znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Z., M., zastúpeného advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Malacky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. MA 5 C 20/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 321/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2009   doručená   sťažnosť   Š.   Z.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. MA 5 C 20/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 321/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. MA 5 C 20/2002 sa Správa telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „navrhovateľka“) návrhom domáhala zaplatenia sumy   35 558   Sk   s príslušenstvom   proti   sťažovateľovi.   O tomto   návrhu   okresný   súd rozhodol   rozsudkom   z 22.   júna   2006,   ktorým   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť navrhovateľke sumu 16 653,10 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 9 576,70 Sk do zaplatenia a so 17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 5 923,80 Sk od 30. novembra 2000   do   zaplatenia   a nahradiť   trovy   konania   v sume   1 775   Sk   ako   náhradu   súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia v sume 4 820 Sk. Vo zvyšnej časti okresný súd návrh zamietol.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   z 11.   novembra   2008 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 7 076,40   Sk   so   17,6   %   úrokom   z omeškania   od   30.   novembra   2000   do   zaplatenia. Vo zvyšku napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietol.

Podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd konali v danej veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím došlo k porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Dňa   01. 08. 2001   bol   na   Okresný   súd   Malacky   doručený   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   z   titulu   neuhradeného   nájomného   vo   výške   35.558,-   Sk   s príslušenstvom. Dňa 05. 10. 2001 vydal okresný súd platobný rozkaz sp. zn. 12 Ro/938/01, ktorým v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľa. Keďže v zákonom ustanovenej lehote som   podal   odpor,   konalo   sa   dňa   15. 07. 2003   v   tejto   veci   (sp.   zn.   MA-5C   20/2002) pojednávanie. V jeho závere bolo vyhlásené uznesenie, ktorým sa pojednávanie odročilo na neurčito, a ja som bol zaviazaný doložiť súdu niekoľko navrhnutých dokladov...

Ďalšie pojednávanie sa konalo až 22. 06. 2006, teda takmer o tri roky neskôr, na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,...   Od   15. 07. 2003   do   22. 06. 2006,   keď   bol   vynesený prvostupňový rozsudok sa v predmetnej veci nevykonali žiadne meritórne úkony.

Dňa 05. 09. 2006 som podal proti tomuto rozsudku odvolanie... Dňa 28. 11. 2006 sa môj právny zástupca telefonicky informoval na pracovisku Okresného súdu v Malackách o tom,   či   sa   tam   súdny   spis   ešte   nachádza.   Pracovníčkou   spisovej   kancelárie   bolo potvrdené, že súdny spis je stále súde prvého stupňa. Vzhľadom na skutočnosť, že ani do 10. 01. 2007 (t. j. po piatich mesiacoch) sa súdny spis nenachádzal na odvolacom súde, opätovne sme sa telefonicky informovali na pracovisku v Malackách na dôvod, prečo súdny spis ešte nebol postúpený na Krajský súd. Na túto otázku bolo odpovedané vtom zmysle, že súdny spis sa nachádza u sudcu, ktorý musí vydať opravné uznesenie o trovách konania. Na   základe   toho   som   dňa   16. 01. 2007   cestou   právneho   zástupcu   adresoval predsedníčke Okresného súdu Bratislava IV. JUDr. M. Č. Žiadosť o odstránenie prieťahov konania.   Listom   zo   dňa   20. 04. 2007   (!)   mi   bolo   oznámené,   že   „vo   veci   bol   vykonaný pohovor   so   sudcom,   dňa   20. 04. 2007   (!)   bolo   k   rozsudku   zo   dňa   22. 06. 2006   vydané opravné uznesenie, ktoré sa doručuje účastníkom, a že po jeho právoplatnosti bude spis odoslaný na Krajský súd“. Uvedené opravné uznesenie sa týkalo výlučne vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľa.

Dňa 03. 03. 2008 som cestou právneho zástupcu žiadal Krajský súd v Bratislave o odstránenie prieťahov v konaní a o vytýčenie pojednávania. Dňa 29. 02. 2008 som sa totiž telefonicky informoval prostredníctvom info centra Krajského súdu v predmetnej veci. Zistil som,   že   moje   odvolanie   zo   dňa   05. 09. 2006   bolo   na   príslušný   súd   doručené   dňa 29. 06. 2007, pričom Krajský súd odvtedy (doba ďalších 9 mesiacov) vo veci nevykonal žiaden úkon.

Predvolanie na pojednávanie na Krajskom súde nám bolo doručené 21. 04. 2008, a dátum pojednávania bol stanovený na 11. 11. 2008!...

Konečné rozhodnutie bolo vo veci vydané až po viac ako 8 rokoch, v dôsledku čoho som povinný uhradiť úroky z omeškania vo výške, ktorá niekoľkokrát prevyšujú samotnú istinu. Domnievam   sa,   že   vzhľadom   na   nie   príliš   veľkú   náročnosť   sporu,   bola   doba rozhodnutia   neprimeraná.   Za   obdobie   takmer   ôsmich   rokov   došlo   v   tomto   konaní niekoľkokrát k zbytočným prieťahom.

V   prvom   rade   to   boli   takmer   tri   roky   medzi   prvým   (15. 07. 2003)   a   druhým pojednávaním (22. 06. 2006), 5 mesiacov na vydanie opravného uznesenia, ktoré sa týkalo výlučne   trov   právneho   zastúpenia   navrhovateľa,   9   mesiacov   od   podania   odvolania   do postúpenia veci na Krajský súd v Bratislave, 17 mesiacov od doručenia spisu Krajskému súdu do vytýčenia pojednávania!

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   zbytočnými prieťahmi v konaní došlo k porušeniu sťažovateľových ústavných práv a to najmä právo na to, aby sa jeho vec verejne a bez zbytočných prieťahov prejednala. Tým došlo vinou súdov k zbytočnému a najmä neprimeranému zvýšeniu mojich nákladov, spojených s narastajúcimi úrokmi z omeškania.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„ základné   právo   sťažovateľa   Š.   Z.  ...   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou, a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku podľa čl. 154c Ústavy SR, postupom súdov vo veci spis. zn. MA - 5 C 20/2002 a 5 Co/321/2007 bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 500,- Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   MA 5 C 20/2002 okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   z 22.   júna   2006.   Odvolacie   konanie   vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 321/2007 bolo skončené rozsudkom z 11. novembra 2008. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   15.   decembra   2008.   Sťažnosť sťažovateľa   bola   ústavnému súdu   doručená   5.   februára   2009,   t. j.   viac ako   mesiac a pol   po   právoplatnom   skončení konania pred všeobecnými súdmi.

Sťažnosť   na   postup   všeobecných   súdov   v označených   konaniach   bola   teda ústavnému   súdu   doručená   potom,   ako   bola   vec   právoplatne   skončená.   V čase   podania sťažnosti už okresný súd ani krajský súd nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej všeobecné súdy vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdmi oboch stupňov. Ďalšie úkony alebo postupy už všeobecné   súdy   v tomto   štádiu   nemohli   vykonávať,   a preto   bolo   treba   vec   posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha všeobecných súdov pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutí vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Z uvedených   dôvodov,   ako   aj   s   prihliadnutím   na zmysel   a   účel   ustanovenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (ale   aj   práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote)   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľa domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009