znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 99/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   prezumpciu   neviny   podľa   čl.   6   ods.   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím Krajského   dopravného   inšpektorátu   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v B.   č. k. KRP-P-203/DI-SK-2006 z 18. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007 doručená sťažnosť P. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a základného   práva   na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) č. k. KRP-P-203/DI-SK-2006 z 18. septembra 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. č. k. ORP-P-813/DI-2006-V z 13. júla 2006 bol uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k) a l) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu bola uložená pokuta 4000   Sk   a zákaz činnosti   viesť motorové   vozidlá   na štyri   mesiace.   Sťažovateľ   sa   proti rozhodnutiu odvolal a namietal chyby konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, najmä   nevykonanie   výsluchov   svedkov   a nedostatočné   a nepreskúmateľné   odôvodnenie uloženej sankcie.

Krajský   dopravný   inšpektorát   rozhodnutím   č.   k.   KRP-P-203/DI-SK-2006 z 18. septembra   2006   zmenil   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   popis a kvalifikáciu   konania,   ktorým   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   uvedeného   priestupku. Sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní neboli odstránené nedostatky prvostupňového konania   ani   nedostatky   napadnutého   rozhodnutia,   a   preto   podal   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu podľa § 249 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a zároveň   podľa   §   250c   ods.   1   OSP   požiadal   o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia. Krajský súd listom z 13. októbra 2006 pod č. k. 1 S 375/06-23 sťažovateľovi   oznámil,   že   jeho   žiadosti   o odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   nebolo vyhovené. Sťažovateľ uviedol, že v tom istom čase ho krajský súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý však zaplatil už pri podaní žaloby a ďalšie úkony v jeho veci nevykonal.

Sťažovateľ   podnetom   podaným   Krajskej   prokuratúre   v   Bratislave   požiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu. Jeho podnet bol odložený, o čom bol upovedomený listom zo 7. februára 2007. Sťažovateľ ďalej uviedol, že rozhodnutie   krajského   dopravného   inšpektorátu   nadobudlo   právoplatnosť   22.   septembra 2006 a týmto dňom začal vykonávať uloženú sankciu zákazu činnosti.

S poukazom na nález ústavného súdu PL. ÚS 12/97 a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Öztürk v. Nemecko z 21. februára 1984, Lauko v. Slovenská republika   z 2.   septembra   1998,   Kadubec   v.   Slovenská   republika   z 2.   septembra   1998) sťažovateľ   uviedol,   že   na   konanie   o priestupkoch   sa   vzťahujú   záruky   čl.   6   dohovoru a krajský dopravný inšpektorát nemá povahu nezávislého a nestranného súdu v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Hoci   sa   sťažovateľ   obrátil   so   žalobou   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   na   krajský   súd,   tento   neodložil   vykonateľnosť   rozhodnutia   krajského dopravného inšpektorátu. Sťažovateľ poukazuje na to, že už „22. 01. 2007 vykonal trest zákazu   činnosti   bez   toho,   aby   o oprávnenosti   obvinenia   proti   nemu   rozhodol   nezávislý a nestranný súd“, a preto neskoršie rozhodnutie krajského súdu považuje len za formálne. Podľa jeho názoru rozhodnutím krajského dopravného inšpektorátu bolo porušené „právo sťažovateľa súdnu ochranu podľa čl. 50 ods. 1 Ústavy SR, právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„ODI   uznal   sťažovateľa   vinným   iba   na   základe   správy   o výsledku   objasňovania priestupku   a úradného   záznamu   spísaného   príslušníkom   PZ,   ktorý   mal   byť   svedkom spáchania   priestupku.   Na   ústnom   pojednávaní   neboli   vykonané   žiadne   dôkazy,   najmä neboli predvolaní svedkovia. Jediným dôkazom proti sťažovateľovi pritom mohli byť práve výpovede príslušníkov PZ. Bez vykonania tohto dôkazu sťažovateľ nemohol byť usvedčený zo   spáchania   priestupku.   Ani   KDI   nedostatok   prvostupňového   konania   neodstránil a svedkov nevypočul, napriek tomu, že sťažovateľ túto vadu prvostupňového konania vytýkal vo svojom odvolaní.“

Preto podľa názoru sťažovateľa: „Rozhodnutiami KDI aj ODI, ako aj postupom, ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, právo na vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a právo na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.“

Sťažovateľ tiež namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o uložení sankcie, v dôsledku čoho sa „ani z rozhodnutia ODI, ani z rozhodnutia KDI nedozvedel, prečo mu bola uložená práve sankcia zákazu činnosti a prečo práve v konkrétnej výmere“, preto namieta, že bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uviedol, že si je vedomý rozhodovacej činnosti ústavného súdu pokiaľ ide o jeho právomoc vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy, ale vzhľadom na to, že krajský súd v jeho veci nerozhodol, kým vykonal uložený zákaz činnosti, nedomohol sa ochrany svojho práva   pred   všeobecným   súdom.   Neúspešný   bol   aj   v konaní   o podnete   podľa   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Na základe toho sa domnieva, že je daná právomoc ústavného súdu.

