znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 97/2013-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť B. P., R., mal. S. P., R., zastúpenej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny R. ako kolíznym opatrovníkom, mal. S. P., R., zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny R. ako kolíznym opatrovníkom, právne zastúpených advokátom JUDr.   M.   K.,   K.,   vo veci   namietaného porušenia   čl. 46   ods.   1 a čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 CoP 214/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 214/2012 p o r u š i l

a) základné právo B. P., mal. S. P. a mal. S. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd,

b) základné právo mal. S. P. a mal. S. P. na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich práva podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra 2012 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. B. P., mal. S. P. a mal. S. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 963,37 € (slovom deväťstošesťdesiattri eur a tridsaťsedem centov), ktorú j e   Krajský súd v   Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   A.   a   spol.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 97/2013-18 zo 7. februára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť B. P. (ďalej len „sťažovateľka 1“), mal. S. P. (ďalej len „sťažovateľka 2“), zastúpenej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny R. ako kolíznym opatrovníkom (ďalej len „kolízny opatrovník“), mal.   S.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ   3“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpeného   kolíznym opatrovníkom,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoP 214/2012. Sťažovateľke 2 a sťažovateľovi 3 bol zároveň na ich zastupovanie ustanovený   kolízny   opatrovník   a   napokon   bola   odložená   aj   vykonateľnosť   rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra 2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovatelia   podaním   právneho zástupcu z 30. mája 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 12. apríla 2013 vyslovili súhlas, aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 P 89/2011-333 z 20. marca 2012 bolo zvýšené výživné pre sťažovateľku 2 a sťažovateľa 3,   pričom   návrh Ing.   J. P.   (ďalej len „otec“)   na zverenie sťažovateľky 2 a sťažovateľa   3   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov   bol   zamietnutý.   Pred rozhodnutím   krajského   súdu   o   podanom   odvolaní   sťažovateľka   1   doručila   znalecký posudok,   v   zmysle   ktorého   nie   je   v   záujme   maloletých   detí   ich   zverenie   do   osobnej striedavej   starostlivosti.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra   2012   bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   vykonania   dokazovania   bol rozsudok   okresného   súdu   zmenený   tak,   že   sťažovateľka   2   a   sťažovateľ   3   boli   zverení do striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov,   teda   sťažovateľky   1   a   otca.   Krajský   súd na znalecký posudok vôbec neprihliadol.

Z porovnania oboch rozhodnutí všeobecných súdov je úplne zrejmé, že tieto dospeli k   absolútne   odlišným   skutkovým   i   právnym   záverom,   hoci   dokazovanie   vykonal   iba okresný súd. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd pochybil, keď rozhodol bez nariadenia pojednávania, bez   doplnenia   dokazovania, bez   označenia   dôkazov,   ktoré   považoval   pre zmenu rozhodnutia za podstatné, bez opakovania dôkazov, bez prihliadnutia na predložený znalecký   posudok   a   bez   zistenia   a   následného   rešpektovania   vôle   sťažovateľky   2 a sťažovateľa   3   ako   maloletých   detí.   Všetky   tieto   skutočnosti   činia   podľa   sťažovateľov rozsudok krajského súdu okrem iného arbitrárnym a prekvapivým. Krajský súd totiž bez akéhokoľvek   dokazovania   prekvapivo   zmenil   rozsudok   okresného   súdu.   Z   ustanovenia čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva povinnosť súdu rešpektovať i vôľu maloletého dieťaťa, ktoré je schopné mať vlastný názor, a zabezpečiť mu možnosť, aby svoj názor slobodne   vyjadrilo.   Pritom   zo znaleckého   posudku,   ktorý   bol   v   odvolacom   konaní predložený,   vyplývalo,   že   sťažovateľka   2   a   sťažovateľ   3   vyjadrili   pred   znalkyňou   svoj vlastný názor a vôľu v súvislosti s otázkou, s ktorým rodičom chcú bývať.

