znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. F., V., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2010 doručená sťažnosť F. F., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol:„V súdnom konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp.zn. 1C 136/2006 som sa domáhal žalobou zaplatenia sumy 16 750,-Sk právnym titulom nájomného a žalobu som dôvodil tým, že som podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, na ktorých je žalovaným vytvorený násyp. Mal som za to, že žalovaný tento násyp užíva resp. mu slúži, t.j. bol žalovaným vytvorený za určitým cieľom a tomuto cieľu slúžil.

Súd rozsudkom zo dňa 11.6.2008 žalobu zamietol a zamietavé rozhodnutie dôvodil tým, že som síce spoluvlastníkom nehnuteľnosti, na ktorých je vytvorený násyp a vo vzťahu k nemu sa dožadujem úhrady nájomného, ale žalovaný preukázal, že tento násyp neužíva, naopak je súčasťou môjho vnútorného areálu a žalovaný k tomuto násypu nemá prístup.... Proti rozsudku prvého stupňa som podal odvolanie, pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný násyp neužíva, pretože nemá k nemu prístup....

O mojom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia zo dňa 26.3.2009 č.k.3Coú270/2008-77 odvolací   súd   uviedol   dôvody   z   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obsah   môjho   odvolania a vytkol mi, že som v odvolaní neuviedol v čom spočívajú nesprávne skutkové zistenia, že som iba poukázal na to, že na mojom pozemku je zrealizovaný násyp. Odvolací súd dospel k záveru tak, ako aj súd prvého stupňa, že násyp, ktorý je na mojom pozemku žalovaný neužíva ani nemôže užívať, pretože nemá fyzický prístup na tento násyp. Z toho dôvodu som neuniesol dôkazné bremeno, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník konania preukázať. Odvolací súd zaujal stanovisko i k právnemu hodnoteniu môjho nároku, pretože z obsahu skutkových tvrdení, je možné vyvodiť, že sa má jednať o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu....

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   som   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok, dovolanie. V dovolaní som apeloval na dodržiavanie čl.6 Dohovoru, ktorý bol v mojom prípade porušený. Bolo porušené moje právo na spravodlivý proces ako aj boli porušené moje práva vlastníka, pretože im nebola poskytnutá ochrana. Bol som toho názoru,   že postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá súdna ochrana.

Znovu som uvádzal argumenty, že oporný múr postavený v súvislosti s výstavbou cesty musí byť spevnený násypom, pretože oporný múr je sypaný z kameňa v drôtenom koši. Nie je pravda, čo uvádza, súd prvého stupňa i odvolací súd, ktorý si mechanicky osvojil záver súdu, že násyp spevňuje betónový múr, ktorý je potrebný na vyvlastnenom pozemku. Prípustnosť dovolania odvodzujem z ust. § 237 písm.f a dôvodnosť preukazujem ust. § 241 ods.2 písm.a), b) c) OSP.

Najvyšší   súd   SR   (ďalej   len   porušovateľ)   dovolanie   odmietol   uznesením   zo   dňa 23.11.2010   č.k.   5Cdo   218/2010   v   podstate   z   dôvodu,   že   prípustnosť   nemožno   vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.sp. neboli dovolacím súdom zistené.   Z   toho   dôvodu   sa   porušovateľ   nezaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého rozsudku....

Porušovateľ mi odoprel súdnu ochranu a jeho postup nie je namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Odmietnuť prístup k súdu v   súvislosti   s požadovanou   ochranou ústavne   zaručených práv   a slobôd   znamená odmietnuť spravodlivosť ako takú.

Namietam   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý proces) podľa § 46 ods.1 Ústavy SR a čl.6 Dohovoru. Namietam, že boli porušené moje základné práva a to práva vlastníka, ochranu ktorých mi zaručuje Ústava SR v čl.20 ods.1... Tvrdím, že súdy sa neriadili dôsledne ust. § 132 OSP nevyhodnotili jednotlivý dôkaz samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, neprihliadli na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, resp. čo som uviedol ja ako účastník konania. Poukazujem   zároveň   na   neúplnosť   a   nesprávnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal mojím odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa.

