znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 99/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., K., t. č. vo väzbe K., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 11/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2007 doručená sťažnosť J. T., K., t. č. vo väzbe K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 11/2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. I., Úradu justičnej a kriminálnej polície,   ČVS:   ORP-55/1-OVK-K1-2007   z 12.   februára   2007   vznesené   obvinenie   podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) pre zločin   marenie spravodlivosti   podľa   § 344 ods. 1 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   K.   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   podal 13. februára   2007   Okresnému   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   vzatie sťažovateľa do väzby. Sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 27/07 z 15. februára 2007 vzala sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku,   avšak   vo   výroku   rozhodnutia   absentovalo rozhodnutie   o navrhovanom   nahradení   väzby   prijatím   písomného   sľubu   v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, prípadne o prijatí ponuky zloženia peňažnej záruky v zmysle ustanovení § 81 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľom. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, na základe ktorej krajský súd uznesením č. k. 8 Tpo 11/2007-42 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie sudkyne pre prípravné konanie a vo veci sám rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby so začiatkom jej plynutia 12. februára 2007 o 12.00 h a písomný sľub ani   ponuku   zloženia   peňažnej   záruky   sťažovateľa   neprijal.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu krajského súdu podal 15. marca 2007 podľa § 185 ods. 4 Trestného poriadku sťažnosť, ktorej bola elektronickou podateľňou pridelená nová spisová značka 8 Tpo 16/07. O tejto sťažnosti   však   krajský   súd   nerozhodol   a 26.   marca   2007   vrátil   uvedenú   trestnú   vec okresnému súdu na výkon ďalších procesných úkonov.

Sťažovateľ v sťažnosti   uvádza: «(...) Dňa 15. 02. 2006 som zahlásil do zápisnice proti   napádanému   uzneseniu   sudkyne   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Košice   I a sťažnosť som následne prostredníctvom obhajcu aj písomne dňa 02. 03. 2007 odôvodnil ku Krajskému súdu v Košiciach, ktorý rozhodoval o mojej sťažnosti.

(...) sťažnosť som odôvodňoval najmä tým, že konania, pre ktoré ma sudkyňa pre prípravné konanie vzala do väzby, som sa dopustil v tiesni, v obave o život svoj a mojich najbližších. Marenie spravodlivosti mojim cieľom nebolo, a to aj s odkazom na skutočnosť, že ku skutku krádeže, v ktorom som mal ovplyvňovať a nabádať spoluobvinených E. a T., som sa doznal. Nepoprel som spáchanie skutku a objasnil som, čo bolo motívom môjho konania.

Namietal som existenciu dôvodu väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a považoval som ho vzhľadom na moje doznanie k skutku marenia spravodlivosti, za neopodstatnený.

Namietal som aj skutočnosť, že návrh okresného prokurátora na vzatie do väzby mal byť sudkyňou pre prípravné konanie zamietnutý aj z dôvodu, že konaním orgánov činných v trestnom konaní boli porušené moje procesné práva garantované Trestným poriadkom, Ústavou SR ako aj práva obsiahnuté Dohovorom. V mojom prípade sa OČTK o spáchaní skutku   marenia   spravodlivosti   ako   aj   o   konkrétnom   páchateľovi   dozvedeli   v   novembri resp. začiatkom   decembra   2006.   Vyšetrovateľ   a   prokuratúra   účelovo   čakali   s   vydaním uznesenia o vznesení obvinenia (ktoré mi mali v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. bez meškania resp.   ihneď   ako   obvinenému   oznámiť)   pre   skutok   marenia   spravodlivosti,   až   do   môjho prepustenia z väzby v deň 12. 02. 2007 (na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v trestnej veci OS KE I, sp. zn. 7 T/115/2006). Hneď ako som vyšiel z výkonu väzby v Ú na VV   v K.,   bol   som   vyšetrovateľmi   priamo   pred   budovou   účelovo   zadržaný   a   bolo   mi doručené uznesenie pre marenie spravodlivosti.

