znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,,zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Križanom, Koceľova 2, Nitra, a advokátomMgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušeniačl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konanía jeho uznesením sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 a postupom Okresného súduNitra v konaní a jeho uznesením sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konanía jeho uznesením sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej len „uzneseniekrajského súdu“) a postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konanía jeho uznesením sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie okresnéhosúdu“; uznesenie okresného súdu a krajského súdu spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Dňa 7. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie označené ako„Doplnenie ústavnej sťažnosti k sp. zn.: Rvp 15208/2015“(ďalej len „doplnenie ústavnejsťažnosti“; nesprávne uvedenie spisovej značky považoval ústavný súd za zrejmúnesprávnosť, pozn.), ktorým sťažovateľka namieta porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutými uzneseniami, a to poukázaním na vydanie uzneseniaokresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 (doplneniu ústavnej sťažnosti saústavný súd venuje osobitne v bode 4 predmetu ústavnej sťažnosti, pozn).

Dňa 10. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené podanie označené ako„Oprava zrejmej chyby v písaní k sp. zn. 15208/2015“(neprávne uvedenie spisovej značkypovažoval ústavný súd opäť za zrejmú nesprávnosť, pozn.), ktorým sa sťažovateľka domáhaopravy petitu doplnenia ústavnej sťažnosti.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. ÚS 2/2016 z 19. januára 2016 v záujmehospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľky na spoločné konanie z dôvoduskutkovej súvislosti, ako aj z dôvodu, že uvedené sťažnosti smerujú proti identickýmrozhodnutiam všeobecných súdov, pričom sťažovateľka sa v nich domáha ochranytotožných práv.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola po podaní obžaloby(pre pokračovací obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu) uznesením okresnéhosúdu ponechaná vo väzbe. Uznesenie okresného súdu bolo po podaní sťažnosti potvrdenéuznesením krajského súdu.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutom uznesení„nedostatočne odôvodnil dôvody väzby, pričom sa absolútne nezaoberal možnosťami nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka“. Sťažovateľka ďalej poukazuje na nálezústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, podľa ktorého„súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol uplatnený“.

Sťažovateľka namieta taktiež pochybenie krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnostiproti napadnutému uzneseniu okresného súdu a je toho názoru, že krajský súd„sa k namietanej skutočnosti nenahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v odôvodnení k výroku č. 1 (k ponechaniu vo väzbe po podaní obžaloby) žiadnym spôsobom nevyjadril“.

Podľa názoru sťažovateľky tým, že sa okresný súd a krajský súd„absolútne nezaoberali možnosťami nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, nezaoberali sa možnosťami splnenia výnimočných okolností u sťažovateľky“(§ 81 ods. 1zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „Trestnýporiadok“). V ďalšom sťažovateľka zdôrazňuje, že pri posudzovaní opodstatnenosti trvaniaväzby má prepustenie na základe záruky prednosť pred jej trvaním.

Sťažovateľka tiež prejavuje nespokojnosť s koncepciou nahradenia väzby zárukouv Trestnom poriadku, keďže„ustanovenie § 81 trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, však súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu“, čo má podľa jejnázoru vlastne samo osebe vylučovať nahradenie väzby zárukou, a to jednak z dôvodu, žez textácie § 81 Trestného poriadku nie je zrejmé,„čo to výnimočné okolnosti vôbec majú byť“, a jednak z dôvodu, že„obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pri úvahe súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky“.Uvedenú požiadavkuverba legaliaa skrz ňu postup súdov a ichrozhodnutia považuje sťažovateľka za ústavne nekonformné.

Sťažovateľka preto namieta, že okresný súd a krajský súd„mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľky aj napriek tomu, že je stíhaná pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru(čl. 5 ods. 3 dohovoru, pozn.)ako ani z ústavy(čl. 17 ústavy, pozn.)nemali vziať do úvahy a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvinenej. Porušovatelia(okresný súd a krajský súd, pozn.)samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.

Za výnimočnú okolnosť prípadu považuje sťažovateľka skutočnosť, že podľa jejnázoru ju usvedčuje len jeden priamy dôkaz, a vo zvyšku sťažnosti spochybňuje svedeckúvýpoveď ⬛⬛⬛⬛ (podľa názoru sťažovateľky jediný priamy dôkaz, pozn.).Sťažovateľka zastáva názor, že uvedené je potrebné vyhodnotiť za výnimočné okolnostiprípadu tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 80 ods. 2 Trestného poriadku, a poukazujena uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Tost 8/2014, v ktorom mal najvyšší súd prejudikovať výklad pojmu výnimočnýchokolností.

V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie okresného súdusp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015, ktorým sa vec sťažovateľky postupujeŠpecializovanému trestnému súdu z dôvodu, že okresný súd nie je príslušný na jejprerokovanie. Sťažovateľka preto považuje vydaním uznesenia okresného súdusp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 za preukázané, že o jej väzbe (o čom sarozhodovalo napadnutými uzneseniami) rozhodoval nezákonný sudca (okresného súdu).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdusp. zn. IV. ÚS 588/2012z 15. augusta 2013,podľaktorého„nesprávne ustálenie príslušnosti (vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností spôsobiť neprípustný zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je vyvoditeľné tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2Tos/88/2015 uznesením zo dňa 11.11.2015 vo výroku č. I. porušil základné právo sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.11.2015, sp. zn. 2Tos/88/2015 sa vo výroku č. I. v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušuje.

III. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tk/2/2015 uznesením zo dňa 30.10.2015 porušil základné právo sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

IV. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 30.10.2015, sp. zn. 33Tk/2/2015 v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušuje.

V. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľku ⬛⬛⬛⬛ prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

VI. Sťažovateľke priznáva právo na náhradu trov konania v sume 296,44 €, ktoré je povinný Krajský a Okresný súd v Nitre spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Križana, so sídlom Koceľova 2, 949 01 Nitra, do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

III.

Predmetom ústavnej sťažnosti sú tieto námietky sťažovateľky:1. okresný súd a krajský súd sa v napadnutých konaniach vo vzťahu k sťažovateľkenezaoberali eventualitou nenahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníkaa napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;2. okresný súd a krajský súd sa vzhľadom na už uvedené ani len nemohli zaoberaťmožnosťou naplnenia požiadavky výnimočných okolností u sťažovateľky (verba legalia§ 80 ods. 2 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku);3. koncepcia nahradenia väzby zárukou v Trestnom poriadku je ústavne nekonformná,pretože„ustanovenie § 81 trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, však súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu“, čo má podľa názoru sťažovateľkyvlastne samo osebe vylučovať nahradenie väzby zárukou;

4. uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 malo byťpreukázané, že o väzbe sťažovateľky mal rozhodovať nezákonný sudca, keďže okresný súda krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľky do väzby (resp. jej ďalšom trvaní)v prípravnom konaní nekonštatovali svoju nepríslušnosť a o väzbe sťažovateľky rozhodlinapriek tomu, že trestná vec sťažovateľky bola neskôr postúpená ako vecne príslušnémuŠpecializovanému trestnému súdu.

K bodom 1 až 3 predmetu ústavnej sťažnosti

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súdnemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bolprípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila a o ktorom rozhodolkrajský súd ako súd sťažnostný uznesením sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015.Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd uvádza, žepredstavujeultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(III. ÚS 461/2015).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľaktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnív konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesolv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, IV. ÚS 340/2013). Z toho vyplýva,že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť ažjej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľmohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nejmohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takátosituácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejtonámietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v napadnutých konaniachtak predokresným súdom, ako aj krajským súdomnámietky ňou tvrdeného porušenia právv bodoch 1 až 3 predmetu ústavnej sťažnosti neuplatnila, resp. uplatnenie takých námietokz napadnutých konaní pred všeobecnými súdmi nevyplýva, a takú skutočnosť sťažovateľkaústavnému súdu ani inak nepreukázala, ústavný súd nemá na základe dosiaľ uvedenéhoprávomoc rozhodnúť o námietkach sťažovateľky, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejtočasti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomociústavného súdu.

Navyše k bodu 3 predmetu ústavnej sťažnosti treba uviesť, že námietka sťažovateľkyo ústavnej nekonformnosti zákonnej koncepcie nahradenia väzby zárukou v Trestnomporiadku má podľa názoru ústavného súdu vo svojej podstate charakter námietky nesúladuustanovení § 80 ods. 2 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku s príslušnými ustanoveniamiústavy, o ktorej ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúťv konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, keďže v tomto type konania vychádzaz prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 aleboIV. ÚS 122/08). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecnésúdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou. Súlad zákonov alebo ich častís ústavou môže preskúmavať ústavný súd len v konaní o súlade právnych predpisov podľačl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto konania môžu podať len subjekty uvedenév čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94,PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemal právomocna preskúmanie veci v tomto bode sťažnosti.

K bodu 4 predmetu ústavnej sťažnosti

Sťažovateľka podaním zo 7. decembra 2015 doplnila sťažnosť o uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015. Vydaním predmetného rozhodnutia (ním savec sťažovateľky postupuje Špecializovanému trestnému súdu z dôvodu, že okresný súdnie je príslušný na jej prerokovanie) poukazuje na zásah do práva na zákonného sudcuv konaní o väzbe, keďže okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľkydo väzby (resp. jej ďalšom trvaní) v prípravnom konaní napadnutými uzneseniaminekonštatovali svoju nepríslušnosť a o väzbe sťažovateľky napriek tomu rozhodli.Vychádzajúc z podstaty doplnenia ústavnej sťažnosti, sťažovateľka považuje vydanímrozhodnutia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 za preukázané, žev jej veci rozhodoval nezákonný sudca.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka v doplnení ústavnej sťažnosti uvádza, že anisťažnostný krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 (ktorév konečnom dôsledku žiada zrušiť a sťažovateľku prepustiť z väzby) v tomto smerenekonštatoval svoju nepríslušnosť, avšak uvedenú námietku porušenia práv v konaní predkrajským súdom sťažovateľka nenamietala, ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o tejtonámietke, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

O zvyšku sťažnosti (najmä argumentácii spochybňujúcej svedeckú výpoveď ⬛⬛⬛⬛ a argumentácii k právu na obhajobu) ústavný súd nerozhodoval, pretoženemá základ v petite ústavnej sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016