znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 99/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. d., M., zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obdo 27/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 27/2011 p o r u š i l základné právo T. d. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo   27/2011 z 30. novembra 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. T. d.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. JClic. T. M., PhD., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. d. v časti požadujúcej zrušenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 104/2010-326 z 30. decembra 2010   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 99/2012-18 z 19. apríla 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. d., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obdo 27/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 23. novembra 2012 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 8. novembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie 16 439,98 € istiny s príslušenstvom proti žalovanému 1 – C. spol. s r. o., a žalovanému 2 – A., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný 1“, „žalovaný 2“; spolu len „žalovaní“). Sťažovateľ žaloval oboch žalovaných preto, lebo nevedel určiť, ktorý z nich sa na jeho úkor obohatil, keďže sídlo oboch žalovaných je na tej istej adrese a totožné sú aj osoby spoločníka a konateľa oboch žalovaných.

Sťažovateľ   po   dohode   so   žalovaným   1   začal   1.   januára   2004   užívať   na   účely vykonania poľnohospodárskej prvovýroby ornú pôdu v katastrálnom území R. Išlo o parc. č. 700/1 vo výmere 735 159 m2 a parc. č. 2045/1 vo výmere 883 952 m2. Keďže chcel siať repku olejnú, uzatvoril so spoločnosťou A., spol. s r. o. (ďalej len „A.“), zmluvu o dielo, na základe   ktorej   A.   vykonal   v roku   2005   prípravu   pôdy   korundom   na   ploche   110   ha, dislokovanie   na   ploche   117   ha   a strednú   orbu   na   ploche   118   ha.   Za   uvedené   práce sťažovateľ   zaplatil   A.   436 501 Sk.   Následne žalovaný 2   začiatkom   augusta   2005 zasial na pozemkoch   repku   olejnú.   Keďže   pôdu   na   siatie   repky   olejnej   pripravil   sťažovateľ a žalovaný 2 tam ju už len zasial, pozbieral úrodu a zobral dotácie od Pôdohospodárskej platobnej   agentúry,   bezdôvodne   sa   obohatil   na   úkor   sťažovateľa,   ktorý   vynaložil nevyhnutné finančné prostriedky na prípravu pôdy tak, aby sa do nej mohla vôbec repka olejná   siať.   Sťažovateľ   faktúrou   z   19.   apríla   2007   vyfakturoval   žalovanému   2   sumu 495 255,80 Sk, teda čiastku, ktorú vynaložil zo svojho na prípravu pôdy na siatie. V konaní vedenom okresným súdom boli všetky skutočnosti preukázané. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 Cb 162/2007 z 26. februára 2010 bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 9 370,98 € s 10 % úrokom z omeškania ročne od 11. septembra 2007 do zaplatenia, ako aj trovy   konania.   Žalobu   proti   žalovanému   1   zamietol.   Rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 104/2010 z 30. decembra 2010 bol rozsudok okresného súdu zmenený v tej časti, ktorou bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 9 370,98 € s úrokmi z omeškania a trovami konania tak, že žaloba bola v tejto časti   zamietnutá.   Podľa názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   mohol   užívať   pozemky   od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004. Naproti tomu nemal právo ich užívať v roku 2005, čo jednoznačne vyplýva aj z rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 193/2005-167 z 25. mája 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 326/2006-178 zo 14. decembra 2006. Sťažovateľ pozemky pooral v lete v roku 2005, a to tú ich časť, ktorú predtým zatrávnil žalovaný 1, i keď vedel, resp. musel vedieť, že na to nie je oprávnený. Nezatrávnené časti už boli obsiate žalovaným 2. Takéto konanie sťažovateľa v konkrétnej situácii je podľa názoru krajského súdu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 27/2011 z 30. novembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľa zamietnuté.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   nevzniklo   právo   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže v roku 2005 nemal právo pozemky užívať a ani inak s nimi nakladať. Okrem toho ani nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia priznáva   priamo   zákon,   a   preto   nemôže   byť   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ na prípravu pôdy na siatie repky olejnej vynaložil 16 439,48 € a žalovaný 2 do takto pripravenej pôdy už len zasial repku, pozbieral úrodu   a zobral   dotácie.   