Sťažovatelia   navrhli   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru,   listiny   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   v   konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8   CoP   214/2012   s   tým,   aby   bol   rozsudok z 9. novembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa aj náhrady trov konania. Napokon požadovali odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka z 22. marca 2013 doručeného ústavnému súdu 27.   marca 2013   vyplýva, že sa   pripája k námietkam sťažovateľov   vo všetkých   bodoch a navrhuje vydať nález, ktorým   by ústavný súd vyslovil   porušenie   označených   článkov ústavy, listiny, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP 214/2012 s tým, aby bol rozsudok z 9. novembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Kolízny opatrovník osobitne zdôrazňuje, že krajský súd odňal sťažovateľke 2 a sťažovateľovi 3 ako maloletým deťom právo slobodne vyjadriť svoj názor vo veci, ktorá zásadne zmenila výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k nim. Priestor   na vyjadrenie   nedostal   ani   kolízny   opatrovník,   ktorý   je   zároveň   aj   účastníkom konania ustanoveným   na ochranu   práv   a právom   chránených   záujmov   maloletých   detí. Postavenie kolízneho opatrovníka ako účastníka konania ho oprávňuje vyjadrovať sa ku všetkým   skutočnostiam   v   priebehu   konania,   navrhovať   vykonanie   procesných   dôkazov a taktiež navrhovať súdu, ako má vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa a názor dieťaťa k veci. V súlade s čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, s § 43 ods. 1 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a v zmysle § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť   vyjadriť   samostatne svoj   názor,   má právo   vyjadriť   ho   slobodne   vo   všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/274/2013 z 12. apríla 2013 doručeného ústavnému súdu 18. apríla 2013 vyplýva, že s námietkami sťažovateľov sa nemožno   stotožniť.   Nemožno   súhlasiť   s   názorom,   podľa   ktorého   krajský   súd   nemal (nemohol)   zmeniť   rozsudok   okresného   súdu   bez   opakovania   dôkazov,   doplnenia dokazovania a bez nariadenia pojednávania vo veci v zmysle § 213 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. V skutočnosti totiž nešlo ani o jednu zo situácií predpokladaných týmto ustanovením. Krajský súd pri svojom rozhodnutí neaplikoval také ustanovenie, ktoré by pri predchádzajúcom   rozhodovaní   nebolo   použité.   Rozhodol   totiž   podľa   ustanovenia   §   24 ods. 2 zákona o rodine, z ktorého vychádzal aj okresný súd. Nedošlo ani k tomu, že by krajský súd považoval skutkový stav zistený okresným súdom za nesprávny. Práve naopak, výslovne zdôraznil, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, ale nesprávne rozhodol, keď   návrh   otca   na   zverenie   sťažovateľky   2   a   sťažovateľa   3   do   striedavej   osobnej starostlivosti zamietol. Okresný súd teda podľa názoru krajského súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré však nesprávne právne vyhodnotil. So zreteľom na tento záver nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie sťažovateľkou 1 predloženým „znaleckým posudkom“. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu v tomto smere vyplýva, že na uvedený dôkaz (doručený krajskému súdu len 2 dni pred oznámením termínu vyhlásenia rozsudku) krajský   súd   v   súlade   s   ustanovením   §   120   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku neprihliadol,   keďže   podľa   jeho   presvedčenia   skutkový   stav   zistený   okresným   súdom dovoľuje   nepochybný záver   bez potreby ďalšieho dokazovania.   Tento postup   krajského súdu je správny. Navyše, predložený dôkaz nemožno považovať za znalecký posudok, ale len za odborné vyjadrenie, ktoré súd podľa § 127 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku berie do úvahy len vtedy, ak nemá pochybnosti o jeho správnosti. Predložený dôkaz bol iba odborným vyjadrením, ktoré krajský súd nevzal do úvahy so zreteľom na jeho pochybnosti o jeho správnosti. Keďže sa krajský súd dostatočne vysporiadal so všetkými dôvodmi, pre ktoré   sťažovateľka   1   nesúhlasila   so   striedavou   osobnou   starostlivosťou,   a   osobitnú pozornosť   venoval   každej   jednej   podmienke   opodstatňujúcej   zverenie   maloletých   detí do striedavej osobnej   starostlivosti,   nemožno sa   stotožniť ani s námietkou   sťažovateľov týkajúcou sa nedostatočného zistenia vôle maloletých detí a jej nerešpektovania. Z ustálenej súdnej   praxe   v   tomto   smere   vyplýva,   že   názor   dieťaťa   je   možné   zisťovať   nielen   jeho priamym výsluchom, ale aj prostredníctvom zákonného zástupcu, orgánu sociálno-právnej ochrany detí   alebo znaleckým posudkom. Nemožno preto namietať, že krajskému súdu postačoval   názor   maloletých   detí   prezentovaný   ich   kolíznym   opatrovníkom a sťažovateľkou 1   ako ich   zákonnou   zástupkyňou. Nepovažoval   za potrebné nariaďovať znalecké dokazovanie ani stresovať deti ich predvolaním a priamym výsluchom na súde, keď navyše ide o päť a osemročné deti, ktoré ešte s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť nie sú schopné samostatne vyjadriť svoj názor na vhodnosť striedavej osobnej starostlivosti a na to, či touto formou starostlivosti budú lepšie zabezpečené ich potreby. V tomto smere by bolo možné považovať za relevantné len ich vyjadrenia týkajúce sa ich postoja k otcovi alebo matke a k povahe trávenia ich voľného času. Tieto skutočnosti boli v konaní zistené z výsluchov a stanovísk oboch rodičov.

