SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 98/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnostiobchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center, K červenémudvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 15265/2014 a sp. zn.Rvp 15266/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11.septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co443/2014 a jeho uznesením z 30. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 15265/2014 a sp. zn. Rvp 15266/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 15265/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli20. novembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o.,Nagano Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11. septembra 2014 a postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 443/2014 a jeho uznesenímz 30. júna 2014 (ďalej spolu len „krajské súdy“, „napadnuté konania“ a „napadnutéuznesenia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že súdy prvého stupňajej uzneseniami uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok, „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak,že uznesenia súdov prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.
Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy postupom v napadnutých konaniacha napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“. V tejto súvislosti uviedla podrobnú argumentáciu.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11. septembra 2014 a postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 443/2014 a jeho uznesenímz 30. júna 2014 (ďalej aj „predmetné konania a uznesenia krajských súdov“) bolo porušenéjej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označenéuznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a priznájej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 15265/2014 a sp. zn. Rvp 15266/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovásúvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajských súdov,proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskýchsúdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňao povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzalich vydaniu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Pri preskúmavaní napadnutých uznesení krajských súdov ústavný súd vychádzalaj zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietaných veciach veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnychpoplatkov položka 20b zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia neodôvodnili, čím malo dôjsťk porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Krajský súd v Trenčíne, ktorý potvrdil uznesenie Okresného súdu Bánovce nadBebravou č. k. Spr 457/2014-5 z 28. júla 2014, v odôvodnení svojho uzneseniaz 11. septembra 2014 uviedol:
„V predmetnej veci navrhovateľ podal na súde prvého stupňa návrhy na začatie konania o zaplatenie náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Dňa 20. 05. 2014 doručil navrhovateľ súdu prvého stupňa podania vo vzťahu k 12 konaniam uvedeným v prílohe. Okresný súd v zmysle Spravovacieho poriadku toto hromadné podanie prijal a spracoval tak, že jednotlivé podania založil do príslušných súdnych spisov. Následne vydal uznesenie č. k. Spr/457/2014-5 zo dňa 28. 07. 2014, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania vo výške 1 euro za každé jednotlivé podanie, ktoré tvorilo hromadné podanie, teda spolu 12,- eur.
Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvého stupňa správne posúdil podania navrhovateľa zo dňa 20. 05. 2014 ako hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 O. s. p. O hromadné podanie nejde len v prípade, ak obsahom jednej zásielky (napr. z jednej advokátskej kancelárie) je aj viac ako desať rôznych podaní rôznych účastníkov alebo ak v podateľni súdu jedna osoba podá aj viac ako desať rôznych podaní. Hromadným podaním sa rozumie aspoň desať (t. j. desať a viac) podaní doručených jednému súdu jedným účastníkom konania v jeden deň bez ohľadu na to, či všetky tieto podania boli doručené v jeden moment alebo postupne počas dňa a či boli doručené jedným alebo viacerými spôsobmi (elektronicky, poštou, faxom, osobne). Tiež nie je dôležité, či doručené podania jedného účastníka v jeden deň sú návrhmi na začatie konania alebo ide o tzv. iné podania procesného charakteru, napríklad aj odvolanie proti rozhodnutiu súdu. Súd prvého, stupňa po tom, čo hromadné podanie navrhovateľa spracoval, správne rozhodol, že navrhovateľ je povinný za spracovanie svojho hromadného podania zaplatiť súdny poplatok podľa 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom súdny poplatok správne vypočítal s ohľadom na počet jednotlivých podaní, ktoré tvorili hromadné podanie navrhovateľa.
Námietky navrhovateľa v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu neobsahuje odôvodnenie a že z neho nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako tie, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie, nie sú dôvodné. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré podanie navrhovateľa považuje za hromadné podanie a prečo, keď uviedol, kedy bolo podanie navrhovateľa súdu doručené, čo bolo jeho predmetom a akých právnych vecí, ktoré sú na súde vedené sa týkalo /s uvedením spisových značiek týchto právnych vecí/. Následne uviedol relevantné ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil i samotné právne posúdenie veci. vrátane spôsobu výpočtu súdneho poplatku, ktorý uložil navrhovateľovi zaplatiť. Napadnuté uznesenie okresného súdu je tak riadne odôvodnené.
