znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 98/03-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. K. L., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenia   ústavných podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, porušenia základného práva   podnikať podľa   čl.   35 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a porušenia   ľudského   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V zo   7.   februára   2002   č.   k.   7   C   145/01-44 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   z 12. novembra   2002   č.   k.   15   Co   266/02-70 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   K.   L.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv upravených   v čl.   20   ods.   1   a 4   a v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv upravených   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd

a) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 7. februára 2002 č. k. 7 C 145/01-44, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci,

b) rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   12.   novembra   2002   č.   k. 15 Co 266/02-70,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. marca 2003 doručené   podanie   MUDr.   K.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   M.,   zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B. Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, porušenie jej základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jej ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 7. februára 2002 č. k. 7 C 145/01-44 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2002 č. k. 15 Co 266/02-70.

Označeným rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so   sídlom   v   B.   o zaplatenie   98 454,96 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Okresný súd argumentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tým, že návrh je podaný predčasne so zreteľom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“), podľa ktorého bol odporca (Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľke (sťažovateľke) dlžobu po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia   účinnosti   vyhláseného   konkurzu   (rozhodnutie   o vyhlásení   konkurzu   bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči nej preukáže. Krajský súd oprel svoje rozhodnutie aj o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je   nepochybné,   že   na   majetok   zrušenej   poisťovne   bol   vyhlásený   konkurz,   čím   došlo k prerušeniu likvidácie, ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená. Pretože   nie   je   známa   výška   majetkového   zostatku   zrušenej   poisťovne   ani   rozsah uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   v namietaných rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým   v právnom   štáte   úzko   súvisí   požiadavka   legálne   nadobudnutých   práv.   Vo všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym   spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   základné   práva a slobody,   ktoré   sú   v zmysle   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z tohto   právneho   východiska   sťažovateľka   vyvodzuje   záver,   že   v namietaných rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj k porušeniu jej základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj ľudského práva upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   98.454,96   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného súdu Bratislava V. 7 C 145/01-44 a Krajského súdu Bratislava 15 Co 266/02-70 v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia   a zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo, k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2002, č. k. 15 Co 266/02-70 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 07. 02. 2002, č. k. 7 C 145/01-44 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 120.000,- Sk k rukám navrhovateľa   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia namietaného   porušenia   označených   ústavných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 7 C 145/01-44, nie je daná právomoc ústavného súdu.

  Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   ústavných   práv sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k okresnému   súdu,   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 145/01-44 zo 7. februára 2002.  

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo potrebné odmietnuť túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   266/02-70   zo   12.   novembra   2002,   je   potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky zobral do úvahy,   že   „všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj za   dodržiavanie ľudských   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov“ (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, aby krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka   na   vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003