústavného súdu možné považovať za ťažiskový pre povinnosť sťažovateľa predložiť nový návrh ponuky. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia rady úradu,   ktoré   bolo   napadnuté   sťažovateľovou   žalobou,   muselo   objasniť   dôvod   uloženia pokuty. Ním bolo oneskorené predloženie nového návrhu. Na druhej strane odôvodnenie, ktoré   žalovaný uviedol   v odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu, smerovalo   k dôvodom   odmietnutia   pôvodného   návrhu   ponuky.   Toto   odmietnutie   však v konečnom dôsledku viedlo k uloženiu pokuty sťažovateľovi za to, že nový návrh ponuky predložil   oneskorene.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   s touto   otázkou   v odôvodnení svojho   rozsudku   explicitne   nevysporiadal,   avšak   význam   namietanej   odlišnosti   pre rozhodnutie o uložení pokuty nedosahoval takú úroveň, ktorá by mohla ústavný súd viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj s názorom   najvyššieho   súdu,   konajúceho   ako   súd   prvého   stupňa,   podľa   ktorého   pre porušenie implicitne vyjadrenej povinnosti v zákone nemožno ukladať sankcie. Odvolací súd jasne uviedol, že podľa jeho názoru zákon o cenných papieroch obsahuje ustanovenie, v ktorom je všeobecne obsiahnuté právo príslušného orgánu ukladať sankcie za porušenie povinností uvedených v zákone, pričom sankcia nemusí byť uvedená v každom ustanovení osobitne.   Tým   najvyšší   súd   zaujal   jednoznačné   stanovisko   k otázke   oprávnenosti   úradu uložiť sankciu sťažovateľovi.

V súvislosti   so   závermi   o určitých   nedostatkoch   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v takýchto prípadoch   kritériom   na   jeho   rozhodovanie   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   alebo slobôd (mutatis mutandis IV. ÚS 238/07).

Na základe všetkých týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedené čiastkové nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spočívajúce v uvedenej vnútornej   rozpornosti   (v otázke   lehoty   na   podanie   novej   ponuky)   a v nevysporiadaní s odlišným odôvodnením uloženia pokuty v rozhodnutí rady úradu a v neskoršom odvolaní úradu   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 18.   novembra   2005   nedosahujú   vo   vzťahu k obsahu meritórneho rozhodnutia vo veci takú intenzitu, aby bolo možné a spravodlivé označiť   napadnutý   rozsudok   za   arbitrárny   a   na   základe   toho   vysloviť   porušenie sťažovateľových základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutý rozsudok zrušiť.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z obsahu spisu nezistil,   že   by   sťažovateľovi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím rady úradu   bol   ukrátený   na   svojich   právach.   Súd   prvého   stupňa,   ako   aj   druhostupňový   súd zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   rady   úradu   preskúmali   a   svoje   závery   riadne odôvodnili.

Pokiaľ   ide   o v petite   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa „na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky“ a práva „na spravodlivý súdny proces“ zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tieto námietky sťažovateľ v sťažnosti neodôvodnil takým spôsobom, aby bola zrejmá príčinná súvislosť medzi konkrétnymi postupmi najvyššieho súdu a porušením jeho označených práv. Napriek tomu sa ústavný súd v súvislosti s uvedenými námietkami zaoberal aj tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ ako chybu v postupe najvyššieho súdu označil to, že najvyšší súd ako „odvolací   súd   totiž   pred   prijatím   svojho   zmeňujúceho   rozsudku   nezoznámil   účastníkov konania so svojím právnym názorom, odlišným od právneho názoru súdu prvého stupňa“. Ústavný súd v súvislosti s tým konštatuje, že nemožno zamieňať právny názor konajúceho súdu   s dôkazom   v konaní.   Pritom   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o rozhodovaní o odvolaní. Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. Ide o jediné ustanovenie, ktoré by   s ohľadom   na   predmetnú   vec   umožňovalo   rozhodnúť   o   podanom   odvolaní   formou kasácie. Na využitie tohto ustanovenia musia byť kumulatívne splnené dve podmienky. Je to   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa,   ktoré   má   za   následok nevykonanie ďalších navrhovaných dôkazov. Najvyšší súd ako súd odvolací nepostupoval podľa   uvedeného ustanovenia   a prvostupňové   rozhodnutie   nezrušil   z dôvodu   nesplnenia druhej podmienky. Zo spisu nevyplýva, že by nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom   ako súdom   prvého stupňa malo za následok nevykonanie ďalších   navrhovaných dôkazov. V rámci odvolacieho konania takáto výhrada voči postupu prvostupňového súdu vôbec   nebola   vznesená   a   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   tento   nedostatok   v postupe prvostupňového   súdu   ani   nezistil.   Preto   postupoval   správne,   ak   aplikoval   §   220   OSP a napadnuté prvostupňové rozhodnutie zmenil.

Ústavný súd preto   nevyslovil porušenie práva   sťažovateľa na spravodlivý   proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) postupom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Výhrada   sťažovateľa   smerovala   aj   k pripusteniu   analógie   v správnom   procese zo strany   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   poukázal   na   časť   odôvodnenia   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej tento uviedol, že podľa § 144 ods. 1 zákona o cenných papieroch oprávnený subjekt má právo uložiť sankcie aj v prípade porušenia zákona, resp. iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   sa   vzťahujú   na   výkon   činnosti obchodníka s cennými papiermi. Sťažovateľ namietol, že nie je obchodníkom s cennými papiermi, a preto tento odkaz najvyššieho súdu je nezrozumiteľný.

Ústavný súd uvádza, že ustanovenie § 144 zákona o cenných papieroch platného v čase ukladania pokuty umožňovalo uložiť pokutu popri obchodníkoch s cennými papiermi (§   144   ods.   1)   aj   iným   subjektom,   vrátane   navrhovateľa   ponuky   na   prevzatie   cenných papierov.   Toto   ustanovenie   je konštruované tak,   že pri   úprave možnosti   uložiť sankcie týmto iným subjektom v § 144 ods. 2 až 5 a ods. 12 sa odkazuje na citované ustanovenia § 144   ods.   1   zákona   o cenných   papieroch.   Právo   uložiť   sankciu   sťažovateľovi   ako navrhovateľovi ponuky na prevzatie cenných papierov v tom čase úrad aj využil a priamo vo výroku svojho rozhodnutia sa pri ukladaní pokuty odvolal na § 144 ods. 5 písm. a) v spojení s § 144 ods. 1 písm. e) zákona o cenných papieroch. Preto podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní splnenia podmienok na uloženie sankcie nemožno postup úradu ako ani postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v posudzovanom   prípade   hodnotiť   ako   použitie analógie. Na tom nič nemení fakt, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je   v tejto súvislosti uvedená nepresná alebo neúplná citácia jednotlivých ustanovení § 144   zákona   o cenných   papieroch,   pretože   táto   skutočnosť   nemá   vplyv   na   správnosť meritórneho rozhodnutia.

Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľa neakceptoval a dospel k záveru, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho porušené neboli.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2008