znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 99/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 231/90, sp. zn. 2 C 408/91, sp. zn. 6 C 1197/91 a sp. zn. 2 C 926/92, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Cb 321/97 a sp. zn.   11   Co   165/91   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 98/00, sp. zn. 3 Obo 104/03 a sp. zn. 5 Cdo 33/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2009 doručená sťažnosť A. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 231/90, sp. zn. 2 C 408/91, sp. zn. 6 C 1197/91 a sp. zn. 2 C 926/92, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Cb 321/97 a sp. zn. 11 Co 165/91 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo 98/00, sp. zn. 3 Obo 104/03 a sp. zn. 5 Cdo 33/01.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou (v procesnom postavení žalobkyne) viacerých ňou označených súdnych sporov, v súvislosti s ktorými vyjadruje svoju nespokojnosť týkajúcu sa ich plynulosti. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že v dôsledku   zdĺhavého   postupu   označených   súdov   neustále   pretrváva   stav   jej   právnej neistoty, a preto sa domáha, aby ústavný súd zjednal nápravu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie označeným súdom nálezom uložil povinnosť nepokračovať v porušovaní jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   im   prikázal v označených veciach ďalej konať plynulo a bez prieťahov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd v prvom rade podotýka, že jej podanie je značne neprehľadné a nezrozumiteľné, sťažovateľka na rôznych miestach sťažnosti   označila   spisové   značky   súdnych   konaní   (niekedy   aj   bez   označenia   súdu, o ktorého konanie ide), a to bez akejkoľvek časovej postupnosti alebo nadväznosti týchto spisových značiek v jednotlivých konaniach (najprv je rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré potom preskúmava odvolací súd a poprípade ďalej nasleduje rozhodnutie dovolacieho súdu). Vzhľadom na uvedené ústavný súd iba zisťovaním v niektorých prípadoch z príloh sťažnosti   alebo   zisťovaním   na   príslušnom   súde   dospel   k   záveru   o   týchto   sťažovateľke vytýkaných súvislostiach. Keďže na viacerých miestach je možné vybadať nespokojnosť sťažovateľky s rýchlosťou označených konaní, ústavný súd vzhľadom na možné porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy preskúmal všetky v sťažnosti uvedené spisové značky súdnych konaní v ich vzájomnej spojitosti a logickej nadväznosti.

A.   V   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   408/91   sa   sťažovateľka domáhala rozhodnutia neplatnosti skončenia   pracovného pomeru, pričom   podľa   zistenia ústavného súdu toto konanie bolo ukončené rozsudkom okresného súdu z 5. augusta 1991, ktorý bol následne potvrdený rozhodnutím krajského súdu zo 6. novembra 1991 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 165/91 (konanie tiež napádané sťažnosťou), pričom tieto   rozhodnutia,   t. j.   rozhodnutie   okresného   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím   krajského (odvolacieho) súdu nadobudli právoplatnosť 31. decembra 1991, takže boli týmto dňom právoplatne skončené.

Súčasne   ústavný   súd   zistil,   že   časť   predmetu   konania   bola   vylúčená   z   konania vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn. 2 C 408/91   na samostatné konanie,   ktoré   bolo vedené okresným súdom pod novou sp. zn. 2 C 51/92, ktoré sťažovateľka sťažnosťou síce nenapáda,   avšak   aj   toto   konanie   bolo   z   dôvodu   späťvzatia   žaloby   okresným   súdom zastavené 14. apríla 1992. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5. júna 1992.Okrem   toho   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   2   C   408/91   z   5.   augusta   1991 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 Co 165/91 zo 6. novembra 1991 bolo preskúmané   aj   v   dovolacom   konaní   najvyšším   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 33/01 (konanie tiež napádané sťažnosťou), pričom z príloh sťažnosti vyplýva, že toto konanie bolo na najvyššom súde ukončené 3. mája 2001, keď najvyšší súd vrátil spis po dovolacom konaní späť okresnému súdu.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   konanie   okresného   súdu vedené pod sp. zn. 2 C 408/91, konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 11 Co 165/91, ako aj konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 5 Cdo 33/01, ktoré boli podľa zistenia ústavného   súdu   už   právoplatne   skončené,   pričom   od   ich   právoplatného   skončenia   do 16. decembra   2009,   keď   sťažovateľka   podala   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   na poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   bola   doručená   18.   decembra   2009),   nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

B. Konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 2 C 926/92 bolo konaním o povolení obnovy konania. Toto konanie bolo podľa zistenia ústavného súdu zastavené 9. februára 1993, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. marca 1993.

