znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. L. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice – okolie č. k. 11 C 154/2002-88 z 20. novembra 2006 a uznesením   Krajského súdu   v Košiciach   č.   k.   6 Co 6/2007-96 zo 16. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2007 doručená   sťažnosť   JUDr.   T.   Š.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. L. B., K., ktorou sťažovateľ žiadal od ústavného súdu vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví, že „Okresný súd Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2002 a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   6/2007   vydanými   uzneseniami   porušili   základné   práva sťažovateľa zaručené článkami 12 ods. 1, 20 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol č. 1“) a článkom 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru (ďalej len „protokol č. 12“)“, zruší uvedené rozhodnutia a vráti vec na nové prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu a prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   pred   okresným   súdom   o ochranu osobnosti s návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10 000 000 Sk bol ako   advokát   uznesením   č.   k.   11   C   154/2002-45   z 10.   júla   2003   ustanovený   právnym zástupcom žalobcu podľa § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „OSP“). Konanie vedené pred okresným súdom bolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 154/02-78 z 10. novembra 2005, ktorým bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ pri poskytovaní právnej pomoci ako ustanovený advokát vo veci skutočne vykonal šesť úkonov právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie   na   súd,   účasť   na   štyroch   pojednávaniach   vo   veci).   Sťažovateľ   si   podaním z 30. novembra 2005 vyčíslil odmenu za zastupovanie žalobcu v konaní celkovou sumou 161 315 Sk vychádzajúc z tarifnej hodnoty sporu 10 000 000 Sk.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   154/2002-88   z 20.   novembra   2006   priznal sťažovateľovi   odmenu   v   sume   6 706   Sk, túto   nariadil   učtárni   okresného   súdu   zaplatiť po doručení právoplatného uznesenia sťažovateľovi na jeho bankový účet a o trovách štátu rozhodol   tak,   že   ich   náhradu   štátu   nepriznáva.   Pri   určení   výšky   odmeny   sťažovateľa vychádzal z toho, že „hodnotu predmetu sporu nemožno určiť, keďže jeho predmetom je právo na ochranu osobnosti“. Vykonanie jednotlivých úkonov právnej pomoci tak, ako ich uviedol sťažovateľ, považoval okresný súd za preukázané.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   5.   decembra   2006   odvolanie,   ktorým navrhol   odvolaciemu   súdu   napadnuté   uznesenie   vo   výroku   o výške   odmeny   zmeniť a priznať mu odmenu v sume 161 315 Sk. Nepovažoval za správny právny názor okresného súdu,   podľa   ktorého   v danom   prípade   hodnotu   predmetu   sporu   nemožno   určiť,   keďže predmetom   je   právo   na   ochranu   osobnosti,   a hodnotou   veci   nie   je   suma   žalobcom požadovaného   zadosťučinenia   v peniazoch,   pretože   je   to   iba   jeden   z prípustných prostriedkov ochrany proti neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. V odvolaní uviedol, že „finančné zadosťučinenie k prostriedkom ochrany napriek slovu najmä (v § 13 ods.   1   OZ)   priradiť   nemožno“,   ďalej   poukázal   na   to,   že   vzťah   medzi ustanoveným advokátom a štátom je pokiaľ ide o odmenu rovnaký ako medzi advokátom a klientom, „priznanie plnej náhrady trov od protistrany súdy odôvodňujú logicky a zákonne: priznanie výšky   nemajetkovej   ujmy   závisí   od   úvahy   súdu   (§   142   ods.   3   O.s.p.),   preto   medzi požadovanou a priznanou sumou nie je pre ne rozhodujúcou okolnosťou“. Svoje odvolanie odôvodnil   sťažovateľ   ďalej   tým,   že   aj   súdny   poplatok   za   návrh   sa   určuje   v závislosti od výšky žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zdôraznil aj to, že ako ustanovený advokát venoval žalobcovi ako svojmu klientovi pri poskytovaní právnej pomoci množstvo času aj pri osobných konzultáciách, ktoré osobitne súdu nevyúčtoval. V závere   svojho   odvolania   sťažovateľ   zdôraznil,   že   „ak   má   štát   právo   na   poplatok z hodnoty predmetu sporu, musí ho mať aj advokát, keď mu ho nota bene priznáva právny predpis“.

Krajský súd právny názor okresného súdu považoval za správny. Svojím uznesením č. k. 6 Co 6/2007-96 zo 16. februára 2007 zmenil uznesenie okresného súdu, ale iba tak, že priznal sťažovateľovi sumu 6 821 Sk namiesto sumy 6 706 Sk, ktorú sťažovateľovi priznal okresný súd, a to s poukazom na to, že prvostupňový súd za úkon právnej pomoci vykonaný sťažovateľom   v roku   2004   priznal   nesprávnu   sumu.   V odôvodnení   svojho   uznesenia odvolací súd uviedol:

„Existencia nároku právneho zástupcu na priznanie odmeny a hotových výdavkov za zastupovanie v zmysle ust. § 140 ods. 2 O.s.p. nie je sporná, sporná je však výška tohto nároku. Výpočet odmeny odvodzuje právny zástupca z hodnoty predmetu sporu, určenej výškou   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v konaní   o ochranu   osobnosti,   t.   j. vychádza z hodnoty konania 10.000.00,- Sk. Súd prvého stupňa vychádza z toho, že hodnotu predmetu sporu nemožno určiť, keďže predmetom je právo na ochranu osobnosti.