Z   repliky   kolízneho   opatrovníka   z   9.   mája   2013   na   vyjadrenie   krajského   súdu doručenej ústavnému súdu 15. mája 2013 vyplýva, že trvá na svojom vyjadrení z 22. marca 2013.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 29. mája 2013 doručenej ústavnému súdu 30. mája 2013 v reakcii na vyjadrenie krajského súdu vyplýva, že sťažovatelia trvajú na podanej sťažnosti i na jej dôvodoch. K zmene rozsudku okresného súdu nedošlo „iba“ na   základe   zmeny   právneho   posúdenia   veci,   keďže   tak   ako   krajský   súd   sám   uvádza, v konaní nebola použitá iná právna úprava, resp.   odlišné právne ustanovenie a zároveň nebol použitý ani iný výklad ustanovení zákona ako ten, ktorý použil okresný súd, ale došlo k tomu, že krajský súd z dôkazov vykonaných okresným súdom vyvodil iné, teda odlišné skutkové   závery,   a   to   bez   toho,   aby   si   pre   svoje   odlišné   skutkové   závery   zadovážil rovnocenný základ. Podľa názoru sťažovateľov je nepochybné, že zistenie vhodnosti, resp. nevhodnosti   zverenia   maloletých   detí   do   striedavej   starostlivosti   je   primárne   otázkou skutkovou.   Je   potrebné   skutkovo   prehodnotiť,   či   taká   skutočnosť,   ako   je   striedavá starostlivosť, je alebo nie je v záujme maloletých detí. Aj samotný „záujem maloletých detí“, ktorý má byť alfou a omegou pri rozhodovaní súdu v týchto sporoch, je otázkou v prvom   rade   skutkovou.   Okresný   súd   vykonal   dokazovanie,   aby   zistil,   či   striedavá starostlivosť   je   alebo   nie   je   v   záujme   sťažovateľky   2   a   sťažovateľa   3,   pričom   dospel ku skutkovému zisteniu, že nie je. Krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie a dospel ku skutkovému   zisteniu,   že   striedavá   starostlivosť   je   v   záujme   sťažovateľky   2 a sťažovateľa 3. O arbitrárnosti a nesprávnosti postupu krajského súdu svedčí nielen to, že bez   náležitého   dokazovania   dospel   k   diametrálne   odlišnému   skutkovému   záveru   ako okresný súd, ale aj to, že sa odmietol zaoberať posudkom súdnej znalkyne, ktorý mu bol predložený sťažovateľmi. Formálna polemika o tom, či tento posudok sa má považovať za posudok znalecký alebo odborný, je v tomto kontexte nepodstatná. Podstatné totiž je, že z   tohto   dôkazu   sa   krajský   súd   mohol   dozvedieť,   aký   je   názor   sťažovateľov   na   otázku striedavej starostlivosti a najmä mohol získať ďalšie skutkové zistenie nevyhnutne potrebné na to,   aby sa   dalo skutkovo   ustáliť, či   striedavá starostlivosť je alebo nie je v záujme sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3. V konaní o starostlivosti o maloletých, ktoré ako jedno z mála   môže   súd   začať   aj   bez   návrhu,   je   ignorovanie   posudku   vypracovaného   súdnou znalkyňou   úplne   neakceptovateľné.   V   súvislosti   s   argumentom   krajského   súdu o nepotrebnosti skúmania vôle maloletých detí treba uviesť, že by bolo možné súhlasiť s tým,   že   ich   názor   je   možné   zisťovať   nielen   ich   priamym   výsluchom,   ale   aj prostredníctvom   zákonného   zástupcu,   príslušného   orgánu   sociálno-právnej   ochrany   detí alebo   znaleckým   posudkom.   Nezodpovedanou   otázkou   však   zostáva,   ktorým   z   týchto spôsobov   zisťoval   názor   sťažovateľky   2   a   sťažovateľa   3   krajský   súd,   keď   tak   podľa sťažovateľky 1 ako zákonnej zástupkyne, ale i podľa kolízneho opatrovníka a znaleckého posudku dr. K., ktorý navyše obsahuje aj postoj sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 k tejto otázke, nie je striedavá starostlivosť v záujme sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3. Za takejto situácie   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   nielenže   náležite   nezisťoval   názor sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3, ale postupoval aj priamo v rozpore s ich názorom.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 97/2013-18 zo 7. februára 2013, vyjadrenie kolízneho opatrovníka z 22. marca 2013, vyjadrenie krajského súdu z 12. apríla 2013, repliku kolízneho opatrovníka z 9. mája 2013 a repliku sťažovateľov z 29. mája 2013 aj otcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia právneho zástupcu otca JUDr. M. S., K., vyplýva, že podľa jeho názoru skutočnosti   uvedené   v   sťažnosti   nie   sú   spôsobilé   preukázať   namietané   porušenie   práv sťažovateľov.   Sťažovateľka   1   predložila   dva   dni   pred   oznámením   termínu   vyhlásenia rozsudku vyjadrenie dr. K., ktorú vypracovaním vyjadrenia nepoveril žiaden súd, nemala k dispozícii súdny spis a nemohla mať ani vedomosť o rozhodujúcich okolnostiach prípadu. Sťažovatelia sa úmyselne snažia vyvolať mylný dojem, že dr. K. vystupuje v konaní ako súdny   znalec,   hoci   takýto   dôkaz na okresnom   súde   odmietali. Otec navrhoval vykonať znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   detskej   psychológie,   avšak   okresný   súd   tento dôkaz nevykonal. Sťažovateľka 1 odmietala, aby boli maloleté deti vyšetrené u psychológa. Nepovažovala   za   potrebné,   aby   tieto   vyjadrili   svoj   názor   prostredníctvom   znalca ustanoveného súdom. Napriek tomu potom v odvolacom konaní predložila vyjadrenie, ktoré nemá požadované aspekty objektívnosti. Krajský súd zosúladil faktický stav s právnym stavom, čo je nepochybne v súlade so záujmom maloletých detí. Aktuálny stav, keď sú tieto zverené do osobnej starostlivosti sťažovateľky 1, ale fakticky v osobnej starostlivosti otca trávia   minimálne   tretinu   mesiaca,   sťažovateľke   1   vyhovuje.   Sťažovateľka   1   neuviedla žiaden   argument   a nepredložila   žiadny   dôkaz   o   tom,   že by   existoval   dôvod   obávať sa o život,   zdravie,   vývoj   a   výchovu   maloletých   detí   počas   pobytu   u   otca.   Práve   naopak, potvrdila,   že   otec   je   schopný   a   ochotný   sa   plnohodnotne   o   deti   postarať.   Opakovaná argumentácia sťažovateľky 1, podľa ktorej krajský súd ignoroval ustanovenie § 213 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemôže   obstáť.   Krajský   súd   nevyslovil   názor,   že   by okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (a teda   vytvoril   potrebu   vykonať dokazovanie).   Došlo iba   k tomu, že okresným   súdom správne zistený skutkový stav len inak právne vyhodnotil. Sťažovateľka 1 vyčíta krajskému súdu, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, bez doplnenia dokazovania a bez označenia dôkazov, ktoré boli podstatné pre zmenu rozsudku okresného súdu. Zároveň namieta aj prekvapivosť   záverov   krajského   súdu.   Ustanovenie   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku dopadá na situácie, v ktorých je súd iného právneho názoru ako účastníci konania. Práve z tohto dôvodu nie je možné uvedené ustanovenie aplikovať, pretože krajský súd sa stotožnil s právnym názorom jedného z účastníkov (otca). Sťažovateľka 1 sa k právnej argumentácii otca vyjadrovala tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde. Právny názor,   s   ktorým   sa   krajský   súd   stotožnil,   tak   logicky   nemohol   byť pre   sťažovateľku   1 prekvapivým názorom. Podľa názoru sťažovateľky 1 fakt, že krajský súd vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných okresným súdom, avšak dospel k záveru, že pomery maloletých detí je potrebné upraviť inak, než ako ich upravil okresný súd, znamená, že krajský súd dospel na základe rovnakých dôkazov k iným skutkovým i právnym záverom ako okresný súd. V skutočnosti   však   krajský   súd   celkom   zreteľne   odôvodnil   zmenu   rozsudku   tým,   že skutkové závery okresného súdu považuje za správne, avšak právnu stránku veci odlišne vyhodnotil.   Sťažovateľka   1   preto   argumentuje   úplne   mimo   rámca   jasného,   zreteľného a jednoznačného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu.   Sťažovateľka   1   nedôvodne namieta,   že   krajský   súd   neopakoval   dokazovanie,   pričom   nesprávne   interpretuje ustanovenie   § 213   ods.   3 Občianskeho súdneho   poriadku.   