znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 99/02-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2002 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku v konaní o sťažnosti Ing. M. A., bytom K., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr.   M.   S.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. A. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 552/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. A. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,-- Sk (slovom: pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. M. A. trovy konania vo výške   8 000,--   Sk   (slovom:   osemtisíc   slovenských   korún)   na   bankový   účet   komerčnej právničky JUDr. M. S. vedený v K., do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. apríla 2002 doručené podanie Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. S., K., označené ako „Sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Košice I“. Sťažovateľka v nej uviedla: „Na Okresnom súde Košice I som podala osobne dňa 7. 7. 2000 návrh na určenie neplatnosti vydedenia a závetu prostredníctvom nášho zvoleného advokáta.... Od 7. 7. 2000 som trpezlivo čakala na jeho súdne prejednanie až do februára r. 2002, t. j. viac ako 18 mesiacov. Pretože súd bol dlhodobo nečinný podala som s mojou matkou,   ktorá bola taktiež netrpezlivá a z nečinnosti súdu nervózna žiadosť adresovanú predsedovi Okresného súdu Košice I a súčasne sme doručili odpis žiadosti do spisu súdu sp. zn. 13 C 552/00. Preto tvrdím, že nečinnosťou OS Košice I od 7. 7. 2000 do 7. 2. 2002 sa porušili   moje   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (čl.   48/2 Ústavy SR) a na prejednanie veci v rozumnej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽP a ZS).... Na žiadosť adresovanú predsedovi súdu som dodnes odpoveď nedostala.... Na   základe   uvedeného   sa   domnievam,   že   boli   porušované   moje   základné   práva zaručené mi Ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach a z dôvodu aby sa v ďalšom konaní, keďže medzičasom som obdržala predvolanie na pojednávanie, zbytočné prieťahy neopakovali   tak   mimoriadne   závažným   spôsobom   porušujúcim   moje   základné   práva   sa obraciam na ÚS a navrhujem, aby boli vydané tieto rozhodnutia

Prijíma sťažnosť Ing. M. A. na ďalšie konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Základné právo Ing. M. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené jej čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorým   je   Slovenská republika viazaná, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod č. k. 13 C 552/00 porušené bolo.

Priznáva Ing. M. A. primerané zadosťučinenie a to v sume 200.000,- Sk (po 10.000,- Sk za každý mesiac nečinnosti), ktorú sumu je povinný Okresný súd Košice I zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia so 17,6 % ným úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohoto rozhodnutia.

Zakazuje   OS   Košice   I pokračovať   v porušovaní   základných   práv   Ing.   M.   A. v budúcnosti.

Prikazuje OS Košice I konať vo veci č. k. 13 C 552/00 podľa § 6 a § 100/1 O. s. p.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitostí podľa § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju uznesením z 5. júna 2002 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 24. mája 2002 doplnila dôvody, pre ktoré požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške Sk 200 000,-- so 17,6 % úrokom (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom uviedla „spresňujem dôvody uplatnenia finančného zadosťučinenia v rozsahu 200.000,- Sk popri dôvodoch už uvedených v sťažnosti zo dňa 22. 4. 2002 nasledovne:... Od rozhodnutia Okresného súdu Košice I v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00, ktorého   predmetom   je   neplatnosť   vydedenia   a závetu   je   závislé   rozhodnutie   a teda ukončenie dedičského konania začatého po smrti môjho otca 18. 8. 1999, uvedené pod č. D 691/99; D 119/99 pred Okresným súdom Košice I.

Poldruharočným   nekonaním   a teda   nečinnosťou   Okresného   súdu   Košice   I sa automaticky predlžuje dedičské konanie po mojom nebohom otcovi, kde sú umŕtvené značné majetkové hodnoty (10 ha pôdy) s ktorými nikto z do úvahy pripadajúcich dedičov nemôže zatiaľ disponovať a to až do doby právoplatného skončenia dedičského konania po mojom nebohom otcovi....

Uvedená   poldruharočná   doba   čakania   na   prvé   pojednávanie   OS Košice I nepriaznivo preto vplývala na moju psychiku (tiež na psychický stav mojej matky – starobnej dôchodkyne a vdovy, ktorá ma pri každom našom stretnutí žiadala aby som niečo v smere   konania   súdu   urobila,   čo   pôsobilo   taktiež   nepriaznivo   na   moje   psychické rozpoloženie a čo som ja pociťovala rovnako ako keby bol zlý psychický stav mojej matky vtelený   do   môjho   psychického   stavu).   Ujmu   mojej   matky   som   ja   pociťovala   ako   svoju vlastnú....

