znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob 79/05 z 13. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2006 doručená sťažnosť PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3 Ndob 79/05 z 13. decembra 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:„V namietanej veci sp. zn. 3 Ndob 79/2005 sa v merite návrhu viedlo prvostupňové konanie pod sp. zn. 33 Cb 178/95 na Krajskom súde v Bratislave (...)

Na   pojednávaní   dňa   14. 8. 2000   sťažovateľ   ústne   požiadal   súd   1. stupňa o oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)

Uznesením č. k. 33 Cb 178/95-348 zo dňa 20. 8. 2002 (doručeným 3. 9. 2002) krajský súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. (...)

Proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zo dňa 20. 8. 2002 sa sťažovateľ dňa 12. 9. 2002 odvolal. (...)

Uznesením č. k. 5 Obo 251/02-537 zo dňa 30. 6. 2003 (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky (...) ako súd odvolací zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 33 Cb 178/95-348 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...) Uznesením   č. k.   33 Cb 178/95-361-362   zo   dňa   13. 2. 2004   (...)   krajský   súd sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku (...)

Proti   uzneseniu   č.   k.   33 Cb 178/95-361-362   sťažovateľ   podal   dňa   24. 2. 2004 odvolanie. (...)

Uznesením sp. zn. 2 Obo 52/04, 2 Ndob 17/04 zo dňa 20. 7. 2004 (...) najvyšší súd ako súd druhostupňový odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu (...) potvrdil. (...) Proti potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 52/04, 2 Ndob 17/04 sťažovateľ podal 2. 9. 2004 dovolanie. (...)

Uznesením   č. k.   1 Obdo V 79/2004-480   zo   dňa   30. 9. 2005   (právoplatným   2. 11. 2005) najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa zo dňa 2. 9. 2004. (...)

Súd 1. stupňa vydal dňa 29. 7. 2005 rozsudok vo veci samej, ktorým návrh zamietol. (...) Na odvolanie sťažovateľa (v ktorom apeloval na ústavnú zodpovednosť súdov vyššieho stupňa) spis postúpil najvyššiemu súdu. (...)

Dňa 14. 11. 2005 došla sťažovateľovi výzva (...), ktorou mu najvyšší súd (...) vyrubil súdne   poplatky   v sume   600.000,- Sk   za   odvolanie   proti   rozsudku   vo   veci   sp.   zn.   33 Cb 178/95. (...) Najvyšší súd takto postupoval napriek tomu, že súd vyššej inštancie iba krátko predtým   uznesením   (...)   v dovolacom   konaní   svojím   odmietajúcim   rozhodnutím   potvrdil rozhodnutie súdu 1. stupňa o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP pre celé konanie (...).

Na   základe   tohto   skutkového   stavu   sťažovateľ   podal   dňa   23. 11. 2005   návrh na vylúčenie sudcov príslušného senátu odvolacieho súdu z prejednávania a rozhodovania veci (...)

Dňa   23. 12. 2005   sťažovateľ   prevzal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Ndob 79/2005 zo dňa 13. 12. 2005 (právoplatné 23. 12. 2005), ktorým príslušný senát nevylúčil sudkyne odvolacieho súdu z prejednávania a rozhodovania veci. (...)“

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   najmä   v   tom,   že   namietané   rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Ndob 79/05,   ktorým   nevylúčil   senát   najvyššieho   súdu rozhodujúci   vo   veci   sp. zn.   4 Obo 316/2005   z   prejednávania   a   rozhodnutia   veci, „(...) neobsahuje žiadne hodnoverné zhodnotenie, ktoré by akokoľvek legitimizovalo jeho výrok. (...)

