znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   januára   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Sergeja Kohuta   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 15152/2013, sp. zn. Rvp 15154/2013, sp. zn.   Rvp 15156/2013,   sp. zn.   Rvp 16968/2013   až   sp. zn.   Rvp 16974/2013   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Prievidza a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   16   Er   918/2009   z   25.   septembra   2012   (sp. zn. Rvp 15152/2013), sp. zn. 15 Er 2295/2007 z 3. júla 2012 (sp. zn. Rvp 15154/2013), sp. zn. 15   Er   1469/2007   z   3.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 15156/2013),   sp. zn.   16   Er   2769/2007 z 30. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 16968/2013), sp. zn. 9 Er 2776/2007 zo 17. októbra 2012 (sp. zn.   Rvp 16969/2013),   sp. zn.   15   Er   567/2009   z   29.   novembra   2011   (sp. zn. Rvp 16970/2013), sp. zn. 15 Er 2839/2007 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 16971/2013), sp. zn. 15   Er   24/2009   z 11.   septembra   2012   (sp. zn.   Rvp 16972/2013),   sp. zn.   9   Er   1807/2006 z 20. júla   2012   (sp. zn.   Rvp 16973/2013)   a   sp. zn.   16   Er   2437/2008   z   30.   marca   2012 (sp. zn. Rvp 16974/2013) a postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 241/2012   z   26.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 15152/2013),   sp. zn.   2 CoE 36/2013 z 20. februára 2013 (sp. zn. Rvp 15154/2013), sp. zn. 2 CoE 39/2013 z 20. februára 2013 (sp. zn. Rvp 15156/2013), sp. zn. 3 CoE 72/2013 z 3. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 16968/2013), sp. zn.   4 CoE 35/2013   z   27.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16969/2013),   sp. zn. 17 CoE 64/2012   z   20.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16970/2013),   sp. zn.   3 CoE 70/2013 z 3. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 16971/2013), sp. zn. 17 CoE 49/2013 z 26. marca 2013 (sp. zn. Rvp 16972/2013),   sp. zn.   4 CoE 15/2013   z   27.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16973/2013) a sp. zn. 17 CoE 134/2012 zo 6. marca 2013 (sp. zn. Rvp 16974/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 15152/2013, sp. zn. Rvp 15154/2013, sp. zn. Rvp 15156/2013, sp. zn. Rvp 16968/2013 až sp. zn. Rvp 16974/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15152/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2013 a 4.   júna   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namietala   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho uzneseniami sp. zn. 16 Er 918/2009 z 25. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 15152/2013), sp. zn. 15 Er 2295/2007 z 3. júla 2012 (sp. zn. Rvp 15154/2013), sp. zn. 15 Er 1469/2007 z 3. júla 2012   (sp. zn.   Rvp 15156/2013),   sp. zn.   16   Er   2769/2007   z   30.   októbra   2012   (sp. zn. Rvp 16968/2013), sp. zn. 9 Er 2776/2007 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 16969/2013), sp. zn.   15   Er   567/2009   z   29.   novembra   2011   (sp. zn.   Rvp 16970/2013),   sp. zn. 15 Er 2839/2007   z   13.   júla   2012   (sp. zn.   Rvp 16971/2013),   sp. zn.   15   Er   24/2009 z 11. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 16972/2013), sp. zn. 9 Er 1807/2006 z 20. júla 2012 (sp. zn.   Rvp 16973/2013)   a   sp. zn.   16   Er   2437/2008   z   30.   marca   2012   (sp. zn. Rvp 16974/2013) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 241/2012 z 26. februára 2013 (sp. zn. Rvp 15152/2013), sp. zn. 2 CoE 36/2013   z   20.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 15154/2013),   sp. zn.   2 CoE 39/2013 z 20. februára   2013   (sp. zn.   Rvp 15156/2013),   sp. zn.   3 CoE 72/2013   z   3.   apríla   2013 (sp. zn.   Rvp 16968/2013),   sp. zn.   4 CoE 35/2013   z   27.   februára   2013   (sp. zn. Rvp 16969/2013), sp. zn. 17 CoE 64/2012 z 20. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16970/2013), sp. zn. 3 CoE 70/2013 z 3. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 16971/2013), sp. zn. 17 CoE 49/2013 z 26.   marca   2013   (sp. zn.   Rvp 16972/2013),   sp. zn.   4 CoE 15/2013   z   27.   februára   2013 (sp. zn.   Rvp 16973/2013)   a   sp. zn.   17 CoE 134/2012   zo   6.   marca   2013   (sp. zn. Rvp 16974/2013).

Zo sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade dohodnutej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konania pred   zmluvnými   stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého   rozhodcovské rozsudky   sa   tak   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   sťažovateľka   iniciovala začatie exekučných konaní.

V   priebehu   exekučných   konaní   bolo   označenými   uzneseniami   okresného   súdu v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   a   práva   zaručené   v   ústave,   dohovore,   dodatkovom   protokole a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu   ako   súdu   exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   v   tom-ktorom   prípade   k   dispozícii exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský   rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci   nesprávne   právne   posúdili   z hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože sa   podľa   sťažovateľky   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   zaručených   v   ústave   a práv zaručených v dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 15152/2013, sp. zn. Rvp 15154/2013, sp. zn. Rvp 15156/2013, sp. zn. Rvp 16968/2013 až sp. zn. Rvp 16974/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení exekúcií, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S   prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií   vecne   preskúmaval   exekučné   tituly   potom,   čo   už   raz tieto exekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom   prieskume   exekučných   titulov   (rozhodcovských rozsudkov) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.3) hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených   odkazuje,   čo   sa   týka   odôvodnenia,   na   svoje   rozhodnutie   č. k. II. ÚS 78/2013-16 zo 7. februára 2013.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:

Sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní   z exekúcií,   ktorí   majú   v   zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   postavenie spotrebiteľov,   mali   po   doručení   uznesení   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo   v   ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keď   sa   na   ústavný   súd   opakovane   obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014