Namietal   som   nezákonnosť   postupu   príslušných   zložiek   vyšetrovania   a   najmä prokuratúry, že namiesto toho, aby prokurátor žiadal (na základe získaných informácií o spáchaní skutku marenia spravodlivosti konkrétnou osobou zo dňa 04. 12. 2006) rozšíriť dôvod vtedy aktuálnej mojej väzby o písmeno b) podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   v   aktuálnej   trestnej   veci   OS   KE   I,   sp.   zn.   7   T   115/2006,   tak nepostupoval,   hoci   o existencii   dôvodu   väzby   už   prokurátor   vedel   najneskôr   dňa 04. 12. 2006. Takýto postup bol v príkrom rozpore s ustanovením § 206 Trestného poriadku (...).

Namietal som aj dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   a   vytkol   som   v   sťažnosti   jeho   neopodstatnenosť   aj   vzhľadom   k   tomu,   že   ani prokurátor napriek vedomosti o páchateľovi a skutku marenia spravodlivosti moje konanie nepovažoval za také, pre ktoré by bol vo svojich sťažnostiach (napr. sťažnosti Okresnej prokuratúry   Košice   I   zo   dňa   06. 12. 2006   pod   sp.   zn.   1   Pv   976/06 ku   spisovej značke Okresného súdu Košice I 0 Tp 47/06) podával návrh o rozširovanie resp. zmenu dôvodov existujúcej pokračovacej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v trestnej veci vedenej na OS KE I, sp. zn. 7 T 115/2006. Prokurátor mal podľa zákona postupovať v trestnej veci vedenej na OS KE I, sp. zn. 7 T 115/2006 v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 posledná veta Trestného poriadku, (...) a nie čakať na okamih, kedy sa mu bude existencia dôvodu   väzby   hodiť.   Postup   prokuratúry   sa   dal   interpretovať   tak,   že   pokiaľ   marenie spravodlivosti ako dôvod na zmenu dôvodu neuplatnil prokurátor v konaní v trestnej veci OS KE I, sp. zn. 7 T 115/2006 (v tejto veci som bol do 12. 02. 2006 vo väzbe), nemohol tento dôvod uplatňovať ani v návrhu na vzatie do väzby pre skutok marenia spravodlivosti. Podľa mojej mienky išlo o vážne porušenie mojich práv, ktoré malo viesť k zrušeniu uznesenia o vzatí do väzby aj s odkazom, že po prepustení z väzby dňa 12. 02. 2007 som sa nedopustil žiadneho skutku, ktorý by mal zakladať dôvod väzby ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku.

Ďalej   som   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   sudkyňa   pre   prípravné   konanie nerešpektovala moje práva a pri rozhodnutí pochybila, keď vôbec, teda riadne a procesným spôsobom, nerozhodla o mojej žiadosti na nahradenie dôvodov väzby prijatím písomného sľubu   resp.   prijatím   ponúknutej   peňažnej   záruky   čím   došlo   k   porušeniu   mojich   práv. Vo výroku jej uznesenia o vzatí do väzby absentuje rozhodnutie o prijatí resp. neprijatí písomného sľubu a o prijatí resp.   neprijatí ponúknutej peňažnej záruky.   Posledná veta odôvodnenia uznesenia síce obsahuje vetu sudkyne pre prípravné konanie, že „vzhľadom na dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   písomný   sľub   ani   peňažná   záruka neprichádza do úvahy“, ale takéto odôvodňovanie nemalo oporu pre neexistujúci výrok v uznesení a navyše takýto spôsob rozhodovania už bol prelomený aj súdnou praxou, keďže Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   pripustil   možnosť   nahradenia   väzby   aj   vo   vzťahu k dôvodom   kolúznej   väzby   [§71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.],   pripustil   možnosť   prepustiť obvineného   počas konania   z väzby na základe záruky   s poukazom   na   článok 5 ods.   3 Dohovoru, ako aj ustanovenie článku 17 ods. 1, 2 a 5 a článku 154 c) Ústavy SR. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zaujal rovnaký názor zaujal k danej problematike.   Absencia   rozhodnutia   o   mojich   návrhoch,   absencia   aplikácie   Ústavy   SR, aplikácia rozhodnutí Ústavného súdu SR, rozhodnutí NS SR a najmä Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zabezpečuje väčší rozsah základných práv pre obvineného ako vnútroštátne predpisy, znamenala porušenie mojich procesných práv. Požiadal som, aby Krajský súd v Košiciach pre neexistenciu dôvodov väzby ako aj pre   procesné   pochybenia   napádané   uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie   zrušil a rozhodol o prepustení z väzby na slobodu. Tiež som alternatívne navrhol, že ak by sa Krajský   súd   v   Košiciach   úplne   nestotožnil   s   mojou   sťažnosťou   a   domnieval   by   sa,   že konanie okresného prokurátora a rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie bolo správne a zákonné a teda, že ustáli existenciu dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku navrhujem, aby súd tieto dôvody väzby nahradil tak, že sa rozhodne prijať mnou ponúknutý písomný sľub resp.   ponúknutú peňažnú záruku mojou matkou   (...)   a   z   väzby   ma   prepustil,   príp.   alternatívne   som   požiadal,   aby   Krajský   súd v Košiciach využil ustanovenie § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a nahradil účel väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nado   mnou   ako   obvineným   aj s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti.

