znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 1/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti Daniely Kutlíkovej, bytom Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Z.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96, na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   600/96   p o r u š i l základné   právo   Daniely   Kutlíkovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Daniele Kutlíkovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   Daniely Kutlíkovej   v sume   4   580   Sk   (slovom   štyritisícpäťstoosemdesiat   slovenských   korún)   jej právnej zástupkyni advokátke JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, B. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Daniely Kutlíkovej vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 1/05-9   z   11.   januára   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Daniely   Kutlíkovej,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. P., Advokátska kancelária, B. B., v ktorej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 13. júna 1996 podala na okresnom súde návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 30. apríla 1996 proti žalovanému VIKA, a. s., so sídlom Žilina, Národná 17 (ďalej len „žalovaný“). V petite svojho návrhu sťažovateľka požiadala okresný súd, aby rozhodol, že okamžité zrušenie jej pracovného pomeru je neplatné a taktiež že jej pracovný pomer u žalovaného sa skončil k 30. aprílu   1996 dohodou   podľa   § 61 ods.   3 písm. b) Zákonníka   práce. Sťažovateľka podaním   z 18.   novembra   1996   okresnému   súdu   navrhla   rozšírenie   žalobného   petitu o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie výpovednej lehoty v sume   6   465   Sk   so   17,6   %   úrokom   z omeškania   z dlžnej   sumy   od   1.   mája   1996   do zaplatenia. Konanie v predmetnej veci je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 13 C 600/96.

Podaním z 30. januára 2003 požiadala sťažovateľka predsedu senátu JUDr. M. B. o vyjadrenie, „akým spôsobom sa vo veci koná“. Pretože zákonný sudca JUDr. M. B. na túto   jej   žiadosť   o vyjadrenie   nereagoval,   listom   z 3.   marca   2004   podala   sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré adresovala predsedovi okresného súdu.

Podpredsedníčka okresného súdu JUDr. J. U. odpovedala na sťažnosť sťažovateľky listom zo 7. apríla 2004, v ktorom okrem iného uznala, že v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Vo svojej odpovedi uviedla, že 16. apríla 2003 prevzala predmetnú vec nová zákonná sudkyňa, ktorá podľa jej zistenia od prevzatia veci nevykonala žiadny úkon.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   v závere   svojho   vyjadrenia   uviedla,   že   vyzve zákonnú   sudkyňu,   aby   začala   vykonávať   úkony   smerujúce   k meritórnemu   rozhodnutiu v predmetnej veci. Okresný súd však v predmetnej veci podľa názoru sťažovateľky až do dňa spísania ústavnej sťažnosti nevykonal žiadny úkon.

Konanie v predmetnej veci od jeho začiatku trvá osem a pol roka, pričom podľa sťažovateľky   táto   doba   je „neadekvátna   náročnosti   skutkovej   a právnej   problematiky prejednávanej veci“.

Sťažovateľka   požiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, pretože sa nachádza neprimerane dlhý čas v stave právnej neistoty v danej veci, čo s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy považuje „v konečnom dôsledku za odmietanie   spravodlivosti“. Zároveň   sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že v predmetnom konaní ide o pracovnoprávnu vec, pri ktorej majú účastníci konania záujem, aby bola rozhodnutá v čase, keď k porušovaniu ich práva dochádza.

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že:

„Postupom Okresného súdu v Žiline, v konaní pod sp. zn. 13 C 600/96 bolo porušené základné   právo   Daniely   Kutlíkovej,   bytom   Ž.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline, aby do 3 dní od doručenia   nálezu   p.   Daniele   Kutlíkovej,   bytom   Ž.   uhradil   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk na jej účet.

Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu v Žiline, aby do 3 dní od doručenia nálezu nahradil p. Daniele Kutlíkovej, bytom Ž. na účet právneho zástupcu trovy konania.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   taktiež   fotokópiu   odpovede podpredsedníčky okresného súdu na podanú sťažnosť na prieťahy v konaní zo 7. apríla 2004   preukazujúcu   využitie   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   listom   zo   7.   februára   2005   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. V prílohe svojho listu zaslala ústavnému súdu vyčíslenie náhrady trov predmetného konania, ktoré žiadala priznať vo výške 4 580,- Sk.