Uvedené ustanovenie nebolo možné   aplikovať,   keďže   krajský   súd   nezistil,   že   by   okresný   súd   dospel   k   nesprávnym skutkovým zisteniam. Navyše sťažovatelia v podanej sťažnosti vôbec neuvádzajú, v čom konkrétne   sa   mal   krajský   súd   pri   vyhodnocovaní   skutkovej   stránky   veci   odchýliť   od skutkových záverov okresného súdu. Toto tvrdenie je uvedené len vo všeobecnej rovine. Krajský súd by vykonaním dodatočne predloženého vyjadrenia dr. K. nezistil skutkový stav, ktorý by bol odlišný od zistení okresného súdu. Dr. K. dospela k záveru, že maloleté deti si želajú zostať „ako doteraz“ v osobnej starostlivosti sťažovateľky 1, hoci maloleté deti pod pojmom „ako doteraz“ mohli mať na mysli len to, že v osobnej starostlivosti otca trávia 190 dní v roku. Z toho treba vyvodiť, že vôľou maloletých detí je ich zverenie do striedavej starostlivosti rodičov. Z tvrdení sťažovateľky 1 nie je zrejmé, či namieta, že maloletým deťom bola odňatá možnosť, aby boli vypočuté, alebo namieta, že predložené vyjadrenie dr. K.   krajský   súd   nevyhodnotil   ako   objektívne   vyjadrenú   vôľu   maloletých   detí. Sťažovatelia tiež neuvádzajú, v čom má spočívať porušenie ich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Pokiaľ ide o stanovisko kolízneho opatrovníka, otec považuje za podstatné, že tento na pojednávaní okresného súdu konanom 20. marca 2012 dal na zváženie nariadenie znaleckého dokazovania k otázke striedavej starostlivosti. Rovnako ponechal na zváženie súdu rozhodnutie v merite veci s tým, aby bol zohľadnený fyzický   vek   maloletých   detí.   Ďalej   je   podstatné,   že   kolízny   opatrovník   sa   k   podaným odvolaniam   nevyjadril.   Kolízny   opatrovník   na   okresnom   súde   neuviedol,   že   považuje striedavú starostlivosť za nevhodnú. Nevystupoval aktívne, neprezentoval žiadne vlastné zistenia   nad   rámec   písomného   vyjadrenia   a   v   závere   dokazovania   len   vlažne   ponechal rozhodnutie   o striedavej   starostlivosti   na   zváženie   súdu.   Pritom   sa   nevyjadril   negatívne o vhodnosti   striedavej   starostlivosti.   Pasivita   kolízneho   opatrovníka   sa   ešte   výraznejšie prejavila   v odvolacom   konaní,   keď   sa   k   doručeným   odvolaniam   vôbec   nevyjadril. V uvedenom   kontexte   vyznieva   vyjadrenie   kolízneho   opatrovníka,   ktorý   predložil ústavnému súdu, obzvlášť prekvapivo. Hoci vo svojom vyjadrení najprv uvádza, že obaja rodičia   majú   veľmi   dobré   predpoklady   na   výchovu   detí,   v   ďalšom   už   tvrdí,   že   otec v dôležitom a zodpovednom postavení spoločníka a konateľa firmy by podľa názoru súdu nedokázal   zabezpečiť   sústavnú   a pravidelnú   starostlivosť   o   maloleté   deti.   Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je otec toho názoru, že označené práva sťažovateľov neboli porušené.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra 2012 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 7 P 89/2011-333 z 20. marca 2012 vo výroku   o   zamietnutí   návrhu   otca   na   zverenie   sťažovateľky   2   a   sťažovateľa   3 do striedavej osobnej starostlivosti, a to tak, že sa sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 zverujú do striedavej osobnej starostlivosti sťažovateľky 1 a otca s tým, že sťažovateľka 1 sa bude o sťažovateľku 2 a sťažovateľa 3 starať od 1. nedele v mesiaci do 3. nedele v mesiaci a otec od   3.   nedele   v   mesiaci   do   1.   nedele   v   mesiaci   s   miestom   a   hodinou   striedania   vždy v bydlisku sťažovateľky 1 o 18.00 h, počas letných prázdnin sťažovateľka 1 vždy v júli a otec v auguste s hodinou a miestom striedania vždy v prvý deň v mesiaci o 9.00 h, počas veľkonočných sviatkov sťažovateľka 1 každý nepárny rok od piatka 9.00 h do pondelka do 18.00 h a otec každý párny rok od piatka od 9.00 h do pondelka do 18.00 h, počas vianočných   sviatkov   sťažovateľka   1   každý   párny   rok   od   23.   decembra   od   9.00   h   do 2. januára do 18.00 h a otec každý nepárny rok od 23. decembra od 9.00 h do 2. januára do 18.00 h, čím bol zároveň zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 54/2010-106 z 27. augusta   2010.   Okrem   toho   bol   zrušený   výrok   o   zvýšení   výživného,   o   dlžnom výživnom a o zamietnutí návrhu sťažovateľky 1 na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti s tým, že v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, pokiaľ ide o návrh otca na zverenie sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 do striedavej osobnej starostlivosti, ale nerozhodol správne, ak ho zamietol. Od poslednej súdnej úpravy výkonu rodičovských práv   a   povinností   v   roku   2010,   keď   sa   rodičia   dohodli   na   osobnej   starostlivosti sťažovateľky 1,   došlo   k   takej   podstatnej   zmene   pomerov,   ktorá   odôvodňuje   zásah do predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia. Táto zmena pomerov je daná záujmom sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 na tom, aby sa na ich výchove podieľal vo väčšom rozsahu aj ich vzdelaný úspešný otec, teda mužský prvok, ktorý je ochotný a schopný napomáhať vhodnou   formou   pri   školských   povinnostiach   a   nezastupiteľným spôsobom   sa   podieľať na ich   životnom   smerovaní   tak,   ako   v   prípade   jeho   dvoch   detí   z   predchádzajúceho manželstva, ktoré vychoval v úspešných a samostatných jedincov sám potom, čo ovdovel. Zvereniu sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 do striedavej osobnej starostlivosti nebráni ich vek, denný režim ani domnienka narušenia ich stabilného výchovného prostredia (ako to tvrdila sťažovateľka 1 a ustálil okresný súd), pretože zo súdnej a psychologickej praxe vyplýva, že prekážka nízkeho veku maloletých detí zaniká v dobe, keď začnú navštevovať predškolské zariadenie, keďže sa tým viac osamostatnia a odpútajú od matky, s ktorou boli úzko   späté.   Tomuto   konštatovaniu   zodpovedá   reálne   zistenie,   že   striedavá   osobná starostlivosť sa už prakticky realizovala v decembri 2011 a v priebehu celého roka, keď mal otec u seba sťažovateľku 2 a sťažovateľa 3 celkom 189 dní, pričom nebolo deklarované, že by to deťom neprospievalo a narúšalo ich režim. Sťažovateľ 3 má už 5 rokov a navštevuje predškolské zariadenie, sťažovateľka 2 má už 8 rokov a navštevuje 3. ročník základnej školy. Bydliská rodičov sú v jednom meste, takže nie je potrebné meniť školské, resp. predškolské zariadenie ani okruh kamarátov, dokonca ani spôsob realizácie mimoškolských aktivít, pretože z oznámenia zariadení, ktoré sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 navštevujú, vyplýva, že komunikujú a spolupracujú s oboma rodičmi. Deti sú na sústavnú starostlivosť otca   zvyknuté,   rovnako   aj   na   prostredie,   v   ktorom   žije,   pretože   ho   tam   pravidelne navštevujú   a   do   rozvodu   manželstva   tam   vyrastali.   Rodičia   sa   vedia   dohodnúť a komunikovať,   čo   sa   týka   potrieb   detí,   o   čom   svedčí   zistenie,   že   sťažovateľka   1 umožňovala styk otcovi aj nad rámec súdnej úpravy a nepopiera jeho schopnosti riadne sa o deti starať. Práve naopak, okresný súd si osvojil názor, že obaja rodičia majú predpoklady na riadnu výchovu detí. Ani pracovná vyťaženosť otca tomu neprekáža, pretože povaha jeho práce a jeho postavenie (nemusí poslúchať príkazy nadriadených a dodržiavať pracovnú dobu) mu umožňujú prispôsobiť pracovný čas a povinnosti tak, aby sa mohol o deti starať. Nie zanedbateľné je aj zistenie, že otec býva s dcérou z predchádzajúceho manželstva, ktorá by   v   prípade   nepredvídateľných   pracovných   povinností   mohla   pomáhať.   Nesúhlas sťažovateľky 1 so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný iba vtedy, keď sa   opiera   o   dôvody,   ktoré   sú   intenzívnym   spôsobom   schopné   zasahovať   do   záujmov dieťaťa. Nesúhlas založený na iracionálnych dôvodoch alebo na domnienkach, ktoré nemajú negatívny   vplyv   na   záujem   dieťaťa   (ako   to   je   aj   v   preskúmavanom   prípade),   netvorí prekážku   pre   zverenie   detí   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov.   Pokiaľ sťažovateľka 1   doplnila   svoje   vyjadrenie   2   dni   pred   oznámeným   termínom   vyhlásenia rozsudku krajského súdu (ktorého súčasťou je aj vyjadrenie psychologičky PhDr. E. K.), na toto   vyjadrenie   krajský   súd   neprihliadol   v   súlade   s   ustanovením   §   120   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je súd povinný vykonať aj ďalšie dôkazy len vtedy,   ak   je   to   potrebné   na   zistenie   skutkového   stavu.   Krajský   súd   je   však   toho presvedčenia, že skutkový stav zistený okresným súdom dovoľuje nepochybný záver bez potreby ďalšieho dokazovania toho, že striedavá osobná starostlivosť je v záujme detí, a tiež preto, že zo zisteného skutkového stavu bez potreby ďalšieho dokazovania vyplýva, že sú splnené   všetky   zákonné   podmienky   na   zverenie   sťažovateľky   2   a   sťažovateľa   3 do striedavej osobnej starostlivosti.

