znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Daňový   úrad   Košice   I   (ďalej   len   „daňový   úrad“) rozhodnutím sp. zn. 695/231/88643/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu v sume 279,30 € za nedoplatok dane určenej za zdaňovacie obdobie máj 2001. Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   rozhodnutím   sp.   zn. I/223/7524-45093/2010/992517-r   zo   16.   apríla   2010   rozhodnutie   daňového   úradu na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),   ktorý   svojím   rozsudkom   č.   k.   6   S   19686/2010-81   zo   17.   februára   2011   žalobu zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 21/2011 z 26. januára 2011 (správne má byť 26. januára 2012,   pozn.)   bol   rozsudok   krajského   súdu   potvrdený   ako   vecne   správny.   Rozsudok najvyššieho   súdu   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručený   16.   februára   2012. U sťažovateľa   bola   vykonaná   daňová   kontrola   týkajúca   sa   dane   z   pridanej   hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj máj 2001. V súvislosti   s   vykonávaním   tejto   daňovej   kontroly   správca   dane   vydal   13   platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedeným   platobným   výmerom   odvolania,   o   ktorých daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu   o   jeho   námietkach   proti   postupu   zamestnancov   správcu   dane   pri   výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   skutočnosť,   že   daňová   kontrola   bola   uňho   vykonávaná zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu o zamietnutí   žalôb   proti   rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva   o   potvrdení   platobných výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že   tieto   rozhodnutia   zrušil   a   veci   vrátil   daňovému   riaditeľstvu   na   ďalšie   konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu ústavného   súdu.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   21/2011   z   26.   januára 2011(správne má byť 26. januára 2012, pozn.) boli porušené označené práva sťažovateľa podľa ústavy. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu, čo zistil správca dane. Všeobecné súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je právoplatné a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nie je možné,   aby   všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   preskúmavali   rozhodnutia správnych   orgánov   len   z   toho   hľadiska,   či   tieto   konajú   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň konaním na základe ústavy a v jej medziach. Totiž konanie správnych orgánov   v   rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   možno   skúmať   ako   predpoklad záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd zistí, že správny orgán konal na základe ústavy a v jej medziach. V predmetnej veci sa všeobecné   súdy   zaoberali   rýdzo   formálnymi   podmienkami   zákonnosti   napadnutého rozhodnutia.   Nezaoberali   sa   však   tým,   či   toto   rozhodnutie   bolo   výsledkom   činnosti správnych   orgánov   konajúcich   na   základe   ústavy   a   v   jej   medziach.   So   zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že sťažovateľ sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal zohľadnenia skutočnosti, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný   v   dôsledku   postupu   porušujúceho   právo   sťažovateľa   zakotvené   v   čl.   46   ods.   1 ústavy. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu   nezákonného   zloženia   kontrolnej   skupiny   vykonávajúcej   daňovú   kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ   navyše   v odvolaní   poukázal   na   rozsudky   krajského   súdu   sp.   zn. 6 S 19691/2010   a   sp.   zn.   6 S 19687/2010,   ktorými   v   druhovo   identických   veciach   boli zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení pokút   sťažovateľovi   za   rôzne   zdaňovacie   obdobia.   Vo   všetkých   označených   konaniach vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti nim   neodvolalo.   Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty   za   iné   zdaňovacie   obdobie   pri   rovnakom   skutkovom   a   právnom   základe)   bol rozsudok   krajského   súdu   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   zmenený   tak,   že   rozhodnutie daňového   riaditeľstva   potvrdzujúce   rozhodnutie   daňového   úradu   o   uložení   pokuty   bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd však v rozsudku napadnutom touto   sťažnosťou   nezohľadnil   základnú   povinnosť   štátnych   orgánov   vykladať   zákony v súlade s ústavou a neposudzoval rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011 s tým,   aby bolo   najvyššiemu   súdu   zakázané pokračovať v   porušovaní   označených   práv sťažovateľa a   aby bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 26. januára 2011   (správne má byť 26. januára 2012, pozn.) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon náhrady všetkých trov konania.

II.

Z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   sú   pre   posúdenie   veci z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   7   S   111/2007-121   z   18.   júna   2008 o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   podanou   žalobou   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/3970-77378/2007/991545-r z 12. októbra   2007,   ktorým   bola   pre   neodôvodnenosť   zamietnutá   jeho   žaloba   proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59 003 Sk.