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. Spr. 3504/05 z 22. februára 2005, ku ktorému pripojil prehľad procesných úkonov uskutočnených v predmetnej veci. Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu okrem iného uviedol, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a taktiež že k sťažnosti nemá čo uviesť, pretože z prehľadu úkonov je podľa neho všetko zrejmé.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bola   13.   júna   1996   doručená   žaloba   o neplatnosť   okamžitého zrušenia   pracovného   pomeru   sťažovateľky   a S.   D.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „žalobkyňa v II. rade“; spolu   ďalej   len   „žalobkyne“),   zastúpených   Odborovým   zväzom   pracovníkov obchodu a cestovného ruchu Bratislava (ďalej len „odborový zväz“), proti žalovanému.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 8. júla 1996 nechal vyzvať   žalobkyne   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a taktiež   zaslať opis   podanej   žaloby žalovanému,   aby   sa   k nej   v lehote   15   dní   vyjadril.   Súdny   poplatok   bol   sťažovateľkou zaplatený 22. júla 1996 a žalobkyňou v II. rade 18. júla 1996.

Pokynom z 8. augusta 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 11. september 1996 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Žalovaný predvolanie na pojednávanie neprevzal.

Okresný súd pojednávanie konané 11. septembra 1996 v prítomnosti sťažovateľky a jej   zástupkyne   uznesením   odročil   na   23.   september   1996.   Žalovaný   predvolanie   na pojednávanie 23. septembra 1996 opätovne neprevzal. Pojednávanie konané 23. septembra 1996 okresný súd pre neprítomnosť účastníkov konania odročil na neurčito.

Pokynom z 28. októbra 1996 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania v predmetnej veci na 14. november 1996 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich zástupcov.

Okresný súd pojednávanie v predmetnej veci konané 14. novembra 1996 po vypočutí účastníkov konania odročil na neurčito s tým, že súčasne zaviazal zástupcov účastníkov konania predložiť okresnému súdu svoje návrhy na dokazovanie a zástupkyňu žalobkýň predložiť písomne svoj návrh na rozšírenie žaloby v lehote 8 dní.

Dňa   22.   novembra   1996   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   zástupkyne žalobkýň z 18. novembra 1996, v ktorom okresnému súdu navrhla v predmetnom konaní predvolať a vypočuť svedkov: J. K. a A. P. Ďalším podaním z toho istého dňa (doručeným 22.   novembra   1996)   zástupkyňa   žalobkýň   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu žalobného návrhu, ktorým žalobu žalobkýň rozšírila o nárok na zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie plynutia výpovednej lehoty sťažovateľky vo výške 6 740 Sk a žalobkyne v II. rade vo výške 6 465 Sk.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom z 9. mája 1997 nariadila termín pojednávania na 5. jún 1997 a nechala naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich zástupcov.

Podaním   z 2.   júna   1997   zástupkyňa   žalobkýň   rozšírila   žalobu   o   príslušenstvo pohľadávok, t. j. úroky z omeškania od 1. mája 1996 až do zaplatenia pohľadávok oboch žalobkýň.

Na   pojednávanie   5.   júna   1997   sa   nedostavil   žalovaný,   u ktorého   bolo   doručenie predvolania riadne vykázané. Okresný súd následne uznesením č. k. 13 C 600/96-60 uložil žalovanému   poriadkovú   pokutu   vo   výške   3   000   Sk   a pojednávanie   v predmetnej   veci odročil na 25. jún 1997.

Dňa 12. júna 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného podané prostredníctvom   jeho   právnej   zástupkyne,   ktoré   odôvodnila   zrejmou   nesprávnosťou uznesenia č. k. 13 C 600/96-60 z 5. júna 1997, pretože pojednávanie, pre neúčasť na ktorom bola žalovanému uložená poriadková pokuta, je nariadené až na termín po jeho vydaní (na 25. jún 1997).

Dňa   25.   júna   1997   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   v predmetnej   veci,   na ktorom   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov,   ich   zástupcov   a svedkov,   ktoré následne uznesením odročil na neurčito z dôvodu zisťovania adresy bydliska svedka J. R.

Okresný súd listom z 26. júna 1997 požiadal Centrálnu evidenciu pobytu obyvateľov Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „CEPO“)   o zistenie   trvalého a prechodného pobytu svedka J. R. CEPO odpovedala na list okresného súdu podaním zo 7. júla 1997 (doručeným 9. júla 1997).

Podľa úradného záznamu z 1. septembra 1999 bol spis v predmetnej veci na základe rozvrhu práce okresného súdu na rok 1999 s účinnosťou od 1. septembra 1999 pridelený na ďalšie prejednanie a rozhodovanie do senátu JUDr. G. D.