Znaleckým dokazovaním   sa   preukázalo, že nevyhnutné náklady na prípravu pôdy vynaložené sťažovateľom dosiahli sumu 9 370,98 €. Preto je jednoznačné, že sa žalovaný 2 minimálne o túto sumu obohatil. Inak by ju musel totiž vynaložiť na to, aby si pôdu sám pripravil. Krajský súd sa s uvedenými skutočnosťami vôbec nevysporiadal. Najvyšší súd iba konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal poskytnutie plnenia žalovanému 2. Vôbec však nevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k takémuto záveru. Krajský súd   a   najvyšší   súd   nepochopili   ani   zložitosť   postavenia   sťažovateľa   vyplývajúcu zo skutočnosti, že tá istá osoba má dve právnické osoby s rovnakým sídlom a predmetom podnikateľskej činnosti. Na poľnohospodárskych strojoch nie je napísané, ktorá spoločnosť orie, ktorá zbiera úrodu, keď za obe koná tá istá osoba. V súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 8 C 193/2005 je podstatné, že žaloba bola podaná až 3. augusta 2005, teda až potom, ako došlo k pooraniu pozemkov sťažovateľom a vykonaniu siatia žalovaným 2. Krajský súd nevysvetlil, na základe čoho musel sťažovateľ vedieť, že nie je oprávnený   pozemky   obrábať,   keďže   v   čase   obrábania   svedčili   v   prospech   sťažovateľa nájomné zmluvy a zápis v katastri nehnuteľnosti. Hoci je pravdou, že žaloba sťažovateľa o určenie,   že   je   oprávneným   užívateľom   pozemkov,   bola   okresným   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 193/2005 zamietnutá, avšak stalo sa tak z dôvodu, že nájomné zmluvy boli neplatné, nie teda preto, že by sťažovateľ vstúpil na pozemky bez akéhokoľvek titulu. Až 25. januára 2007 nadobudol právoplatnosť rozsudok, z ktorého vyplývalo, že sťažovateľ nie je oprávneným užívateľom. Sťažovateľ ako bežný človek nevedel posúdiť, či zmluva, na základe ktorej sa cítil oprávnený pozemky užívať, je alebo nie je platná. Pritom z vykonaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ začal pripravovať pozemky na siatie repky   olejnej   v   dňoch   20.   až 28.   júna 2005,   keď vykonal strednú   orbu.   Práce   ukončil 29. júla 2005. Rovnako vyplýva z dokazovania aj skutočnosť, že v tomto čase sťažovateľa nikto neupozornil, že nie je oprávnený pozemky užívať, resp. obhospodarovať. Žalovaní čakali,   kým   pôda   nebude   pripravená,   a   až   následne   začali   uplatňovať   svoje   právo na užívanie. Preto v rozpore s dobrými mravmi konali oni, a nie sťažovateľ.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 104/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Obdo 27/2011 s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu z 30. novembra 2011 a krajského súdu z 30. decembra 2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu obchodno-právneho kolégia najvyššieho súdu č. KP 4/2012-29 (Nobs   68/2012)   z   8.   novembra   2012   doručeného   ústavnému   súdu   20. novembra   2012 vyplýva,   že   k   porušeniu   označených   práv   nedošlo.   Na   margo   námietok   sťažovateľa o nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu,   jeho   arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti treba uviesť, že jedným z princípov spravodlivého súdneho konania je aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktorého   štruktúra   je   rámcovo upravená   v   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Po   citácii   tohto   ustanovenia vyslovuje   presvedčenie,   že   najvyšší   súd   sa   adekvátne   zaoberal   všetkými   podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal. Odôvodnenie rozsudku spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti. Poskytuje dostatočný základ pre výrokovú časť, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z označených článkov ústavy a dohovoru. Sťažovateľ svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre neho. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom   pre   namietnutie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivý proces. Medzi rozsudkom najvyššieho súdu a porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Z   repliky   sťažovateľa   z   23.   novembra   2012   doručeného   osobne   do   podateľne ústavného   súdu   toho   istého   dňa   vyplýva,   že   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   je   veľmi všeobecné,   keďže   sa   v   ňom   len   zaujíma   stanovisko,   podľa   ktorého   je   rozsudok z 30. novembra 2011 riadne odôvodnený. Najvyšší súd toto stanovisko neodôvodnil, keďže sa   vôbec   nezaoberal   skutkovými   a   právnymi   námietkami,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti. Pritom   sťažovateľ   presne   poukázal   na   skutočnosti,   ktoré   podľa   neho   odôvodňujú arbitrárnosť rozsudku. Sťažovateľ zároveň vyčísľuje trovy právneho zastúpenia advokátom v sume 404,37 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 99/2012-18 z 19. apríla 2012 aj žalovaným s tým, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu   môžu   byť   dotknutí   vo   svojich   právach.   Žalovaní   možnosť   vyjadriť   sa   vo   veci nevyužili.