Z   posudku   súdnej   znalkyne   PhDr.   E.   K.   z   29.   októbra   2012   označeného   ako „Znalecký   posudok   104/2012“,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   právneho   zástupcu sťažovateľov,   inter   alia   vyplýva,   že   podľa   projektívno-psychologického   vyšetrenia sťažovateľky   2   je   jej   pamäť   bez   nálezu   vo   všetkých   troch   zložkách   (recepcii,   retencii a reprodukcii).   Pri   projektívnych   aj   priamych   otázkach   počas   znaleckého   vyšetrenia odpovedá presne, detailne, v časovej a priestorovej chronológii s presným definovaním osôb prítomných pri situáciách predmetnej právnej veci. Má funkčné a veľmi dobré pamäťové zložky, o čom svedčí aj veľmi dobrý školský výkon. Vzhľadom na výsledky komplexného psychologického   vyšetrenia   dr.   K.   konštatuje,   že   sťažovateľka   2   je   intelektovo nadpriemerne   disponovaná,   receptívna   s   nadpriemernou   schopnosťou   kvantifikovať a definovať vzťahové kategórie, prijateľné a menej prijateľné správanie dospelých v jej blízkosti.   Termínom   a   ich   obsahu   rozumie,   používa   ich   adresne.   Odmieta   striedavú starostlivosť (ide o inteligentné dieťa a tento princíp jej bol znalkyňou vysvetlený, a teda mu rozumie).   Podľa   projektívno-psychologického   vyšetrenia   sťažovateľa   3   tento   podľa intelektových skúšok je v pásme nadpriemeru, rovnako v zložke verbálnych (jazykových) a performačných (výkonových, vrodených) intelektových schopností. Tieto sú saturované veľmi   dobrou,   vekovo   primeranou   slovnou   zásobou.   Reč   je   čistá,   zrozumiteľná, koncentrácia pozornosti veľmi dobrá. Sťažovateľ 3 sa ešte nevie vyjadriť k pojmu striedavej starostlivosti (ide o inteligentné, ale vekovo ešte nezrelé dieťa pre abstraktné vnímanie, a teda aj pochopenie obsahu tohto pojmu). Udáva, že má veľmi rád aj mamku aj tatíka, ale bývať chce u mamky, k tatíkovi spolu so sestričkou chce chodiť tak, ako to je teraz.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov   maloletého   dieťaťa,   súd   upraví   výkon   ich   rodičovských   práv   a   povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto   lepšie   zaistené   potreby   dieťaťa.   Ak   so   striedavou   osobnou   starostlivosťou   súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého   dieťaťa   musí   byť   venovaná   náležitá   pozornosť   zodpovedajúca   jeho   veku a rozumovej vyspelosti.

