znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 99/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 ods. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06 a jeho rozhodnutím   z 9.   augusta   2006,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06 a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2008 doručená a 3. marca 2008 doplnená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   a práva   zaručeného   v čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06 a jeho rozhodnutím z 9. augusta 2006, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06 a jeho rozhodnutím z 28. septembra 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v dôsledku   toho,   že   po   jeho prepustení z väzby mu bolo zabránené vstúpiť do bytu, v ktorom predtým býval a z ktorého boli údajne vypratané jeho veci, sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal vydania predbežného   opatrenia   voči   vlastníkovi   predmetného   bytu   –   S.   B.   (ďalej   len   „odporca v 1. rade“) a tiež voči   jeho bratovi ako užívateľovi bytu (ďalej len „odporca   v 2. rade“, spolu ďalej len „odporcovia“), ktorým by okresný súd odporcom uložil povinnosť zdržať sa nakladania   s predmetným   bytom   a odporcovi   v 2.   rade   navyše   aj   povinnosť   zdržať   sa nakladania so záhradou špecifikovanou v návrhu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006 návrh sťažovateľa na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol,   pričom   toto   uznesenie   okresného   súdu   bolo z dôvodu odvolania sťažovateľa potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   svoj   nesúhlas   s označenými   rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodli na tom základe, že sťažovateľ aj napriek tomu, že bol uznesením okresného súdu č. k. 52 C 199/06-9 z 15. júna 2006 vyzvaný, aby doplnil svoj návrh a preukázal v čom spočíva bezprostredne hroziaca ujma a účel akého konania   má   byť   predbežným   opatrením   zabezpečený   a aby   predložil   aktuálne   listinné dôkazy o jeho vlastníckom práve k predmetu návrhu, tieto nedostatky návrhu neodstránil ani nepredložil   požadované listinné   dôkazy,   iba   oznámil,   že na pôvodnom   návrhu   trvá s tým, že v budúcnosti sa „... bude domáhať vydania dedičstva podľa § 485 OZ a určenia vlastníctva k bytu vydržaním“.

V súvislosti   s dôvodmi   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Teda všetky skutočnosti, ktoré ohrozovali práva sťažovateľa, ktoré uvádza odvolací súd na strane 2 ods. 2 rozsudku sa potvrdili, čím sa potvrdili aj všetky listinné dôkazy, ktoré boli založené v spise, čím súd nepreukázal žiadne nedôvodné obavy sťažovateľa, aby mohol v dobrej   viere odôvodniť zastavenie   konania   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ak sa najmä dokazovaním, ktoré v zmysle hodnotenia dôkazov nespravil ani porušovateľ v 1. a ani 2. rade, nepreukázala potreba na zastavenie konania, ale naopak, z listinných dôkazov vyplýval opak na vydanie predbežného opatrenia...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Okresný   súd   Bratislava   II...   a   Krajský   súd   v Bratislave...   v   konaní   o   práve Mgr. O. F., trvale bytom... v B., na vydanie predbežného opatrenia sp. zn. 52 C 199/06, veci vedenej v odvolacom konaní sp. zn. 9 Co 567/06, porušili základné právo, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na efektívny opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru, a na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru.

2. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava II..., aby bez zbytočných prieťahov konal vo veci vydania predbežného opatrenia sp. zn. 52 C 199/06 a podľa návrhu ho vydal Mgr. O. F., trvale bytom... v B., do 5 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd SR priznáva Mgr. O. F., trvale bytom... v B., primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Bratislave... a Okresný súd Bratislava II... do 5 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd SR rozhodol, že rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 567/06 zo dňa 28. 9. 2007 a uznesenie sp. zn. 52 C 199/06 zo dňa 9. 8 2006 porušilo ľudské právo Mgr. O. F., trvale bytom... v Bratislave na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na efektívny opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, a jeho základné právo podľa čl. 46 Ústavy SR na súdnu ochranu, na ochranu pred prieťahmi konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a ruší ich, a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II...

5. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.500,- Sk (slovom   trinásťtisícpäťsto   slovenských   korún),   ktorú   je   povinní   zaplatiť   spoločne a nerozdielne   Krajský   súd   Bratislava...   a   Okresný   súd   Bratislava II... do   5   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta, JUDr. J. B.“

Súčasne   sa   sťažovateľ   domáhal   toho,   aby   ústavný   súd   pred   rozhodnutím   o jeho sťažnosti vydal dočasné opatrenie, ktorým by uložil odporcom, aby sa zdržali nakladania so sporným   bytom   a odporca   v 2.   rade   aj   nakladania   so   záhradou,   ktoré   boli   predmetom konania pred všeobecnými súdmi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 199/06, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z doložky právoplatnosti vyznačenej na uznesení okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006 predloženého samotným sťažovateľom vyplýva, že predmetné uznesenie v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 nadobudlo v nevyhovujúcej   časti   právoplatnosť   7.   decembra   2007.   Sťažovateľ   sa   napriek   tomu   na ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   z 3.   januára   2008   (ktoré   bolo odovzdané na poštovú prepravu 4. januára 2008 a ústavnému súdu doručené 8. januára 2008), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

V súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06)   ústavný   súd   poskytuje   teda   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označených   konaniach   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   namietané   porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 z dôvodu, že podľa jeho   názoru   označené   súdy   skutkovo   nesprávne   vyhodnotili   jeho   návrh   na   vydanie dočasného opatrenia, a preto jeho návrh zamietli.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   rozhodovanie   a   rozhodnutie   o   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, avšak predpokladom záveru o jeho porušení je také porušenie, ktoré nie je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami (I. ÚS 148/03).