II.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 Cb 162/2007 z 26. februára 2007 vyplýva, že ním bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 9 370,98 € istiny s úrokom z omeškania a trovami konania. Podľa názoru okresného súdu treba v danom prípade za vecne pasívne legitimovaného považovať žalovaného 2. Tento vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2010 potvrdil,   že   sejbu   repky   vykonali   jeho   pracovníci,   pričom   predložil   o tom   aj   záznam o výkone   týchto   prác.   Ďalším   dôkazom   je,   že   žalovaný   2   dostal   podporu od Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Napokon, vecná pasívna legitimácia žalovaného 2 vyplýva aj z jeho dohody so žalovaným 1 z 1. januára 2005, keďže je v nej uvedené, že dotácie   budú   poskytnuté   žalovanému   2.   Z   obsahu   dohody   je   zrejmé,   že   v   roku   2005 pozemky, na ktorých bola zasiata repka, užíval žalovaný 2. Čo sa týka výšky majetkového prospechu získaného žalovaným 2 na úkor sťažovateľa, táto zodpovedá cene prác, ktorú žalovaný 2 ušetril a o ktorú sa jeho majetok nezmenšil. Cenu prác ustálil znalec Ing. B. v znaleckom posudku z 9. júna 2009. Keďže žalovaný 1 nebol vecne pasívne legitimovaný, žalobu proti nemu bolo potrebné zamietnuť.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 104/2010-326 z 30. decembra 2010 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 18 Cb 162/2007-285 z 26. februára 2010 vo   výroku,   ktorým   bolo   žalobe   proti   žalovanému   2   vyhovené,   a   to   tak,   že   sa   žaloba zamietla.   Zároveň   bol   potvrdený   výrok   o   zamietnutí   žaloby   proti   žalovanému 1.   Podľa názoru   krajského   súdu   v   súvislosti   so   zamietnutím   žaloby   proti   žalovanému   1   treba skutkové zistenia a právne posúdenie okresného súdu považovať za správne. Žalovaný 1 nie je   v   tomto   spore   pasívne   legitimovaný.   Žalovaný   1   bol   nájomcom   pozemkov,   ale   ich neužíval. Po dohode ich užíval žalovaný 2, ktorý ich obsial a dostal na ne dotáciu. Preto žalovaný 1 nemohol získať bezdôvodné obohatenie na úkor sťažovateľa. Sťažovateľ podľa dohody mohol pozemky užívať od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004. Nemal právo ich užívať   v   roku   2005,   čo   jednoznačne   vyplýva   z   vykonaného   dokazovania   i   z   rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 193/2005-167 z 25. mája 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu   č.   k.   1   Co   326/2006-187   zo   14.   decembra   2006.   Sťažovateľ   pooral   predmetné pozemky v letných mesiacoch v roku 2005, a to tú ich časť, ktorá bola predtým zatrávnená žalovaným 1, i keď vedel, resp. musel vedieť, že na takéto konanie nie je oprávnený. Pritom nezatrávnené časti boli už obsiate žalovaným 2. Právne významná je tá skutočnosť,   že sťažovateľ pooral tie pozemky, resp. ich časti, ktoré nebol oprávnený užívať a ani iným spôsobom s nimi nakladať. Nie je podstatné, či žalovaný 2 bol alebo nebol ich oprávnený užívať.   Takéto   konanie   sťažovateľa   v   konkrétnej   situácii   je   konaním   v   rozpore so všeobecnými   morálnymi   zásadami   vylučujúcimi   svojvoľné   a   bez   právneho   dôvodu realizované užívanie veci. Konanie sťažovateľa bolo preto konaním v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich   z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Preto nároky z takéhoto konania sťažovateľa nemajú právnu ochranu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 27/2011 z 30. novembra 2011 vyplýva, že   ním   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   zmeňujúcemu   výroku   rozsudku krajského   súdu   č.   k.   3   Cob   104/2010-326   z   30.   