znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska   kancelária, P.,   pre namietané porušenie jeho základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   č.   k. 1 C 328/01-17   z   12.   novembra   2001   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 4 Co 54/02-35 z 10. júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2002   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 1 C 328/01-17   z   12.   novembra   2001   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 4 Co 54/02-35 z 10. júna 2002.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 1 C 328/01-17 z 12. novembra 2001 zamietol jeho žalobu proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktorou sa domáhal náhrady škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ktorá mu bola v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93 spôsobená zbytočnými prieťahmi zavinenými súdnym komisárom – notárom JUDr. J. Č. Toto dedičské konanie sa viedlo neprimerane dlho (konanie trvalo deväť rokov), v dôsledku čoho mu vznikla škoda: „tým, že som nemohol dedičstvo riadne užívať“. Sťažovateľ zároveň uviedol, že ako náhradu škody požadoval sumu vo výške 912,50 Sk, teda: „škodu vo výške trov konania pre súdneho komisára – J. Č., na ktoré ma zaviazal Okresný súd vo Svidníku uznesením sp. zn. D 240/93 zo 7. 2. 2001 o potvrdení dedičstva.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Mal som za to, že takto neprimerane dlho vedeným dedičským konaním som bol poškodený na svojich právach, predovšetkým som nemohol riadne užívať svoje dedičstvo. Škodu som nevyčísľoval z hľadiska škody, ktorá mi bola   spôsobená   nemožnosťou   užívania   predmetného   dedičstva.   Teda   nevyčísľoval   som priame   škody   akými   mohli   byť   nevyužívanie   ornej   pôdy,   priemerných   výnosov   z nej a podobne. Vo vyčíslení škody som sa zameral na odmenu notára, ktorá podľa mňa nemala byť súdom notárovi priznaná, nakoľko tým, že konanie viedol neprimerane dlho mi spôsobil škodu.“  

Proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   jeho   žalobu   zamietol,   podal   sťažovateľ 29. novembra 2001 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo 4. decembra 2001.

Krajský   súd   však   rozsudkom   č.   k.   4   Co   54/02-   35   z   10.   júna   2002   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd ako orgán verejnej moci porušil jeho ústavou zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a že   jeho   postup   voči   nemu   je   odopretím spravodlivosti, čo už samo osebe pokladá za výraz protiústavnosti.

Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd porušili jeho ústavou zaručené právo na súdnu ochranu, keď jeho žalobu zamietli „s odôvodnením, že tu nie je príčinná súvislosť medzi škodou a prieťahmi v konaní, teda v nesprávnom úradnom postupe štátneho orgánu.“ Zdôraznil, že mu postupom štátneho orgánu vznikla škoda najmä tým, že nemohol svoje vlastníctvo riadne po túto dobu užívať, no je len na ňom, ako túto škodu vyčísli a v akej výške ju bude požadovať. Preto bolo jeho výlučným právom rozhodnúť, v akej miere bude uplatňovať „nárok voči štátnemu orgánu, za spôsobené prieťahy“.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „nálezom rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. júna 2002 (4 Co 54/02) zrušil“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 11. októbra 2002, ktorou ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie formulácie petitu sťažnosti tak, aby bol dostatočne určitý a mohol byť   východiskom   pre   ďalšie   rozhodovanie   ústavného   súdu   v uvedenej   veci,   doplnil sťažovateľ   svoju   sťažnosť   nasledovne:   „Všeobecné   súdy   tak   Okresný   súd   v Bardejove v konaní,   v ktorom   som   ako   žalobca   proti   žalovanému   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, vedenom pod sp. zn.: 1 C 328/01, rozsudkom   z 12.   novembra 2001   ako prvostupňový   súd,   ako aj Krajský   súd   v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Co 54/02, rozsudkom z 10. júna 2002 ako odvolací súd, porušili   moje   ústavou   garantované   právo   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   úst.   zák. č. 40/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) a to tým, že nesprávne posúdili môj návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej mi nesprávnym úradným postupom súdneho komisára v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde vo Svidníku sp. zn. D 240/1993. Ktorou žalobou som sa domáhal pred všeobecnými súdmi, aby mi žalovaný – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, uhradil škodu vo výške 912,50 Sk, ktorá mi vznikla mojou   povinnosťou   uhradiť   trovy   konania   notárovi   JUDr.   J.   Č.   v zmysle   uznesenia Okresného súdu vo Svidníku č. k. D 240/93 zo dňa 7. februára 2001. Pričom nesprávne posúdenie   mojej   žaloby   a tým   aj   porušenie   môjho   ústavného   práva   vidím   v tom,   že všeobecné súdy pri posudzovaní môjho návrhu sa zamerali len na odôvodnenosť platenia trov konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody, ktorá mi bola konaním o dedičstve spôsobená, tým, že toto konanie prebiehalo tak neprimerane dlhú dobu   a za   čo   som   žiadal   náhradu   škody.   Preto   tvrdím,   že   všeobecné   súdy   svojimi rozhodnutiami porušili moje ústavné právo (čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy SR), keď mi nepriznali žiadnu náhradu škody, ktorá mi neprimerane dlhým dedičským (od 9. 3. 1993 do 7. 2. 2001) konaním vznikla a ktorú som ja vyčíslil len vo výške trov konania súdneho komisára.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy   v dôsledku   „nesprávneho   posúdenia“   jeho   žaloby okresným súdom a krajským súdom, ktoré „sa zamerali len na odôvodnenosť platenia trov konania súdnemu komisárovi a vôbec neposudzovali dôvodnosť vzniku škody“, ktorá mala byť sťažovateľovi postupom súdneho komisára v dedičskom konaní spôsobená.