Následne dňa 12. 03. 2007 sa uskutočnilo na Krajskom súde v Košiciach verejné zasadnutie, kde krajský súd prerokoval moju sťažnosť proti Uzneseniu sudcu pre prípravné konanie OS KE I, sp. zn. 0 Tp 27/07. Následne rozhodol tak, že opätovne boli porušené moje práva. Senát Krajského súdu v Košiciach (...) zrušil Uznesenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 0 Tp 27/07 zo dňa 15. 02. 2007 (...). Následne senát Krajského súdu v Košiciach sám rozhodol tým istým uznesením, že ma berie do väzby na   základe   väzobných   dôvodov   podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b),   c)   Trestného poriadku   a   ďalej   rozhodol   aj   s   odkazom   na   Dohovor   a   na   ustanovenia   §   80   a   §   81 Trestného poriadku, že návrh na nahradenie dôvodov väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou neprijíma.

Keďže   ustanovenia   Trestného   poriadku   (...)   dovoľujú   aj   proti   takému   uzneseniu podať sťažnosť, túto som podal dňa 15. 03. 2007 (...) prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote   a   smerovala   s   odkazom   na   ustanovenie   §   185   ods.   4   Trestného   poriadku   proti Uzneseniu senátu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo 16/07 zo dňa 12. 03. 2007. V   zmysle   ustanovenia   §   185   ods.   4   Trestného   poriadku   (...)   „proti   uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu.“ Namietal som opätovné porušenie svojich procesných práv krajským súdom. Nádejal som sa, že pochybenia prvostupňového rozhodnutia konvaliduje svojim uznesením Krajský súd v Košiciach.

Senát   Krajského   súdu   v   Košiciach   Uznesením   sp.   zn.   8   Tpo/11/2007   zo   dňa 12. 03. 2006 rozhodol, že zrušil uznesenie sudkyne pre prípravné konanie a sám ma vzal do väzby   na   základe   väzobných   dôvodov   podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b),   c) Trestného poriadku. Následne ani neprijal s odkazom na Dohovor a na ustanovenia § 80 a § 81 Trestného poriadku návrh na nahradenie dôvodov mojej väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou.

V sťažnosti som zdôrazňoval, že aj týmto rozhodnutím krajského súdu boli opätovne porušené   moje   práva   aj   s   odkazom   na   ustanovenie   §   195   ods.   1   Trestného   poriadku, na základe ktorého „orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná.“ V sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu som ďalej argumentoval, že ustanovenie § 195 ods. 1 Trestného poriadku aj naďalej zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius. Rozhodnutím senátu Krajského súdu bolo toto vyššie citované ustanovenie   Trestného   poriadku   porušené.   Pokiaľ   sudkyňa   pre   prípravné   konanie okresného súdu rozhodla len o mojom o vzatí do väzby a nerozhodla vôbec podľa môjho návrhu o prijatí resp. neprijatí písomného sľubu a peňažnej záruky, tak krajský súd na základe mojej sťažnosti zrušil toto rozhodnutie,   rozhodol o tom,   že ma berie do väzby a s odkazom na Dohovor a na ustanovenia § 80 a § 81 Trestného poriadku rozhodol, že návrh na nahradenie dôvodov väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou neprijíma. Napádané Uznesenie senátu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo/11/2007 zo dňa 12. 03. 2007 ustanovenie § 195 ods. 1 Trestného poriadku nerešpektovalo. Mám za to, že   uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie   je   pre   mňa   priaznivejšie   ako   uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. 03. 2007, sp. zn. 8 Tpo/11/2007.

