znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 98/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka prerokoval sťažnosť K. B., bytom L., prechodne bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 12/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 12/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 12/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40 000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Senica povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť K. B. trovy právneho zastúpenia 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet jej advokáta JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. marca 2004 doručené podanie K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom L., prechodne bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný   súd“)   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4 C 12/97   o návrhu na určenie   neplatnosti kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka podala 16. januára 1997 okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a ďalej vo svojej sťažnosti uviedla:

«Konanie je na tomto súde vedené pod sp. zn. 4 C 12/97. V žalobe sa sťažovateľka domáhala vydania rozsudku, ktorým súd určí, že kúpna zmluva o kúpe nehnuteľnosti zo dňa 07. 09. 1994 uzavretá medzi P. B. a P. K. a kúpna zmluva o kúpe nehnuteľností zo dňa 21. 10. 1994 uzavretá medzi P. K. a A. M. je neplatná.

Dňa 19. 02. 1997 Okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Sťažovateľka poplatkovú povinnosť obratom splnila.

Dňa   25.   02.   1999   adresovala   sťažovateľka   súdu   žiadosť   o vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa   24.   05.   1999   adresovala   sťažovateľka   súdu   opätovne   žiadosť   o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 28. 06. 1999 vyzval súd sťažovateľku na doplnenie návrhu. Sťažovateľka dňa 26. 07. 1999 návrh doplnila.

Dňa 20. 09. 1999 podala sťažovateľka návrh na pristúpenie účastníka konania na strane   odporcu.   V návrhu   súčasne   vyzvala   súd,   aby   vytýčil   vo   veci   pojednávanie.   Tiež uviedla, že „nečinnosťou súdu dochádza k rozširovaniu okruhu účastníkov konania, čo bude sťažovať ďalší postup v súdnom konaní“.

Dňa   29.   11.   1999   adresovala   sťažovateľka   súdu   žiadosť   o vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa 12. 04. 2000 sťažovateľka upresnila žalobný petit. V odôvodnení upresnenia o. i. uviedla: „vzhľadom na dĺžku uplynutej doby od podania návrhu došlo k ďalším právnym úkonom,   ktoré majú   dosah   na predmet   konania a preto   bolo potrebné   navrhnúť   zmeny návrhu...   a teda   rozšíriť   okruh   účastníkov   konania   o ďalšie   osoby.   Súčasne   bol   návrh rozšírený   aj   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.  ...   Vlastnícke   právo navrhovateľky   je   ohrozené,   jej   právne   postavenie   neisté,   pričom   s nehnuteľnosťami v súčasnosti nemôže žiadnym spôsobom nakladať a ich užívaním neoprávnenými osobami jej vzniká škoda“.

Dňa 30. 03. 2000 vyzval súd sťažovateľku, aby odstránila nedostatok návrhu zo dňa 16. 01. 1997. Sťažovateľka návrh v súlade s pokynom súdu doplnila.

Dňa   24.   10.   2000   adresovala   sťažovateľka   súdu   žiadosť   o vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa   12.   02.   2001   adresovala   sťažovateľka   súdu   žiadosť   o vytýčenie   termínu pojednávania.

Dňa   17.   07.   2001   adresovala   sťažovateľka   súdu   žiadosť   o vytýčenie   termínu pojednávania. V žiadosti o. i. uviedla: „od podania žaloby uplynuli viac ako 4 roky, pričom doposiaľ nebolo vo veci vytýčené pojednávanie, a to aj napriek tomu, že som súd na túto skutočnosť opakovane upozorňoval listami, naposledy dňa 12. 02. 2001. Som toho názoru, že takýto postup súdu je v zjavnom rozpore s ust. § 6 O. s. p. Uvedeným postupom súdu dochádza k porušeniu základného ústavného práva mojej klientky,   a to práva na súdnu ochranu. Na základe uvedeného v prípade nečinnosti súdu využijem ust. § 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. a podám predsedovi Okresného súdu sťažnosť pre prieťahy v konaní.“ Keďže   súd   na   podanie   (už   symptomaticky)   vôbec   nereagoval,   dňa   16.   10.   2001 podala   sťažovateľka   predsedovi   Okresného   súdu   Senica   sťažnosť   na   postup   sudcu. V sťažnosti o. i. uviedla: „vzhľadom na uplynutú dobu od podania žalobného návrhu dňa 16. 01. 1997 nebolo ešte pojednávanie v horeuvedenej veci vytýčené, napriek opakovaným žiadostiam z mojej strany... K uvedenému poukazujem najmä na ust. § 6 O. s. p., podľa ktorého   súd   postupuje   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak,   aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.“

Dňa 22. 10. 2001, t. j. bezodkladne po doručení sťažnosti sťažovateľky na súd, vydal súd   uznesenie   sp.   zn.   4   C   12/97-74,   ktorým   pripustil   pristúpenie   účastníkov   na   strane odporcov.

