znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej(sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnostiobchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   Nagano   Office   Center,   K   červenémudvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   15265/2014   a   sp.   zn.Rvp 15266/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11.septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co443/2014 a jeho uznesením z 30. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 15265/2014 a sp. zn. Rvp 15266/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 15265/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli20. novembra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,Nagano Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11. septembra 2014 a postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 443/2014 a jeho uznesenímz 30.   júna   2014   (ďalej   spolu   len   „krajské   súdy“,   „napadnuté   konania“   a   „napadnutéuznesenia“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   súdy   prvého   stupňajej uzneseniami   uložili   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok, „za   spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak,že uznesenia súdov prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajské   súdy   postupom   v   napadnutých   konaniacha napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme,   že   Okresný   súd...   a   porušovateľ   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“. V tejto súvislosti uviedla podrobnú argumentáciu.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 457/2014 a jeho uznesením z 11. septembra 2014 a postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 443/2014 a jeho uznesenímz 30. júna 2014 (ďalej aj „predmetné konania a uznesenia krajských súdov“) bolo porušenéjej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označenéuznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a priznájej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 15265/2014   a   sp.   zn.   Rvp   15266/2014,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutkovásúvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajských   súdov,proti ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   §   31a   zákonao ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými   uzneseniami   krajských   súdov   a   postupom,   ktorý   predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskýchsúdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňao povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzalich vydaniu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Pri   preskúmavaní   napadnutých   uznesení   krajských   súdov   ústavný   súd   vychádzalaj zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako   aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietaných veciach veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajské   súdy   nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnychpoplatkov   položka   20b   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnychpoplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   súdnych   poplatkoch“)]   a   napadnuté   uznesenia   neodôvodnili,   čím   malo   dôjsťk porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru.

Krajský   súd   v   Trenčíne,   ktorý   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Bánovce   nadBebravou   č.   k.   Spr   457/2014-5   z   28.   júla   2014,   v   odôvodnení   svojho   uzneseniaz 11. septembra 2014 uviedol:

„V predmetnej veci navrhovateľ podal na súde prvého stupňa návrhy na začatie konania o zaplatenie náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Dňa 20. 05. 2014 doručil   navrhovateľ   súdu   prvého   stupňa   podania   vo   vzťahu   k   12   konaniam   uvedeným v prílohe. Okresný súd v zmysle Spravovacieho poriadku toto hromadné podanie prijal a spracoval tak, že jednotlivé podania založil do príslušných súdnych spisov. Následne vydal uznesenie č. k. Spr/457/2014-5 zo dňa 28. 07. 2014, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania vo výške 1 euro za každé jednotlivé podanie, ktoré tvorilo hromadné podanie, teda spolu 12,- eur.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   veci   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   správne posúdil podania navrhovateľa zo dňa 20. 05. 2014 ako hromadné podanie v zmysle § 42a ods.   1   O. s. p.   O   hromadné   podanie   nejde   len   v   prípade,   ak   obsahom   jednej   zásielky (napr. z jednej   advokátskej   kancelárie)   je   aj   viac   ako   desať   rôznych   podaní   rôznych účastníkov alebo ak v podateľni súdu jedna osoba podá aj viac ako desať rôznych podaní. Hromadným   podaním   sa   rozumie   aspoň   desať   (t. j.   desať   a   viac)   podaní   doručených jednému súdu jedným účastníkom konania v jeden deň bez ohľadu na to, či všetky tieto podania boli doručené v jeden moment alebo postupne počas dňa a či boli doručené jedným alebo   viacerými   spôsobmi   (elektronicky,   poštou,   faxom,   osobne).   Tiež   nie   je   dôležité, či doručené podania jedného účastníka v jeden deň sú návrhmi na začatie konania alebo ide o tzv. iné podania procesného charakteru, napríklad aj odvolanie proti rozhodnutiu súdu. Súd prvého, stupňa po tom, čo hromadné podanie navrhovateľa spracoval, správne rozhodol, že navrhovateľ je povinný za spracovanie svojho hromadného podania zaplatiť súdny   poplatok   podľa   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   je   prílohou   zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom súdny poplatok správne vypočítal s ohľadom na počet jednotlivých podaní, ktoré tvorili hromadné podanie navrhovateľa.

Námietky   navrhovateľa   v   odvolaní,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu neobsahuje odôvodnenie a že z neho nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako tie, ktoré   tvoria   spoločne   hromadné   podanie,   nie   sú   dôvodné.   Okresný   súd   v   odôvodnení napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré podanie navrhovateľa považuje za   hromadné   podanie   a   prečo,   keď   uviedol,   kedy   bolo   podanie   navrhovateľa   súdu doručené, čo bolo jeho predmetom a akých právnych vecí, ktoré sú na súde vedené sa týkalo /s uvedením spisových značiek týchto právnych vecí/. Následne uviedol relevantné ustanovenia   právnych   predpisov,   podľa   ktorých   vec   právne   posúdil   i   samotné   právne posúdenie veci. vrátane spôsobu výpočtu súdneho poplatku, ktorý uložil navrhovateľovi zaplatiť. Napadnuté uznesenie okresného súdu je tak riadne odôvodnené.