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   z   jeho   návrhu,   že   mu   senát   z   veci   sp. zn. 4 Obo 316/2005   vyrubil   súdne   poplatky   napriek   tomu,   že   jeho   úplné   oslobodenie   od súdnych   poplatkov   svojím   odmietajúcim   rozhodnutím   potvrdil   v   dovolacom   konaní inštančne nadriadený súd, najvyšší súd nijako nekomentoval. Pritom v danej veci je celkom jednoznačné,   že   senát   z   veci   sp.   zn.   4 Obo 316/2005   postupoval   nezákonne,   lebo   bez ďalšieho porušil viazanosť rozhodnutím o úplnom oslobodení od súdnych poplatkov“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné   právo   PhDr.   V.   K.   domáhať   sa   svojho   práva   na nestrannom   súde podľa čl. 46 ods. 1Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Ndob 79/2005 z 13. decembra 2005 porušené bolo.

2) Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Ndob 79/2005 z 13. decembra 2005 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3) Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   PhDr.   V.   K. na účet advokáta JUDr. I. K. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 23. novembra 2005   návrh   na   vylúčenie   sudkýň   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   v právnej   veci žalobcu   (sťažovateľa)   proti   žalovanému   V.,   a. s.,   B.,   o zaplatenie   102 926 200 Sk s príslušenstvom, vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Obo 316/2005. O tomto návrhu najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp. zn.   3 Ndob 79/05   z 13. decembra 2005   tak, že namietané sudkyne najvyššieho súdu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Ndob 79/05   z   13. decembra 2005   najmä   preto,   že   podľa sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nedostatočne odôvodnené a nedalo odpoveď na jeho námietky vznesené v návrhu na vylúčenie sudkýň senátu najvyššieho súdu, „Pritom v danej veci je celkom jednoznačné, že senát z veci sp. zn. 4 Obo 316/2005 postupoval nezákonne,   alebo   bez   ďalšieho   porušil   viazanosť   rozhodnutím   o   úplnom   oslobodení od súdnych poplatkov“.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01), vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob 79/05 z 13. decembra 2005   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery najvyššieho súdu v konaní o návrhu na vylúčenie sudkýň odvolacieho senátu najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   skončilo   nepriaznivým   výsledkom   pre sťažovateľa, čo   však nemožno spájať s pojmom   spravodlivý   proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, pretože jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nedalo odpoveď na jeho námietky vznesené v návrhu na vylúčenie sudkýň odvolacieho senátu najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však   povinný na všetky   tieto   procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   okrem   iného   konštatoval: „Vo   vyjadrení k námietke zaujatosti sudkyne JUDr. E. H., JUDr. Ľ. K. a JUDr. J. Z. uviedli, že vo veci sa necítia   byť   zaujaté,   účastníkov   konania   nepoznajú   a nemajú   žiaden   vzťah k prejednávanej veci.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).

Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p. ). (...)

Navrhovateľ   vyvodzuje   zaujatosť   z nesprávneho   postupu   súdu   spočívajúceho vo vydaní   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Nadriadenému   súdu   v tomto   konaní neprichádza rozhodnúť, či navrhovateľom namietaný postup súdu bol správny, ale musí skúmať, či v rámci konania súdu reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má k veci určitý nezaujatý vzťah. (...) Nesporným   je,   že   navrhovateľ   podal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa. Podaním odvolania vzniká účastníkovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ak nie je od tejto povinnosti oslobodený, pričom oslobodenie od platenia poplatku nemusí byť úplné, môže sa týkať len časti poplatku, časti konania, alebo len niektorých úkonov a môže byť aj odňaté.

Z obsahu   spisu   a   z   vyjadrení   sudkýň   nevyplýva,   že   by   išlo   o taký   vzťah   k veci, k účastníkom, ktorý by odôvodnil všeobecný záver o och nezaujatosti a tým i ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.

Výhrady   navrhovateľa   voči   sudkyniam,   týkajúce   sa   ich   nesprávneho   postupu v prebiehajúcom konaní, samy osebe nevylučujú pochybnosť o nezaujatosti sudkýň. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznesená námietka zaujatosti sudkýň   (...)   nie   je   dôvodná,   preto   podľa   § 16   ods. 1   O. s. p.   rozhodol,   že   nie   sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčené.“

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkýň najvyššieho súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľom namietané porušenia ním označených práv.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného   právoplatného   rozhodnutia   vyplýva   z   čl.   127   ods.   2   ústavy   a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006