K námietke navrhovateľa, že spoplatnené nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 42a O. s. p. hromadné podanie v sebe zahŕňa niekoľko, minimálne 10 podaní, pričom v zmysle položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie hromadného podania sa vyberá súdny poplatok vo výške 1 euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie. Uvedenú námietku navrhovateľa preto odvolací súd považuje za neopodstatnenú.“
Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uznesení č. k. Spr 457/2014-5 z 28. júla 2014,ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 12 € za spracovaniehromadného podania, uviedol:
„Navrhovateľ dňa 20. 05. 2014 doručil do podateľne tunajšieho súdu hromadné podanie obsahujúce 12 písomných podaní určených do súdnych konaní spis. zn. 4 C/56/2014, 6 C/55/2014, 5 C/29/2014, 6 C/56/2014, 4 C/57/2014, 6 C/57/2014, 4 C/58/2014, 5 Cb/10/2014, 6 C/58/2014, 5 C/30/2014, 4 C/59/2014, 4 C/60/2014 a to odpovede na žiadosť súdu o doplnenie a/alebo opravu tlačiva návrhu.
Súd po prijatí hromadného podania postupoval podľa § 139a/ a nasledujúce vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa § 139a vyhlášky vydal potvrdenie o prijatí hromadného podania a hromadné podanie podľa § 139b ods. 2 písm. c/ vyhlášky spracoval, to znamená založil podania do príslušných súdnych spisov.
V danom prípade toto hromadné podanie tvorilo 12 podaní určených do súdnych spisov tunajšieho súdu, a preto súdny poplatok za úkon súdu − spracovanie hromadného podania predstavuje 12,- eur. Navrhovateľovi ako podávateľovi hromadného podania bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“
Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením z 30. júna 2014 potvrdil uznesenieOkresného súdu Levice sp. zn. Spr. 604/2014, 2/2014 z 5. mája 2014, pričom v odôvodnenísvojho uznesenia uviedol:
„V danom prípade odvolací súd, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil napadnuté prvostupňové uznesenie, stotožniac sa z jeho odôvodnením, na ktoré v ďalšom odvolací súd odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Súd prvého stupňa v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP skonštatoval, že vyrubenie predmetného súdneho poplatku zodpovedá ust. § 42a ods. 1 OSP ako aj položke č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom vyrubený súdny poplatok 67 eur zodpovedá počtu 67 hromadných podaní (67 x 1 euro) označených spisovou značkou v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia. Na č. l. 1 až 3 spisu je pripojená aj špecifikácia týchto hromadných podaní v tom smere, že sú tu uvedení účastníci konania, výška žalovanej istiny prislúchajúca ku konkrétnemu konaniu, ako aj dátum kedy tieto podania spoločne došli na Okresný súd Levice (17. 04. 2014).“
Okresný súd Levice v uznesení sp. zn. Spr. 604/14, 2/2014 z 5. mája 2014, ktorýmuložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 67 € za spracovaniehromadného podania, uviedol:
„Navrhovateľ doručil tunajšiemu súdu dňa 17. 4. 2014 návrhy na uplatnenie pohľadávky pod spisovými značkami: 9 C/91/2014, 16 C/65/2014, 9 C/92/2014, 7 C/102/2014, 14 C/92/20I4, 12 C/50/2014, 11 C/91/2014, 11 C/92/2014, 9 C/93/2014, 11 C/93/2014, 14 C/93/2014, 7 C/103/2014, 13 C/66/2014, 16 C/66/2014, 11 C/94/2014, 9 C/94/2014, 12 C/51/2014, 14 C/94/2014, 7 C/104/2014, 16 C/67/2014, 14 C/95/2014, 13 C/67/2014, 7 C/105/2014, 11 C/95/2014, 9 C/95/2014, 11 C/96/2014, 12 C/52/2014, 7 C/106/2014, 9 C/96/2014, 14 C/96/2014, 13 C/68/2014, 14 C/97/2014, 11 C/97/2014, 9 C/97/2014, 16 C/68/2014, 7 C/107/2014, 16 C/69/2014, 11 C/98/2014, 7 C/108/2014, 9 C/98/2014, 14 C/98/2014, 13 C/69/2014, 12 C/53/2014, 7 C/109/2014, 9 C/99/2014, 13 C/70/2014, 16 C/70/2014, 14 C/99/2014, 11 C/99/2014, 7 C/110/2014, 14 C/100/2014, 9 C/100/2014, 11 C/100/2014, 16 C/71/2014, 13 C/71/2014, 9 C/101/2014, 14 C/101/2014, 7 C/111/2014, 12 C/54/2014, 11 C/101/2014, 9 C/102/2014, 13 C/72/2014, 16 C/72/2014, 14 C/102/2014, 12 C/55/2014, 7 C/112/2014, 7 C/113/2014. Súd má za to, že takto doručené návrhy na uplatnenie pohľadávky spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za hromadné podanie.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy v spojenís príslušnými súdmi prvého stupňa sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavneakceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkamisťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné uznesenia súdov prvého stupňapotvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoruústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoréby boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch(položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorouje Slovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúladevšeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva,že by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20bsadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpores právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015