decembra   2010,   ktorým   žalobu   proti žalovanému   2   zamietol.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   uplatnil   proti žalovanému 2 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že mu poskytol plnenie vykonaním poľnohospodárskych prác na pozemkoch, ktoré žalovaný 2 nemal právo užívať. Krajský súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom posúdil uplatnený nárok (rovnako ako okresný súd) podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, ale dospel k právnemu záveru, že sťažovateľovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nevzniklo.   Pre   posúdenie   opodstatnenosti   uplatňovaného   nároku   krajský   súd   považoval za podstatnú nespornú skutočnosť, že sťažovateľ v roku 2005 nemal právo pozemky užívať ani iným spôsobom s nimi nakladať, a za nepodstatnú skutočnosť považoval oprávnenie žalovaného   2   pozemky   užívať.   Tento   právny   záver   krajského   súdu   je   správny a nespochybňuje ho ani jeho ďalšie konštatovanie, podľa ktorého konanie sťažovateľa je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2. Sťažovateľ napriek tomu, že nemal právo pozemky užívať, vykonával na nich poľnohospodárske práce vo   svoj   prospech.   Následné   užívanie   pozemkov   žalovaným   2   nemožno   považovať za naplnenie skutkovej podstaty získania majetkového prospechu na úkor sťažovateľa bez právneho dôvodu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 326/2006-187 zo 14. decembra 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 193/2005-167 z 25. mája 2006. Uvedeným   rozsudkom   okresného   súdu   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti žalovanému 1 o určenie, že najneskôr od 2. augusta 2004 bol oprávneným užívateľom a nájomcom pozemkov parc. č. 700/1 a parc. č. 2045/1 ležiacich v katastrálnom území R. sťažovateľ. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ odvodzoval svoje právo užívania, resp. právo   nájmu   od   ním   tvrdenej   nájomnej   zmluvy   uzavretej   so správkyňou   konkurznej podstaty a následne aj od nájomných zmlúv uzavretých s konkrétnymi fyzickými osobami. Sťažovateľ   považoval   za   nájomnú   zmluvu   so správkyňou   konkurznej   podstaty   podanie označené   ako „Hlásenie   zmien   katastru   nehnuteľností“.   Z   obsahu   tohto   podania   však vyplýva,   že   správkyňa   konkurznej   podstaty   týmto   podaním   (ktoré   je   podpísané   aj sťažovateľom) oznámila príslušnému katastru nehnuteľností zmenu spočívajúcu v tom, že R. R., zastúpené správkyňou konkurznej podstaty, vypovedalo k 1. októbru 2003 nájomné vzťahy a že sťažovateľ má uzavreté nové nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy.   Z tohto podania   teda   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   a   správkyňa   konkurznej   podstaty   uzavreli nájomný   vzťah   (zmluvu),   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Pokiaľ   sťažovateľ   dôvodnosť uplatňovaného   nároku   opieral   aj   o   nájomné   zmluvy   uzavreté   s   fyzickými   osobami,   je potrebné   uviesť,   že   tieto   zmluvy   nemajú   zákonné   náležitosti,   pretože   sú   z   hľadiska predmetu nájmu absolútne neidentifikovateľné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach(...)