Dňa 11. mája 1999 boli okresnému súdu doručené plnomocenstvá na zastupovanie žalobkýň novou právničkou odborového zväzu JUDr. D. Š.

S účinnosťou od 1. júna 2000 bola predmetná vec pridelená na ďalšie prejednanie a rozhodnutie JUDr. M. B.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 13. októbra 2000 vyzval právnu   zástupkyňu   žalovaného,   aby   mu   v lehote   5   dní   predložila   plnomocenstvo   na zastupovanie   žalovaného   v predmetnom   konaní.   Úpravou   z 5.   decembra   2000   (list okresného   súdu   z 20.   februára   2001)   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   urgovať   zaslanie plnomocenstva. Právna zástupkyňa žalovaného odpovedala na výzvu okresného súdu listom z 2. apríla 2001, v prílohe ktorého okresnému súdu zaslala požadované plnomocenstvo na zastupovanie žalovaného v predmetnom konaní.

Uznesením č. k. 13 C 600/96-83 z 5. apríla 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2001, okresný súd opravil druhý odsek odôvodnenia uznesenia z 5. júna 1997. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 600/96-85 z 5. apríla 2001 vyzval žalobkyne, aby v lehote   10   dní   od   doručenia   tohto   uznesenia   svoje   podanie   z 2.   júna   1997   opravili a doplnili, a to pod hrozbou zastavenia konania.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 5. apríla 2001 okresný súd vyzval taktiež odborový zväz na predloženie dôkazu o skutočnosti, že žalobkyne v čase udelenia splnomocnenia boli a aj v súčasnosti sú členkami odborovej organizácie.

Podaním   z 2.   mája   2001 zástupkyňa žalobkýň   ich návrh   z 2.   júna 1997   doplnila (o určenie   výšky   požadovaných   úrokov   –   17,6   %   z dlžnej   sumy   od   1.   mája   1996   do zaplatenia). V prílohe tohto listu bolo odborovým zväzom súčasne okresnému súdu zaslané aj poverenie pre ich pracovníčku Mgr. Z. P. na zastupovanie žalobkýň v predmetnom spore a potvrdenie   z 25. apríla   2001   o skutočnosti,   že   žalobkyne   sú   nepretržite   členkami   ich odborovej   organizácie   a riadne   si   plnia   svoje   povinnosti   v nej   do   dňa   podania   tejto informácie.

Právna zástupkyňa žalovaného podaním zo 7. mája 2001 podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 600/96-83 z 5. apríla 2001, pretože sa podľa nej „nedopustil   takého   hrubého   sťažovania   postupu   konania,   aby   bolo   dôvodné   uloženie poriadkovej pokuty z dôvodu neúčasti na pojednávaní dňa 5. 6. 1997, a preto podáva proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie“.

Na základe pokynu zo 4. júna 2001 okresný súd 12. júna 2001 predložil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisový materiál v predmetnej veci na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku.

Okresnému súdu bol 22. augusta 2001 doručený spisový materiál v predmetnej veci spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 1541/01 z 10. augusta 2001, ktorým bolo uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   13   C   600/96-83   z 5.   júna   1997   v spojení   s uznesením z 5. apríla   2001   zrušené,   pretože   okresný   súd   nepostupoval   pri   predvolaní   účastníkov konania   (a   právnej   zástupkyne   žalovaného)   v súlade   s procesnými   podmienkami predvolávania účastníkov podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   úradného   záznamu   z 9.   októbra   2002   bol   v tento   deň   spisový   materiál v predmetnej veci predložený na preštudovanie právnej zástupkyni žalobkýň.

Právna zástupkyňa žalobkýň žiadosťou z 30. januára 2003 okresný súd požiadala o zaslanie vyjadrenia, „akým spôsobom sa vo veci koná.“

V spisovom materiáli sa ďalej nachádzal informatívny výpis z obchodného registra okresného súdu týkajúci sa žalovaného z 1. augusta 2003.

Odborový zväz v prílohe svojho listu z 3. marca 2004 zaslal okresnému súdu nové dohody   o plnomocenstve   s poverením   novej   pracovníčky   na   zastupovanie   žalobkýň v predmetnom konaní a odvolanie doterajších plnomocenstiev žalobkýň.