Opätovne som namietal pochybenia OČTK, keď mi nebolo vznesené obvinenie ihneď potom,   ako   sa   orgány   vyšetrovania   o   spáchaní   skutku   marenia   spravodlivosti   ako   aj o konkrétnom páchateľovi dozvedeli. Aj keď Krajský súd v Košiciach vo svojom Uznesení zo dňa   12. 03. 2007,   sp. zn.   8   Tpo/11/2007   na   strane   10   zaoberal   postupom   orgánov prípravného konania, nestotožnil sa s mojimi námietkami, že došlo k pochybeniu v konaní OČTK, keď sa v rozpore s ustanovením § 206 ods. 1 Trestného poriadku účelovo čakalo na vznesenie obvinenia až do času môjho prepustenia z väzby dňa 12. 02. 2007, lebo podľa názoru   senátu   krajského   súdu   vyšetrovateľ   vykonával   plynulo   v   mesiaci   november a december   úkony   a   pribral   dňa   27. 12. 2007   znalca,   ktorý   dňa   22. 01. 2007   predložil znalecký posudok. Nezákonný postup vidím v tom, že vyšetrovateľ na základe realizovaných úkonov a nakoniec aj znaleckého posudku najneskôr dňa 22. 01. 2007 vedel o spáchaní skutku marenia spravodlivosti ako aj o konkrétnom páchateľovi a účelovo čakal s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia na deň 12. 02. 2007, ktoré mi bolo doručené po mojom prepustení z väzby toho istého dňa.

Ďalej som namietal, že z hľadiska procesného svojim postupom senát Krajského súdu v   Košiciach   pochybil   a   nesplnil   si   poučovaciu   povinnosť,   keď   pri   vyhlásení   svojho rozhodnutia a jeho zdôvodnení, ma nepoučil o možnosti podania opravného prostriedku - sťažnosti a ani ma nedotazoval s odkazom na ustanovenie § 185 ods. 4 Trestného poriadku, či takýto opravný prostriedok proti jeho rozhodnutiu chcem využiť.

V   písomnom   vyhotovení   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn. 8 Tpo/11/2007   zo   dňa   12. 03. 2007   na   strane   11,   je   uvedené   v   časti   „Poučenie:   Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.“ Na tej istej strane to aj   odôvodnené,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   rozhodnutím   nadriadeného   súdu resp. odvolacieho   súdu   a   nie   je   rozhodnutím   prvostupňovým   a   preto   proti   tomuto rozhodnutiu krajského súdu nie je v zmysle ustanovenia § 185 ods. 4 Trestného poriadku ďalší riadny opravný prostriedok prípustný.

Mám za to, že takéto chápanie ustanovenia § 185 ods. 4 Trestného poriadku nie je v súlade s jeho znením a postupom krajského súdu bol porušený zákon a moje práva. Namietal som opätovne neopodstatnenosť dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku a zopakoval som svoju žiadosť o nahradenie dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 80 a najmä § 81 a nasl. Trestného poriadku. Rovnako som namietal,   že   neakceptovaním   mojej   žiadosti   zo   strany   krajského   súdu   na   nahradenie dôvodov väzby prijatím písomného sľubu resp. prijatím ponúknutej peňažnej záruky, došlo k porušeniu mojich procesných práv, lebo krajský súd mal postupovať v zmysle ustanovenia § 195 ods. 1 Trestného poriadku a písomný sľub resp. peňažnú záruku prijať. Absenciou zákonného poučenia o opravnom prostriedku na verejnom zasadnutí, existencia poučenia v písomnom vyhotovení uznesenia krajského súdu v rozpore s ustanovením § 185 ods. 4 Trestného   poriadku,   rozhodnutie   krajského   súdu   o   mojich   návrhoch   v   rozpore s ustanovením § 195 ods. 1 Trestného poriadku, znamenali porušenie mojich práv. V   závere   sťažnosti   proti   Uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn. 8 Tpo/11/2007   zo   dňa   12. 03. 2007,   som   zmysle   ustanovenia   §   185   ods.   4   Trestného poriadku požiadal iný senát Krajského súdu v Košiciach v postavení nadriadeného orgánu, aby   z   dôvodu   porušenia   viacerých   procesných   predpisov   a   mojich   práv   napádané Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo/11/2007 zo dňa 12. 03. 2007 zrušil a rozhodol o mojom prepustení z väzby na slobodu prípadne, aby napadnuté uznesenie senátu krajského súdu zrušil v celom výroku o mojom vzatí do väzby a o neprijatí návrhu na nahradenie dôvodov väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou a následne rozhodol tak, že prijíma mnou ponúknutý písomný sľub resp. ponúknutú peňažnú záruku mojou matkou (...) a z väzby ma prepúšťa, príp. som alternatívne požiadal, aby iný senát Krajského súdu v Košiciach využil ustanovenie § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a nahradil účel väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nado   mnou   ako   obvineným   aj s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti.

