znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., N., zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 132/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 132/09.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Dňa 03. 10. 2008 bol z mojej strany ako navrhovateľky podaný na Okresný súd Nitra   Návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   odporcovi   S.   a. s.,(...)   na   zaplatenie 5 823,54 €   s príslušenstvom   pod   spis.   zn.   25RO/332/2008   (v   súčasnosti   je   spor   vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod spis. zn. 14C/132/2009), a to z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov za užívanie nehnuteľnosti, ktorej som podielovou spoluvlastníčkou. Od podania návrhu postupoval súd pomerne plynulo, pričom dňa 20. 01. 2009 vydal platobný rozkaz, voči ktorému podal odporca dňa 12. 03. 2009 odpor. Po postúpení veci na Okresný súd v Banskej   Bystrici   z   dôvodu   miestnej   nepríslušnosti,   súd   rozhodol   Uznesením   zo   dňa 21. 08. 2009 o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu Okresného súdu Nitra z dôvodu zmeškania lehoty na jeho podanie. Toto uznesenie však bolo zo strany Krajského súdu Banská Bystrica na základe Uznesenia zo dňa 07. 10. 2009 zrušené pre jeho nezákonnosť. Následne bolo nariadené pojednávanie na 10. 11. 2009, ktoré ale bolo z dôvodu ospravedlnenia   neúčasti   oboch   procesných   strán   odročené   na   24.   11.   2009.   Z   dôvodu kolízie so skôr nariadeným pojednávaním mojej právnej zástupkyne, bol stanovený nový termín pojednávania na 10. 12. 2009. Z uvedeného termínu sa však následne ospravedlnil odporca   listom   dňa   07.   12.   2009.   Vzhľadom   na   nemožnosť   uskutočnenia   prvého pojednávania z objektívnych dôvodov na mojej strane, ako aj na strane odporcu (uplynul viac ako 1 rok od podania návrhu), som sa snažila spor vyriešiť mimosúdnou cestou, na čo však odporca nereagoval, čo som zároveň dňa 29. 01. 2010 oznámila súdu. Na pojednávaní konanom dňa 16. 02. 2010 sme obaja účastníci súhlasne súdu navrhli, aby poskytol lehotu 6 týždňov   na   zmierne   vybavenie   veci,   čomu   súd   svojim   uznesením   vyhovel   a   odročil pojednávanie   vo   veci   na   neurčito.   Dňa 08.   04.   2010 bolo súdu   zaslané   oznámenie,   že odporca   si   dal   vypracovať   znalecký   posudok   na   hodnotu   nehnuteľností   s   tým,   že k dohodovaciemu   konaniu   medzi   účastníkmi   dôjde   po   jeho   obdržaní.   Súd   ma   následne svojou   žiadosťou   zo   dňa   24.   05.   2010   vyzval   na   podanie   informácie   o   priebehu mimosúdnych rokovaní a stave vypracovania znaleckého posudku, na čo som reagovala oznámením zo dňa 01. 06. 2010. Po obdržaní znaleckého posudku som dňa 09. 07. 2010 zaslala   súdu   čiastočné   späťvzatie   návrhu,   zmenu   návrhu   a   návrh   na   uzavretie   zmieru v súlade   s   vypracovaným   znaleckým   posudkom.   Súd   určil   ďalšie   pojednávanie na 07. 09. 2010, pričom snahou súdu, ako aj mňa, bolo zmierne vybavenie veci, na čo bol zo strany súdu opätovne daný priestor. Nakoľko však odporca naďalej odmietal pristúpiť na zmier,   táto skutočnosť bola oznámená súdu dňa 23. 09. 2010 a súd nariadil ďalšie pojednávanie   na   12.   10.   2010.   Svojim   uznesením   zo   dňa   02.   12.   2010   rozhodol   súd o nariadení znaleckého dokazovania, pričom na vypracovanie znaleckého posudku vo veci ustanovil znalca z odboru poľnohospodárstvo doc. RNDr. Ing. T. T., PhD., a zaviazal oboch účastníkov   na   zloženie   zálohy   za   znalecké   dokazovanie   v   sume   200,-   €.   Znalecké dokazovanie bolo nariadené napriek tomu, že vo veci už bol ako listinný dôkaz predložený znalecký   posudok   zabezpečený   zo   strany   odporcu,   ktorý   som   ako   navrhovateľka akceptovala a prispôsobila som mu svoj návrh (čiastočné späťvzatie, zmena návrhu, návrh na uzavretie zmieru zo dňa 09. 07. 2010). Napriek skutočnosti, že som považovala toto rozhodnutie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   za   nehospodárne,   rešpektovala   som predmetné rozhodnutie a zálohu za znalecké dokazovanie som dňa 13. 01. 2011 zaplatila. Až do tohto obdobia súd postupoval plynulo a bez zjavných zbytočných prieťahov v konaní. Od   vydania   vyššie   spomenutého   uznesenia   a   pribratí   znalca   na   vypracovanie znaleckého   posudku   však   súd   vo   veci   nekonal   a   žiadnym   spôsobom   ma   neupovedomil o stave   veci   v   súvislosti   s   vypracovaním   znaleckého   posudku.   Až   po   uplynutí   viac   ako jedného roka (13 mesiacov) na základe dopytu zo strany mojej právnej zástupkyne, súd oznámil,   že   znalecký   posudok   vo   veci   ku   dňu   01.   03.   2012   nebol   podaný,   pričom ustanovenému znalcovi bola Uznesením zo dňa 14. 12. 2011 uložená poriadková pokuta a následne bol dňa 29. 02. 2012 vyzvaný na podanie znaleckého posudku, resp. oznámenie prekážky pre ktorú znalecký posudok nemôže byť vypracovaný. Súd však opätovne vo veci žiadnym spôsobom nekonal až do okamihu, keď mu bola dňa 01. 10. 2012 (po uplynutí 7 mesiacov) zo strany mojej právnej zástupkyne zaslaná žiadosť, aby súd ustanovil iného znalca   z   odboru   poľnohospodárstvo.   Na   žiadosť   súd   reagoval   oznámením   zo   dňa 04. 12. 2012, kde sa obmedzil iba na konštatovanie, že súdu nebol k tomuto dňu spis vrátený a súčasne súd bude znalca urgovať na vrátenie spisu.

