SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 99/2016-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Meszárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 13353/2014,Rvp 14150/2014, Rvp 14621/2014, Rvp 14622/2014, Rvp 14623/2014, Rvp 14624/2014,Rvp 14625/2014, Rvp 14626/2014, Rvp 14627/2014, Rvp 14628/2014, Rvp 14629/2014,Rvp 14819/2014, Rvp 14877/2014, Rvp 14878/2014, Rvp 14879/2014, Rvp 14880/2014,Rvp 14881/2014, Rvp 16267/2014, Rvp 16268/2014, Rvp 16269/2014, Rvp 17372/2014,Rvp 17417/2014, Rvp 17418/2014, Rvp 17426/2014, Rvp 17427/2014, Rvp 17428/2014,Rvp 17429/2014, Rvp 14630/2014, Rvp 14631/2014, Rvp 17371/2014 a Rvp 17425/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniachvedených pod sp. zn. 11 Er 3944/2007a uznesením z 11. mája 2012(Rvp 13353/2014),sp. zn. 23 Er 20/2009 a uznesením z 26. apríla 2012 (Rvp 14150/2014), sp. zn.11 Er 2502/2004 a uznesením z 29. októbra 2012 (Rvp 14621/2014), sp. zn. 11 Er 792/2006a uznesením z 9. júna 2011 (Rvp 14622/2014), sp. zn. 11 Er 700/2006 a uznesenímz 13. decembra 2013 (Rvp 14623/2014), sp. zn. 11 Er 2750/2004 a uznesením zo 17. mája2011 (Rvp 14624/2014), sp. zn. 11 Er 2262/2006 a uznesením z 21. marca 2010(Rvp 14625/2014), sp. zn. 11 Er 2729/2006 a uznesením z 23. októbra 2012(Rvp 14626/2014), sp. zn. 11 Er 5364/2007 a uznesením z 9. septembra 2013(Rvp 14627/2014), sp. zn. 11 Er 2268/2006 a uznesením z 24. apríla 2012(Rvp 14628/2014), sp. zn. 11 Er 4472/2006 a uznesením z 29. marca 2011(Rvp 14629/2014), sp. zn. 11 Er 2750/2004 a uznesením zo 17. mája 2011(Rvp 14819/2014), sp. zn. 11 Er 1688/2004 a uznesením z 15. februára 2011(Rvp 14877/2014), sp. zn. 11 Er 4478/2006 a uznesením z 30. mája 2014(Rvp 14878/2014), sp. zn. 25 Er 394/2009 a uznesením z 9. septembra 2013(Rvp 14879/2014), sp. zn. 11 Er 5365/2007 a uznesením z 9. septembra 2013(Rvp 14880/2014), sp. zn. 11 Er 5088/2007 a uznesením z 5. apríla 2013 (Rvp 14881/2014),sp. zn. 11 Er 698/2006 a uznesením zo 17. mája 2011 (Rvp 16267/2014), sp. zn.11 Er 1561/2005 a uznesením z 13. decembra 2013 (Rvp 16268/2014), sp. zn.11 Er 824/2004 a uznesením z 25. apríla 2012 (Rvp 16269/2014), sp. zn. 11 Er 373/2004a uznesením z 30. októbra 2012 (Rvp 17372/2014), sp. zn. 24 Er 856/2008 a uznesenímz 21. decembra 2012 (Rvp 17417/2014), sp. zn. 11 Er 3936/2007 a uznesením z 20. februára2013 (Rvp 17418/2014), sp. zn. 20 Er 240/2009 a uznesením zo 16. apríla 2014(Rvp 17426/2014), sp. zn. 11 Er 53/2007 a uznesením z 25. apríla 2012 (Rvp 17427/2014),sp. zn. 11 Er 4706/2007 z 5. apríla 2013 (Rvp 17428/2014), sp. zn. 11 Er 5093/2007z 11. mája 2012, postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaniach vedených podsp. zn. 6 Er 593/2010 a uznesením z 10. marca 2014 (Rvp 14630/2014), sp. zn.11 Er 1413/2005 a uznesením z 13. marca 2014 (Rvp 14631/2014), sp. zn. 5 Er 513/2009a uznesením z 20. januára 2014 (Rvp 17371/2014), sp. zn. 11 Er 657/2003 a uznesenímz 13. decembra 2013 (Rvp 17425/2014), ako aj porušenia jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedenýchpod sp. zn. 6 CoE 59/2014 a uznesením z 24. júla 2014 (Rvp 13353/2014), sp. zn.15 CoE 52/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14150/2014), sp. zn. 43 CoE 224/2014a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14621/2014), sp. zn. 43 CoE 252/2014 a uznesenímz 31. júla 2014 (Rvp 14622/2014), sp. zn. 6 CoE 63/2014 zo 14. augusta 2014(Rvp 14623/2014), sp. zn. 16 CoE 99/2012 a uznesením z 25. apríla 2012(Rvp 14624/2014),sp. zn. 41 CoE 169/2014 a uznesením z 24. júla 2014(Rvp 14625/2014), sp. zn. 43 CoE 245/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14626/2014),sp. zn. 2 CoE 109/2014 a uznesením z 25. júla 2014 (Rvp 14627/2014), sp. zn.43 CoE 214/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14628/2014), sp. zn. 43 CoE 238/2014a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14629/2014), sp. zn. 16 CoE 99/2012 a uznesenímz 25. apríla 2012 (Rvp 14819/2014), sp. zn. 16 CoE 109/2012 a uznesením z 25. apríla 2014(Rvp 14877/2014), sp. zn. 2 CoE 137/2014 a uznesením zo 4. augusta 2014(Rvp 14878/2014), sp. zn. 41 CoE 184/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 14879/2014), sp. zn.1 CoE 156/2014 a uznesením z 19. augusta 2014 (Rvp 14880/2014), sp. zn. 6 CoE 86/2014a uznesením z 28. augusta 2014 (Rvp 14881/2014), sp. zn. 43 CoE 251/2014z 11. septembra 2014 (Rvp 16267/2014), sp. zn. 6 CoE 106/2014 a uznesenímz 18. septembra 2014 (Rvp 16268/2014), sp. zn. 43 CoE 235/2014 a uznesenímz 11. septembra 2014 (Rvp 16269/2014), sp. zn. 41 CoE 315/2014 a uznesenímz 24. septembra 2014 (Rvp 17372/2014), sp. zn. 4 CoE 81/2014 a uznesením z 1. októbra2014 (Rvp 17417/2014), sp. zn. 41 CoE 230/2014 a uznesením z 20. augusta 2014(Rvp 17418/2014), sp. zn. 2 CoE 145/2014 a uznesením z 30. septembra 2014(Rvp 17426/2014), sp. zn. 1 CoE 145/2014 a uznesením z 23. septembra 2014(Rvp 17427/2014), sp. zn. 41 CoE 319/2014 a uznesením z 22. októbra 2014(Rvp 17428/2014), sp. zn. 2 CoE 188/2014 a uznesením z 30. septembra 2014(Rvp 17429/2014), sp. zn. 6 CoE 66/2014 a uznesením z 20. augusta 2014(Rvp 14630/2014), sp. zn. 4 CoE 44/2014 a uznesením z 20. augusta 