Od ústavného súdu sťažovateľ žiada, aby vyslovil porušenie jeho označených práv zaručených v ústave a dohovore rozhodnutím krajského dopravného inšpektorátu č. k. KRP-P-203/DI-SK-2006 z 18. septembra 2006, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému dopravnému   inšpektorátu   na   ďalšie   konanie,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vo svojej   judikatúre pri vymedzení svojej právomoci   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy stabilne zdôrazňuje, že ústavný súd a všeobecné súdy sú dve samostatné, na sebe nezávislé sústavy súdnej moci, ktoré sa navzájom nenahradzujú. Ochranu konkrétnemu základnému právu a slobode, porušenie ktorých je namietané, môže ústavný súd poskytnúť len   vtedy,   ak sa   ich   ochrany fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   už nemôže   domôcť v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky   vrátane všeobecných súdov (napr. II. ÚS 73/03).

Z takto vyjadreného princípu subsiadirity vyplýva, že právomoc ústavného súdu nie je   daná,   ak   o namietanom   porušení   základných   práv   rozhodnutiami   správnych   orgánov rozhodujú všeobecné súdy alebo ak na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv,   je   príslušný   všeobecný   súd   vyššieho   stupňa (II. ÚS 232/06).

Hoci   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   si   je   vedomý   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu, pokiaľ ide o jeho právomoc na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v petite sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   krajského   dopravného   inšpektorátu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Tým by však ústavný súd v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy   zasahoval   do   právomoci   všeobecného   súdu,   ktorý   je   príslušný   na   rozhodnutie o žalobe   sťažovateľa   o preskúmania   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského dopravného inšpektorátu. Jednoznačne z toho vyplýva, že vo veci sťažovateľa je vylúčená právomoc ústavného súdu, pretože je v jeho veci daná právomoc všeobecného súdu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o podanej žalobe do času, kým sťažovateľ vykonal zákaz činnosti uložený právoplatným rozhodnutím správneho orgánu.

Žaloba   proti   rozhodnutiu   a postupu   správneho   orgánu   nemá   odkladný   účinok   na vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažovateľ   mohol   len   požiadať   o odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia a predseda   senátu   mohol   jeho   vykonateľnosť   odložiť,   ak   by   sťažovateľovi   okamžitým výkonom rozhodnutia hrozila závažná ujma (§ 250c ods. 1 OSP). Preto sťažovateľ nemôže zo skutočnosti, že jeho žiadosti o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo nevyhovené, odvodiť, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nie je v jeho prípade účinným prostriedkom ochrany jeho základných práv. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, sťažovateľ v sťažnosti vôbec nespomenul, prečo nepožiadal o odloženie výkonu rozhodnutia podľa § 75 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   §   83   ods.   4   zákona   o priestupkoch   ak požiada   účastník,   ktorý   podal   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   o priestupku   súdom, o odloženie výkonu rozhodnutia, správny orgán jeho žiadosti vyhovie.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej   činnosti   vyslovil, že účinným právnym prostriedkom nemôže byť každý v zákone (OSP) predvídaný opravný prostriedok, ale iba ten opravný prostriedok, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v opravnom konaní, ktoré vedú k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 321/04). Rovnako to platí aj na iné právne prostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Účastníkom konania pred orgánmi verejnej správy dáva zákon k dispozícii účinný právny   prostriedok   na   ochranu   ich   základných   práv   alebo slobôd   (§   244   a nasl.   OSP). Tvrdenie sťažovateľa, že sa v konaní pred všeobecným súdom ochrany svojho základného práva nedomohol, je pred rozhodnutím o jeho žalobe predčasné.

Vzhľadom na princíp subsiadiarity právomoci nemôže pred tým, ako o námietkach sťažovateľa uplatnených v žalobe rozhodne všeobecný súd, rozhodovať o nich ústavný súd. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. I. ÚS 91/04, III. ÚS 60/06, II. ÚS 398/06), a preto sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007