Ak vychádzame z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom Náleze zo dňa 1. apríla 2009 spis. zn. I. ÚS 370/08 uvádza, že pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zohľadniť 3 základné kritéria   (vyplývajúce   z   časovo   skoršej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   -   III.   ÚS 111/02, IV.ÚS 74/02, III. ÚS 142/03), ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu, vzhľadom na vyššie popísaný postup v konaní je možné uviesť nasledovné:

Z uvedeného vyplýva, že vo veci sa nekonalo ku dňu podania mojej sťažnosti viac ako 24 mesiacov, pričom k uvedeným prieťahom v konaní nedošlo pričinením zo strany ani jedného z účastníkov konania. Tieto prieťahy v konaní nemožno odôvodňovať ani právnou a faktickou   zložitosťou   prípadu,   nakoľko   uplatnený   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností nebol zo strany odporcu nikdy v priebehu konania popieraný, a spor existuje teda iba v otázke stanovenia výšky tohto nároku. Napriek tomu, že odporca si sám na vlastné náklady dal vypracovať znalecký posudok, ktorého závery som v konečnom dôsledku v spore akceptovala, súd uznal za vhodné stanoviť nového znalca, ktorý však nebol schopný do dnešného dňa vypracovať k veci znalecký posudok. Pochybenie súdu   možno   vidieť   nie   len   v   skutočnosti,   že vo   veci   po   ustanovení   znalca   dlhšiu   dobu nekonal,   ale   že   po   zistení   nespoľahlivosti   znalca   so   spracovaním   znaleckého   posudku, neustanovil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku a nevyužil všetky zákonné prostriedky na bezodkladné získanie spisu od znalca.