Mám zato, že súdy dôsledne nezisťovali za akým účelom zriadil na mojom pozemku svah žalovaný a komu slúži tento svah, kto má z neho úžitok. Súdy si nevyložili rozširujúcim spôsobom   právny   inštitút   užívania   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu a formalistickým prístupom k prejednávanému prípadu mi odňali súdnu ochranu.... Výklad   hmotnoprávnych   predpisov   i   procesnoprávnych   predpisov   uskutočnený všeobecnými   súdmi   vykazuje   značný   stupeň   arbitrárnosti,   predmetnými   rozsudkami   sa priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, kou v skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii   noriem   procesného   práva   a   v   neposlednom   rade   i   hmotného   práva,   by   mu nemohla byť nikdy priznaná.“

Na   základe   uvedených   skutočností sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.zn.5Cdo 218/2010 odmietnutím dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.3.2009 č.k.3/Co/270/2009-77 porušil právo sťažovateľa   F.   F.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.6   ods.1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.5Cdo 218/2010-156 z 23.11.2010 sa v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi F. F. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv a inými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Ústavný súd sa preto zaoberal   namietaným   porušením   práv   v   rozsahu,   v akom   ich   sťažovateľ,   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 270/2008 z 26. marca 2009, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Zo sťažnosti   vyplýva, že   porušenie   označeného   práva   sťažovateľa   spočíva   v jeho nesúhlase   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v namietanom   rozhodnutí, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co   270/2008   z 26.   marca   2009   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   ako   procesne neprípustné. Podľa sťažovateľa najvyšší súd odmietnutím dovolania odoprel sťažovateľovi prístup k súdu a súdnej ochrane.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2010 z 23. novembra 2010 je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.... V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa   ustanovenia   §   238   ods.   2   O.s.p.   z   dôvodu,   že   dovolací   súd   vo   veci   doposiaľ nerozhodoval.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.s.p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.  ...neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len   na   skúmanie   prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   O.s.p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku   alebo   uzneseniu),   ak konanie,   v   ktorom   bolo   vydané,   je   postihnuté   niektorou   zo   závažných   procesných   vád vymenovaných   v   písmenách   a/   až   g/   tohto   ustanovenia...   Existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených   záujmov.   Predmetnému   dôvodu   dovolania   sú   vlastné   tri   pojmové   znaky   : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania... O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi a týmto   postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny poriadok   priznáva.   O   taký   prípad   v   prejednávanej   veci   nejde   z   dôvodu,   že   súdy   pri prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces....

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca sa   neúplnosti,   resp.   nedostatočnej   odôvodnenosti   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.   Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

K   námietke   dovolateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho   hodnotenia   dôkazov   súdmi, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania   v   zmysle   §   237   O.s.p.   (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne   vyhodnotenie dôkazov   nie   je   samostatným   dovolacím   dôvodom   ani   vtedy,   keď   je   dovolanie   procesné prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2   písm.   a/   a   b/   O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   je   oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“)....

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretoval   alebo   či   zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).»

V   odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   najvyšší   súd   vyčerpávajúcim   spôsobom uviedol   výstižné   dôvody,   pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne   neprípustné odmietol. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho   záveru   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa podľa čl. 127 ústavy mohol domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti aj proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 3 Co 270/2008 z 26. marca 2009, ktoré bolo spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľa.   Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   znenia   petitu,   ktorým   je   v konaní   viazaný a ktorým   sťažovateľ   obmedzil   rozsah   preskúmania namietaného porušenia   jeho práv   na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o jeho   dovolaní,   sa   nemohol   zaoberať   aj   možným namietaným   porušením   sťažovateľom   označeného   práva   podľa   dohovoru   rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011