Na základe zmeny rozvrhu práce na rok 2003 okresného súdu bol s účinnosťou od 16.   apríla   2003   spis   sp.   zn.   13   C   600/96   pridelený   na   ďalšie   prejednanie   do   senátu JUDr. B. S.

Okresný súd pokynom z 24. marca 2005 nariadil termín pojednávania v predmetnej veci na 24. marec 2005 a súčasne naň nechal predvolať účastníkov konania vrátane ich zástupcov.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy. Z hľadiska povahy veci ide o pracovnoprávny spor, ktorý má súvis s existenčnou otázkou sťažovateľky, a preto by v ňom mal okresný súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v predmetnej veci.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné, sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, reagovala na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok nápravy, ktorý jej zákon na ich ochranu poskytuje. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé viac ako päť mesačné   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvalo   od   22.   novembra   1996,   keď sťažovateľka podala návrh na rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady mzdy, do 9. mája 1997, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávania na 5. jún 1997. Okresný súd bol nečinný aj počas ďalšieho tridsaťdeväťmesačného obdobia, ktoré trvalo od 9. júla 1997, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď CEPO na jeho výzvu, až do 13. októbra 2000, keď nechal   zákonný   sudca   pokynom   súdnej   kancelárii   zaslať   výzvu   zástupkyni   žalobkýň. Taktiež v ďalšom priebehu konania v období po doručení spisového materiálu v predmetnej veci   z krajského   súdu   22.   augusta   2001   až   do   9.   februára   2005,   keď   zákonný   sudca v predmetnej veci nariadil termín pojednávania, t. j. štyridsaťdva mesiacov, okresný súd nevykonával žiadne procesné úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia v tejto veci.   Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období nečinnosti   poznačené   aj   neefektívnym   postupom   okresného   súdu.   O takomto   postupe okresného   súdu   v predmetnom   konaní   svedčí   aj   uznesenie   okresného   súdu č. k. 13 C 600/96-60   z 5.   júna   1997,   ktoré   bolo   opravené   až   5.   apríla   2001   uznesením č. k. 13 C 600/96-83, t. j. po takmer štyroch rokoch. Krajský súd však musel uznesením sp. zn. 23 Co 1541/01 z 10. augusta 2001 toto uznesenie okresného súdu z 5. júna 1997 zrušiť,   pretože   okresný   súd   pri   predvolaní   účastníkov   konania   (právnej   zástupkyne žalovaného) nepostupoval v súlade s procesnými podmienkami predvolávania účastníkov podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako sedem rokov a deväť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer osemdesiatšesť mesiacov,   teda   sedem   rokov   a dva   mesiace)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti,   ako   aj   neefektívnej   činnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že sa nachádza neprimerane dlhý čas v stave právnej neistoty v danej veci, čo s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy považuje „v konečnom dôsledku za odmietanie spravodlivosti“. Zároveň sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v predmetnom konaní ide o pracovnoprávnu vec, pri ktorej majú účastníci konania záujem, aby bola rozhodnutá v čase, keď k porušovaniu ich práva dochádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na predmet konania, ako aj dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (sedem rokov a dva mesiace) a s nimi spojenú ujmu sťažovateľky ústavný súd priznal sťažovateľke požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške uplatnenej v sťažnosti, t. j. vo výške 50 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.   Ústavný súd preto sťažnosti   sťažovateľky   v časti,   v ktorej   žiadala, aby okresný   súd   zaviazal   vyplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v lehote   3   dní   od doručenia nálezu, nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 4 580 Sk za dva úkony právnej pomoci (prijatie a prípravu zastupovania, písomnú sťažnosť vo výške 2 x 2 150 Sk = 4 300 Sk) vrátane režijného paušálu (2 x 136 Sk = 272 Sk), ktorú je okresný súd povinný uhradiť   v lehote   3   dní   od   doručenia   nálezu   na   účet   jej   právnej   zástupkyne.   Právna zástupkyňa sťažovateľky však vo svojich podaniach číslo účtu, na ktoré má byť náhrada trov konania vyplatená, neuviedla.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   od   1.   januára   2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk + 2 x 136 = 9 340 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu predstavuje 9 340 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   4 580 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd zaviazal okresný súd vyplatiť náhradu trov konania do 15 dní od právoplatnosti nálezu na adresu právnej zástupkyne sťažovateľky, a teda v časti, v ktorej sťažovateľka požiadala o ich výplatu do 3 dní od doručenia nálezu, jej sťažnosti nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005