Z   uznesenia ústavného súdu   č.   k.   II.   ÚS   136/2010-32   z 24.   marca 2010 možno implicitne vyvodiť, že hoci sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal, že vyrubeniu   daňového   nedoplatku   predchádzala   daňová   kontrola,   ktorú   nevykonávali pracovníci   miestne   príslušného   správcu   dane,   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   túto námietku neuplatnil, v dôsledku čoho sa krajský súd, ale ani najvyšší súd nemohli ňou zaoberať.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 21/2011 z 26. januára 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 19690/2010-78 z 3. marca 2011. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. 695/231/88643/09 z 9. novembra 2009 o uložení pokuty vo výške 279 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001. Podľa názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto súdnom   konaní   nie   je   možné   preskúmavať   rozhodnutie   správcu   dane,   resp.   daňového riaditeľstva,   keďže   toto   nadobudlo   právoplatnosť   a   jeho   správnosť   bola   potvrdená   aj v dvojinštančnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Za   týchto   okolností   daňový   úrad a daňové riaditeľstvo postupovali správne, keď vydali napadnuté rozhodnutia, lebo takýto postup   vyplýval   z   kogentného   ustanovenia   zákona.   Krajský   súd   správne   poukázal   aj na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce sťažovateľovi   daňovú   povinnosť   neskôr   zrušené.   Na   margo   sťažovateľom   namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny poukazuje najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok   krajského   súdu   o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   daňového riaditeľstva,   ktorým   nebolo   vyhovené   námietke   sťažovateľa   proti   postupu   zamestnanca správcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho   súdu   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   v   zásade   popierali   účel   a   význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011 (na ktorý sa sťažovateľ   odvoláva) vyplýva,   že   ním   bol   zmenený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 6 S 19692/2010-78 z 2. júna 2011 tak, že bolo zrušené rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/7524-45092/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   základnou   právnou   otázkou   bolo,   či   nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je uvedený v čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom je nevyhnutné poukázať aj na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Podľa výkladu ústavného súdu uskutočneného v náleze sp. zn. II. ÚS 118/08 súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december 2001   u   sťažovateľa   sa   vyskytla   vada   majúca   vplyv   na   zákonnosť   všetkých   následných rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu, než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2001,   ktoré   doteraz   nebolo   zrušené.   Formálno-právna   existencia   rozhodnutia   nie   je spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti ako   konania   orgánu   verejnej   správy   v   rozsahu   a   spôsobom,   ako   to   ustanovuje   zákon. Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu   dane podanej   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   treba v   ďalšom   konaní objasniť, či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   podľa   nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná, pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.

S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo   101/2010   z   26.   októbra   2010   s   tým,   že   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, resp. za arbitrárny. Najvyšší súd sa   totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa zásadného právneho hodnotenia nedotkol.

Ďalej   je   podstatné,   že   na   základe   výsledkov   daňovej   kontroly   (ktorú   vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby, ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej hodnoty   v   podobe   platobného   výmeru.   Sťažovateľ   platobný   výmer   neúspešne   napadol v správnom   konaní a   neskôr   podal   aj   žalobu   o   preskúmanie právoplatného   rozhodnutia o daňovom   nedoplatku.   Ani   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nebol   úspešný,   keďže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 111/2007-121 z 18. júna 2008 o zamietnutí jeho žaloby, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa dodatočného platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za máj 2001 v sume 59 003 Sk.   Preto   sa   obrátil   na ústavný   súd,   ktorý   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   136/2010-32 z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to okrem iného implicitne aj preto, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi námietku vykonávania daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil.

Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni tomu,   aby sa   v následnom   konaní o uložení   pokuty   bral na zreteľ protiprávny priebeh daňovej kontroly, v iných konaniach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom na citovaný nález ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala správnosť postupu pri vykonávaní   daňovej   kontroly   bez   zreteľa   na   formálno-právnu   existenciu   právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti právneho   štátu   na   strane   druhej.   V   zásade   možno   povedať,   že   spravidla   má   prednosť základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   avšak   za   spolupôsobenia   bŕzd   daných princípom právnej istoty.

Povinnosť   štátnych   orgánov   (medzi   ktoré   nepochybne   patria   aj   súdy)   konať   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená v tomto   prípade,   že   postup   súdov   musel   byť   nielen   v   súlade   so   základným   právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ale aj s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát.   Súčasťou   princípu   právnej   istoty   je   aj   príkaz obsiahnutý v ustanovení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.

Popri   dosiaľ   uvedenom   prichodí   ďalej   konštatovať,   že   aj   účastník   konania (či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov, ale aj v iných skutočnostiach.

Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 279,30 € ako priamy následok   skutočnosti,   že   ešte   predtým   bol   zaviazaný   platobným   výmerom   zaplatiť nedoplatok   dane   z pridanej   hodnoty   za   mesiac   máj   2001   v sume   59   003   Sk.   Bol   teda sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol v nesprávnej výške.

Sťažovateľ   mal   možnosť   zákonom   ustanoveným   postupom   dosiahnuť,   aby právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001 v sume   59   003   Sk   bol   v   predpísanom   konaní   zrušený,   a   to   či   už   v   rámci   správneho súdnictva,   alebo na základe sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy. Sťažovateľ uvedené zákonné možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými súdmi   v   rámci   správneho   súdnictva   (keď   napadol   žalobou právoplatný   platobný   výmer o nedoplatku dane) opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním nepovolaných osôb, hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku tejto skutočnosti najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   sp. zn.   5   Sžf   68/2008   z 29.   septembra   2009   nemal možnosť   zaoberať   sa   tým,   že   nedoplatok   dane   bol   zistený   v rámci   kontroly   vykonanej nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť preskúmať oprávnenosť   ustálenia   daňového   nedoplatku   z pohľadu   skutočnosti,   že   nedoplatok   bol zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Ústavný súd preto uznesením č. k. II. ÚS 136/2012-32 z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 odmietol. Preto skutočnosť, že zákonnosťou   daňovej   kontroly   z tohto pohľadu   sa   všeobecné súdy,   ale ani ústavný súd nezaoberali a nemohli zaoberať, musí ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-právnej zodpovednosti za výsledok konania.

Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní o   uložení   pokuty   (ako   priameho   následku   existencie   daňového   nedoplatku)   už   nebolo možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   je   výrok   právoplatného   rozsudku   záväzný   pre   účastníkov   a pre   všetky orgány.   Najvyšší   súd   bol   v zmysle   tohto   ustanovenia   viazaný   právoplatným   platobným výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012