Podľa   §   100   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   je   účastníkom   konania maloleté   dieťa,   ktoré   je   schopné   s   ohľadom   na   vek   a   rozumovú   vyspelosť   vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom   jeho   zástupcu   alebo   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.

Podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Podľa § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Sťažovatelia (a rovnako aj kolízny opatrovník, ktorý sa so sťažovateľmi bezo zvyšku stotožnil) uplatnili viacero námietok. Predovšetkým tvrdia, že krajský súd zmenou rozsudku okresného   súdu   ustálil   odlišný   skutkový   stav   ako   okresný   súd,   a   to   bez   toho,   aby   na odvolacom pojednávaní vykonal (prípadne zopakoval) sám nejaké dôkazy. Inými slovami, krajský súd bez nariadenia pojednávania a vykonania vlastného dokazovania iba na základe dôkazov vykonaných okresným súdom, teda prekvapujúcim spôsobom dospel k odlišným skutkovým záverom. V texte sťažnosti sťažovatelia bližšie nekonkretizovali, v čom malo dôjsť k zmene skutkového stavu. V replike z 29. mája 2013 doplnili, že zistenie vhodnosti, resp. nevhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej starostlivosti je primárne otázkou skutkovou, a preto bolo potrebné skutkovo prehodnotiť, či striedavá starostlivosť je alebo nie je v záujme maloletých detí. Pritom aj samotný záujem maloletých detí je otázkou v prvom   rade   skutkovou.   Sťažovatelia   osobitne   namietajú   nevykonanie   dokazovania znaleckým posudkom dr. K., ktorý predložili v odvolacom konaní. Napokon namietajú, že sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 nedostali možnosť vyjadriť sa k veci. Kolízny opatrovník dodáva, že priestor na vyjadrenie nedostal ani on, hoci je zároveň aj účastníkom konania ustanoveným na ochranu práv a právom chránených záujmov maloletých detí.