Predseda Okresného súdu Senica listom oznámil, že sťažnosť sťažovateľky na postup súdu je dôvodná. V liste je uvedené, že „prieťah v konaní bol spôsobený objektívnymi, ale aj subjektívnymi   príčinami.  ...   Keďže   vec   vybavujúca   sudkyňa   dosahuje   nadpriemerné pracovné výsledky, zanedbanie povinnosti v predmetnej veci som riešil výtkou“.

V dňoch 07. 11. 2001 a 22. 11. 2001 sťažovateľka upravila návrh na začatie konania a zaslala v súlade s pokynom súdu doklady.

Na deň 28. 11. 2001 vytýčil súd termín pojednávania. Predmetného dňa sa právny zástupca navrhovateľky telefonicky informoval na súde, či sú splnené všetky podmienky a či sa bude vo veci pojednávať. Na základe dopytu sa dozvedel, že na strane odporcov existujú prekážky   brániace   otvoreniu   pojednávania.   Preto   sa   na   základe   týchto   informácií z pojednávania ospravedlnil.

Od uvedeného termínu až do dňa podania tejto sťažnosti nevykonal Okresný súd Senica vo veci žiadny meritórny úkon.»

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal „... sťažnosť o porušení základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4 C 12/97. Po   konaní   vo   veci   samej   navrhuje   sťažovateľka,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal tento nález:

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 12/97.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Senica aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

3. Ústavný súd priznáva K. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd Senica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva K. B. náhradu trov konania, ktoré jej je Okresný súd Senica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu“.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 98/04-9 z 8. apríla 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 28. apríla 2004 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   2.   júna   2004 (Spr. 1614/04, doručenom ústavnému súdu 4. júna 2004) zaslal stanovisko podpredsedníčky okresného súdu a súčasne zákonnej sudkyne vo veci, v ktorom uviedla:

„... Dňa 20. 1. 1997 podala sťažovateľka návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 7. 9. 1994 a 21. 10. 1994 proti odporcom v 1. rade A. M., v 2. rade pozostalí po neb. P. K.... Návrh bol podaný právnym zástupcom JUDr. S. J.

V konaní   vznikli   problémy   s ustálením   okruhu   účastníkov   konania   a po   ich odstránení bolo vytýčené pojednávanie na deň 28. 11. 2001, na ktoré sa nedostavili žiadni účastníci konania, ani navrhovateľka a jej právny zástupca. Právny zástupca navrhovateľky ospravedlnil neúčasť na pojednávaní 28. 11. 2001 i na deň 9. 1. 2002. Na pojednávanie 9. 1. 2002 sa dostavil iba odporca v 5. rade J. K.

Je pravdou, že v konaní vznikli prieťahy, ktoré však neboli z mojej strany úmyselné. Pracujem na Okresnom súde v Senici od roku 1979 na občiansko – právnom úseku ako sudkyňa,   od   februára   r.   1995   vo   funkcii   podpredsedníčky   súdu.   Vybavujem   agendu v sporovom civilnom konaní registra C, Cd, S, Ccud – 1/3 nápadu, ďalej vo veciach Er, E, Ro, Rob – v podiele 1/5-ina nápadu.

Ku dňu 31. 12. 1996 pracovalo na Okresnom súde v Senici 16 sudcov, z ktorých vybavovalo občiansko – právnu agendu 12 sudcov, k 1. 1. 1997 zostalo na tunajšom súde 8 sudcov, z ktorých občiansko – právnu agendu zostalo vybavovať 6 sudcov. Nevybavené veci 6-tich sudcov boli rozdelené medzi 5-tich sudcov, medzi nimi som bola i ja, a preto pri bežnom   mesačnom   nápade   vecí   v mojom   oddelení   som   musela   venovať   čas   i ďalším nevybaveným veciam.“