K námietke navrhovateľa, že spoplatnené nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním, odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 42a O. s. p. hromadné podanie v sebe zahŕňa niekoľko, minimálne 10 podaní, pričom v zmysle položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie hromadného podania sa vyberá súdny poplatok   vo   výške   1   euro   za   každé   podanie,   ktoré   tvorí   hromadné   podanie.   Uvedenú námietku navrhovateľa preto odvolací súd považuje za neopodstatnenú.“

Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uznesení č. k. Spr 457/2014-5 z 28. júla 2014,ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 12 € za spracovaniehromadného podania, uviedol:

„Navrhovateľ   dňa   20.   05.   2014   doručil   do   podateľne   tunajšieho   súdu hromadné podanie obsahujúce 12 písomných podaní určených do súdnych konaní spis. zn. 4 C/56/2014,   6 C/55/2014,   5 C/29/2014,   6 C/56/2014,   4 C/57/2014,   6 C/57/2014, 4 C/58/2014,   5 Cb/10/2014,   6 C/58/2014,   5 C/30/2014,   4 C/59/2014,   4 C/60/2014 a to odpovede na žiadosť súdu o doplnenie a/alebo opravu tlačiva návrhu.

Súd   po   prijatí   hromadného   podania   postupoval   podľa   §   139a/   a   nasledujúce vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa § 139a vyhlášky vydal potvrdenie o prijatí hromadného podania a hromadné podanie podľa § 139b ods. 2 písm. c/ vyhlášky spracoval, to znamená založil podania do príslušných súdnych spisov.

V danom prípade toto hromadné podanie tvorilo 12 podaní určených do súdnych spisov tunajšieho súdu, a preto súdny poplatok za úkon súdu − spracovanie hromadného podania predstavuje 12,- eur. Navrhovateľovi ako podávateľovi hromadného podania bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

Krajský   súd   v Nitre napadnutým uznesením z 30. júna   2014 potvrdil   uznesenieOkresného súdu Levice sp. zn. Spr. 604/2014, 2/2014 z 5. mája 2014, pričom v odôvodnenísvojho uznesenia uviedol:

„V danom prípade odvolací súd, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil napadnuté prvostupňové uznesenie, stotožniac sa z jeho odôvodnením, na ktoré v ďalšom odvolací súd odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Súd prvého stupňa v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP skonštatoval, že vyrubenie predmetného súdneho poplatku zodpovedá ust. § 42a ods. 1 OSP ako aj položke č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom vyrubený súdny poplatok 67 eur zodpovedá počtu 67 hromadných podaní (67 x 1 euro) označených spisovou značkou v   rámci   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia.   Na   č.   l.   1   až   3   spisu   je   pripojená aj špecifikácia týchto hromadných podaní v tom smere, že sú tu uvedení účastníci konania, výška žalovanej istiny prislúchajúca ku konkrétnemu konaniu, ako aj dátum kedy tieto podania spoločne došli na Okresný súd Levice (17. 04. 2014).“

Okresný súd Levice v uznesení sp. zn. Spr. 604/14, 2/2014 z 5. mája 2014, ktorýmuložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   67   €   za   spracovaniehromadného podania, uviedol:

„Navrhovateľ   doručil   tunajšiemu   súdu   dňa   17.   4.   2014   návrhy   na   uplatnenie pohľadávky   pod   spisovými   značkami:   9 C/91/2014,   16 C/65/2014,   9 C/92/2014, 7 C/102/2014, 14 C/92/20I4, 12 C/50/2014, 11 C/91/2014, 11 C/92/2014, 9 C/93/2014, 11 C/93/2014, 14 C/93/2014, 7 C/103/2014, 13 C/66/2014, 16 C/66/2014, 11 C/94/2014, 9 C/94/2014,   12 C/51/2014,   14 C/94/2014,   7 C/104/2014,   16 C/67/2014,   14 C/95/2014, 13 C/67/2014,   7 C/105/2014,   11 C/95/2014,   9 C/95/2014,   11 C/96/2014,   12 C/52/2014, 7 C/106/2014,   9 C/96/2014,   14 C/96/2014,   13 C/68/2014,   14 C/97/2014,   11 C/97/2014, 9 C/97/2014,   16 C/68/2014,   7 C/107/2014,   16 C/69/2014,   11 C/98/2014,   7 C/108/2014, 9 C/98/2014,   14 C/98/2014,   13 C/69/2014,   12 C/53/2014,   7 C/109/2014,   9 C/99/2014, 13 C/70/2014, 16 C/70/2014, 14 C/99/2014, 11 C/99/2014, 7 C/110/2014, 14 C/100/2014, 9 C/100/2014, 11 C/100/2014, 16 C/71/2014, 13 C/71/2014, 9 C/101/2014, 14 C/101/2014, 7 C/111/2014, 12 C/54/2014, 11 C/101/2014, 9 C/102/2014, 13 C/72/2014, 16 C/72/2014, 14 C/102/2014,   12   C/55/2014,   7   C/112/2014,   7   C/113/2014.   Súd   má   za   to,   že   takto doručené návrhy na uplatnenie pohľadávky spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za hromadné podanie.“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajské   súdy   v   spojenís príslušnými   súdmi   prvého   stupňa   sa   v   napadnutých   uzneseniach   zaoberali   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadali   so   všetkými   odvolacími   námietkamisťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné uznesenia súdov prvého stupňapotvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských súdov nemožno podľa názoruústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoréby boli   založené   na   právnych   záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajúpodstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskehosúdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch(položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorouje Slovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k   záveru   o   nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných   veciach   z   dokumentácie   predloženej   sťažovateľkou   nevyplýva,že by v jej veciach   konajúce   súdy   dospeli   k   záveru,   že   §   42a   OSP   alebo   položka   20bsadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpores právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015