Na   moju   vyššie   uvedenú   sťažnosť   bolo   doručené   môjmu   obhajcovi   oznámenie z Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 03. 2007 v znení:

„Na   krajský   súd   v   Košiciach   bola   podaná   osobne   dňa   15. 03. 2007   sťažnosť obvineného J. T., (...), prostredníctvom Vás, jeho obhajcu, proti uzneseniu tunajšieho súdu sp. zn. 8 Tpo 11/07 zo dňa 12. 03. 2007.

Predseda   senátu   nariadil   na   základe   podanej   sťažnosti   prideliť   elektronickou podateľňou trestnú vec na ďalšie rozhodnutie.

Na základe tohto pokynu bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci pod sp. zn. 8 Tpo 16/07 - JUDr. K.

Predsedníčkou   trestnoprávneho   kolégia   nebolo   schválené   opatrenie   k   udeleniu výnimky na prejednanie o sťažnosti obvineného iným senátom krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 83 ods. 1 druhá veta Tr. poriadku.

Trestná vec sťažnosť obvineného J. T. bola dňa 26. 03. 2007 zaslaná Okresnému súdu Košice I vykonaniu ďalších procesných úkonov.“ (...)

Z vyššie uvedeného uznesenia vyplýva, že moja sťažnosť proti Uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo/11/2007 zo dňa 12. 03. 2007 bola v zmysle ustanovenia § 185 ods.   4 Trestného   poriadku   prijatá,   bola   postúpená   do elektronickej   podateľni za účelom vygenerovania iného senátu, ktorý by o sťažnosti rozhodol, následne elektronická podateľňa vygenerovala spisovú značku a senát 8 Tpo 16/07, čo znamená, že elektronická podateľňa vygenerovala rovnaký senát krajského súdu, ktorý rozhodoval Uznesením zo dňa 12.03.2007, sp. zn. 8 Tpo/11/2007, ktoré som sťažnosťou napadol. Následne bolo môjmu obhajcovi oznámené, že ani nebolo schválené opatrenie k udeleniu výnimky na prejednanie o sťažnosti obvineného iným senátom krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 83 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku.

V zmysle ustanovenia § 83 ods. 1 Trestného poriadku „proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak“. Vzhľadom na jednoznačnosť ustanovenia § 185 ods. 4 Tr. poriadku a jeho znenia sa domnievam, že iný senát krajského súdu mal rozhodnúť o mojej sťažnosti zo dňa 14. 03. 2007. (...)

Postupom Krajského súdu v Košiciach boli porušené moje základné práva a slobody, a to práva obsiahnuté v čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1 v spojení s č1. 1 ods. 1 Ústavy SR a v spojení s právami obsiahnutými v čl. 5 ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 2, v čl. 5 ods. 3 a v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom 8 Tpo/11/2007 porušil:

a) č1. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na osobnú slobodu a právom na súdnu a inú právnu ochranu, tým že Uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo/11/2007 zo dňa 12. 03. 2007 zmenil na základe sťažnosti obvineného Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 0 Tp 27/07 zo dňa 15. 02. 2007 v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala,

b) čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti, s právom na osobnú slobodu a právom na súdnu a inú právnu ochranu, že iný senát krajského súdu v postavení nadriadeného orgánu nerozhodol o sťažnosti J. T. zo dňa 14. 03. 2007 proti Uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tpo/11/2007 zo dňa 12. 03. 2007,

c) čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 2, čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na osobnú slobodu a právom na súdnu a inú právnu ochranu, tým, že Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   8   Tpo/11/2007   zo   dňa   12. 03. 2007 akceptoval pri vzatí J. T. do väzby nezákonne vydané Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ K. I, Úradu justičnej a kriminálnej polície zo dňa 12. 02. 2007, sp. zn. ČVS: ORP-55/1– OVK-K1-2007 o vznesení obvinenia voči J. T. pre skutok marenia spravodlivosti podľa ustanovenia   §   344   ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona,   ktoré   bolo   vydané   v   rozpore   so zákonom, teda nebolo vydané bez meškania a nebolo ihneď oznámené obvinenému J. T. (v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Košiciach, aby J. T. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. T. trovy konania na účet jeho advokáta JUDr. V. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

1. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru tým, že krajský súd uznesením sp. zn. 8 Tpo 11/2007 z 12. marca 2007 zmenil na základe sťažnosti sťažovateľa uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 27/07 z 15. februára 2007 v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala.

1.1 Ústavný súd predovšetkým uvádza, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   týkajúcich   sa   špecificky   základného   práva   na   osobnú   slobodu,   ústavný   súd   už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Z   uvedeného   dôvodu   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu o väzbe a uvedeným základným právom zaručeným v ústave, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.

1.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré   vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (obdobne   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4   dohovoru   (pozri   m.   m.   III. ÚS 227/03).   Ústavnosť   postupu   a   rozhodnutia   súdu v takomto type konania skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   0   Tp   27/07-20 z 15. februára 2007, ktorým sudkyňa pre prípravné konanie vzala sťažovateľa do väzby, návrhu   sťažovateľa,   ktorým   žiadal   nahradiť   väzbu   prijatím   písomného   sľubu   v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo prijatím zloženej peňažnej záruky v zmysle   ustanovení   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku,   nevyhovela   s odôvodnením,   že „Vzhľadom na dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. písomný sľub obvineného, ani   peňažná   záruka   neprichádza   do   úvahy“.   Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   však   toto konštatovanie   do   výroku   rozhodnutia   nepojala.   Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   toto pochybenie sudkyne pre prípravné konanie napravil krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.   8   Tpo   11/2007,   keď   uznesením   z 12.   marca   2007   zrušil   uznesenie   sudkyne okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   č.   k.   0   Tp   27/07-20   z 15.   februára   2007   a sám rozhodol tak, že sťažovateľa vzal do väzby a písomný sľub sťažovateľa, ako aj ponuku peňažnej záruky zo strany sťažovateľa neprijal.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 8 Tpo 11/2007-42 z 12. marca 2007 porušil jeho označené základné práva a slobody tým, že zo strany krajského súdu došlo k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius zakotvenej v § 195 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v prospech ktorej bola sťažnosť podaná.

Preskúmaním   oboch   rozhodnutí   všeobecných   súdov   ústavný   súd   konštatuje,   že vydaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa   formálne   ani   faktické   postavenie sťažovateľa nezmenilo, t. j. výsledkom oboch rozhodnutí bolo, že sťažovateľ bol vzatý do väzby a súdy neprijali ani písomný sľub sťažovateľa ani ponuku zloženia peňažnej záruky. Uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie   teda   nebolo   nadriadeným   (krajským)   súdom zmenené v neprospech sťažovateľa tak, ako to on tvrdí. Ústavný súd teda nezistil relevantnú príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   namietaným   porušením   označených   základných práv,   resp.   slobôd   a postupom,   prípadne   rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   toho   dôvodu ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy, porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru krajským súdom v konaní sp. zn. 8 T 11/2007 tým, že iný senát krajského súdu v postavení nadriadeného orgánu nerozhodol o sťažnosti   sťažovateľa   zo   14.   marca   2007   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Tpo 11/2007 z 12. marca 2007.

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uvedené v bode 1.1 tohto rozhodnutia.