Od   1.   marca   1993,   keď   bolo   napádané   konanie   okresného   súdu   právoplatne skončené, do 16. decembra 2009, keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. decembra 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s konaním   o povolenie   obnovy   konania   ústavný   súd   nad   rámec podotýka,   že   v súlade   s jeho   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   187/02,   III.   ÚS   191/02, IV. ÚS 185/04, II. ÚS 362/08) sa v konaní o návrhu na obnovu konania až do právoplatného rozhodovania o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania nemôže aplikovať čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako to platí, pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej   sa   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   –   pozri   napr.   Sablon v. Belgicko,   2004),   pretože   nejde   o   rozhodovanie   o   hmotnom   práve   alebo   záväzku a o odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím vo veci.   Takéto   rozhodnutie   týkajúce   sa   práv   účastníkov   konania   bolo   už   totiž   vydané v pôvodnom   konaní,   o povolenie   obnovy   ktorého   sa   účastník   konania   domáha.   Inými slovami,   v konaní   o povolení   obnovy   konania   súd   rozhoduje   iba   o povolení,   resp. nepovolení   obnovy   konania   a v   tomto   štádiu   konania   súd   nerozhoduje   o konkrétnych právach a povinnostiach účastníkov konania.

C.   Konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   2   C   231/90   bolo   konaním o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a bolo skončené rozsudkom okresného súdu z 10. júla 1990, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. augusta 1990.

Od   24.   augusta   1990,   keď   bolo   napádané   konanie   okresného   súdu   právoplatne skončené, do 16. decembra 2009, keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. decembra 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

D.   Konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   6   C   1197/91   bolo   konaním „o mzdových   nárokoch“,   pričom   konanie   o   časti   žalobného   petitu   bolo   ukončené rozsudkom   okresného   súdu   z   27.   októbra   1995,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 21. decembra 1995.

Konanie   o   zvyšnej   časti   žalobného   petitu   vo   veci „vyplatenia   cieľovej   prémie a náhrady škody z reštitučných nárokov“ bolo vylúčené na samostatné konanie, ktoré bolo vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   C   23/96,   pričom   toto   konanie   bolo   z   dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zastavené rozhodnutím okresného súdu z 13. decembra 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. januára 1997. Ústavný súd pre úplnosť veci dodáva, že toto konanie sťažovateľka sťažnosťou nenapáda.

Zvyšná časť žalobného petitu („náhrada škody z reštitučných nárokov“), o ktorej nerozhodol okresný súd v konaní sp. zn. 5 C 23/96, bola vylúčená na samostatné konanie, ktoré bolo okresným súdom ďalej vedené pod sp. zn. 5 C 128/97, pričom táto vec bola okresným súdom 10. apríla 1997 postúpená na ďalšie konanie krajskému súdu. Ústavný súd aj v tomto prípade pre úplnosť poznamenáva, že sťažovateľka sťažnosťou nenapáda ani toto konanie.

Od 21. decembra 1995, keď bolo napádané konanie okresného súdu právoplatne skončené, do 16. decembra 2009, keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. decembra 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

E.   Napokon   sťažovateľka   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   aj   konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 9 Cb 321/97 o zaplatenie finančnej čiastky v sume 265 000 Sk. V predmetnej veci krajský súd rozhodol prvýkrát rozsudkom z 1. decembra 1999, avšak tento rozsudok bol v rámci odvolacieho konania rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 98/00 z 22. marca 2001 (konanie tiež napádané sťažnosťou) zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v tejto veci rozhodol druhýkrát rozsudkom z 22. novembra 2002, ktorým žalobu   zamietol,   pričom   toto   rozhodnutie   už   bolo   v   odvolacom   konaní   rozhodnutím najvyššieho   súdu   z   30.   septembra   2004   (v   niektorých   prílohách   sťažnosti   je   uvádzaný nesprávny   dátum   10.   september   2004,   pozn.)   vydaným   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obo 104/03 (konanie tiež napádané sťažnosťou) potvrdené.

Podľa zistenia ústavného súdu konanie krajského súdu sp. zn. 9 Cb 321/97 v spojení s odvolacími konaniami najvyššieho súdu vedenými pod sp. zn. 3 Obo 98/00 a sp. zn. 3 Obo 104/03 bolo právoplatne skončené 3. novembra 2004.

Od   3.   novembra   2004,   keď   bolo   napádané   konanie   krajského   súdu   v   spojení s konaniami   najvyššieho   súdu   právoplatne   skončené,   do   16.   decembra   2009,   keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. decembra 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky napokon aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu,   krajskému   súdu   a najvyššiemu   súdu   v   označených   veciach   konať bez prieťahov je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), sa ústavný súd touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010