2014(Rvp 14631/2014), sp. zn. 41 CoE 261/2014 a uznesením z 9. septembra 2014(Rvp 17371/2014), sp. zn. 41 CoE 260/2014 a uznesením z 24. septembra 2014(Rvp 17425/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 13353/2014, Rvp 14150/2014, Rvp 14621/2014, Rvp 14622/2014,Rvp 14623/2014, Rvp 14624/2014, Rvp 14625/2014, Rvp 14626/2014, Rvp 14627/2014,Rvp 14628/2014, Rvp 14629/2014, Rvp 14819/2014, Rvp 14877/2014, Rvp 14878/2014,Rvp 14879/2014, Rvp 14880/2014, Rvp 14881/2014, Rvp 16267/2014, Rvp 16268/2014,Rvp 16269/2014, Rvp 17372/2014, Rvp 17417/2014, Rvp 17418/2014, Rvp 17426/2014,Rvp 17427/2014, Rvp 17428/2014, Rvp 17429/2014, Rvp 14630/2014, Rvp 14631/2014,Rvp 17371/2014 a Rvp 17425/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 13353/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. októbra2014, 24. októbra 2014, 6. novembra 2014, 10. novembra 2014, 11. novembra 2014,3. decembra 2014, 11. decembra 2014 a 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len„charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen a Okresnéhosúdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“) v konaniach uvedených v záhlaví tohtouznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a postupom Krajského súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach uvedenýchv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovorua dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, žezastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorýchokresné súdy už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomociokresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie jevecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nadrámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím malisťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriťaj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilojej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípadek dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšaktento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľkynenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnésúdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali zaneprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jejnávrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutýmiuzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základnéhopráva podľa čl. 47 charty postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jehonapadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných súdov a napadnuté uzneseniakrajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť ajnávrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupoma napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniamikrajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, žepredmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami okresných súdov

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorým okresné súdyzamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásiliexekúcie za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu,námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresnýchsúdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecnepreskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali privydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta,že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktorý pri vecnom prieskumeexekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady,ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, žekrajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na účelypodania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenieprejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladaťtak, že„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku,prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu nauznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považovanéza neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajskýsúd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako imto ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bolexekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 1. decembra 2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitejprávnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súznáme dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie jepotrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v častiúrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nievšak z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresnýchsúdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z užuvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti presťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,dodatkového protokolu a základného práva podľa charty vo vzťahu ku konaniam okresnýchsúdov (a vecne nadväzne aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiamsťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentácioutýkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súdpreto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitnéhobráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jehozásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016