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

„Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ale   ak   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   dôvodnosti   uplatneného   nároku.   Právo   na   vydanie bezdôvodného obohatenia priznáva priamo zákon, a preto nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný 2 sa obohatil   o to, čo sťažovateľ   vynaložil   na   prípravu   pôdy   na   siatie   repky   olejnej.   Najvyšší   súd   nijako nevysvetlil,   na   základe   akých   skutočností   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   sťažovateľ nepreukázal   poskytnutie   plnenia   žalovanému   2.   Súdne   konanie,   v   ktorom   sa   dospelo k záveru, že sťažovateľ nebol oprávnený pozemky užívať, sa začalo a skončilo potom, ako došlo k pooraniu pozemkov sťažovateľom.

Najvyšší   súd   považuje dovolací   rozsudok   za správny,   pričom   je toho   názoru,   že odôvodnenie rozsudku spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa skutkových zistení krajského súdu (zhodných so skutkovými zisteniami okresného súdu) sťažovateľ pooral pozemky v letných mesiacoch v roku 2005, pričom podľa krajského súdu vedel, resp. musel   vedieť,   že   na   takéto   konanie   nebol   oprávnený.   Konanie   sťažovateľa   považoval za rozporné   s   dobrými   mravmi   podľa   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   a preto   mu nepriznal právnu ochranu.

Podstatnou   dovolacou   námietkou   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   podľa   ktorého   ním uplatnený nárok vyplýva priamo zo zákona, čo zároveň znamená, že nemôže byť v rozpore s   dobrými   mravmi.   Napriek   takejto   dovolacej   argumentácii   sťažovateľa   z   rozsudku najvyššieho   súdu   nevyplýva,   či   akceptoval,   alebo   neakceptoval   právny   názor   krajského súdu, podľa ktorého konanie sťažovateľa bolo v rozpore s dobrými mravmi (keď vedel, že pozemky nemá právo poorať, a napriek tomu tak urobil). Najvyšší súd totiž v tejto súvislosti uvádza: „Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa posúdil uplatnený nárok tak ako súd prvého stupňa podľa citovaného ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, ale dospel k záveru, že žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia   nevzniklo.   Pre   posúdenie   opodstatnenosti   uplatneného   nároku   odvolací   súd považoval   za   podstatnú   nespornú   skutočnosť,   že   žalobca   v   roku   2005   nemal   právo predmetné parcely užívať ani iným spôsobom s nimi nakladať a za nepodstatnú skutočnosť oprávnenie žalovaného 2 predmetné parcely užívať. Uvedený právny záver odvolacieho súdu je správny a nespochybňuje ho ani ďalšie konštatovanie odvolacieho súdu, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca nepreukázal, že poskytol plnenie žalovanému 2. Žalobca napriek tomu, že nemal právo nehnuteľnosti užívať, vykonával na nich poľnohospodárske práce vo svoj prospech. Následné užívanie nehnuteľnosti žalovaným 2 nemožno považovať za   naplnenie   skutkovej   podstaty   získania   majetkového   prospechu   na   úkor   žalobcu   bez právneho dôvodu.“

Zdá   sa,   že   najvyšší   súd   nezaložil   svoj   rozsudok   na   rozpore   s   dobrými   mravmi (v tomto smere nezaujal žiadne meritórne stanovisko k argumentácii krajského súdu a ani k dovolacím námietkam sťažovateľa), pretože za rozhodujúce považoval dve skutočnosti. Išlo jednak o to, že sťažovateľ nemal v roku 2005 právo pozemok užívať, ale aj o to, že nepreukázal poskytnutie plnenia žalovanému 2.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemal v roku 2005 právo pozemky   užívať,   treba   považovať   za   správny,   keďže   vyplýva   zo   záverov   rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 326/2006-187 zo 14. decembra 2006.

Ďalší   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nepreukázal   poskytnutie plnenia žalovanému 2, sa na prvý pohľad môže javiť ako ustálenie odlišného skutkového stavu, než k akému dospeli predtým okresný súd a krajský súd. V skutočnosti sa však tento záver najvyššieho súdu opiera o odlišné právne posúdenie rovnakého skutkového stavu. Nepovažuje totiž za poskytnutie plnenia také konanie sťažovateľa, na ktoré tento nemal evidentne   právo.   Ak   totiž   sťažovateľ   nemal   právo   pozemky   užívať   a   napriek   tomu vykonával na nich poľnohospodárske práce vo svoj   prospech, potom následné užívanie pozemkov   žalovaným   2   nemožno   považovať   za   naplnenie   skutkovej   podstaty   získania majetkového prospechu na úkor sťažovateľa bez právneho dôvodu.