Poznamenávam tiež, že súdu nebránila žiadna prekážka v tom, aby ustanovil nového znalca, pričom na takýto procesný úkon nie je potrebné, aby pôvodne ustanovený znalec predložil spis súdu späť, nakoľko súd disponuje vlastným spisom, ktorý obsahuje všetky potrebné podklady, ktoré potrebuje znalec na vyhotovenie znaleckého posudku. Je preto dôvodné   predpokladať,   že   pokiaľ   by   súd   postupoval   v   súlade   so   zabezpečením   práva na súdnu   ochranu bez zbytočných   prieťahov,   ustanovil   by   nového   znalca bezprostredne po zistení, že si pôvodne ustanovený znalec neplní riadne svoje povinnosti a zabezpečil by všetky   potrebné   podklady   zo   súdneho   spisu.   Tým   by   sa   predišlo   objektívnej   realite,   že od podania   návrhu   vo   veci,   ktorej   záverečný   verdikt   závisí   len   na   výsledku   znaleckého dokazovania, trvá už viac ako 4 roky 3 mesiace.

Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP") priamo v § 6 prikazuje súdom, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Rovnako je potrebné poukázať na ustanovenie § 100 ods.1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Významná povinnosť pre sudcu však vyplýva aj priamo z § 117 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého   je   sudca   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica nekonal vo veci v období január 2011 do súčasnosti plynulo a bez zbytočných prieťahov v súlade s Ústavou Slovenskej   republiky   a   OSP,   teda   nevyužil   tie   procesné   alebo   iné   prostriedky,   ktoré poskytuje zákon a cieľom ktorých je zabezpečenie nie len účinnej, ale aj rýchlej ochrany práv účastníkov konania. Ako tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,   základnou   povinnosťou   súdu   je   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v   súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 221/04, I. ÚS 370/2008).

Vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku nečinnosti súdu, a tým súvisiacimi prieťahmi v konaní došlo k ujme na mojich právach a na mojom majetku, a to predovšetkým vzhľadom na   dlhotrvajúci   trvajúci   stav   právnej   neistoty,   uplatňujem   si   v   súlade   s   §   50   ods.   3 s poukazom na § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právo na primerané zadosťučinenie vo výške 6 000,- €. (...) Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona a aby v konaní vo veci samej mojej sťažnosti vyhovel. Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem,   aby   mi   priznal   právo   na náhradu trov konania nasledovne:

a) v prípade, ak Ústavný súd bude vychádzať z uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia 6 000,- €, žiadam priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 437,24 € (v rozsahu dvoch procesných úkonov á 210,81 € - 1. prevzatie a príprava, 2. sťažnosť + 2 x 7,81 € režijný paušál),

b) v prípade, ak Ústavný súd bude vychádzať z výšky predmetu sporu,   ktorý po Zmene návrhu zo dňa 09. 07. 2010 predstavuje sumu 3 212,49 €, žiadam priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 257,96 € (v rozsahu dvoch procesných úkonov á 121,17 €

- 1. prevzatie a príprava, 2. sťažnosť + 2 x 7,81 € režijný paušál).

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal tento nález:

1.   „Základné   právo   V.   K.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy(...)   a   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod spisovou značkou 14C/132/2009 porušené.

2. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- € (slovom šesťtisíc eur), ktorú je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresnému súdu Banská Bystrica sa v konaní vedenom pod spisovou značkou 14C/132/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4.   V.   K.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   437,24   €   (slovom štyristotridsaťsedem   eur   dvadsaťštyri   centov),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. I. L.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 132/09.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Na záver ústavný súd uvádza, že sťažovateľke nič nebráni po naplnení už uvedených podmienok opätovne podať sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013