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia práva upraveného v čl.   6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 C 12/97.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným  ...rozhodnutím.   Nestačí,   ak   štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 12/97 ide o žalobu o určenie neplatnosti zmluvy, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žaloby tohto typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú a pri sústredenom postupe okresného súdu ju možno uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 4 C 12/97, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako aktívne a súčinnostné (sťažovateľka je v konaní pred všeobecným súdom zastúpená advokátom), ktoré zásadným spôsobom   neprispelo   k doterajšej   dĺžke   konania   pred   okresným   súdom.   Upresnenia žalobného návrhu zo strany sťažovateľky reagovali jednak na výzvy okresného súdu (výzvy na doplnenie žaloby v máji 1999, v marci 2000 a v októbri 2001), jednak na vývoj a zmenu situácie   práve   v dôsledku   priebežnej   nečinnosti   okresného   súdu   (13.   apríl   2000).   Na pojednávaní,   ktoré   okresný   súd   nariadil   na   28.   november   2001   (právny   zástupca   sa telefonicky informoval o príprave pojednávania, a potom ospravedlnil svoju neúčasť faxom v deň   pojednávania),   sa   sťažovateľka   nezúčastnila,   rovnako   ako   ani   na   pojednávaní 9. januára   2002   (svoju   neúčasť   ospravedlnila   8.   januára   2002).   Sťažovateľka   uplatnila 16. októbra 2001 sťažnosť na prieťahy v konaní na príslušnom orgáne štátnej správy súdov, ktorý ju uznal za dôvodnú (Spr. 1523/01 z 26. októbra 2001), ako aj viaceré urgencie na nariadenie pojednávania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Vec pôvodne napadla na okresný súd 20. januára 1997. Okresný súd nariadil vo veci do júla 2004 celkovo tri pojednávania (19. február 1997, 28. november 2001 a 9. január 2002). Prvé z nich bolo zrušené, druhé odročené a na treťom okresný súd vypočul jedného z odporcov a pojednávanie odročil na neurčito.

Po počiatočných úkonoch okresný súd vo veci od 23. mája 1997 do 25. mája 1999, t. j. počas obdobia dvoch rokov, neurobil žiadny úkon.

Okresný súd 25. mája 1999 vyzval právneho zástupcu navrhovateľky (sťažovateľky) na   doplnenie   žaloby   a predloženie   dôkazov   pod   následkom   zastavenia   konania.   Právny zástupca sťažovateľky návrh doplnil 27. júla 1999 zásadným spôsobom a 21. septembra 1999. Okresný súd znovu vyzval sťažovateľku na upresnenie žalobného návrhu 30. marca 2000,   t.   j.   po   6   mesiacoch   nečinnosti.   V ďalšom   období   okresný   súd   žiadal   o zaslanie súvisiaceho   dedičského   spisu   sp.   zn.   D   769/96   Okresný   súd   Bratislava   IV   a dva   razy urgoval jeho zaslanie (druhý raz 23. novembra 2000). Následne okresný súd nevykonal počas 11 mesiacov žiadny úkon (od 23. novembra 2000 do 22. októbra 2001). Po tomto období   nariadil   pojednávanie   na   28.   november   2001,   ktoré   odročil   pre   neprítomnosť účastníkov (ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľky) na 9. január 2002. V období od 9. januára 2002 do 22. októbra 2003, t. j. počas 21 mesiacov, okresný súd nevykonal vo veci žiadny úkon, rovnako ani po vyžiadaní aktuálneho výpisu listu vlastníctva (22. október 2003) do predloženia spisu ústavnému súdu (4. júna 2004) neurobil žiadny úkon v priebehu ďalších siedmich mesiacov.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom   úseku, či námietka postupného personálneho   oslabenia,   či   reorganizácie   tohto   úseku   a v tej   súvislosti   veľkého   počtu nevybavených   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti skonštatoval, že konanie okresného súdu sp. zn. 4 C 12/97 ani po období v trvaní takmer sedem a pol roka nie je právoplatne skončené. Vzhľadom na to, že okresný súd v rámci tohto obdobia bol nečinný celkovo viac ako päť rokov a ani v období, počas ktorého konal, neurobil úkony, ktoré by účinne smerovali k rozhodnutiu vo veci samej, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 12/97 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 4 C 12/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 200 000 Sk, pričom v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: „Vzhľadom na celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania,  ...   konkrétne   na   okolnosti   prípadu,   najmä   dlhodobú nečinnosť Okresného súdu, ako aj so zreteľom na skutočnosť, že vo veci nebolo ku dňu podania sťažnosti merirórne rozhodnuté, pričom vec nie je v štádiu, v ktorom by bolo možné predpokladať jej skoré právoplatné skončenie... sťažovateľka navrhuje, aby jej Ústavný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne kompenzoval škodu, ktorú štát sťažovateľke spôsobil prieťahmi v konaní.“

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní vo   veci   sp.   zn. 4 C 12/97, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinila   a   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. S. J., ktoré vyčíslil sumou 9 340   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2004