Podľa názoru krajského súdu (s ktorým sa v podstate stotožňuje aj otec) k odlišnému ustáleniu   skutkového   stavu   nedošlo,   keďže   išlo   iba   o   odlišné   právne   posúdenie   veci v odvolacom konaní. Otec pritom osobitne zdôrazňuje, že sťažovatelia konkrétne neuviedli, v čom sa skutkové závery krajského súdu líšia od skutkových záverov okresného súdu. To zároveň   znamená,   že   nebol   dôvod   nariaďovať   odvolacie   pojednávanie   a   vykonávať dokazovanie. Predložený posudok dr. K. nemožno považovať za znalecký posudok, ale len za odborné vyjadrenie, ktoré možno brať do úvahy iba vtedy, ak nie sú pochybnosti o jeho správnosti. Práve so zreteľom na pochybnosti o jeho správnosti nebol vzatý do úvahy. Otec poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   1   v   priebehu   konania   so   znaleckým   dokazovaním nesúhlasila   a   napriek   tomu   v   odvolacom   konaní   predložila   posudok   dr. K.,   ktorá   však nemala k dispozícii všetky relevantné údaje a skutočnosti, čo znamená, že jej posudok nemôže byť objektívny. I keď sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 neboli vypočutí, neznamená to porušenie označených práv, keďže z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že názor dieťaťa je možné   zisťovať   nielen   jeho   priamym   výsluchom,   ale   aj   prostredníctvom   zákonného zástupcu, orgánu sociálno-právnej ochrany detí alebo znaleckým posudkom. Preto nemožno namietať, že krajskému súdu postačoval názor detí prezentovaný kolíznym opatrovníkom a sťažovateľkou 1 ako ich zákonnou zástupkyňou. Navyše sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť nie sú schopní samostatne vyjadriť svoj názor na vhodnosť striedavej osobnej starostlivosti. Otec dodáva, že z tvrdení sťažovateľky 1 nie je zrejmé, či namieta, že sťažovateľke 2 a sťažovateľovi 3 bola odňatá možnosť, aby boli vypočutí, alebo namieta, že vyjadrenie dr. K. krajský súd nevyhodnotil ako ich objektívne vyjadrenú vôľu.

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd ustálil odlišný skutkový stav ako okresný súd, neobstojí.

Podstatou   problematiky   je   stanovenie   hranice   medzi   skutkovými   zisteniami a právnym   posúdením.   Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   zisťovanie   vhodnosti,   resp. nevhodnosti   zverenia   maloletých   detí   do   striedavej   starostlivosti   je primárne   skutkovou otázkou.

V zásade podľa ustálenej praxe všeobecných súdov platí, že právnym posúdením je činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správne aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine, ktoré je hmotno-právnej povahy, vyplýva, že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch   rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu   možno subsumovať pod toto zákonné ustanovenie. V opačnom prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine (ktoré je takisto hmotno-právnej povahy), teda zverenie dieťaťa, resp. detí do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne inej osoby.

V   danom   prípade   došlo   k   tomu,   že   kým   okresný   súd   zistený   skutkový   stav subsumoval z hľadiska hmotno-právneho posúdenia pod ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o rodine,   krajský   súd   ho právne   posúdil   podľa   §   24   ods.   2   zákona o   rodine,   a   to   bez vykonania vlastného dokazovania.

Možno konštatovať, že hoci základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť   dieťa   zverené   do   výlučnej   starostlivosti   jednej   osoby   (podľa   §   24   ods.   1   zákona o rodine) alebo do striedavej starostlivosti dvoch osôb (podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa, samotný myšlienkový proces subsumovania   zisteného   skutkového   stavu   pod   niektoré   z citovaných   hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami, vyvodenie záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme dieťaťa, treba považovať za právne posúdenie veci.

Keďže   (ako   to   vyplýva   z   predchádzajúcich   úvah)   krajský   súd   zmenou   rozsudku okresného súdu nezasiahol do jeho skutkových zistení, nevznikla ani potreba vykonania či opakovania dokazovania v odvolacom konaní v zmysle § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti preto nebolo potrebné ani nariaďovať odvolacie pojednávanie. Rovnako   to zároveň   znamená, že postup a   rozhodnutie   krajského   súdu   neboli z týchto aspektov prekvapujúce. Už v konaní vedenom okresným súdom stála otázka tak, či majú byť sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 zverení do osobnej starostlivosti sťažovateľky 1 alebo do striedavej starostlivosti sťažovateľky 1 a otca. Nešlo teda o procesnú situáciu, ktorú má na mysli ustanovenie § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Odlišná je situácia týkajúca sa ďalších námietok sťažovateľov, podľa ktorých boli ich označené   práva   porušené   nevykonaním   dokazovania   znaleckým   posudkom   dr.   K. predloženým v odvolacom konaní a tým, že všeobecné súdy nedali možnosť sťažovateľke 2 a sťažovateľovi 3 vyjadriť sa k veci. Tieto námietky považuje ústavný súd za dôvodné s tým, že obe úzko spolu súvisia.

Z   rozsudku   krajského súdu   možno zistiť,   že na vyjadrenie   psychologičky   dr.   K. neprihliadol   preto,   lebo   takéto   doplnenie   dokazovania   nebolo   potrebné   na   zistenie skutkového stavu s tým, že skutkový stav zistený okresným súdom dovoľuje bez potreby ďalšieho   dokazovania   nepochybný   záver   o   tom,   že   striedavá   osobná   starostlivosť   je v záujme detí a že sú splnené všetky podmienky na zverenie sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 do striedavej osobnej starostlivosti. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu je zrejmé, že argumentáciu dopĺňa o úvahu, podľa ktorej z procesnoprávneho hľadiska nemožno posudok dr. K. považovať za znalecký posudok, ale len za odborné vyjadrenie. Okrem toho podľa jeho názoru boli pochybnosti o správnosti tohto odborného vyjadrenia, čo znemožnilo, aby bolo vzaté do úvahy.