V danom prípade odvolací súd stotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní   o ochranu   osobnosti   hodnotou   veci   nie   je   výška   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   ktorú   požaduje   žalobca,   pretože   táto   náhrada   je   len   jedným   z prípustných prostriedkov obrany proti neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Právo na ochrany osobnosti je hodnota,   u ktorej je pojmovo vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch, a preto   je   potrebné   pri   sadzbe   tarifnej   odmeny   vychádzať   z tohto   záveru   a túto   sadzbu určovať podľa ust. § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   označil   tento   právny   názor   súdov   oboch   stupňov za neprijateľný, účelový a odporujúci zákonu. Súdy zamenili „hodnotu práva na ochranu osobnosti“ a „hodnotu   veci“ v konaní   o tomto   práve.   Podľa   jeho   názoru   náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je svojou povahou jednoznačne sankciou, nemajú tu miesto úvahy o generálnej prevencii. Aj § 151 ods. 3 OSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania ustanovuje, že „trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre   náhrady   mzdy   a hotových   výdavkoch“,   teda   hovorí   o použití „sadzobníkov“,   a nie „sadzobníka“, čo znamená, že treba vziať do úvahy aj ustanovenia sadzobníka súdnych poplatkov,   a teda   aj okolnosť,   že   výška súdneho   poplatku   za návrh   v konaní o ochranu osobnosti   sa   určuje   vychádzajúc   z výšky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch. Rozhodnutia súdov oboch stupňov vychádzajú z nepochopenia rozdielu medzi hodnotou veci z hľadiska tarifálneho a hodnotou práva majúceho hodnotu od nuly po nekonečno, avšak v zmysle filozofickom.

Porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že rozhodnutiami všeobecného súdu   došlo   k porušeniu   princípu   rovnosti   účastníkov   v konaní   aj   tým,   že   rozhodnutia okresného   i krajského   súdu   neodpovedali   na   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v jeho vyčíslení trov konania a odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Porušenie základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 odôvodnil sťažovateľ tým, že za majetok je potrebné považovať   nielen   veci,   ale   aj   práva   a iné   majetkové   hodnoty,   ako   aj   poukazom na kvalifikáciu   pojmu   majetok   v judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   napr. Iatridis v. Grécko, 1999.

V súvislosti   s oboma   týmito   právami   sťažovateľ   osobitne   zdôraznil,   že   došlo i k porušeniu všeobecnej klauzuly rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu   č.   12,   pretože   súdy   odlišne   pristupovali k priznávaniu práva   na náhradu   trov konania v tomto prípade a v prípade tzv. prísudkov trov.

Uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 154/2002-88 z 20. novembra 2006 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   6/2007-96   zo 16.   februára   2007   nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2007.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 11 C 154/2002-88 z 20. novembra 2006 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu, pretože o ochrane   sťažovateľových   práv   a slobôd,   ktoré   mali   byť   porušené   rozhodnutím prvostupňového súdu, rozhoduje a rozhodoval iný súd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 6/2007-96 zo 16. februára 2007 ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý v odôvodnení uznesenia uviedol:

„Súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri uplatnení práva na ochranu osobnosti a v tejto súvislosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch hodnotou sporu nie je čiastka 10.000.000,- Sk, ale treba vychádzať z toho, že hodnotu predmetu sporu nemožno určiť, keďže predmetom je právo na ochranu osobnosti. Hodnotou veci nie je výška žalobcom požadovaného   zadosťučinenia   v peniazoch,   pretože   je   to   iba   jeden   z prípustných prostriedkov ochrany proti neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Právo na ochranu osobnosti je hodnota, u ktorej je pojmovo vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch, a preto aj sadzba tarifnej odmeny má byť určená podľa ust. § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z. z. Úkon má hodnotu 1 281 Sk + režijný paušál § 19 ods. 3 vyhlášky – 128 Sk.“

Znamená to, že krajský súd vyslovil svoj právny názor totožný s právnym názorom prvostupňového súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s právnym názorom   všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia. Ústavný súd však znaky arbitrárnosti ani svojvoľnosti v rozhodnutí krajského súdu nezistil. Z uvedených dôvodov rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12, podľa ktorého užívanie všetkých   práv   ustanovených   zákonom   sa   zabezpečuje   bez   diskriminácie   z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné   postavenie,   a   čl.   1   ods.   2   protokolu   č.   12,   podľa   ktorého   nikto   nesmie   byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1, poukazuje ústavný súd i na to, že protokol č. 12 Slovenská republika dosiaľ neratifikovala, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007