2.2   Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   podaniu,   ktoré sťažovateľ označil ako „Sťažnosť (...) proti uzneseniu senátu Krajského súdu Košice, sp. zn. 0 Tp 27/07 zo dňa 12. 03. 2007 o vzatí do väzby a zamietnutí písomného sľubu a peňažnej záruky“, bola krajským súdom pridelená iná spisová značka, a to sp. zn. 8 Tpo 16/2007. Vyslovenie porušenia základných práv a slobôd v tomto konaní, t. j. pod sp. zn. 8 Tpo 16/2007,   predmetom   ktorého   malo   byť   konanie   o   uvedenom   podaní,   však   sťažovateľ v rámci petitu sťažnosti nežiadal.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ (súc zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) namietal   porušenie   označených   základných   práv,   resp.   slobôd   v   konaní krajského   súdu (sp. zn.   8   Tpo   11/2007),   ktorého   predmetom   nebolo   konanie   o uvedenom   podaní sťažovateľa, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou, preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   V poslednej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy a porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 2, 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 8 Tpo 11/2007 z 12. marca 2007 tým, že krajský súd akceptoval pri vzatí sťažovateľa do   väzby   nezákonne   vydané   uznesenie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP-55/1-OVK-K1-2007 z 12. februára 2007, ktoré   bolo   podľa   sťažovateľa   vydané   v rozpore   so   zákonom,   teda   nebolo   vydané   bez meškania a nebolo ihneď oznámené sťažovateľovi.

3.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd opätovne poukazuje na odôvodnenie uvedené v bode 1.1 tohto rozhodnutia.

3.2   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   tvrdením   sťažovateľa   predovšetkým zdôrazňuje, že účelom napádaného konania pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 8 Tpo 11/2007 bolo konať a rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie, ktorým vzala sťažovateľa do väzby.

Rozhodne   predmetom   tohto   konania   nebolo   skúmanie   zákonnosti   procesného postupu orgánu činného v trestnom konaní pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia osobe   sťažovateľa   ČVS:   ORP-55/1-OVK-K1-2007   z 12.   februára   2007.   Obsahovú správnosť   tohto   uznesenia   sťažovateľ   napokon   ani   nepopieral.   Prípadnú   nezákonnosť procesného postupu policajta vydávajúceho uznesenie o vznesení obvinenia mal a mohol sťažovateľ zákonom predpísaným spôsobom namietať v inom zodpovedajúcom konaní pred príslušnými orgánmi.

V konečnom dôsledku bolo v namietanom konaní úlohou krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby. Išlo teda o konanie a rozhodovanie o väzbe, v ktorom všeobecný súd skúma, či sú alebo   nie   sú   splnené   všetky   podmienky   na   rozhodnutie   o vzatí   obvineného   do   väzby. Z rozhodnutia krajského súdu, najmä z jeho odôvodnenia vyplýva, že krajský súd „dospel (...) k záveru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky vyššie uvedeného trestného činu, je zároveň dané   dôvodné   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený   a   z   ďalších   uvedených konkrétnych skutočností vyplývajú v tomto štádiu trestného konania odôvodnené obavy, zakladajúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.“. O vzatí sťažovateľa do väzby teda krajský súd rozhodol v súlade so všetkými zákonnými požiadavkami kladenými na takéto rozhodnutie.

Z dosiaľ   uvedeného vyplýva,   že argumentácia   sťažovateľa   teda   nie je v príčinnej súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   v napadnutom   konaní krajského súdu, z čoho vyplýva zjavná neopodstatnenosť tejto námietky, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. Napokon ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy konštatuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v jeho právomoci rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd   (druhá   hlava   ústavy),   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Pretože   označený   článok   ústavy   nie   je   zaradený   do   katalógu   základných   práv a slobôd v druhej hlave ústavy, a nemá ani charakter ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy,   t. j.   nejde   o právo   zakotvené v čl. 127   ústavy,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať   jeho   prípadné porušenie   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.1   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vyslovenia porušenia tohto článku ústavy (čl. 1 ods. 1) v spojení s iným článkom ústavy (zaručujúcim základné   práva   alebo   slobody),   resp.   dohovoru   (zaručujúcim   ľudské   práva   a   základné slobody),   treba   uviesť,   že   takýto   postup   ústavného   súdu   je   podmienený   vyslovením porušenia daných základných práv alebo slobôd, prípadne ľudských práv alebo základných slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

5.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008