Nečinnosť Okresného súdu Košice I, keď súd za tak dlhú dobu v mojej veci nekonal, spôsobila   mi   nemajetkovú   ujmu,   ktorú   je   pomerne   ťažko   presne   vyjadriť   v peniazoch a vzhľadom na postup OS Košice I, ktorý na prvom narýchlo a nie riadne pripravenom pojednávaní (súd nemal ani spis D 691/99, D 119/99) vypočul iba môjho syna a mňa, sa nedá očakávať, žeby súd v mojej veci rozhodol v blízkej budúcnosti ak ďalšie pojednávanie bude až 20. 6. 2002 a potom budú dovolenky....

Poldruharočný prieťah súdneho konania zavinený OS Košice I oslabuje aj pamäťové schopnosti svedkov, ktorých som navrhla vypočuť pred súdom, čo pre spravodlivé súdne rozhodnutie   je   ujmou,   ktorá   môže   byť   na   škodu   najmä   moju   ako   žalobkyne,   na   ktorej spočíva dôkazné bremeno v súdnom konaní.

Ak   ani   po   2   rokoch   od   začatia   súdneho   sporu,   čo   už   teraz   možno   konštatovať s určitosťou   na   úrovni   istoty,   nie   je   právoplatné   skončené   súdne   konanie sp. zn. 13 C 552/00, tak sa domnievam, že sú porušované moje namietané základné práva a hodné   sú   primeraného   spravodlivého   finančného   zadosťučinenia   za   mne   spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice I, ktoré aj moju právnu istotu značne oslabili.“

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom zo 6. júna 2002 obrátil na predsedu Okresného súdu Košice I so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľky. Predseda   Okresného   súdu   Košice   I vo svojom   vyjadrení   z 21.   júna 2002 (Spr 927/02) uviedol: „Konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 7. 7. 2000. Vo veci do februára 2002 sa vykonávala príprava pojednávania. Vzhľadom k značnej zaťaženosti súdu a vybavujúcej sudkyne (nad 400 nevybavených vecí v senáte) a tiež v dôsledku jej dlhodobej práceneschopnosti vo veci bol vytýčený termín pojednávania až na deň 25. 4. 2002. V tomto období od nápadu veci do vytýčenia termínu pojednávania došlo k prieťahom v konaní, ktoré sú zavinené horeuvedenými skutočnosťami.

Sťažnosť p. A. zo dňa 7. 2. 2002 nie je v našom registri vôbec evidovaná, preto sa k nej nemôžem vyjadriť.“

Vzhľadom   na   to,   že   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania, ústavný súd vo veci prieťahov v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 rozhodol bez ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Pred rozhodnutím vo veci sťažovateľky ústavný súd dostal 24. júna 2002 od jej právnej zástupkyne JUDr. M. S. žiadosť o uplatnenie náhrady trov konania pred ústavným súdom, v ktorej uviedla: „Na základe uznesenia Ústavného súdu SR v Košiciach zo dňa 5. júna 2002 č. II. ÚS 99/02, ktorým bola prijatá ústavná sťažnosť mojej klientky Ing. M. A. na ďalšie   konanie   pred   Ústavným   súdom   SR,   očakávajúc   konečné   rozhodnutie   ÚS   SR, vzhľadom na jednoduchosť predmetu konania pred ÚS SR a ťažký údel, ktorý nesie moja klientka a na jej ťažké srdce na Okresný súd Košice I, ktorý bol veľmi dlhú dobu nečinný, dopĺňam   pre   úplnosť   petit sťažnosti   o uplatnenie   náhrady   za   právne zastupovanie pred Ústavným súdom SR a preto navrhujem o trovách konania rozhodnúť takto: Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť na trovách právneho zastupovania navrhovateľke 13.500,- Sk, do rúk komerčnej právničky JUDr. M. S., do 3 dní od doručenia tohto nálezu.“

Vo svojej odpovedi na žiadosť ústavného súdu o oznámenie jednotlivých úkonov právnych   služieb,   ako   aj   spôsobu   ich   honorovania   právna   zástupkyňa   sťažovateľky ústavnému súdu   listom   doručeným 16. októbra 2002 oznámila, že vykonala dva   takéto úkony, a to:

„1. Prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientkou á 6 650,- Sk + 100,- Sk režijný paušál

2. Písomné podanie na ústavný súd 6 650,- Sk + 100,- Sk režijný paušál podľa zák. č. 163/2002 Z. z. jeho ust. § 16 a ust. § 13 odsek 1.“

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov...“,   ako   aj   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 o určenie neplatnosti vydedenia a závetu.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná“   (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred Okresným   súdom   Košice   I   vedené   pod   sp.   zn.   13   C   552/00   a dospel   k nasledovným záverom:

1.   Pokiaľ ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie vedené   pred   Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 13 C 552/00 (konanie o dedičstve vrátane konania o neplatnosť závetu   a vydedenia)   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov   a pri   plynulom a aktívnom postupe sudcu nepredstavuje významnejší faktor ovplyvňujúci celkovú dĺžku súdneho konania. Vzhľadom na celkovú nečinnosť Okresného súdu Košice I ústavný súd nemohol posúdiť právnu a faktickú zložitosť veci v danom prípade z hľadiska jej vplyvu na dobu (trvanie) konania sp. zn. 13 C 552/00.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania   pred Okresným súdom Košice I, toto bolo po doterajšiu dobu jeho konania aktívne a súčinnostné a neprispelo   žiadnym   spôsobom   k predĺženiu   doterajšej   doby   konania.   Z vyžiadaného súdneho spisu Okresného súdu Košice I ústavný súd zistil, že sťažovateľka bez zbytočného odkladu   zaplatila   požadovaný   súdny   poplatok   (2.   augusta   2000),   jej   právny   zástupca 2. októbra 2001 žiadal uvedený súd o nariadenie pojednávania vo veci, vo februári 2002 sťažovateľka požiadala Okresný súd Košice I o odstránenie prieťahov v konaní, 19. apríla 2002 mu doručila návrh na vykonanie dokazovania a aktívne sa zúčastnila na oboch jeho pojednávaniach (25. apríla a 20. júna 2002).

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00, bol postup Okresného súdu Košice I. Ústavný súd zistil, že Okresný súd Košice I v období od začatia konania 7. júla 2000 do polovice   októbra   2000   vykonával   plynule   úkony   súvisiace   s pojednávaním   (výzva   na zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľmi – 21. júla 2000, pokyn na zaslanie návrhu na vyjadrenie odporkyni – 7. septembra 2000, pokyn pripojiť k súdnemu spisu dedičský spis sp. zn. 23 D 691/99 – 12. októbra 2000). V období od 12. októbra 2000 až do 25. apríla 2002   však   Okresný   súd   Košice   I vo   veci   nekonal   vôbec   bez   toho,   aby   jeho   ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka alebo procesné úkony účastníkov súdneho konania.

To, že v uvedenom období ide o prieťah v konaní, uznal aj predseda Okresného súdu Košice I vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002. V súlade so svojou stabilizovanou   judikatúrou   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   18/98,   III.   ÚS   14/00)   ústavný   súd konštatuje, že skutočnosti ním uvedené ako príčiny prieťahov v označenom súdnom konaní (dlhodobá práceneschopnosť konajúceho sudcu, veľký počet nevybavených vecí) nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania. Toto obdobie preto ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Ako ďalšie zbytočné prieťahy v konaní ústavný súd vyhodnotil aj obdobie od 20. júna 2002, keď po druhom pojednávaní vo veci bolo ďalšie pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu „postúpenia spisu ústavnému súdu“, pretože predloženie spisu ústavnému súdu nie je zákonnou prekážkou zdôvodňujúcou odročenie pojednávania na neurčito. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že vyžiadané súdne spisy v „živej“ veci po   preštudovaní   vracia   súdu   bez   zbytočného   odkladu,   pričom ich   vrátenie   je   možné sprevádzať   určením   lehoty   tak,   aby   konanie   o sťažnosti   pred   ústavným   súdom nepredstavovalo prekážku v plynulom postupe všeobecného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   doterajším   postupom (nečinnosťou) Okresného súdu Košice I v konaní došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00,   a tým   aj k porušeniu   základného práva sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1.   V nadväznosti   na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   v súlade   s §   56   ods.   3   zákona o ústavnom súde ústavný súd Okresnému súdu Košice I prikázal, aby vo veci sp. zn. 13 C 552/00 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 13 C 552/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   uvádza: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk (po 10 000 Sk za každý mesiac nečinnosti) so 17,6 % úrokom, ktorého výšku zdôvodnila nepriaznivým   vplyvom   nerozhodnutej   veci   „na   moju   psychiku“   za   „spôsobené   útrapy, zavinené Okresným súdom Košice I“ a za oslabenie právnej istoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice I, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Košice   I   poznačenú   zbytočnými   prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 552/00 a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, rozhodol, že sumu 15 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

4. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   komerčnou   právničkou JUDr. M. S., ktoré táto vyčíslila sumou 13 500 Sk za dva úkony právnej pomoci.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 000,-- Sk (slovom: osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho   zastúpenia.   Náhrada   trov   sa   priznala   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý v hodnote 3 900,-- Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693,-- Sk) a 100,-- Sk režijný paušál (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 18, § 25 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci).

Náhradu   trov   konania je Okresný   súd Košice   I povinný   zaplatiť na účet   právnej zástupkyne (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2002