Z obsahu   súdneho   spisu   okresného   súdu   v právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 1 C 328/01 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 19. apríla 2001 proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáhal podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. náhrady škody, pričom za nesprávny úradný postup označil zbytočné prieťahy v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. D 240/93 a požadoval: „Nakoľko mi v tomto konaní vznikla priama škoda tým, že mi bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania súkromnému notárovi, ktorý vec odpojednával, žiadam súd, aby vyniesol ten spravodlivý a zákonný   R o z s u d o k   Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi   škodu   vo   výške   912,50   Sk   so   zákonným   úrokom,   ktorá   mu   vznikla povinnosťou uhradiť trovy konania notárovi p. JUDr. J. Č. v zmysle uznesenia Okr. súdu vo Svidníku sp. zn. D 240/93-72, zo dňa 7. II. 2001. Súd súčasne zaväzuje odporcu k úhrade vzniklých trov tohto konania v prospech navrhovateľa.“

Z listinných dôkazov obsiahnutých v uvedenom spise vyplýva, že sťažovateľ uplatnil v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 328/01 nárok na náhradu škody, ktorá mala   spočívať   v povinnosti   zaplatiť   trovy   dedičského   konania   uloženej   mu   uznesením Okresného   súdu   vo   Svidníku   sp.   zn.   D   240/93   zo   7.   februára   2001.   Nešlo   teda   iba o vyčíslenie   náhrady   škody   spôsobenej   nemožnosťou   majetok,   ktorý   bol   predmetom dedičského konania, užívať v rozsahu zodpovedajúcom výške trov dedičského konania, ako to následne interpretoval sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor,   že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 13/01). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Z argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že   zásah   do   svojich   základných   práv uvedenými   rozhodnutiami   vidí   predovšetkým   v tom,   ako   všeobecné   súdy   vyhodnotili dôkazy vykonané v priebehu konania o jeho žalobe, a v spôsobe, akým zistený skutkový stav právne posúdili.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   1   C   328/01-17 z   12.   novembra   2001,   ako aj   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   54/02-35 z   10.   júna   2002   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   o ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a odôvodnil aj použitie príslušných ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa zaoberali   všetkými   námietkami   sťažovateľa   a prejednali   jeho   žalobu   v celom   rozsahu. Okresný súd vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, že sťažovateľ nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť ako dôsledok konania notára (vrátane nemožnosti nerušene   užívať   predmet   svojho   vlastníctva),   a v tejto   časti   nepovažoval   sťažovateľom uplatnený nárok za preukázaný, pričom právnu povinnosť uhradiť trovy dedičského konania spočívajúce v odmene súdneho komisára nemožno podľa právneho názoru okresného súdu považovať za škodu.

Ústavný súd sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery všeobecných súdov v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo   k záveru   o porušení   jeho   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 ústavy) a nezakladá ani právomoc ústavného súdu konať vo veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003