znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 1/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 18. januára 2001 predbežne prerokoval sťažnosť proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a podnet Ing. Z. B., bytom K., zastúpeného JUDr. M. B., advokátom, K., vo veci porušenia jeho práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. B. proti neovereniu mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

Podnet Ing. Z. B., ktorým namieta porušenie svojho práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol dňa 13. októbra 2000 doručený návrh Ing. Z. B., bytom K. (ďalej len „navrhovateľ“), v ktorom žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 223/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „volebný zákon“),   nie   je   v   súlade   s článkom   30   ods.   4   a čl.   132   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ žiadal začať konanie aj podľa čl. 129 ods. 1 a čl. 130 ods. 3 ústavy. Podľa čl. 129 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu   poslanca Národnej   rady   Slovenskej   republiky. Podľa   čl.   130 ods.   3 ústavy ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   znením   §   48   ods.   1   volebného   zákona   v znení   novely č. 187/1998 Z. z. a neskôr novely č. 223/1999 Z. z. došlo k porušeniu jeho práva uvedeného v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa jeho názoru v obidvoch prípadoch ustanovenie § 48 ods. 1 volebného zákona porušuje jeho základné práva a slobody.

Navrhovateľ   kandidoval   vo   voľbách   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na 16. mieste kandidátnej listiny Strany maďarskej koalície. Pretože Strana maďarskej koalície získala   vo   voľbách   15   mandátov,   stal   sa   navrhovateľ   prvým   náhradníkom.   Znenie ustanovenia § 48 ods. 1 zákona č. 187/1998 Z. z. poskytovalo možnosť výberu náhradníkov politickou stranou bez ohľadu na poradie. Strana maďarskej koalície túto zákonnú možnosť využila a na uprázdnený mandát ustanovila iného poslanca, a nie navrhovateľa, čím podľa jeho názoru porušila jeho základné práva a slobody uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Druhýkrát došlo k porušeniu jeho práv po prijatí novely volebného zákona pod č. 223/1999 Z. z., kedy opäť Strana maďarskej koalície určila ako náhradníka iného poslanca.

Plénum ústavného súdu   uznesením   sp.   zn. PL.   ÚS   29/00   dňa 7.   decembra   2000 vylúčilo   časť   podania   navrhovateľa   na   samostatné   konanie   v senáte   ústavného   súdu. Vylúčenú časť senát posúdil ako sťažnosť proti neovereniu mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 129 ústavy a § 71, § 72 a § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ako podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ktorým namieta porušenie svojho práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy konaním Národnej rady Slovenskej republiky pri aplikácii § 48 ods. 1 volebného zákona.

V   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o overení   alebo   neoverení   mandátu   poslanca navrhovateľ   tvrdí,   že   k nesprávnemu   overeniu   alebo   neovereniu   poslaneckého   mandátu došlo 1. februára 2000. Paragraf 72 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovuje na podanie sťažnosti proti uzneseniu o overení alebo neoverení mandátu lehotu 30 dní. Navrhovateľ sa na ústavný súd obrátil 12. októbra 2000, čiže až po márnom uplynutí tejto lehoty. Preto je sťažnosť navrhovateľa podaná oneskorene.

V   podnete   navrhovateľ   namieta   iba   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   12   ods.   2 ústavy. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/98 vyslovil: „Porušenie zásady rovnosti v právach má charakter porušenia základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva.“ Táto veta vyjadruje myšlienku konštantnej judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   je   čl.   12   ods.   2   uplatniteľný   iba   v spojitosti s niektorým zo základných práv a slobôd. Navrhovateľ však takéto právo alebo slobodu neuviedol, a preto je jeho podnet zjavne neopodstatnený.

Ako   uvádza   aj   navrhovateľ,   k porušeniu   jeho   práva   malo   dôjsť   aplikovaním ustanovenia § 48 ods. 1 volebného zákona, a to dňa 1. februára 2000, kedy bol platný a účinný volebný zákon v znení zákona č. 223/1999 Z. z. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 96/93 vyslovil: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, nemožno   začať   a vysloviť   v ňom   porušenie   ústavného   práva,   ak   takému   konaniu   musí predchádzať konanie podľa druhej hlavy tretej časti zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov a podnecovateľ pritom nemá procesnú legitimáciu na začatie takého konania.“

Ústavný súd pokladá každý normatívny právny akt za súladný s ústavou dovtedy, kým   nevysloví   jeho   nesúlad   s ústavou.   V deň   svojej   aplikácie   l.   februára   2000   bolo ustanovenie   §   48   ods.   1   volebného   zákona   platné,   účinné   a vychádzajúc   z prezumcie ústavnosti normatívnych právnych aktov i ústavné. Podľa navrhovateľa však boli jeho práva porušené aplikáciou § 48 ods. 1 volebného zákona, ktorej zákonnosť nespochybňuje. Ako fyzická osoba však nemá aktívnu procesnú legitimáciu na začatie konania o súlade právnych predpisov.   Ústavnosť   správnej   aplikácie   zákona   nemožno   napadnúť   bez   napadnutia ústavnosti samotného zákona. Aj z tohto dôvodu je podnet zjavne neopodstatnený.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2001