Uvedený záver najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárny.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo   plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých zdrojov.

Kým   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   by   hypoteticky   prichádzalo   do   úvahy bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, zatiaľ podľa sťažovateľa získal žalovaný 2 bezdôvodné obohatenie plnením z neplatnej zmluvy.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 326/2006-187 zo 14. decembra 2006 vyplýva, že argumentácia sťažovateľa o tom, že mal právo pozemky užívať, bola sčasti vyhodnotená tak, že sťažovateľ sa opieral o neplatné zmluvy (nemajúce potrebné náležitosti), a sčasti tak, že tvrdený právny titul užívania pozemkov sa nepreukázal.

Z   citovaných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   je   zrejmé,   že   ktorákoľvek zo skutkových   podstát   bezdôvodného   obohatenia   zakladá   povinnosť   takéto   obohatenie vydať.

Pokiaľ najvyšší súd uvažoval o plnení bez právneho dôvodu a odmietol za plnenie považovať také plnenie, ktoré sťažovateľ nemal právo realizovať, dostal sa tým do rozporu s ustanovením § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Skutočnosť, že sťažovateľ objektívne nebol oprávnený pozemky užívať, neznamená, že by ním vykonané poľnohospodárske práce, ktoré žalovaný 2 zužitkoval (skonzumoval), sa nemali považovať za bezdôvodné obohatenie. Je totiž samou podstatou plnenia získaného z neplatného právneho úkonu alebo bez právneho dôvodu také plnenie, ktoré nemá platný právny podklad, resp. vôbec žiadny právny podklad.

Nie je tiež bez významu, že sťažovateľ bol presvedčený o svojom práve pozemky užívať na poľnohospodárske účely. Na eliminovanie spornosti tohto jeho práva podal aj žalobu o určenie, že najneskôr od 2. augusta 2004 bol oprávneným užívateľom a nájomcom pozemkov. Konečný rozsudok krajského súdu bol vynesený až 14. decembra 2006 (bol ním potvrdený rozsudok okresného súdu z 25. mája 2006). To znamená, že až z rozsudkov všeobecných súdov (vynesených dávno po ukončení prác) sa dozvedel, že pozemky užíval neoprávnene. Jeho tvrdenie, podľa ktorého pozemky do rozhodnutia všeobecných súdov užíval v dobrej viere, nebolo vykonaným dokazovaním vyvrátené.

V podstate rovnako uvažoval aj krajský súd, keď vydanie bezdôvodného obohatenia odmietol   s   poukazom   na   rozpor   s   dobrými   mravmi   (nie   teda   preto,   že   by   žalovaný   2 prospech nezískal).

V konečnom dôsledku to znamená, že rozhodujúcou otázkou je, či možno konanie sťažovateľa považovať za rozporné s dobrými mravmi. Najvyšší súd v tomto smere nezaujal žiadne stanovisko, hoci sťažovateľ v podanom dovolaní tento záver krajského súdu namietal s poukazom na to, že konal v dobrej viere a že ním uplatnený nárok vyplýva zo zákona.

Možno   zovšeobecniť,   že nezaujatie   žiadneho   stanoviska   k   namietanej   otázke,   či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo v rozpore s dobrými mravmi, zakladá zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 27/2011 z 30. novembra 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude sa   teda   musieť   vysporiadať   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   uplatnenie   nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vyplývajúceho   zo   zákona   nemôže   byť   v   rozpore s dobrými mravmi, ale tiež s ďalšou námietkou, podľa ktorej prípadnému rozporu s dobrými mravmi bráni skutočnosť, že sťažovateľ konal v dobrej viere.

Ústavný   súd   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom v sume 404,37 €, a to za 3 úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) po 127,16 €, ako aj tri režijné paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa   na   zrušenie   rozsudku   krajského súdu   č.   k.   3   Cob   104/2010-326   z   30.   decembra   2010,   keďže   v   rámci   predbežného prerokovania sťažnosti bola sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 104/2010 odmietnutá (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013