V zásade možno súhlasiť s predsedom krajského súdu (a rovnako aj s otcom) v tom, že z procesnoprávneho hľadiska nešlo o znalecký posudok, ale o listinný dôkaz majúci povahu   odborného   posudku.   Naproti   tomu   tvrdenie,   podľa   ktorého   boli   pochybnosti o správnosti posudku, je neakceptovateľné. Krajský súd v rozsudku takýto záver neuviedol a ani ho uviesť nemohol, keďže tento listinný dôkaz nevykonal.

Vzhľadom na skutočnosť, že všeobecné súdy dôkaz posudkom dr. K. nevykonali, ani ústavný súd nepovažuje za možné sa k tomuto posudku z hľadiska merita konania vedeného všeobecnými súdmi akokoľvek vyjadrovať, a to s poukazom na subsidiaritu jeho právomoci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Avšak v nadväznosti na ďalšiu sťažnostnú námietku, podľa ktorej sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 nedostali možnosť vyjadriť sa k veci, je potrebné poukázať na to, že dr. K. uskutočnila projektívno-psychologické vyšetrenia sťažovateľky 2 a   sťažovateľa   3,   z   ktorých   možno   usudzovať,   že   sú   schopní   formulovať   svoje   vlastné názory, resp. vyjadriť samostatne svoj názor v zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 ods. 1 zákona o rodine, resp. § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže   ide   o   okolnosť,   ktorá   sa   javí   ako   podstatná   z hľadiska   práv   maloletých   detí zakotvených v už uvedených ustanoveniach Dohovoru o právach dieťaťa, zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku, podľa názoru ústavného súdu dôkaz posudkom dr. K. ako listinným dôkazom bolo nevyhnutné vykonať, a to či už v odvolacom konaní na odvolacom pojednávaní, alebo na okresnom súde po prípadnom zrušení jeho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie.

Nevykonanie   tohto   dôkazu   za   daných   konkrétnych   okolností   treba   považovať   za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu voči všetkým sťažovateľom [bod 1a) výroku nálezu].

V súvislosti   s poslednou   námietkou, podľa   ktorej   sťažovateľka 2   a sťažovateľ   3 nedostali   možnosť   vyjadriť   sa   k   veci,   považuje   ústavný   súd   za   rozhodujúce,   že   touto otázkou sa krajský súd nijako explicitne vo svojom rozsudku nezaoberal. Neriešil teda, či sťažovateľka 2 a sťažovateľ 3 boli s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť schopní vyjadriť samostatne svoj názor, ale ani to, či vôbec a v kladnom prípade z akých zdrojov ich názory zisťoval. Už vonkoncom z rozsudku nevyplýva, či a akým spôsobom prihliadol na ich prípadné názory.

Vychádzajúc z uvedeného treba konštatovať, že vo vzťahu k uplatnenej námietke sa rozsudok   krajského   súdu   javí   ako   zjavne   neodôvodnený,   a   preto   z   ústavno-právneho hľadiska   neudržateľný.   Zároveň   to   znamená,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v súvislosti s ich právom na prerokovanie veci v ich prítomnosti a s právom, aby sa mohli vyjadriť. Rovnako to znamená porušenie obdobných ich práv vyplývajúcich z čl. 3 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa [bod 1b) výroku nálezu].

Na   uvedených   záveroch   nič   nemení   okolnosť,   že   predseda   krajského   súdu vo vyjadrení podanom ústavnému súdu poukázal na názor sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 prezentovaný kolíznym opatrovníkom a sťažovateľkou 1, ale tiež na to, že títo maloletí účastníci s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť nie sú schopní samostatne vyjadriť svoj názor   na   vhodnosť   striedavej   osobnej   starostlivosti.   Z   rozsudku   krajského   súdu   totiž nevyplýva,   aké   názory   maloletých   detí   boli   prezentované,   ale   ani   to,   ako   na   ne   bolo prihliadnuté, resp. či boli schopní samostatne vyjadriť svoj názor. Vyjadrením predsedu krajského súdu nie je možné nahradiť chýbajúcu argumentáciu v rozsudku krajského súdu. Nejde totiž o názor členov senátu, ktorí vo veci rozhodovali, názor bol vyjadrený mimo kontradiktórneho rámca odvolacieho konania.

Napokon treba uviesť, že nebolo možné súhlasiť s námietkou kolízneho opatrovníka, podľa ktorej mu ako účastníkovi konania nebol daný priestor na vyjadrenie.

Kolízny opatrovník sa mylne domnieva, že bol účastníkom konania. V skutočnosti totiž bol zástupcom maloletých účastníkov konania (sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3), a to na základe   ustanovenia   okresného   súdu.   Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd k dispozícii, nevyplýva, že by kolízny opatrovník nemal možnosť tak v konaní vedenom okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní sa vo veci vyjadriť.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V   ďalšom   konaní   bude   krajský   súd   viazaný   už   uvedeným   právnym   názorom ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 963,41 €.

Ústavný súd im priznal sumu 963,37 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 63,58 € za každého zo sťažovateľov a za každý z týchto úkonov, ako aj za dva úkony v roku 2013 (doplnenie sťažnosti a replika na vyjadrenie predsedu krajského súdu) po 65,08 € za každého zo sťažovateľov a za každý z týchto úkonov. Uznal tiež nárok na režijný paušál dvakrát po 7,63 € a dvakrát po 7,81 €. Napokon priznal daň z pridanej hodnoty zo sumy 802,81 €, teda čiastku 160,56 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013