Nariadenie predbežného opatrenia je reakciou na naliehavú potrebu dočasne upraviť pomery   účastníkov   konania   do   doby   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú   súdom   rozsudkom   vo   veci   samej.   Nariadenie   predbežného   opatrenia v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta sťažnosťou pred ústavným súdom. Vzhľadom na špecifickosť namietaného konania, ktoré je ako celok konaním o návrhu sťažovateľa iba na vydanie predbežného opatrenia, t. j. nejde o návrh podaný   v priebehu   konania   o veci   samej   (návrh   vo   veci   samej   sťažovateľom   ani nebol podaný), ústavný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa takto:

2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 52 C 199/06 z 9. augusta 2006, ktorým okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   bolo preskúmané už v odvolacom konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 9 Co 567/06.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007

V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľa týkajúcou sa skutkových zistení krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej judikatúry (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06) nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ neosvedčil   základné   predpoklady   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a ani „...   listinné dôkazy nepredložil (§ 79 ods. 2, § 120 ods. 1 O. S. p.), t. z., že neosvedčil existenciu odôvodnenej   potreby   nariadenia   predbežného   opatrenia“,   preto   krajský   súd   odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol upozornený (uznesením z 15. júna 2006)   na   nedostatky   jeho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   s tým,   že   ich   má odstrániť   v súdom   naznačenom   smere,   čo   však   sťažovateľ   v zmysle   tohto   poučenia neurobil.

Vzhľadom na uvedené konanie sťažovateľa, ktorý požadoval, aby všeobecné súdy rozhodli iba na podklade jeho neosvedčených tvrdení bez ich dostatočného preukázania, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov   pri   zisťovaní   skutkového stavu, ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, t. j. že ani krajský súd nenapravil pochybenie   okresného   súdu   a nevydal   sťažovateľom   navrhované   predbežné   opatrenie, v kontexte   posúdenia   možného   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepovažoval   ústavný   súd   za   opodstatnené a relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše   ústavný   súd   podotýka,   že   v prípade   splnenia   zákonom   požadovaných náležitostí na vydanie predbežného opatrenia, má sťažovateľ možnosť opätovne sa domáhať jeho vydania.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok   zaručeného v čl.   20 ods. 1 ústavy a práva   zaručeného v čl.   1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ tiež   namietal, že v dôsledku   tohto,   že okresný   súd   a ani krajský   súd nevyhoveli   jeho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   mu   nebola   poskytnutá dostatočná a rýchla ochrana jeho základného práva pokojne užívať jeho majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré týmto malo byť v konečnom dôsledku tiež porušené.

Aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu okresného súdu odvolávajúc sa na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   ním   tvrdenej svojvoľnosti záverov napadnutého uznesenia krajského súdu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd   vzhľadom   na   už   uvedené   závery,   a pretože   sťažovateľ   dosiaľ   nedokázal   preukázať vlastnícke   právo   k sporným   nehnuteľnostiam   a   napriek   tomu   sa   domáha   jeho   ochrany, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vychádza aj judikatúra   ústavného   súdu,   vyplýva,   že   čl.   13   dohovoru   priznáva   fyzickým   osobám a právnickým osobám procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto naväzovať na aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983,   III.   ÚS   38/05).   Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   čl.   13 dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   aj   iných   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).

Je   nepochybné,   že   proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ právo podať odvolanie, čo napokon aj využil, pričom o tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 567/06 z 28. septembra 2007 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.   V tejto súvislosti   treba konštatovať, že odvolacie konanie, ktorého iniciovanie záviselo od vôle účastníkov konania, teda aj od vôle sťažovateľa, sa uskutočnilo a jeho výsledkom bolo rozhodnutie krajského súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu v rámci tohto   procesu   preskúmal.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   podľa   očakávaní a predstáv sťažovateľa, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 13 dohovoru (obdobne III. ÚS 321/06, III. ÚS 117/08). Navyše, tak ako to vyplýva z už uvedeného, ústavný súd nezistil, že by postupom alebo rozhodnutím krajského súdu bolo porušené aj iné dohovorom garantované právo.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, pričom v tejto súvislosti ústavný súd upozorňuje, že účel vydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde je odlišný od účelu vydania predbežného opatrenia v zmysle § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu,   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), nepripadalo do úvahy už rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2009